O hre Little Nightmares III sa hovorilo už pomerne dlho a jej vydanie sa pôvodne očakávalo minulý rok. Napokon sme sa však dobrodružstva dvojice Low a Alone predsa len dočkali. Zaujímavosťou tohto dielu je najmä to, že na jeho vývoji sa tentoraz nepodieľali tvorcovia prvých dvoch hier, Tarsier Studios , ale štúdio Supermassive Games . Dôvodom je, že Tarsier Studios odkúpila spoločnosť Embracer Group , zatiaľ čo práva na vydávanie ostali v rukách Bandai Namco . Tretí diel tak vznikal v úplne nových podmienkach. Otázkou preto zostáva, čo to pre hráčov znamená. 

Príbeh sa zameriava na dvojicu hrdinov, ktorých čaká nebezpečná cesta naprieč štyrmi desivými svetmi. Spolu budú musieť uniknúť obrovskému bábätku, ktoré všetko okolo seba považuje za hračku, vyhnúť sa hrozivo pôsobiacej šesťrukej supervízorke podniku, neskončiť ako nová atrakcia v temnom lunaparku a napokon nájsť cestu von z labyrintu chodieb nehostinného ústavu. Low má pri sebe luk, ktorý mu pomáha pri riešení prekážok, zatiaľ čo jeho partnerka Alone dokáže vďaka svojmu hasáku bojovať aj vyriešiť mnohé problémy. Cesta bude dlhá a náročná, no na jej konci čaká vytúžené vyslobodenie.

Hoci Little Nightmares III vznikalo pod vedením úplne nového štúdia, na výslednom diele to takmer vôbec nie je poznať. Hra si zachovala silnú a temnú atmosféru, po vizuálnej stránke pôsobí rovnako autenticky ako jej predchodcovia a aj hrateľnosť prináša presne to, čo by fanúšikovia tejto série očakávali. Jedinou výraznejšou novinkou je možnosť prejsť celú hru v kooperácii, čo pôsobí ako prirodzený a dobre zvládnutý krok smerom k inovácii značky. Fanúšikovia sa preto nemusia obávať, že by tretí diel stratil čaro pôvodného sveta.

 Milovníci hororov si tu skrátka určite prídu na svoje. Hra ponúka pôsobivo spracované lokality, na ktorých si dali tvorcovia skutočne záležať. Neustále budete mať pocit, že ste sa ocitli na mieste, z ktorého treba čo najrýchlejšie uniknúť a dôvody na to budú viac než presvedčivé. No ak by som mal byť trochu kritickejší, prvá časť pôsobí z hľadiska atmosféry o niečo slabšie. Čiastočne za to môže neustála temnota, ktorá niekedy bráni naplno si vychutnať detaily prostredí, no zároveň chápem, že práve tma výrazne prispieva k celkovej hororovej nálade. Zásadnejší problém mám skôr s tým, že prvý protivník v podobe obrieho bábätka nepôsobí ako výrazná hrozba. Áno, dokáže všetko okolo vás zdemolovať už len tým, že sa chce niekam pozrieť, no ani svojim dizajnom nepôsobí až tak zaujímavo. V tituloch ako Resident Evil: Village alebo Metaphor: ReFantazio to pritom dopadlo oveľa lepšie, čo je dôkaz, že to nebola nesplniteľná úloha. Slabší začiatok však nemusí vonkoncom prekážať, ak sa hra dokáže naplno rozbehnúť v ďalšom priebehu. A to sa v tomto prípade určite podarilo. 

V momente, keď sa dostanete do druhej lokality a prvýkrát zazriete supervízorku, sa hra začne meniť k lepšiemu. Prostredia pôsobia nápaditejšie, nepriatelia sú desivejší a počas stretov s nimi budete mať skutočný pocit, že ide o vaše posledné chvíle. Atmosféra podniku, postavy zavesené na hákoch, miestnosť ochranky s desiatkami monitorov či samotné obrazy visiace na stenách vytvárajú jasný obraz o tom, kde ste sa ocitli a aké nebezpečné miesto to v skutočnosti je.

Lunapark je síce podľa mňa trochu nadužívanou lokalitou v rámci hororového žánru, no tentoraz som mal pocit, že som naozaj videl niečo nové a neopozerané. Ako príklad možno spomenúť kúzelnícku krabicu, v ktorej vás kúzelník dokáže rozrezať. Navyše, lunapark tu nehrá iba vedľajšiu úlohu. Záverečná časť odohrávajúca sa v ústave je však z hľadiska atmosféry, pravdepodobne, najpôsobivejšia. Labyrint chodieb a uličiek je výborne spracovaný, bábika umožňujúca nahliadnuť do inej reality je veľmi zaujímavý prvok a ústredný protivník pôsobí fantasticky – svojím dizajnom aj prítomnosťou, ktorá je citeľná počas celej pasáže. V tomto smere je hra naozaj pôsobivá a vie presne, na aké struny zahrať.

