More of less Ghost of Cušima, hovoril som si po pár hodinách. Ale nevadilo mi to. Ako som hral ďalej, uvedomil som si, že je to často skôr less než more. V mnohých ohľadoch ide o dosť lenivý sequel, ktorý prakticky vo všetkom kopíruje predchádzajúcu hru a nič moc nové neprináša. Ani po stránke hernej, ani po grafickej. Čo je teda pomerne prekvapujúce a vyzerá to skôr tak, že Ghost of Yotei vzniklo len preto, lebo Cušima bol hit.

Pri Cušime som mal pocit, že na výsledku tvorcom záležalo a chceli vyrozprávať príbeh, ktorý považovali za dôležitý. Tu som mal dojem, že išli často štýlom "proste ďalší džob, no". Pozitívne však je, že aj napriek tomu doručili nadpriemernú, svižnú a zábavnú hru. Vo všeobecnosti pri nej ale platí, že pokiaľ sa nebojuje, tak to začína nepríjemne rýchlo nudiť. Našťastie sa bojuje často a prakticky každý side quest vedie k rúbanici. Čo je síce možno stereotypné, ale keďže je práve neskutočne cool a čvachtavý súboják to najlepšie na hre, tak mi to neprekážalo. Hlavná hrdinka v pohode, hoci na mňa pôsobila menej charizmaticky než Jin. To sa týka aj jej príbehu, ktorý som proste neprežíval a nechával ma chladným. Celkovo ale nebol zlý a nenudil. Japonské scenérie opäť berú dych, aj keď mám dojem, že v Cušime boli pôsobivejšie. Vyzdvihujem aj to, že hra nie je príliš dlhá. Fakt, hlavnú linku plus všetky side questy môžete dohrať (na open world) prekvapivo svižne. To sa mi páčilo, obzvlášť v dnešnej dobe megalomanských open worldov, kde herná doba musí mať minimálne 150 hodín.

Čo mi vadilo/nenaplnilo očakávania zmienim už len telegraficky. Strnulé cut-scény, rovnaké ako v Cušime. Aspoň toto mohli zmeniť. Hranie na šamisen ma otravovalo. Flashbacky, ktoré do omrzenia ukazovali to, čo už dávno vieme (áno, vieme, že Acu zabili rodičov, nemusíme to sledovať znovu desaťkrát). Neustále sa opakujúce cutscény v bojoch s významnejšími bossmi (záporák uprene hľadí, Acu uprene hľadí, Acu poooomaly vyťahuje katanu... oh, dear!), ktoré boli tiež okopírované z Cušimy a navyše sa nedajú preskočiť. Nemožnosť preskakovať nepodstatné dialógy. Nepreskočiteľné záverečné titulky. Nudné a jednoduché hádanky. Hyper otravné tréningové questy s majstrami, ktoré stále idú podľa rovnakého scenára (nauč sa techniku, poraz nepriateľov + kolečko "Vždy si pamätaj, že keď na teba idú s katanou, tiež bojuj s katanou. Takže, keď na teba pôjdu s katanou, akú zbraň použiješ, há?"), a ktoré mi po čase tak liezli na nervy, že som posledného majstra ani nevyhľadal. Pár na facku postáv, našťastie to platí pre tie prakticky nepodstatné. Nutnosť kempovať, kde ma sem-tam úplne WTF navštívi nejaké random NPC/obchodník a má nudné kecy o horúcich prameňoch, vlkoch či mi ponúka nezmysly zo svojho obchodu.

Takže teda. Hoci ide naozaj o dosť lazy sequel a je to vlastne len Cušima s nejakými kozmetickými zmenami, tak nemôžem povedať, že by som sa nudil. Ba práve naopak, je to stále solídna zábava hlavne vďaka súbojovému systému. Tých 40 či koľko hodín ubehlo celkom svižne, hoci bez prekvapení či niečoho skutočne zapamätateľného. Úspech? Neúspech? Neviem, proste: bavil som sa, ale zároveň som čakal viac.

Presne toto som potreboval po zdolaní epického Kingdom Come: Deliverance II. Meditatívny a zároveň pomerne svižný a dynamický zážitok. Onú dynamiku možno pripísať hlavne efektnému a rýchlemu "snowboardovaniu na meči" a rôznym cool trikom, ktoré počas neho môžete robiť. Sword of the Sea nadväzuje na tituly ako Journey, ABZÛ a trochu si požičiava aj od Flower (akurát namiesto oživovania kvietkov zapaľujete kahance, ktorými si otvárate nové cesty).

Graficky je hra veľmi príjemná a opäť nie je núdza o výtvarne úchvatné surreálne scenérie (miestami mi to atmosférou pripomenulo moje obľúbené Exo One). Okrem toho tu máme oproti vyššie spomínaným hrám aj novinku v podobe (občasného) boja! Nejde, pravdaže, o nič náročné a prehrať sa nedá, ale aj tak je fajn, že nejde "len" o walking simulator. Príbeh je opäť abstraktný, symbolický a mne to vyhovovalo (nejaké informácie o lore môžete zistiť, ak budete svet dôkladne skúmať, nutné to ale nie je). Zaujalo ma tiež, že spočiatku hra pôsobí relatívne komorne, ale postupom času parádne graduje a záver je skutočne epický.

Oproti prvému dielu výrazné zlepšenie. Po skúsenostiach s jednotkou sa mi do Uncharted 2 príliš nechcelo, ale napokon som Drakeovi dal šancu. Spočiatku ma to príliš nebavilo, pripadalo mi to v podstate rovnaké ako jednotka. Ale čím dlhšie som hral, tým viac som sa bavil. Postavy sú lepšie napísané a človek im nemá problém fandiť. V jednotke mi Nathan prišiel otravný, tu bol v pohode (ba dokonca aj sympatický!), sexy femme fatale Chloe tiež a potešil ma aj návrat Eleny.

Príbeh mi prišiel tiež kvalitnejší, hoci je to (zámerne) podobne preplácaná bejkovina ako minule. Bol však zrežírovanejší oveľa zručnejšie, dynamickejšie a nebál sa megalomanskej popcornovej akcie (páčili sa mi rôzne uhly kamery v niektorých akčných scénach).

Samozrejme, nič z toho nebolo ani trochu realistické a postavy by nič z toho, čo sa tu deje nemohli prežiť. Ale vyčítať to podobnej hre by bola podobná hlúposť, ako to, že podobné kúsky vo filme prežije Indiana Jones. Záporák je síce stereotypný, ale opäť: výrazne lepší a zapamätateľnejší než v jednotke. Hádaniek mohlo byť viac, ale zábavný gunplay to celkom kompenzoval. Cením pridanie stealthu, ten v jednotke citeľne chýbal. Zdalo sa mi tiež, že záporákom trochu stúpla AI, takže už nenabiehali pred hlaveň ako ovce na porážku a párkrát ma dokázali aj celkom potrápiť. Stále sú síce sem-tam grambľaví a dokážu sa odpáliť aj vlastným granátom, ale fuck it, zlepšenie bolo aj tu citeľné.

