Wasteland 2

Nevedel som, čo presne od Wastelandu 2 očakávať – jednotku som nehral a okrem toho, že to bude top down RPG s ťahovými bojmi, s možnosťou ovládať celú partu a tažkými morálnymi rozhodnutiami, som o ňom nič nevedel.

No pri návštevách oficiálneho fóra a zapájania sa do vývoja, nakoľko nám to len bolo umožnené, sa hra stávala postupne zaujímavou.

Mala, samozrejme, po vydaní svoje bugy, čo sa u titulu s mnohými možnosťami dá očakávať. Ja som mal to šťastie, že vždy vyšiel nový patch zrovna predtým, než som prišiel do oblastí, ktoré boli zrovna opatchované ( najmä Los Angeles+ Hollywood), takže moja hra bola „postupne-bezproblémová.“

Mimo hry, a toto sa do hodnotenia nepremietne (ale do rozhodovania, nakoľko si kúpiť ich budúce hry áno), musím Briana Farga a jeho tím pochváliť, lebo si dával veľký pozor, aby pri vývoji nenasľuboval hory-doly a aby to, čo sľúbil aj splnil.

Dostál teda Fargo svojim sľubom?

Dostali sme RPG s ťahovými súbojmi a ovládaním celej party a dostalo sa nám i obtiažnych rozhodnutí, no tých podľa mňa nebolo až tak veľa.

Príbeh sa začal vyvíjať veľmi dobre, no koniec mi prišiel ako z béčkového filmu („oživlý“ nepriateľ z jednotky – nemám rád príbehy, kde autori opätovne privádzajú k životu tých, čo mali ostať mŕtvi – má to ten vedľajší efekt, že po opätovnom porazení potom už človek autorovi neverí, že daný nepriateľ je skutočne mŕtvy). Atmosféru však hra má a človek si pri putovaní atomovkami decimovanou Arizonou musel vybudovať vlastnú stratégiu, ako prežiť – šitú na mieru vlastnému tímu.

Najviac rušivé boli príbehové „bottlenecky“ kedy Vás autori nútili urobiť niečo určitým spôsobom alebo v určitom poradí – v hre, ktorá sa pýši viacerými možnosťami prístupov to považujem za problém.

Prvý prípad, kde som si to všimol, bol prípad s veliteľom Danfordom a Väznicou, ako minulou základňou Rangerov:

Ja som hráč, ktorý zvykne riešiť questy hneď ako sa dá, a neisť do novej lokácie dovtedy, kým všetky, aj vedľajšie, nevyrieši. Po väznicu mi to hra dovoľovala.

A zrazu sa dostanem pred väznicu a neviem, ako ďalej: s bývalým majiteľom Red Militia farmy som sa porozprával, všetkých na farme vyzabíjal, pretože ma napadli po tom, čo som vyslobodil ukradnuté prasatá.

Dovnútra som sa dostať nemohol, lebo vchod strážili v podstate nesmrteľné kanóny. Skoro vždy mali vyššiu iniciatívu, ako vy a na jedno kolo stihli vyzabíjať všetkých mojich rangerov. Len raz sa mi podarilo prežiť asi tri kolá a to vtedy, keď sa kanóny po tom, ako zabili môjho rangera, sústredili na Night Terror (ktorého som pre nejaký dôvod neskôr v hre nevidel, cez to všetko, že som ho napchal „cukríkmi“ tesne pred odchodom z Arizony), ktorý ho nasledoval.
Doplo mi, že na robota musím použiť pásak a aj mi jeden vypadol po boji s robotmi pri vysielači, ale ten som dávno predal, lebo som si myslel, že je to junk.

Keď som sa dlho nevedel pohnúť, zavítal som na google a čo nevidím? Źe zaseknutie hráča pred väznicou je prirodzená súčasť hry a na robota treba použiť špeciálny pásak z Damonty – toto mohli spraviť aj lepšie (napr. priznanie majiteľa farmy + danie lieku pre psy ešte predtým, než sa vydáte do Damonty).