Čo sa hrateľnosti týka, ani tu nemám výraznejšie výhrady. Ovládanie, či už prostredníctvom klávesnice a myši alebo ovládača, funguje spoľahlivo a dá sa rýchlo osvojiť. Akcie sú logicky rozložené, a tak si na systém ovládania zvyknete bez problémov. V tomto smere teda nič zásadné nehrozí. Ak hru hráte sami, treba pochváliť aj umelú inteligenciu vášho partnera, ktorá funguje presne tak, ako má. Vie, kedy a aké akcie vykonať, a ak zaostane, po privolaní okamžite reaguje a vyrieši situáciu tak, ako by ste očakávali. Tento systém vynikne najmä počas akčných momentov, napríklad keď som sa ujal roly Lowa – po výstrele na nepriateľov Alone pohotovo pribehla a zasiahla ich hasákom presne v správnej chvíli.

Horšie je to s kamerou, ktorá v niektorých momentoch výrazne sťažuje platforming. A to najmä v pasážach, kde musíte utekať pred nepriateľmi. Pri rýchlom pohybe je totiž potrebné presne vedieť, kam ísť, a hoci kameru môžete otáčať pomocou ovládača alebo myši, v niektorých situáciách sa musíte sústrediť na úplne iné veci. Môže sa tak stať, že miniete dosku, na ktorú máte nabehnúť, alebo pri skoku dole dopadnete na opačnú stranu, než ste plánovali. Niekedy je ťažké nájsť správnu cestu a kamera tak občas dokáže aj jednoduché situácie značne skomplikovať.

Ideálne nepôsobí ani rozmiestnenie checkpointov. Nie vo všetkých prípadoch, ale občas som sa sám seba pýtal, prečo ma hra vrátila tak ďaleko, a inokedy som mal zase pocit, že som neurobil ani pár krokov a už som sa ocitol pri ďalšom. V kooperácii sa občas taktiež stávalo, že smrťou jednej postavy hra umožnila pokračovať druhej, zatiaľ čo zvyšnú vrátila späť, a inokedy smrť jednej znamenala koniec pre obe. Nebolo pritom jasne definované, kedy nastane ktorý scenár. Potešil však aspoň fakt, že keď sa postavička niekde zasekla, druhý hráč ju mohol dostať k ďalšej lokalite aktiváciou nového checkpointu.

Trochu viac som inak očakával od možností hasáku Alone. Ten sa dá počas hry použiť ako zbraň a na prerazenie prasknutých stien, no ako kľúč ho využijete prakticky iba v prvej časti, keď je potrebné vykrútiť niekoľko plošín. Bolo by zaujímavé, keby sa jeho využitie objavilo častejšie, pretože ide o netradičný spôsob riešenia hlavolamov. Koniec koncov, naozaj potrebujeme všade len páky a kľuky? Mrzí ma to najmä preto, že luk, ktorý používa Low, síce slúži aj na stláčanie tlačidiel, no zároveň ho môžete často použiť aj proti protivníkom, a tým pádom funguje aj ako skutočná zbraň.

V hre sa nachádza aj viacero secretov. Väčšinou ide o bábiky, ktoré možno považovať za zberateľské predmety. Určite som ich nenašiel všetky a zároveň neviem presne, koľko ich v hre je alebo či je možné ich niekde sledovať. Bolo však vždy príjemné dostať sa do dômyselne ukrytej lokality a nájsť jednu z týchto bábik.

Prejdime však k najdôležitejšej časti hrateľnosti, ktorou je kooperácia. Spolu s kolegom z redakcie Mattym sme mali možnosť vyskúšať si, aké to je spoliehať sa jeden na druhého, a nakoniec sme sa ukázali ako veľmi zohratý tím. V niektorých momentoch bolo síce potrebné najprv pochopiť, čo od nás hra vlastne vyžaduje, no vo všeobecnosti nám to išlo bez väčších problémov. Hra bežala stabilne a počas celej doby sme nezažili žiadny pád. Musím však dodať, že aj keď som v singleplayeri pochválil umelú inteligenciu, hrať vo dvojici považujem za jednoznačne lepšiu voľbu. Celé dobrodružstvo si tak vychutnáte intenzívnejšie a atmosféru prežijete ešte silnejšie, keď ju môžete zdieľať s niekým ďalším.