Stále mám síce trochu pocit, že gunplayu chýba väčší naturalizmus (napr. keď to porovnám s The Last of Us, kde som cítil váhu každého výstrelu), ale bavil ma viac než v jednotke. Zmienku si zaslúži aj príjemný grafický kabátik a zaujímavé prostredia. Celkovo ide o príjemnú, nenáročnú popcornovú jazdu, akýsi videoherný ekvivalent hollywoodskych dobrodružných filmov. Čakať nejaký komplexný príbeh či postavy, alebo nebodaj emócie, by bolo chybou. Toto je proste čistá oddychovka, pri ktorej človek vypne. A v tejto kategórii Uncharted 2 obstojí bez väčších problémov.

Bossovia s masívnym HP a reflexy prechádzajúce skúškou ohňom, kedy jedna chybička môže prehrať celý bossfight. Nebudeme si nič nahovárať, táto hra je naozaj brutálna. Ale zároveň je absolútne parádna! Náhoda tomu chcela, že som si krátko po sebe zahral hneď dve vynikajúce souls-like hry. Black Myth: Wukong a práve Khazana. A hoci som ako najlepšiu souls-like hru označil Black Myth: Wukong, teraz svoj záver musím prehodnotiť. Khazan je totiž lepší, a to o celkom dosť. Dokonca by som príliš neváhal porovnať ho rovno s majstrovskými dielami od FromSoftware.

Súbojový systém je totiž abolútne "mňam, dopíči". Je rýchly, rytmický, návykový, adrenalínový a hlavne: vyladený a fér. Čo je niečo, s čím majú ostatné souls-like hry problémy (napr. v prípade Lies of P mi nedopečený súboják otrávil celú hru). Bossovia sú fantasticki a dajú hráčovi poriadne zabrať. Súboje sú relatívne dlhé a tuhé. Ale sú fér, bossovia svoje útoky signalizujú prehľadne, napriek tomu si však zachovávajú náročnosť. Čo sa týka obtiažnosti, hra si môže smelo podať ruku s FromSoft dielami. Podobne ako v Sekiro, aj v Khazanovi ide hlavne o odrážanie/vykrývanie úderov (niekedy kombinované s dodgovaním), rozbitie nepriateľovho postoja a následné zasadenie comba. Dôležitá poznámka: ak sa vám to podarí, nepriateľa tým nezabijete, len mu uberiete trochu viac HP.

Vyložene jednoduchý boss sa v hre asi nenachádza. Dobre, aby som nekecal... nepovinní bossovia v side misiách sú viac-menej oddychovkou. Ale tí hlavní, tí sú brutálni. Avšak, sú tu predsa len isté možnosti, ako si boj uľahčiť. V prvom rade je možné si povolať NPC posilu (ktorá je spočiatku slabučká, ale dá sa vylepšiť), prípadne zmeniť obtiažnosť na easy. Pôvodne ste po zmene obtiažnosti už nemohli prepnúť späť na normal, ale autori to opravili v nedávnom patchi. Oproti normal módu je easy odlišný jedine v tom, že vám nepriatelia dávajú menšiu damage, inak je všetko rovnaké. Takže o výzvu neprídete, len si doprajete menšiu výhodu. Avšak, keď som si easy mód sám vyskúšal, prišiel mi až príliš jednoduchý. Ale možno to bolo tým, že som už mal mechaniky hry zažraté do podvedomia.

Napokon som teda hru dohral na normal (a bez summonov), hoci najmä pri záverečnom bossovi (ktorý je naozaj hardcore) ma to veru lákalo prepnúť na easy. Úplne teda chápem každého, kto tak urobí. Výhodou však je, že po každom pokuse zdolať bossa dostanete lacrimu (tunajšiu obdobu duší). Jej výška sa odvíja podľa toho, ako dobre sa vám v bossfighte darilo. Čím viac HP dáte bossákovi dole, tým viac skúseností dostanete. Elegantné riešenie, vďaka ktorému odpadá zdĺhavé farmenie a hráč má navyše pocit, že sa stále posúva. Platí to však len pre bossov, v bežných misiách si budete musieť pre lacrimu po respawne dobehnúť sami.

Farmenie v hre síce prítomné je, avšak pozor! Týka sa hlavne bossov! Keď ich totiž porazíte, môžete sa s nimi stretnúť znova a znova a získať od nich nové predmety či výzbroj. Super nápad a niečo podobné by som rád videl aj v hrách od FromSoftu. Rovnako body v strome schopností môžete ľubovoľne presúvať a viac experimentovať. Pochváliť musím aj cool grafiku v anime štýle a tentokrát aj zrozumiteľný príbeh (ktorý síce nie je nijako zvlášť originálny, ale pre podobnú hru bohato postačuje), skvelé zvuky, dabing aj hudbu. Hra ponúka aj pomerne veľa obsahu. Tvorcovia hovorili o cca 80 hodinách, How Long to Beat hlási nejakých 50 hodín (hlavný príbeh + side misie). Ja som s hrou však strávil viac ako 100 hodín (áno, zomieral som často). Čo je však podstatnejšie: vôbec ma nezačala nudiť, naopak, bavila ma až do konca!

Predsa len je tu ale pár chybičiek. Tak napríklad sa priamo v teréne nemôžete teleportovať medzi jednotlivými checkpointmi. Musíte sa vždy vrátiť do hlavného hubu, kde máte k dispozícii mapu. Je to trochu otravné, ale dá sa na to zvyknúť. Tiež by som prijal možnosť vrátiť sa k najbližšiemu checkpointu priamo "z terénu" (niečo na spôsob homeward bone z Dark Souls). Tvorcovia ale tieto veci prisľúbili napraviť v updatoch, takže ak budete hrať neskôr, zrejme sa už budete môcť teleportovať voľne.

Niekomu tiež môže prekážať, že čo sa týka lokácií, tak sa Khazan drží celkom pri zemi. Asi zo žiadnej lokality nepadne sánka, hoci sú urobené pekne a prehľadne (level design je o dve úrovne napred pred Wukongom) a ide skôr o klasické miesta (hory, horiace mesto, jaskyne, podzemné šachty...). Žiadne majestátne scenérie typu Anor Londo nečakajte. Mne osobne to príliš neprekážalo, ale aj tak je to trochu škoda, pretože tvorcovia by na to schopnosti mali. Chápem ale, že ich možno tlačil skromnejší rozpočet. Čo mi ale trochu vadilo, bolo nadužívanie status efektov. Takže skoro každý boss nejaký má (elektrina, oheň, chaos, jed, však to poznáte). Bolo to trochu repetitívne. A veční kverulanti by, pravdaže, mohli povedať, že hra do žánru vlastne nič nové neprináša.

Vadí to? Mne teda vôbec! Khazan mi totiž ako celok absolútne sadol a ja som sa na ňom stal závislým ako svojho času na Bloodborne, Dark Souls či Sekiro. Dostával som na prdel, nadával som, hovoril som si "dobre, už len jeden pokus a vypnem to" a po smrti som neodolal a musel zo skúsiť znova. A znova. A znova. Presne tak, ako to v týchto hrách má byť.

