>observer_

Bloober Team sídli v starobylom poľskom meste Krakov a preto nemôže prekvapiť, že Observer sa tiež odohráva v Krakove, avšak už v roku 2084, kedy si nielen toto mesto, ale aj celá Európa prešli ničivou vojnou. O tom, kto s kým bojoval nie sú v hre žiadne zmienky, faktom však zostáva, že z našej súčasnej civilizácie nezostal takmer kameň na kameni. Nový Krakov je ošarpané mesto a vyzerá, akoby sa skôr prepadlo do minulosti, než v roku 2084. Technickú vyspelosť evokujú iba všade prítomné kamery a počítače, inak je architektúra a aj celá spoločnosť v radikálnom úpadku. Dôvodom takéhoto stavu je skutočnosť, že po vojne už neexistuje žiadna vláda a v tzv. Piatej Poľskej republike má všetku moc v rukách megakorporácia Chiron. Tá nemá záujem na žiadnom rozvoji spoločnosti a všetka jej snaha sa sústreďuje výhradne na sledovanie a ovládanie občanov alebo experimenty s nanotechnológiami.

Tvorcovia nezvolili rok 2084 náhodne. Je to jasný odkaz na rovnomenný slávny román Georga Orwela. Aj v Novom Krakove preto všetci žijú pod neustálym dohľadu Veľkého brata, ktorého tu reprezentuje korporácia Chiron a jej prisluhovači. Jedným z nich je aj Observer, člen špeciálnej hi-tech policajnej divízie, ktorá disponuje unikátnym zabudovaným kúskom kyberwaru. Keďže sa všetok vývoj sústredil iba na kybernetické augumentácie a nanotechnológiu, ktorú majú už zabudovanú všetci, dokáže príslušník tejto polície po napojení na každý lebeční datajack prenikať do mysle. Aj hlavný hrdina, ktorým je starý detektív Dan Lazarski má túto schopnosť a tak svojim napájaním do mŕtvych ľudí dokáže zrekonštruovať ich posledné okamihy pred smrťou. Z kúskov ich potrhaných a nejasných spomienok tak dokáže doslova vykresávať potrebný dôkazný materiál pre svoje vyšetrovanie.

A práve sekvencie, kedy Dan prechádza spomienkami mŕtvych ľudí jednoznačne pripomínajú rovnaký rukopis aký použili tvorcovia pri svojej prvej hre Layers of Fear. Observer sa totiž podobne odohráva iba v malom obytnom dome, ktorý má iba pár poschodí a vonku sa ocitneme len chvíku na malom nádvorí s tetovacím salónom. S výnimkou úvodu, kedy sedí Dan v aute v uliciach, z Nového Krakova neuvidíte skoro nič. Pri pohľade z okna vidno len ďalšie ošarpané budovy, ktoré neustále zalieva nekonečný dážď. Navyše, Dan sa nedostane ani do žiadnych dverí, ktoré sú obývané živými nájomníkmi. S nimi komunikuje výhradne cez monitor a mikrofón na dverách a jedinú živú bytosť, ktorú stretne, je bývalý vojak, ktorý v dome pracuje ako údržbár. Práve obrovská odcudzenosť a osamelosť ešte viac zvyšuje už tak vysokú bezútešnosť prostredia.

Danovi Lazarskemu prepožičal hlas známy herec Rutger Hauer, ktorý stvárnil jednu z hlavných postáv v kyberpunkovej filmovej klasike Blade Runner. Rutger Hauer síce poskytol hlavnej postave aj svoju podobu, keďže sa však hra odohráva z pohľadu prvej osoby, musíte si vystačiť iba z jeho chrapľavým stareckým hlasom. Starnúci Dan však do tohto obytného domu prichádza v osobnej veci. Vydáva sa totiž po stopách svojho dávno strateného syna Adama, ktorému sa odrazu podarilo naladiť na frekvenciu jeho ComPassu, čo je osobní komunikátor a biopočítač v jednom. Či sa mu podarí svojho syna Adama nájsť a ako to celé skončí sa dozviete samozrejme až na záver, avšak treba zdôrazniť, že hra má dva konce. A oba sú depresívne a smutné.
Danova cesta za vyriešením prípadu a strateným synom nie je lemovaná len nachádzaním mŕtvol v zanedbaných malých bytoch. Je hlavne plná rôznych halucinogénnych sekvencií a v tých tvorcovia doslova excelujú. Dovolím si tvrdiť, že Unreal engine je v tomto prípade využitý dokonale a chrlí gejzír nápadov, odkazov a jeho využitie dokazuje výtvarný talent vývojárov. Od surrealistických snových vízií virtuálnej reality som dostal až stealth scénam, kde som sa musel skrývať pred smrtiacou príšerou a na záver som si dokonca pobehal aj v kobkách klasického dungeon crawleru v štýle Dungeon Mastera. Nepovinnú minihru, inšpirovanú Pac-Manom si môžete zahrať aj na starých počítačoch v niektorých miestnostiach. Bola síce náročná, ale spracovaná tak zábavne, že som ju dohral takmer do konca. Príjemné prekvapenia ma čakali na každom kroku a odohraných 9 hodín ubehlo ako voda napriek tomu, že som sa vôbec neponáhľal a skúmal, či skenoval doslova každý kúsok hernej plochy.

Táto hra prekračuje hranice bežného walking simulátoru a dokazuje, že pútavý príbeh sa nemusí rozprávať iba cez kvantá textu a nelogicky pohodené zápisky. Tam, kde si iní tvorcovia pomáhajú pri rozprávaní príbehu textom, tam Observer oveľa sympatickejšie odhaľuje príbeh cez pozoruhodný vizuál. Som presvedčený, že toto je cesta po ktorej by sa mohli podobné hororové adventúry radšej uberať, otázkou však zostáva, či aj iní tvorcovia dokážu prejaviť taký výtvarný talent a predstavivosť. Observer dokáže vtiahnuť do deja gejzírom nápadov, avšak svoje čaro však nemôže na malej ploche naplno rozvinúť.