Čo sa týka ostatných aspektov, pochváliť musím aj vizuálnu aj zvukovú stránku titulu. Postavy pôsobia skvele, vaši protivníci sú dizajnovo unikátni a prostredia natoľko dobre spracované, že máte pocit, akoby ste sa spolu s hrdinami naozaj pohybovali vo fiktívnom svete. Občas by mi nevadilo, keby niektoré časti neboli až tak tmavé a bolo by možné vidieť o niečo viac, no je možné, že ide len o nastavenie jasu a kontrastu. Hudba skvele dopĺňa atmosféru a reaguje presne na dianie na obrazovke. Ak sa váš partner vzdiali a stane sa mu niečo nepríjemné, hudba to okamžite signalizuje.

Vo výsledku je Little Nightmares III dôstojným pokračovaním kvalitnej hororovej série. Hra má síce svoje nedostatky a priestor na zlepšenie, no celkovo ide o dobre spracovanú akčnú adventúru, ktorá fanúšikov prvých dvoch dielov určite poteší. Najlepšie je zahrať si ju vo dvojici, no aj keď túto možnosť nemáte, takmer určite sa pri nej zabavíte. Zostáva otázka, či bude značka Little Nightmares pokračovať, a som zvedavý, s čím prídu tvorcovia zo Supermassive Games nabudúce. Treba ich však pochváliť, že minimálne tentoraz dokázali zachovať srdce a dušu série.

Dobré detektívky si vždy zaslúžia moju pozornosť. Príbehy Agathy Christie sú v tomto ohľade skutočne ikonické, rovnako ako postava belgického vyšetrovateľa Hercula Poirota. Jeho prípady sa dočkali mnohých filmových spracovaní, no čoraz častejšie sa objavujú aj na herných platformách. V roku 2023 som mal príležitosť hodnotiť spracovanie Murder on the Orient Express , ktoré ma veľmi príjemne prekvapilo. Bol som presvedčený, že Hercule Poirot sa opäť vráti a rovnako som tušil, ktorý príbeh sa dostane na rad tentoraz. Death on the Nile je totiž logická voľba, pretože podobne ako Murder on the Orient Express patrí medzi najznámejšie diela Agathy Christie. Ako sa s tým tvorcovia zo štúdia Microids popasovali? 

Príbehu sa ani tentoraz nebudem podrobnejšie venovať, keďže som presvedčený, že väčšina z vás ho dobre pozná. Pre nezasvätených však spomeniem aspoň toľko, že dej sa odohráva v Egypte, kde náš obľúbený detektív Hercule Poirot navštívi hrobku Abu Simbela. Níl je v tomto období síce pokojný, no plavba sa nezaobíde bez tragických udalostí. Ako to už býva, vraždy Poirota sprevádzajú všade tam, kam sa rozhodne vydať, a inak to nebude ani tentoraz. Najdesivejšie však je, že celý prípad pôsobí tak, akoby tento ohavný zločin nemohol spáchať nikto. Keď sa však klbko začína pomaly rozmotávať, odkrýva sa príbeh veľkej tragédie. A ako to už u Agathy Christie býva, v pozadí všetkého sa skrýva láska.

Hneď na začiatok by som mal spomenúť, že herná adaptácia Death on the Nile sa opäť rozhodla trochu zmeniť časopriestor oproti predlohe. Tentoraz sa neocitáme v tridsiatych rokoch minulého storočia, ale v sedemdesiatych. Príbeh to zásadne neovplyvňuje, rozdielom je predovšetkým všadeprítomná disko hudba, niekoľko odlišných vozidiel a odev niektorých postáv, najmä tých mladších, ktorý toto obdobie odráža. Pôvodne som očakával, že podobne ako v prípade Orient Expressu sa príbeh presunie do súčasnosti, no takéto úpravy dokážu byť celkom osviežujúce. Aspoň mi zostáva priestor na úvahu, v akom období sa Poirot pustí do ďalšej záhady. Možno raz aj v roku 1942.

Možno si niektorí z vás kladú otázku, či má vôbec zmysel hrať túto adventúru, ak poznáte predlohu od A po Z. Dokáže vás hra ešte niečím prekvapiť? Rovnako ako naposledy platí, že najlepšie je s príbehom ďalej pracovať a rozširovať ho. Čo tým myslím? Dej sa môže výraznejšie rozvetviť a ponúknuť nové línie, ktoré sme doteraz nepoznali. Prípadne priniesť úplne novú záhadu. Tvorcovia nám predstavujú mladú detektívku Jane Royce, pre ktorú je Poirot veľkým vzorom. Jej kamarátka Emmy je však náhle zavraždená. Ako účtovníčke sa jej podarilo odhaliť špinu na vlastného zamestnávateľa a zaplatila za to životom. Jane sa preto rozhodne vypátrať vraha svojej priateľky a zároveň odhaliť, do čoho sa vlastne Emmy zamotala.