No konečne! Už som si myslel, že sa nedožijem žiadnej kvalitnej 3D souls hry, ktorá nie je od FromSoftu. Teda, pokiaľ budeme Wukong charakterizovať ako souls-like (ale myslím, že pokojne môžeme). Na Wukonga som sa tešil, ale mal som sa tiež na pozore, keďže zatiaľ ma všetky souls-like hry viac či menej sklamali. Napokon bolo dobre, že som sa k hre dostal až s odstupom, keďže tvorcovia dovtedy vyladili niektoré nedostatky (napríklad pridali mapu či možnosť preskakovať cutscény – tieto veci tam mali byť už od začiatku).

Hneď na začiatku ma oslovil súbojový systém, ktorý je jednak cool, krásne plynulý a celkom rýchly (čo preferujem). Páčilo sa mi aj audiovizuálne stvárnenie. Áno, je pravda, že po grafickej stránke vyzerá hra trochu zastaranejšie, ale nie je to nič hrozné. Výkon bol tiež lepší, než som čakal a FPS – paradoxne – občas klesali skôr v cutscénach. K príbehu sa vyjadriť nemôžem, pretože je prevažne rozprávaný "Souls štýlom", čo v preklade znamená, že išiel mimo mňa (predlohu som nečítal). Cutscén je síce viac, ale s výnimkou originálnych animovaných sekvencií na konci kapitol mi neprišli zrežírované práve najumnejšie.

Čo sa týka obtiažnosti, je to taký mixed bag. Väčšina hry nie je nijako zvlášť náročná, ale zopár bossov mi naozaj dalo zabrať, pričom jedného, ktorý sa nachádza v istej tajnej lokácii, považujem za porovnateľného s tými z FromSoft soulsoviek. A klasicky: ako som sa blížil ku koncu, tak prituhovali aj bossovia. Záverečný boss sa mi páčil. Efektný a aj dosť náročný. Celkovo vzaté je ale asi hra skutočne ľahšia než Dark Souls, čo beriem s povďakom, keďže na niektorých bossov od FromSoftu už nestíham (ako mi potvrdil Elden Ring). Okrem toho, Wukong je voči hráčovi ústretový. Body skúseností si môžete ľubovoľne presúvať a viac experimentovať, po smrti nestrácate žiadne expy, a tak podobne.

Čo ma štvalo? Niektoré zbytočné a lacné triky (ako schytávanie damage v cutscéne, kedy nemôžete nič robiť), level design naozaj nie je silná stránka tvorcov a mohol byť výrazne lepší a pokus o open world v poslednej kapitole bol fakt dosť tragický. Potešilo ma však, že po skončení môžete pokračovať v hre ďalej a dokončiť questy či dohľadať bossov, ktorých ste minuli. Oceňujem aj systém Challenges, kde môžete s bossmi opakovane bojovať.

Slušná atmosférická jednohubka, ktorá mi svojou náladou trochu pripomenula Milk Inside a Bag of Milk Inside a Bag of Milk. Dohranie zaberie pár minút, ale to ničomu nevadí a potešil ma fakt, že hráč môže aj zomrieť, prípadne sa dopracovať hneď k niekoľkým koncom.

Pozdávalo sa mi aj grafické stvárnenie, tieto pixel arty jednoducho môžem. Hlavným ťahákom je hlavne znepokojivá atmosféra a fakt podivný príbeh, ktorý sa podobá skôr nočnej more (čo považujem za klad). Na to, že ide o titul zadarmo, je to fajn spestrenie. Na vyššie hodnotenie mi chýbal možno silnejší punch, prípadne trochu dlhšia hracia doba.

Hm, hm. Tak toto má byť ten slávny Nathan Drake? Nebudem klamať, čakal som viac. O dosť viac. Samozrejme, do hry som išiel s tým, že ide o starší kúsok, takže som bol pripravený, že to nebude úplne "smooth" (v rôznych ohľadoch), ale aj tak som sa príliš nebavil.

Grafika remasteru je síce pekná, ale všetko ostatné bolo také... priemerné a nijaké. Príbeh ma nebavil, ale tak dobre, na dobrodružnú hru založenú na akcii a hádankách to nebolo úplne márne (resp. postačujúce). Horšie to už bolo s postavami.

Možno okrem Eleny som tam nenašiel jedinú sympatickú postavu. Nathan je otravný namachrovaný tlčhuba, Sully je na tom síce lepšie, ale tiež žiadna sláva. Záporáci sú zameniteľní panáci a už si ani nepamätám, že tam vôbec nejakí boli. Rádoby vtipné hlášky mi neprišli vtipné (som už starý, viem) a ani akcia a hádanky na mňa veľký dojem neurobili. Hádanky sa mi páčili viac, hoci boli ľahučké. Akcie bolo hádam až príliš a bola dosť stereotypná.

Nechcene vtipné mi prišlo, ako nepriatelia po zásahu 9 mm zbraňou odleteli niekoľko metrov dozadu ako v Tarantinových filmoch. Ten koncept striedajúci hádanky s akciou bol až príliš okatý a dosť často ma to proste nudilo. O čom svedčí asi aj to, že túto pomerne krátku hru som hral niekoľko týždňov. No nič. Ešte zrejme dám šancu sequelu. Snáď prinesie zlepšenie (tunajšie hodnotenie naznačuje, že by mohol) a budem sa baviť predsa len viac.

Po mojom nadšení z jednotky som od dvojky očakával veľa a presne to som aj dostal. Dalo by sa argumentovať, že je to po hernej stránke veľmi podobné ako prvý diel (akurát obohatené o pár nových, skôr kozmetických, prvkov), ale mne to vôbec neprekážalo. Po audiovizuálnej stránke ide opäť o špičku a hra sa celkovo výborne hrá.

Možno ide len o môj dojem, ale mal som pocit, že hra je o niečo náročnejšia (na normal). V jednotke sa mi málokedy stalo, že som nemal vôbec žiadnu muníciu, tu párkrát hej. Čo bolo super, lebo som musel improvizovať a skúsiť nepriateľov zdolať inak. Vlastne ma celkom láka zahrať si The Last of Us 2 na ťažšej obtiažnosti.

Príbeh je temnejší, drsnejší, dojemnejší a vôbec komplexnejší. Tvorcovia sa nebáli viacerých riskantných krokov a rozhodnutí, ktorými síce možno viacerých nahnevali, ale pokiaľ sa nad tým človek zamyslí, tak príbeh dáva dokonalý zmysel. Každý čin má svoje následky a nikto nie je svätý, obzvlášť vo svete, v ktorom sa hra odohráva. A bolo výborné, že nám to tvorcovia dali patrične pocítiť.

Spočiatku som bol trochu v rozpakoch, keď som začal hrať za Abby. Prišlo mi, že to narušilo tempo rozprávania. Ako sa ale neskôr ukázalo, išlo o premyslený plán tvorcov a v závere do seba všetko zaklaplo. Abby je okrem toho veľmi dobre napísaná a zahraná a aby som bol úprimný: fandil som jej viac ako Ellie.  