Nie je to dobré riešenie, pretože hra si vás dovtedy naučí, že riešiť veci hneď a ísť do ďalšej lokácie až s vyčisteným questlogom je dobré a optimálne riešenie a keď sa potom takéto niečo stane, tak si myslíte, že buď ste spravili niekde chybu vy alebo je to bug.

Taktiež, s podobnými kanónmi ste sa už stretli, no žiaden nemal 10000 životov – ktosi na oficiálnych fórach vtipne poznamenal, že RSM ich mala naložiť na džípy a chodiť s nimi po Arizone – bez problémov by tak dobyli väčšinu územia.

- Pri queste pre pána Mannersa, kde mu máte zabezpečiť pravidelný prísun kráv, je možné dať zmluvu len jedinému NPC v celom Los Angeles – NPC, ktoré som dovtedy neobjavil, no zachránil som celé stádo kráv od Detí Citadely, tak automaticky som zmluvu išiel ponúkať tam. Postava vôbec neregistrovala, že niečo také v inventári mám.

A keď som dané NPC objavil, došlo k boju ešte predtým, než ponuku prijal, lebo majster chcel seknúť s remeslom a pridať sa k banditom. Takže zasa som ostal bez kráv a google znova pomohol (pretože som sa bál, že som si odrezal jedinú možnú cestu k riešeniu) – trebalo bonznúť blázna z pred Angel Oracle (ktoré som nebonzol, lebo som sa bál, že ho spapajú) a následne sa sprístupnila alternatívna možnosť, ako Mannersa presvedčiť, že ľudia by sa predsa len jesť nemali.

- prípad s messon kanónmi v L.A, kde sa dvere na dvoch rôznych miestach inak otvoriť nedajú, len tak, že ich necháte prestreliť meson kanónom – a pritom môj charakter mal pri sebe RPG, ktoré malo väčší damage, ako kanón + namaxovaného lockpickera a ani jeden z nich nedokázali dvere otvoriť.

No a posledná vec, ktorá mi vadila bolo to, že Snake Vargas sa úplne na konci nestal ovládateľným členom vašej družiny – ovládateľným, pretože ten chlapík sa večne pchal do epicentra boja, kde ho rýchle zabili, zatiaľ čo moje postavy čakali na syntetikov za rohom, takticky rozmiestnené a pripravené na situáciu.

No kedže som ho nijako nevedel udržať vzadu, tak som vliezol do savu a dal mu milión životov, aby som ho aspoň nemusel pamperskovať a riskovať život medičky, ktorá ho pokaždé musela uzdravovať, lebo schytal väčšinu paľby.

A keďže po prvom boji som videl, že v záverečnom zhrnutí je spomenutý, ako po jeho smrti chýbajú jeho skúsenosti pri znovubudovaní rangerov, chcel som vidieť, ako sa zmení koniec, ak prežije.
Ostal som však sklamaný, že pri prežití v záverečnom zhrnutí nie je nijako spomenutý.

U InXile je však možné, že niektoré veci ešte vyladia.

To, čo sa mi na hre páči, ako v mnohých dobrých RPG, je spôsob, akým Vám hra, aj v príbehu, dáva najavo, že sa vyvíjate: na začiatku ste skutočné nuly (celé Agricultural Centre som si dal po asi ôsmich hodinách hrania odznova – po tom, čo som spravil niekoľko zlých rozhodnutí, no hlavne konečne zistil ako hra funguje), NPC-čka sa tak k Vám aj správajú, postupne sa zlepšujete a na konci ste profíci – nielen v príbehu, ale aj vy sami už budete mať zaužívané isté manévre, ako sa vyhnúť zbytočným stratám taktickej výhody, munície, atď...

Grafické prevedenie zrejme bude ľudí rozdeľovať, no mne nevadilo. Modely neboli príliš detailné v porovnaní s inými hrami, no pri pohľade z vtáčej perspektívy to nevadilo.
Som zvedavý, ako v tomto dopadnú Torment + Pillars of Eternity.