Nakoľko tu máme dvoch detektívov a dva prípady, hra tieto línie neustále strieda. Jednu kapitolu strávime s Herculom Poirotom pri vyšetrovaní vraždy na Níle a v ďalšej sa v úlohe Jane pokúsime vypátrať vraha, ktorý pripravil o život Emmy. Dokážem si predstaviť, že niekomu môže takýto spôsob rozprávania prekážať, no ja ho za problém nepovažujem. Príbeh Jane sa totiž celkom prirodzene prepája s Poirotovým a dokonca sa stretne aj s niekoľkými postavami, ktoré sa neskôr objavia na lodi Karnak. Okrem toho nám tak hra ponúka aspoň malý pohľad na život v sedemdesiatych rokoch z trochu inej perspektívy a pôsobí to veľmi dobre. Zároveň to nijako nezatieňuje šarm Hercula Poirota.

Objaví sa tu aj niekoľko ďalších postáv, ktoré dostali viac priestoru vo vlastnej dejovej línii. Nebudem prezrádzať konkrétne mená, aby som vás ušetril spoilerov, no môžem povedať, že doplnené udalosti pôsobia prirodzene, dávajú zmysel a ešte lepšie dokresľujú jednotlivé charaktery. Neraz sa stane, že si k nim vytvoríme sympatie a dokážeme porozumieť ich konaniu. Zároveň však platí, že zdanie môže byť klamlivé. To isté platí aj pri postavách, ktoré nám od začiatku nesedia. Tento aspekt však nefunguje zakaždým rovnako, keďže niektoré postavy sú vo svojom smerovaní čitateľné už od prvých chvíľ.

Práve tu tkvie aj problém s príbehom Jane. Kým hra rozprávala Death on the Nile, vôbec mi neprekážalo, že som sledoval udalosti, ktoré som vedel predvídať. Je to prirodzené, keďže som čítal predlohu a videl minimálne dve filmové adaptácie. V Janinom prípade by však udalosti nemali byť odhalené tak rýchlo a priamo. Prenasleduje totiž vraha s krycím menom „The Spider“ a je fajn, že jeho identita zostáva dlho neznáma. V hre však príde moment, kedy si veľmi rýchlo poskladáte dve a dve dohromady, takže následné odhalenie už nepôsobí ako veľké prekvapenie. To je niečo, čo pre tvorbu Agathy Christie nikdy nebolo typické. Navyše som si všimol aj niekoľko drobných chýb v rozprávaní, čo je rozhodne škoda.

Nastal čas pozrieť sa aj na ostatné aspekty hry. Ako je na tom vizuálna stránka? Podľa mňa vyzerá rovnako dobre, ba možno aj o niečo lepšie než jej predchodca. Dizajn Hercula Poirota je stále výborne zvládnutý a ostatné postavy pôsobia tiež veľmi solídne. Pochvalu si zaslúžia aj interiéry a exteriéry. Tvorcovia dokázali skvelo pracovať so svetlom a v mnohých momentoch hra pôsobí vizuálne naozaj pôsobivo. Sem-tam sa síce objavia detaily, ktoré nepôsobia až tak kvalitne, no nepovažujem to za mínus. Je vidieť, že autori majú v tomto smere jasnú víziu a verím, že sa budú v tejto oblasti naďalej zlepšovať.

Hudobná stránka hry je rovnako výborná. Ako som už spomínal, titul ponúka príjemný soundtrack, ktorý dokonale zapadá do disko obdobia. Skladby pôsobia harmonicky, ich opakovanie nikdy nepôsobí rušivo a ani po dlhšom hraní nie sú monotónne či nudné. Všetky sú inštrumentálne, čo umožňuje ešte viac si vychutnať prostredie lode Karnak, hotela alebo disko klubu z prológu. Hudba je vždy zvolená vhodne a výrazne prispieva k budovaniu atmosféry. Navyše v hre môžete zozbierať aj celý soundtrack, ak sa vám podarí nájsť všetkých šestnásť dôvtipne ukrytých zlatých platní.