Jej priateľstvo s Levom, jej odhodlanie chrániť ho aj pred vlastnými. (pri jej "You're my people!" sa mi od dojatia zarosili oči.) Bola mi skrátka sympatická a jej časť bola pre mňa vrcholom hry. Nehovoriac už o tom, že mala uveriteľné motivácie. To je vlastne veľká sila sequelu. Veľmi hodnoverne a civilne napísané postavy, ktoré sa hráčovi zaryjú do hlavy, vrátane citlivo vykreslených vzťahov medzi nimi. Hra ma dokázala až do konca držať v napätí, ako príbeh skončí a hoci záver bol trochu odhadnuteľný, aj tak ma dojal. Výborná práca a pre mňa jeden z najsilnejších herných zážitkov.

Ako menšiu výhradu vidím len trochu otravné "záchrany na poslednú chvíľu". Postava sa dostane do neriešiteľnej situácie a potom sa objaví starý kamoš, ktorý šiel náhodou okolo a v poslednej sekunde zasiahne. Jasné, nie je to nič nové a používa sa to dodnes aj vo filmoch, len tu toho bolo trošku veľa. Po čase to tak pôsobí až príliš strojene.

Jeden by už skoro zabudol, že FromSoftware nie sú len Souls hry. Dostal som chuť vyskúšať nejakú ich – mne doteraz neznámu – IP a Armored Core VI: Fires of Rubicon sa zdalo byť jasnou voľbou. A to aj napriek tomu, že tieto high-tech sci-fi hry vlastne príliš nevyhľadávam.

A skamaný nie som. So Souls hrami to, pravda, nemá veľa spoločného (čo je fajn), okrem teda toho, že je to náročnejšie než iné hry. Rukopis FromSoftware je však citeľný v tom, že ma hra okamžite oslovila a rýchlo som sa na ňu "namotal". Je dynamická, akcia je je štýlová, rýchla (možno až príliš, viď. nižšie) a niektoré prostredia a sci-fi scenérie dokážu svojou majestátnosťou vyraziť dych. Na toto sú vo FromSoft majstri.

Príbeh je pomerne jednoduchý a priamočiary (hoci je možné dopracovať sa k viacerým koncom), čo mi nevadilo, ale priznám sa, že išiel tak trochu mimo mňa. Čo ale nie je vyslovene zápor, lebo toto nie je typ hry, ktorá by na príbehu stála. Čo sa týka náročnosti, tak oproti iným kúskom tohto štúdia je Armored Core VI vlastne pohodička.

Hlavné misie nepredstavujú žiadny veľký problém. Pravdaže, je to stále FromSoft, takže súboje s niektorými bossmi sú pomerne náročné, ale rozhodne nie tak náročné, ako v Soulsborne ságe. Osobne mi skutočne veľké problémy spôsobili asi len dvaja-traja, vrátane toho záverečného.

Zbraní a výbavy je dostatok, takže človek môže experimentovať a skúšať, čo na jednotlivých bossov platí. Súboje mi síce miestami prišli trochu chaotické a až príliš rýchle, ale celkovo ma bavili. Fajn je aj to, že hra nie je príliš rozsiahla, hoci závisí, samozrejme, aj od toho, ako dlho sa zdržíte pri jednotlivých bossoch.

Herní výzva 2024: 5. Nikdy se nevzdávej! (v hre vystupuje predavač zbraní bez oka)
 
Z druhej Mafie som trochu v rozpakoch. Na jednej strane veľmi pekná grafika, opäť fajn dabing a krásne mesto, ale po príbehovej stránke je to celkom slabota. Respektíve nič prekvapivé. To síce nebola ani jednotka, ale bola zrežírovaná tak nejako umnejšie a s väčším nasadením. Najviac sa mi páčila úvodná zimná časť v posledných mesiacoch druhej svetovej vojny a dobré bolo aj väzenie.

Potom sa však príbeh nejako rozplizne a výsledný dojem je taký nijaký. Mohli to zachrániť postavy, ale s výnimkou Vita, Joea a Lea sú všetky napísané dosť matne a nezaujímavo. Aby som bol úprimný, mal som v nich dosť chaos a keď sa v nejakej cutscéne spomínali, podľa mien som si ich nevedel zaradiť. Ten príbeh ma celkovo nejako nebral. Proste vstup do mafie, blablabla, vystrieľať konkurenciu, hentoho odstrániť, blablabla, niekto zradí, blablabla... Nič to so mnou neurobilo.

Cameo Tommyho Angela síce potešilo, ale scenár k nemu vôbec nesmeruje. Proste tam je, lebo scenáristi chceli, aby tam bolo. To isté platí aj o odhalení pravdy ohľadom Vitovho otca. Tiež to prichádza odnikiaľ a náhodne. Osekane pôsobí aj Vitov vzťah so sestrou a jeho koniec, ktorý nedáva príliš zmysel (sestra ho najprv poprosí, aby niečo spravil s jej násilníckym manželom, Vito to urobí a sestra mu povie, aby ich nechal na pokoji... WTF?).

Misie boli ale väčšinou dosť slušné. Až teda na to nekonečné jazdenie autom sem a tam. V jednotke ma to prestalo baviť niekde ku koncu, v dvojke už okolo polovice. Gunplay je oproti jednotke tiež slabší a menej intenzívny. Vyzdvihujem ale ničenie prostredia. Tiež ma štvalo, že Joe musel každú chvíľu komentovať môj spôsob streľby, takže som len počúval "to bylo geniální" či "střílíš hůř, než moje ségra!". Proste stále opakuje niekoľko hlášok ako pokazená platňa a mne to liezlo na nervy. Tiež ma pobavilo, ako mi tento výbušný mafián strieľajúci ľudí vždy karhavo pripomenul, že som prešiel na červenú. Ale prečo mi to hra pripomínala, keď polícii to bolo úplne jedno? Muži zákona sa vôbec správali dosť zvláštne. Napríklad im vôbec nevadilo, keď som demoloval hydranty či priamo vrazil do ich auta.

Je síce pekné, že tvorcovia trochu rozšírili možnosti sveta, ale všetky tieto novinky (peniaze, obchody, jedlo...) sú viac-menej zbytočné a je to len také pozlátko, ktoré nič extra nepridáva. Hral som s českým dabingom a hoci nie je zlý, tak miestami mi dialógy prišli trochu kostrbaté či nesedeli k tomu, čo sa dialo v hre. Čo bola očividne chyba pri preklade z angličtiny. Ale vo výsledku ma to až tak nerušilo.

Hra na mňa celkovo pôsobila ako taký zlepenec nápadov rôznej kvality, ktoré sa tvorcom nevošli do prvého dielu, a tak ich nahádzali na seba a zaliali nejakou príbehovou omáčkou. Nenudil som sa, ale proste cítiť, že to nie je úplne ono a potenciál bol väčší. Na strane druhej ale kvitujem rozumnú dĺžku, pohodlnejšie ovládanie áut, konečne normálnu navigáciu a fakt, že je to v súhrne stále zábava.