User Interface mi prišiel účelný a funkčný, až na to, že človek musel na vec v inventári kliknúť a držať, namiesto len kliknúť, ak ju chcel niekam posunúť; horšie sa triafalo na ikonky parťákov + privítal by som väčší „auto-sort“ button a vymenené tlačidlá „confirm - cancel“ pri udávaní množstva nábojov.

Zato ovládanie kamery mi prišlo obmedzené – privítal by so možnosť ovládania zoomu a náklonu kamery samostatne.

Spočiatku som si nemohol zvyknúť na pomalé tempo bojov – do chvíle, kedy som sa vďaka Mattovi Bartonovi z Matt Chatt dozvedel, že v niektorom z patchov(?) bol pridaný slider na rýchlosť animácii počas bojov – až vtedy ma hra skutočne chytila a dostala grády.

To, čo túto hru odlišuje od ostatných, je priam šialené množstvo odpadového materiálu v inventári: tam, kde by sa iné tituly uspokojili s generickou ikonkou odpadu (pretože čas na vývoj nepustí a nie je to dôležité), Vám Wasteland ponúkne absurdné množstvo neužitočných, ale pritom zábavných predmetov! – od Willa Weaslyho s ukusnutou hlavou (no prečo asi?), ET cartridge, nálepky „warranty void if removed“ (podobné bývali (?) na starých CRT monitoroch) cez vibrátory a kondómy až k priliehavým popiskom v celej hre , kde mal človek možnosť vidieť, trochu ironicky, ako by sa postavy daného univerza pozerali na veci, ktoré my považujeme za všedné, známe – napr: VHS-ky s McGyverom alebo popisky k Dolárom.

Celé to pôsobí ako pocta 80. rokom a mnohé si tam nájdu i ľudia z našeho kúta Európy.

Hra obsahuje prehršle textu, dôležitá súčasť hry, no kvalitatívne nie až na takej úrovni ako Weismanov Shadowrun, ktorý bola radosť čítať.

Pochváliť treba i „doplnkový materiál“ k hre, kde novely nie sú len lacinou bižutériou k hernému univerzu, ako tomu je pri herných novelách zvykom, no plnohodnotné samostatné kvalitne napísané texty, ktoré sa dajú čítať aj bez znalosti hier – s čistým svedomím by som ich predával samostatne ako kvalitné žánrovky.

Pre mňa ako backera bolo zaujímavé sledovať vývoj a zasahovať doň takto osobne a zblízka, čo je možnosť, ktorú som doteraz nemal. Otvorilo mi to oči, ako to pri vývoji hier funguje (o niečom som vedel, o niečom len čítal/počul, a o niečom nevedel vôbec) a človek bol pravidelne informovaný o radostiach a starostiach developerov.

Trochu mimo témy: CE krabička sa mi trochu nepáči, štandardná krabicovka mi príde elegantnejšia a krajšia.

Herné magazíny, papierové alebo internetové, sa zatiaľ nestihli prispôsobiť hodnoteniu crowdfundovaným hrám – ako sa postaviť k titulu, ktorý bude mať dlhší životný cyklus ako bežne vydané hry (napr. pri vydaní má chyby/chýbajú mu nejaké fičúry, ktoré by hra vydaná tradičným modelom mala pri vydaní vychytané, no tieto budú postupne vychytávané patchmi, ktorými sa zároveň bude dodávať nový obsah – viď DLC zadarmo pre D:OS a mnohé fičúry/balance passy pridané doteraz do Wastelandu 2 – za ktorý by si často krát bežní vydavatelia zapýtali poplatok a daný obsah vydali vo forme DLC.

Toto všetko platí pre Wasteland 2, Divinity: Original Sin a z ne-Kickstarterových šúdií ma napadá len jedno, ktoré sa takto správalo roky predtým, než nejaký Kickstarter bol – CD Projekt Red.

Po dohraní môžem skonštatovať, že peňazí vložených do vývoja hry neľutujem a ak je toto prísľub vecí budúcich, čo všetko môže z crowdfundingu vyjsť, tak len smelo vpred!

A aby som nezabudol: Mark Morgan hrá skvelo ;)