Hrateľnosť sa oproti predchodcovi nijako zásadne nezmenila. Je jednoduchá, funkčná a ľahko pochopiteľná. V titule sa nachádza množstvo hlavolamov a rôznych minihier, ktoré dokážu miestami poriadne potrápiť vaše šedé mozgové bunky. Náročnosť je pritom nastavená veľmi rozumne a ak by ste si s niektorou hádankou nevedeli rady, vždy je možné odomknúť bezplatné nápovedy, ktoré vás nasmerujú k riešeniu. A ak by ani to nepomohlo, hra ponúka ako poslednú možnosť aj kompletné riešenie. Vďaka tomu si ju môžu naplno vychutnať skúsení milovníci hlavolamov aj úplní začiatočníci.

Čo sa týka minihier, tie sa neobjavia v každej kapitole, no najlepšie sa predviedla kapitola číslo štyri. Tu si s Jane budete môcť vyskúšať niekoľko hazardných hier alebo dokonca retro videohru na arkádovom zariadení. Ak budete šikovní, môžete sa pokúsiť aj prekonať rekord najlepšieho hráča „L4W“. Tieto momenty ma veľmi príjemne potešili a fungujú skvele. Navyše treba dodať, že kedykoľvek ovládate Jane, máte možnosť vyskúšať si aj svoje schopnosti v odbore odomykania zámkov pomocou šperhákov.

Čo ďalšie ešte Agatha Christie – Death on the Nile ponúka? Aktivít je tu skutočne viac než dosť. Môžete si vyskúšať tvorbu profilu postáv, kde správnym spájaním informácií o jednotlivých charakteroch môžete získať nové poznatky a možno si overiť, či ste využili všetky dialógové možnosti, pretože väčšina dôležitých informácií sa ukrýva práve v nich. Opäť na vás čaká zbieranie zlatých fúzov Hercula Poirota – dokopy je ich v hre až sto – a rovnako si budete môcť zveľadiť aj svoje vlastné malé múzeum.

Múzeum nájdete v hlavnom menu pod možnosťou „Extras“, kde sa ocitnete v miestnosti, ktorú môžete postupne dekorovať svojimi vlastnými úspechmi. Jednotlivé exponáty odomknete nájdením spomínaných zlatých fúzov a zároveň si môžete naplniť aj vlastný jukebox kompletným herným soundtrackom. Považujem to za príjemnú malú aktivitu, ktorá motivuje hráča hľadať dômyselne ukryté fúziky. Niektoré možno nájdete rýchlo, no pri iných sa skutočne zapotíte, pretože dokážu nenápadne splynúť s prostredím. V múzeu si môžete pozrieť aj zlaté trofeje, ktoré symbolizujú vaše dosiahnuté herné achievementy. Celkovo ide o veľmi sympatický nápad, ktorý hráčom prináša ďalšiu motiváciu a zábavu.


Po všetkom tom pozitívnom je však na mieste spomenúť i aspekty, ktoré hra nezvládla až tak dokonale. Okrem už vyššie spomenutých detailov by som rád upozornil na niektoré hlavolamy, ktoré technicky nie sú úplne bezchybné. Viackrát sa mi stalo, že počas riešenia hlavolamu zamrzol a bolo potrebné hru vrátiť do hlavného menu a znova ju spustiť. Nezamrzla pritom celá hra, len konkrétny hlavolam – v ňom nebolo možné pokračovať ani ho opustiť. Občas sa vyskytli aj drobné grafické glitchy, napríklad zmizli steny v niektorých oblastiach, čo umožnilo vidieť bielu plochu, alebo hra nereagovala na určité predmety, ktoré sa mali dať zobrať. Po reštarte sa však všetko dalo opäť vrátiť do poriadku.

Písal som síce, že hlavolamy a minihry mali vcelku optimálnu náročnosť, no v niektorých prípadoch mi chvíľu trvalo pochopiť, ako daný problém vyriešiť, pretože hra vždy nedokázala adekvátne vysvetliť svoje ovládanie. Skvelým príkladom je scénka, kde je Jane spútaná na stoličke a vašou úlohou je rozhojdať sa a oprieť sa o múr za vami. Hra vám povie len toľko, že ovládanie prebieha pomocou klávesov WASD. Ak však stlačíte ktorúkoľvek klávesu, nič sa nestane, keďže je potrebné striedavo a rýchlo stláčať klávesy W a S, aby sa stolička rozhýbala. Viem si však predstaviť, že mnohí hráči s tým nemusia mať problém.

V hre sa objaví aj niekoľko malých úsmevných momentov, ktoré ma úprimne pobavili a stoja za zmienku. Fakt, že počas hrania môžete pohladkať aj niekoľkých psov, je dnes vo videohrách úplne bežný. Lenže tu máte možnosť pohladkať i potkana, ktorý sa túla po zemi. Zaujímavosťou je aj to, že s výnimkou Hercula Poirota a Jane majú všetky postavy počas celej hry rovnaké oblečenie, akoby nemali nič iné alebo celý ich šatník pozostával z jediného outfitu. A hoci ide o nepodstatné drobnosti, zaslúžia si aspoň menšiu zmienku.