Sci-fi poézia. Občas sa stane, že nenápadná hra človeka zasiahne ako blesk. V mojom prípade sa to stalo s Exo One. Totiž, odjakživa som mal taký sen... Len tak sa preletieť naprieč nejakou neznámou planétou. Ani nie nutne na nej pristáť, ale proste sa preletieť v jej atmosfére v nejakej vesmírnej lodi a len sa tak kochať. V reálnom živote sa mi to nikdy nesplní, ale Exo One mi tento zážitok sprostredkoval aspoň na poli hier.

Môže sa zdať zvláštne, že dávam také vysoké hodnotenie. V hre totiž naozaj nerobíte nič iné, než pilotujete malý mimozemský objekt a lietate naprieč rôznymi planétami. Ale je to veľmi meditatívny zážitok, pri ktorom som cítil úžas, ohromenie, mrazenie, znepokojenie, dojatie aj bázeň z nekonečného vesmíru. Planéty sú síce pusté (čím myslím, že na nich nie sú žiadni mimozemšťania), ale vôbec to nie je na škodu. Pridáva to na špecifickej atmosfére samoty, ktorá vyslovene zvádza nad premýšľaním o živote, vesmíre a tak vôbec.

Exo One má aj nejaký príbeh, ten je však rozprávaný veľmi fragmentárne a nejasne, čím poskytuje viaceré možnosti interpretácie. Po technickej stránke je hra krásna. Jednotlivé svety sú pôsobivo navrhnuté, rôzne atmosférické efekty (dážď, voda, sneh, blesky) sú spracované výborne. Na niekoľkých planétach som sa úmyselne zdržal dlhšie, než som musel, len aby som si vychutnal napríklad roj meteoritov v diaľke, mimozemské monolity či večnú búrku v obrovských oblakoch. Na zážitku pridáva aj minimalistická ambientná hudba, ktorá z diania nevytrháva, ale nenútene ho dotvára.

Často som si pri hraní spomenul na kultovky ako 2001: Vesmírna odysea, Kontakt, Solaris, Moon či Prvý kontakt. Vlastne sám neviem, ako sa tejto nenápadnej hre, ktorú vytvoril viac-menej len jeden človek, podarilo vyžmýkať zo mňa v závere také silné emócie, za ktoré by sa nemusela hanbiť ani tá najprepracovanejšia príbehová hra. Je to ako s čítaním poézie. Nejaká báseň vás proste zasiahne a ostane vo vás. Na racionálnom leveli jej vôbec nemusíte rozumieť, ale napriek tomu ju chápete intuitívne a dokáže sa vás dotknúť. Tak som to mal s Exo One.

Hades je výborná hra, rozhodne lepšia, ako naznačuje moje hodnotenie. Prečo teda dávam len mrzkých 70 percent? No, v tomto prípade si pokojne priznám, že je to môj problém a nejde o chyby tvorcov. S rogue-like hrami som mal málo skúseností a rozhodol som sa otestovať si práve na Hadesovi, či ma to chytí (podobne ako ma svojho času chytili napr. Souls tituly).

Nechytilo. Začiatok ale vyzeral sľubne. Súboje boli celkom návykové, štylizovaná grafika skvelá a profesionálny dabing na jednotku. Porážka prvého bossa priniesla aj satisfakciu. Problém nastal vtedy, keď som po smrti musel začínať úplne od začiatku.

Samozrejme, chápem, že to je špecifický znak rogue-like hier a vedel som, že tu bude prítomný. Čakal som ale, že ma bude motivovať, že sa do hry zažeriem na sto percent... To sa však nestalo. Následné prechody úrovňami mi prišli pokus od pokusu menej zábavné, možno až mierne otravné. Nepomohol ani fakt, že jednotlivé miestnosti boli procedurálne generované. Proste sa dostavil stereotyp a nuda.

Samotný boj mi úplne nesedel. Iste, zo začiatku vyzerá skvele, ale celkovo je tá hra na môj vkus až príliš divoká a boje sú skôr "button mashing", kde treba hlavne uhýbať ako o dušu a do toho útočiť, popri tom stále sledovať, čo odkiaľ letí, kde Zagreus stojí, a v ďalšej sekunde už rozhodnúť, do ktorého smeru sa človek pohne, ale tak, aby sa vyhol projektilu či pasci. Skrátka je toho dosť a kvôli rôznym efektom je na obrazovke nezriedka solídny chaos. Často som nevedel, kde vlastne moja postava stojí, prípadne som netušil odkiaľ som dostal damage. Chápem príťažlivosť takýchto súbojov, ale, žiaľ, nie je to pre mňa (bolesť rúk po dlhšom hraní tiež na pohode nepridala).

Príbeh ma tiež až tak neoslovil, dialógy boli síce napísané dobre (a nezriedka aj celkom vtipne), ale na môj vkus bola hra až príliš ukecaná. Každý boh, od ktorého si hráč berie power-upy, musí predtým utrúsiť nejaké dve-tri vety. Iste, rozvíja to príbeh, ale mne to po čase liezlo na nervy. Po cca 12 hodinách a troch, resp. štyroch porazených bossoch to balím, keďže nemám náladu zakaždým prechádzať celú hru od začiatku.

Odhadujem ale, že ten, kto miluje rogue-like hry, si príde na svoje (ako, napokon, naznačuje tunajšie hodnotenie aj recenzie kritikov). Ja som sa aspoň trochu pobavil, užil si fajn audiovizuál, ale hlavne si ujasnil, že tento typ hier nebude pre mňa. Ďalšie hry od Supergiant Games ale zrejme vyskúšam, pretože ich štýl a prístup k tvorbe sa mi pozdáva. Snáď ma oslovia o niečo viac.

Priznám sa, neveril som tomu. Voči do nebies vychvaľovaným AAA hrám som prirodzene skeptický, dokonca mám istú tendenciu sa im vyhýbať. Do The Last of Us sa mi teda bohvieako nechcelo, ani napriek jeho kultovému statusu. Súviselo to aj s tým, že zombíkov považujem za tak sprofanovaných hororových záporákov, že vo mne vyvolávajú skôr úsmev, než strach.

Ale keďže sa remake povaľoval v katalógu PS+, tak som si povedal, že za skúšku nič nedám. Vedel som, že hra nie je príliš dlhá, takže som si hovoril, že sa budem nudiť a trpieť len krátko. Napokon to dopadlo tak, že som ani náhodou netrpel a už vôbec som sa nenudil!

Vlastne ma to okamžite chytilo. Ak som to správne pochopil, tak remake je po príbehovej/dialógovej stránke rovnaký ako pôvodná verzia, len je graficky vytunený a obohatený o nejaké nové mechaniky. Pôvodnú verziu som nehral, takže to nemôžem porovnať, ale z hľadiska grafiky sa nedá remaku nič vytknúť. Modely postáv, svet, svetlá, voda, rôzne efekty. To všetko je absolútne bez chybičky. Sem-tam sa síce nejaký glitch objaví, ale to sú naozaj drobnosti. Nekonajú sa žiadne dlhé loadingy, samotná hra je plynulá a je radosť sa na rôzne animácie dívať (neplatí to len pre cutscény).