Ako teda vnímam Death on the Nile? Ak ste si užili moderne spracované Murder on the Orient Express, jeho nástupca vás určite nesklame. Ide o solídne pokračovanie, ktoré niektoré aspekty zvláda ešte lepšie než predchodca a opäť dokáže prerozprávať známy príbeh s drobnými zmenami, ktoré ho robia zaujímavejším. Postavy sú dobre nadabované, dialógy pôsobia prirodzene (maximálne s jemným christieovským nádychom, čo je v poriadku) a rozšírenie príbehu pôsobí uveriteľne. Verím, že toto nie je naše posledné stretnutie s Herculom Poirotom v hernom svete a som zvedavý, ktorú záhadu bude vyšetrovať nabudúce. Osobne by ma najviac zaujímalo, ako by spracovali Nemého svedka, nechajme sa však spolu prekvapiť, či na neho dôjde.

Zdá sa, že rok 2023 bude patriť medzi hernými detektívkami Herculovi Poirotovi. Nie je to ani tak dávno, čo som recenzoval titul Hercule Poirot: The London Case a máme tu ďalší titul zo sveta literatúry Agathy Christie. Tentokrát však nepôjde o fiktívny príbeh, ktorý Agatha Christie nikdy nenapísala. Namiesto toho tu máme hru, ktorá sa rozhodla priniesť príbeh, ktorý všetci jej verní fanúšikovia poznajú veľmi dobre a určite videli aspoň jednu z veľkého množstva filmových adaptácií. Moja prvá otázka teda bola, čím nás teda chce zaujať? Čo môže do príbehu, ktorý veľmi dobre poznáme priniesť, aby dokázal prekvapiť? Dobrá správa je, že túto istú otázku si položili asi samotní autori, pretože od prvých sekúnd mi bolo jasné, že táto verzia bude úplne iná, než som bol doposiaľ zvyknutý. 

Napriek tomu, že si myslím, že nemá príliš zmysel predstavovať príbeh, poďme si povedať aspoň pár základných informácií pre tých, ktorí sa s ním nikdy nestretli. Hercule Poirot sa ocitá v Istanbule a plánuje cestovať do Londýna. Pomoc mu ochotne ponúkne jeho dávny priateľ, pán Bouc, ktorý je zhodou okolností majiteľom Orient Expressu, chystajúci sa na svoju veľkú výročnú cestu. Pocestuje tak z Istanbulu až do Paríža. Vlak je však plne obsadený, no napriek Poirotovým protestom Bouc trvá, že pre neho nájde miesto. A tak sa najslávnejší detektív dostáva do luxusného vlaku, v ktorom sa počas noci odohrá vražda. Obeťou sa stáva bohatý muž menom Ratchett, ktorý len pred pár hodinami ponúkol Poirotovi prácu, aby ho ochránil. Ten to však v danom momente odmietol. Je teda na čase nájsť vraha tohto ohavného zločinu.

Hneď na úvod ma hra prekvapila prvou zásadnou zmenou oproti pôvodnému dielu. Príbeh sa tentokrát neodohráva v tridsiatych rokoch minulého storočia, ale je zasadený do decembra roku 2023. Takže hneď v úvode uvidíme Poirota ako vytiahne z vrecka svoj verný Iphone a skontroluje si správy. V prvom momente ma táto skutočnosť skutočne vyviedla z miery, no moje rozčarovanie netrvalo dlho. Postupne som si tak zvykol na zasadenie príbehu do moderného sveta. Dokonca mi to vo výsledku prišlo veľmi osviežujúce. Koniec koncov, vidieť najslávnejšieho detektíva v modernom svete, kde nič nestratil zo svojho gentlemanského šarmu, je jeden zo spôsobov, ako dať starému príbehu nový lesk.

Nakoľko je však dej zasadený do súčasnosti, bolo potrebné, aby aj postavy pôsobili modernejšie. Opäť si myslím, že misia bola splnená úspešne. Hoci je pravda, že miestami sú dialógy trochu staromódne, nepôsobí to to nijakým spôsobom rušivo. Z dvoch dôvodov. V prvom rade – sme stále vo svete Agathy Christe, a ten jazyk je tomu prispôsobený. No rovnako je potrebné si priznať, že sa nachádzame v luxusnom parnom vlaku, kde mnohí cestujúci majú určitý status. Ak by dialógy boli príliš moderné a hovorové, nefungovalo by to. Takýmto spôsobom hra naopak pôsobí sviežo, a súčasne pristupuje k predlohe zodpovedne. 

 Samotný príbeh sa však už následne vyvíja tak, ako by ste si to v prípade herného spracovania Vraždy v Orient Exprese predstavovali. Držíme sa príbehovej línie, máme tu niekoľko vyšetrovateľských minihier, v ktorých je potrebné, aby Poirot správne analyzoval postavu, prípadne zoradil jednotlivé udalosti v správnom časovom poradí, porovnal výpovede svedkov, konfrontoval ich s prípadnými klamstvami a podobne. Nechýbajú ani nejaké hlavolamy v podobe minihier, kde budete musieť opraviť odšťavovač na pomaranče, poskladať správne krabice so surovinami na dezerty, otvoriť japonskú krabičku a veľké množstvo ďalších.

Tie dopomáhajú k tomu, aby ste nemuseli len neustále chodiť po vlaku a rozprávať sa s cestujúcimi. Navyše musím priznať, že tieto aktivity ma nijakým spôsobom neotravovali. Neviem síce, či by v realite vedel prejaviť Poirot takú dávku ochoty zapojiť svoje mozgové bunky na podobné veci (dokonca v jednom momente samotnému Boucovi povie, že má pocit, že ľudia s ním komunikujú len keď pre nich niečo urobí), no v hernom svete je potrebné, aby sme mohli riešiť nejaké hlavolamy. Okrem toho je dobré, že ich náročnosť je primeraná a v prípade, že by ste si nevedeli rady, máte tu aj veľmi solídne a funkčne zapracovaný systém nápovedy, aký si pamätám aj z Telltale hry Back to the Future. 

Za najväčšie plus v rámci rozprávania príbehu však považujem fakt, že sa autori rozhodli príbeh obohatiť aj o nové scénky, ktoré sme v žiadnej adaptácii nemohli vidieť. Konkrétne ide o únos malej Daisy Armstrongovej, ktorá patrí medzi kľúčové postavy. Tieto časti sú spracované ako flashbacky, kde ovládame mladú detektívku Joannu Locke (tá sa taktiež nachádza vo vlaku). Práve ona vyšetrovala celý prípad a snažila sa dosiahnuť v celom prípade spravodlivosť. Stále však platí, že viete čo od týchto častí môžete očakávať a ako to celé vlastne na konci dopadne. Lepšie však môžete prežiť jednotlivé udalosti, vidieť dosah na jednotlivých zúčastnených a lepšie tak pochopiť celkový motív vraha. Navyše, týmto spôsobom dáva hra postave Ratchetta oveľa väčší priestor a máme možnosť ho vidieť v úplne inom svetle, než sme doteraz mohli.

Hra túto skutočnosť maximálne využíva vo svoj prospech. Nech už ste si Ratchetta na základe jednotlivých adaptácii zaškatuľkovali akokoľvek, myslím si, že to bude slabý odvar oproti tomu, aké dojmy budete mať z tejto verzie. Tým, že je príbeh situovaný do súčasnosti, tak aj samotný Ratchett svoje aktivity posunul na oveľa vyšší level. Musím dokonca pripustiť, že na konci mi z neho bolo už maximálne zle. Z obete, ktorá skrýva jedno temné tajomstvo, sa vyvinie na niekoho, kto má tých tajomstiev oveľa viac. Takže musím tvorcom zatlieskať za to, že dokázali túto postavu tak skvele vyprofilovať. 

Mladú detektívku Joannu považujem tiež za veľmi dobrý prínos pre túto hru. Pôsobí možno viac ako policajtka, ktorú poznáme zo seriálov, no spolu s Poirotovým šarmom dokáže do hry priniesť aj niečo iné. Zaujímavé je to najmä v momentoch, kedy konfrontuje svedkov. Je inteligentná, všímavá, oveľa ráznejšia, no rovnako vie v správnych momentoch prejaviť aj veľkú dávku súcitu. Navyše sa jej tento prípad tiež veľmi osobne dotýka. Niečo má však s Poirotom spoločné. Oboch v prvom rade zaujíma pravda a majú rovnako aj cit pre spravodlivosť. Práve vďaka tomu ich partnerstvo pôsobí veľmi úprimne a funguje to. Dalo by sa povedať, že Poirot tu našiel svojho Hastingsa.