Skvelá je aj zvuková stránka, vrátane hudby a dabingu. Zapôsobilo na mňa aj v rámci možností drsné a realistické vykreslenie post-apokalyptického sveta, ktorý sa prepadol do chaosu. Palec hore dávam aj za naturalistickosť v súbojoch. Keď niekoho odprásknete brokovnicou, tak je to poriadne krvavé, nezriedka postave odletia aj končatiny. Niežeby som sa v tom vyžíval, ale proste to dodáva na realistickosti a určitej špinavosti. Bavil ma aj dôraz na detail, nielen čo sa týka pôsobivo vymodelovaného sveta, ale aj niektorých mechaník. Ak si napríklad upgradujete zbraň, neodbije sa to jedným klikom, ale vidíte, ako ju Joel vylepšuje na pracovnom stole.

Príbeh je vynikajúci. Pravdaže, nejde o nejaký originálny námet (s podobnou premisou pracoval napríklad film Potomkovia ľudí), ale napísaný a zrežírovaný je skvele a veľmi rýchlo ma zaháčkoval. Zrejme to bolo aj vďaka perfektne napísaným postavám. Neplatí to len pre hlavnú dvojku Joela a Ellie, ale aj vedľajšie charaktery (Tess, Bill, Henry, Marlene, David... človek si tie postavy a situácie s nimi proste zapamätá, aj keď sa nezriedka zdržia len krátko). Vzťah medzi ústrednou dvojicou bol dušou celého príbehu a tvorcom sa ho podarilo vykresliť naozaj citlivo a presvedčivo a bez zbytočného pátosu.

Bavili ma aj súboje a možnosť zvoliť si taktiku (stealth vs. streľba, pokiaľ teda máte muníciu) a hoci princíp boja sa do konca hry nezmenil, neomrzelo ma to. Akčné pasáže boli svižné, nechýbalo im napätie a zombíci (ktorí vlastne nie sú zombíci, ale chápeme sa) naozaj pôsobili ako hrozba a nie ako jaloví panáci. Hra má navyše slušné tempo, tvorcovia vedia, kedy dupnúť na plyn a kedy zase spomaliť. Chválim aj ideálnu dĺžku, pritom sa ponúkalo viacero možností, ako stopáž natiahnuť. Našťastie, tvorcovia sa sústredili na to podstatné. Celkovo teda výborný zážitok a už teraz sa teším na dvojku.

Metroidvania podľa môjho gusta. Audiovizuálne pôsobivá, prehľadná, rešpektujúca môj čas a zároveň solídna výzva. Čo viac si želať? Ender Lilies je po dlhšej dobe hra, ktorá ma pohltila a na ktorej opätovné hranie som sa vždy tešil. Pôsobivý a krásne navrhnutý svet sužovaný večným dažďom si ma okamžite získal. Sadla mi aj ponurá melancholická atmosféra a hudba. To, že hlavná hrdinka Lily vlastne nebojuje, ale využíva rôznych spiritov, mi prišlo ako celkom zaujímavý ťah.

Kolega ActualPigeon5 píše, že hra nie je príliš ťažká. S tým si dovolím nesúhlasiť. Iste, nie je náročná ako Bloodborne či Sekiro, ale stále predstavuje dosť veľkú výzvu. Čo je super! Viacerí bossovia ma potrápili na dlhé hodiny, ale vlastne som sa pri nich ani veľmi nerozčuľoval. Hra je totiž férová a pokiaľ človek zlyhá, tak je to len a len jeho vina. Nikdy som nemal pocit, že by mi tvorcovia škodoradostne hádzali polená pod nohy.

Ak som teda bol občas nahnevaný, tak hlavne na seba. Boje boli zábavné a svižné, takže mi vôbec nevadilo, že ich musím často opakovať a každé kolo som si užíval. Je zároveň pravdou, že hra nepenalizuje tak ako napríklad Dark Souls. Po smrti nič nestrácate, ostávajú vám všetky nazbierané skúsenosti. Vďaka tomu je preskúmavanie sveta relatívne pohodové.

Samotný príbeh/lore tiež nie je zlý, hoci sa priznám, že od určitého bodu som nájdené kúsky a poznámky, ktoré ho osvetľovali, proste ignoroval. Stačil mi základ, ktorý som sa dozvedel v úvode a následne som sa už nechal unášať atmosférou. Súvisí to asi aj s tým, že podobný spôsob rozprávania príbehu (cez nájdené artefakty/predmety) nie je úplne podľa môjho gusta. Pri hraní mi to však nijako neprekážalo.

Negatív nevidím veľa, ale predsa len tu boli veci, ktoré mi až tak nesadli. Napríklad to, že hlavná hrdinka sa lieči dosť pomaly (dá sa to síce zlepšiť magickým artefaktom, ale aj tak ma to štvalo). Občas keď používate pri boji viacero spiritov, je to celkom chaotické a vy poriadne nevidíte, kde vlastne stojíte. No a v závere tvorcovia trochu zakopli, keď nám naservírovali ďalšiu otravnú (pun intended) jedovatú lokáciu, plnú silných nepriateľov a toxicity na každom kroku. Škoda, myslel som si, že Ender Lilies sa podobnej časti vyhne. Ale tamojší boss bol opäť výborný, takže nemám problém nad tým privrieť oči a pokojne tam vpáliť tú stovku.

Pri Ender Lilies som totiž zažil to, čo kedysi pri Dark Souls. Nemohol som hrať nič iné, ostatné hry prestali existovať a ja som sa sústredil len na prekonanie novej náročnej prekážky. Je asi pravdou, že hra do svojho žánru nič nové neprináša, no mne to nevadilo. Všetky overené ingredience sú dokonale odvážené a spolu vytvárajú výborný herný zážitok.

O Castle of Heart som sa dočítal, že jeho tvorcovia sa inšpirovali Dark Souls. To by ma zaujímalo, v čom presne... Hra síce svojou estetikou DS môže evokovať, ale inak je postavená na úplne odlišných princípoch. Dokonca nie je ani nejako zvlášť náročná (a na easy obtiažnosť už vôbec nie). Vo výsledku je to viac-menej klasická akčná plošinovka.

Príbeh je jednoduchý. Zlý čarodejník unesie milú kamenného rytiera a ten sa ju vydáva zachrániť. Čo si budeme hovoriť, nie je to úplne najsofistikovanejší kus, ale tak dobre, tieto hry osobne hrám pre iné kvality. Hráč teda musí prejsť celkom 20-timi levelmi, poraziť pár bossov a na konci zlého mága. Dialógy sú dosť tragické a celkovo to po stránke príbehu pôsobí, akoby to niekto zlepil počas jedného popoludnia. Ale ako vravím, ak by bola hra zábava, nevadilo by mi to. Žiaľ, nie je.

Prostredie je celkom vydarené a dokonca aj dobre funguje ten 3D háv v žánri, ktorý býva väčšinou 2D. Grafika je tiež v pohode. Súboje sa ale nevydarili a sú otravné a nudné. O nejakej stratégii pri nich nemôže byť ani reč, človek sa proste len otrávene presekáva dopredu. Zaujímavosťou je, že hráčovi postupne ubúda zdravie. A to stále, teda aj keď naňho nikto neútočí. Zdravie sa zvyšuje práve zabíjaním nepriateľov, prípadne zbieraním plazmy z truhlíc/bední. Cieľom je v zásade čo najrýchlejšie dobehnúť k checkpointu, ktorý zdravie zase naplní.

Niekomu by to mohlo pripadať ako mimoriadne obmedzujúce, ale me to vlastne ani nevadilo. Checkpointov je totiž dostatok a v tomto ohľade som nemal výraznejšie problémy.

Poznámka na okraj: čo ma neskutočne štvalo, bol hnusný pípajúci zvuk, ktorý zaznie pri každej smrti. Pôsobilo to ako vystrihnuté z nejakej grotesky. Takýto efekt by sa hodil možno do Maria, ale v dark fantasy pôsobí ako päsť na oko. Navyše to mimoriadne otravuje, hlavne keď musíte nejakú komplikovanejšiu pasáž opakovať.

Takže teda: dohrať sa to dalo, ale žeby to bola nejaká veľká švanda, to sa povedať nedá. Keďže som hru kúpil v zľave za nejakých 99 centov, tak ma to ale príliš nemrzelo. Prípadným záujemcom tiež odporúčam počkať na výpredaj.

Vzhľadom na to, že rád skúšam nové a pre mňa netypické žánre, rozhodol som sa trochu ponoriť do sveta textových adventúr. Tie ma vždy celkom lákali a pripadali mi zaujímavé. Nastal teda čas vyskúšať si nejakú na vlastnej koži. 9:05 som zvolil preto, lebo ho miestny expert na textovky Artran na svojom profile odporúčal ako ideálny kúsok pre začiatočníkov.

Spočiatku som ale mal dosť problém sa v hre vyznať. Nešlo o jazykovú bariéru, všetkému som rozumel, ale tak úplne som nechápal základné mechaniky a to, ako to vlastne v textovkách chodí. Zadával som príliš krkolomné a zložité príkazy, ktoré systém nerozpoznal, netušil som, že predmety môžem aj bližšie skúmať (napr. otvoriť peňaženku), neskôr som sa zasekol v kúpeľni a nedokázal som sa dostať do sprchy, hoci som si šaty vyzliekol.

Až vďaka návodu som zistil, že oblečenie si nestačí vyzliecť, ale treba ho aj položiť. Skrátka mi dosť trvalo, kým som si na toto všetko zvykol. Keď sa tak ale stalo, tak som si hru dosť užil. Nechtiac sa mi dokonca podarilo dosiahnuť tri rôzne konce (havaroval som a zomrel, na druhýkrát som ušiel z mesta a až na tretí raz som dosiahol koniec, ktorý autor zamýšľal).

Príbeh sa mi páčil, jednoduchá situácia, veľmi pekne vykreslená a na záver fajn zvrat, ktorý som nečakal. Hra vo mne vyvolala túžbu siahnuť aj po ďalších textovkách, čo je asi najlepšie vysvedčenie, ktoré jej môžem udeliť. Ako isté negatívum by sa mohlo brať, že je to naozaj len jednohubka, ktorá slúži primárne na zoznámenie sa s týmto žánrom. Mne to ale neprekážalo.

S touto hrou som to nemal ľahké. Spočiatku som sa do nej nedokázal dostať a z imerzie ma vytrhávali aj bugy, ktorých je aj po patchoch stále dosť. Trvalo to dlho, asi tak dvanásť hodín, kedy som zvažoval, či to mám vôbec hrať ďalej. A potom sa to zlomilo a ja som Kingdom Come podľahol. Odrazu ma to začalo baviť, začal som si užívať ten krásny historický svet, jazdu na koni či questy. Jedným z dôvodov, prečo mi trvalo tak dlho sa do hry zažrať, bol zrejme aj fakt, že som už open worldmi prejedený ako Jindřich kotlíkového guláša (či čo to bolo) a skôr vyhľadávam menej masívne hry.

Pravdaže, stále som musel prižmúriť oči nad grafickými nedokonalosťami, ktoré ma vytrhávali z diania, ale celkovo mi hra prišla po grafickej stránke plus-mínus vydarená. Výborný je hlavne svet. Polia, lúky, mestá, lesy (tie boli obzvlášť nádherné), potoky... Krása (akurát je škoda, že stromy, ľudia či budovy sa pred vami až príliš okato generujú, až keď sa priblížite). Ani mi neprišlo, že by svet pôsobil mŕtvo (ako sa niektorí sťažovali). Iste, nejakí tí jazdci na koňoch by dojem vylepšili, ale celkovo som zo sveta mal dobrý pocit. Ľudia obchodujú, venujú sa práci či odpočinku.

Postavy po grafickej stránke tiež ujdú, škoda len nie príliš vydarenej mimiky pri dialógoch. Súbojový systém je rozhodne originálny. Osobne som rád, keď tvorcovia prichádzajú s novými nápadmi a toto bolo naozaj zaujímavé. Niežeby mi to úplne sadlo (hlavne boje proti viacerým protivníkom sú spočiatku veľmi hardcore), ale keď som si na to ako-tak zvykol, bavilo ma to. Cením si tiež odvahu tvorcov zamerať sa viac na realizmus. To sa týka nielen historickej presnosti, ale aj herných mechaník (takže Jindra musí pravidelne jesť, spať, umývať sa, prípadne sa učiť čítať, lebo ako prostý sedlák to nevie).

Jasné, mnohým to bude vadiť, ale ja to vítam ako fajn osvieženie. Z toho všetkého vyplýva, že Kingdom Come nie je úplne jednoduchá hra. Nie je síce ani nejako hrozivo ťažká, ale poteší, že hráčovi nedá úplne všetko zadarmo. Samotný príbeh ma spočiatku príliš nechytil, ale postupne som sa naň naladil. Asi aj vďaka fajn napísaným postavám ako Diviš, Hanuš, Ptáček či Racek Kobyla. Dokonca aj ten spočiatku nemastný-neslaný Jindra mi celkom prirástol k srdcu.

Questy mi na prvý pohľad prišli menej zaujímavé, ale potom som si uvedomil, že tvorcovia sa proste museli držať realistických scenárov. Questy tomu teda zodpovedajú a keď som na ne nazrel touto optikou, už to bolo lepšie. A viaceré z nich ma aj veľmi dobre pobavili (chlastačka s farárom Bohutom nasledovaná improvizovanou kázňou či čarodejnícky sabat). Ocenil som, že sú aj pomerne košaté a to, čo sa zdalo ako jednoduchá úloha sa rozvinulo zaujímavými a nečakanými smermi.

Ale je faktom, že chýb je aj dnes v hre stále relatívne dosť: pravidelne sa mi zobrazovalo, že som sa prihlásil do turnaja v Ratajích, pričom som nič také neurobil, útek z Talmberku som dohováral so Štěpánkou len kúsok od Diviša, ktorý mi odísť zakázal, AI miestami blbla a vojak, ktorý ma chcel pokutovať ma nevidel, hoci som stál tri kroky od neho, dvoch vojakov som našiel v tábore zlodejov, ako si pospevujú pesničku a zlodejov ignorujú... Skrátka by hre prospel nejaký čas na doladenie.

A bolo tu aj niekoľko vecí, ktoré mi nesadli: mapa je síce veľmi pekne spracovaná, ale občas neprehľadná, otravovali ma kríky, ktoré sa nedali prejsť/prekročiť, môjmu koňovi občas robilo problém vyskočiť z potoka, a tak ďalej a tak podobne. Ale v zásade som sa aj napriek tomuto všetkému dobre bavil, čo považujem za najdôležitejšie. A na žiadny game/quest breaking bug som, našťastie, nenarazil (s výnimkou jednej situácie, keď som sa zasekol v kríku a musel hru reštartovať), takže tie grafické a iné nedokonalosti dokážem hodiť za hlavu.

Hru som si teda užil a som rád, že titul s rýdzo českým námetom a reáliami sa dokázal presadiť aj na medzinárodnej scéne a získať si plno fanúšikov z rôznych kútov sveta. To vždy poteší. Ostáva len dúfať, že tvorcovia sa z chýb poučili a v dvojke dodajú ešte lepší zážitok.

Je celkom zaujímavé, ako sa človek mení. Kedysi mi interaktívny román prišiel ako jeden z najnudnejších herných žánrov. Koho to už len môže baviť? Veď tam nie je žiadny gameplay, pche! No a potom som si nejaké interaktívne romány zahral a musel som si priznať, že ma to vlastne celkom baví.

Stále nejde o žáner, ktorý by som nejako horúčkovito hltal, ale ono na tých vizuálnych románoch niečo asi bude. Minimálne to, že sú väčšinou časovo úsporné a pokiaľ sú vydarené, tak v človeku zanechajú príjemný pocit umeleckého zážitku.

To je prípad aj Florence, veľmi príjemnej záležitosti, ktorá boduje skvelým vizuálom a podmanivou atmosférou. Hra je rozprávaná najmä obrazom, tvorcom sa však bez problémov a aj prakticky bez slov podarilo vystihnúť hlavných hrdinov, ich životy a emocionálne výkyvy.

Vlastne jediná výhrada, ktorú mám, smeruje k príbehu, ktorý mi prišiel až príliš obyčajný. Chápem, že o to tvorcom išlo, ale stále som podvedome čakal nejakú väčšiu drámu. No, nedočkal som sa. Ale nevadí, aj v takejto podobe sa ma to dokázalo dotknúť a vyvolať nejaké tie emócie. Takže palec hore, stojí za vyskúšanie.

Každý, kto je zoznámený s tvorbou bratov Coenovcov, dobre vie, že keď si vybehne kúpiť mlieko, môže sa mu stať veľa nemilých vecí. A hra s podivným názvom Milk Inside a Bag of Milk Inside a Bag of Milk toto pravidlo ctí. K tejto drobnosti som sa dostal náhodným prezeraním Steamu. Nevedel som o nej nič, ale zaujal ma názov, navyše bola v akcii za nejakých 70 centov. S vizuálnymi novelami síce skúsenosti nemám, ale tak prečo to neskúsiť?

A rozhodne ide o zaujímavý zážitok. Slovo zážitok treba podčiarknuť, pretože hra naozaj pozostáva hlavne z čítania hrdinkiných myšlienok. Nejaké voľby hráč síce urobiť môže, ale vo výsledku nemajú príliš veľký vplyv (hoci je možné dopracovať sa aj k bad endingu). Vadí to, nevadí to? Vlastne ani neviem, ale môžem povedať, že som si túto hru užil. A to hlavne vďaka jej znepokojivej a hororovej atmosfére, ktorá je naozaj veľmi hustá. Páčilo sa mi tiež, ako citlivo a nenútene sa Kryukovi podarilo zobraziť vnútro psychicky rozorvanej hrdinky.

Hra je kratučká (cca 15 minút), takže skôr by jej pristalo označenie vizuálna poviedka, resp. mikro-poviedka. A rozhodne je zaujímavé, aké nepríjemné pocity dokázal autor vydolovať z úplne banálnej situácie (návšteva obchodu, kúpa mlieka a návrat domov).

Takže za mňa spokojnosť, hoci chápem, že mnohí hráči na konci len pozdvihnú obočie a povedia si: „A to bolo akože všetko?!“ Mne to stačilo a celkom ma to nabudilo kúpiť si nielen sequel, ale porozhliadnuť sa aj po ďalších vizuálnych novelách (kto by to bol povedal!). Čo je rozhodne úspech.

Herní výzva 2024: 1. Nemova říše
 
Pekná grafika a... ďalej nič. The Flood by zrejme chcelo byť podobne upokojujúcou meditatívnou hrou ako Journey či Abzû. To sa jej však vôbec nedarí. Prostredie je totiž nezaujímavé (hoci po grafickej stránke celkom vydarené) a bez atmosféry. To, že sa vaša loďka pohybuje EXTRÉMNE POMALY je, pravdaže, zámer, ale bolo by fajn, ak by tvorcovia hráčovi nehádzali do cesty rôzne prekážky, o ktoré sa môže zaseknúť.

Hoci sa teda píše, že hra zaberie asi päť minút, ja som s ňou strávil dvojnásobok času, lebo som sa s tou nešťastnou loďkou zasekol o nejakú drevenú dosku a snažil som sa ju otočiť. Na moje nervy to žiadny upokojujúci efekt veru nemalo.

Hudba je podľa mňa zle zvolená a až príliš vtieravo sa snaží hráčovi podsúvať, že hrá niečo strašne transcendentné. Mňa však zo zážitku len vytrhávala. No a korunu tomu nasadzujú citáty, ktoré sa tvária hlboko, ale v skutočnosti ide len o generické banality, ktorých je plný internet. Škoda, potenciál to malo.

Že si niekedy zahrám videohru na motívy diel Franza Kafku, to by mi teda nikdy nenapadlo. Ale ono to vlastne nevypálilo vôbec zle a ja som si túto prechádzku trojicou Kafkových diel dosť užíval. Iste to bolo aj preto, lebo Kafka patrí k mojím obľúbeným prozaikom a rád som si jeho dielo týmto spôsobom pripomenul (Proces, List otcovi aj Zámok som čítal už veľmi dávno).

Tvorcom sa podľa mňa celkom dobre podarilo zachytiť tú strašne temnú a depresívnu atmosféru autorových kníh. Toho ponurého sveta plného divných príkazov, úradov, nariadení a bludnej byrokracie. Grafika je jednoduchá, ale k príbehom sa hodila. Fajn je aj dabing (aj s ohľadom na fakt, že je hra zadarmo). Puzzle sú ľahučké, čo je tiež fajn (pre mňa).

Akurát Zámok sa mi zdal trochu zdĺhavý, ale to platí aj pre román, a tá zdĺhavosť k nemu vlastne patrí, takže je otázne nakoľko to brať ako negatívum. Celkovo veľmi zaujímavý kúsok, ale nie som si istý, či niečo dá aj tým, ktorí Kafkovo dielo nepoznajú.