Z toho všetkého teda asi viete usúdiť, že po príbehovej a hernej stránke ide o dobré spracovanie Vraždy v Orient Exprese. Popravde by som v tomto ohľade vedel vytknúť len jednu maličkosť, ktorá je avšak veľmi silným spoilerom. Aby som teda veľa neprezrádzal poviem iba toľko, že do hry je zapracovaný ešte jeden veľmi zaujímavý zvrat, ktorý síce v rámci celkového rozprávania funguje dobre, no kradne pôvodnému záveru a hlavnej myšlienke príbehu určitú dávku relevantnosti. Viem, že ide o známe dielo, a keby tvorcovia neprišli s ničím novým, nemali by sme reálne žiadnu zaujímavú záhadu. No myslím si, že mohli skúsiť nájsť cestu, ktorou by nevzali najsilnejšiemu momentu príbehu jeho relevantnosť.

Presuňme sa teda od príbehu a hrateľnosti k ostatným aspektom, ktoré kvalitatívne celkom slušne sekundujú. V prvom rade si niečo povedzme o vizuálnej stránke. Myslím si, že v porovnaní s už spomínaným London Case vyzerá Murder on the Orient Express lepšie. Priestory vlaku sú nadizajnované veľmi pekne, vonkajšie priestory sú tiež celkom dobre zvládnuté, no najväčší pokrok vidím v oblasti postáv. Od dokonalosti majú síce stále ešte ďaleko, no už rozhodne nevyzerajú ako porcelánové figúrky, ktoré občas otvoria ústa. Dizajny aj mimika sú kvalitnejšie a postavy vďaka tomu pôsobia živšie.

Oproti tomu hudba v tejto hre absolútne vyniká. Páči sa mi, že jednotlivé vagóny majú úplne rozdielne skladby, dodávajú priestorom Orient Expressu kvalitnú atmosféru a napriek tomu, že sa skladby neustále striedajú, nikdy ma neprestali ohromovať. Kvalitný je ale aj dabing. Leslie Clack a Elizabeth Wautlet boli dobre zvolení do rolí protagonistov a Ken Starcevic v role Ratchetta funguje takisto skvele. Pochvalu si však zaslúži aj Patrick Albenque, ktorý dabuje vášho dobrého priateľa Bouca a ešte niekoľko ďalších postáv. Okrem neho však svoje hlasy zapožičali viacerým postavám aj iní herci, no nikdy ma to nijakým spôsobom nerušilo. V prvom rade vedia svoje hlasy celkom šikovne zamaskovať a rovnako sa nikdy nestalo, že by niekto z hercov komunikoval sám so sebou alebo by sa jeho postavy ocitli príliš blízko seba. Vďaka tomu je ilúzia spracovaná kvalitne. Hodnotenie sa však týka anglického prevedenia, nakoľko ostatné jazyky som neskúšal.

Vo výsledku sa tak Murder on the Orient Express stáva hrou, ktorej nemám veľa čo vytýkať. V princípe by sa dalo povedať, že jej najslabšou stránkou je skutočnosť, že ide o veľmi známe dielo a tak vieme veľa vecí skôr, než k ním dôjdeme. Taktiež musím priznať, že občas by mi neprekážalo, keby sme si mohli užiť väčšie množstvo lokácií. Počas tých trinástich kapitol som si uvedomil, že keď som mal možnosť na chvíľku Orient Express opustiť, dokázalo to hru taktiež osviežiť. No tvorcovia tu podľa mňa doručili titul, ktorý je nám síce dobre známy obsahom, no napriek tomu má v sebe dostatočné množstvo prekvapení. Tým pádom na konci neostaneme sklamaní. Navyše môžem povedať, že po stránke grafiky, hrateľnosti a rovnako aj kvality spracovania minihier či myšlienkovej mapy urobil tento titul oproti London Case slušný krok vpred. Hra ma zabavila na viac ako 12 hodín, a pokojne si viem predstaviť, že by som sa k nej opätovne vrátil. Možno by som skúsil zozbierať všetkých 40 zlatých fúzov, ktoré tu tvorcovia niekde ukryli. Na prvýkrát som totiž objavil asi len polovicu.

Fanúšikovia slávneho belgického detektíva by mohli oceniť aj to, že hra vychádza aj v krabičkovo balenej deluxe verzii. V nej okrem samotnej hry budete mať aj 48 stránkový art-book, digitálnu formu herného soundtracku a ako malý bonus aj záložku v podobe lístku na Orient Express. Myslím si, že medzi detektívnymi adventúrami ide tento rok o skutočne kvalitný počin, ktorý môžem úprimne odporúčať.

Ako veľký herný nadšenec som vždy patril medzi ľudí, ktorí radi skúmajú najrozličnejšie herné žánre. Primárne som si obľúbil viac príbehovo zamerané tituly, no nikdy som sa nebránil experimentovaniu a skúšaniu niečoho nového. So sériou Hollow Knight som predtým nemal skúsenosti, no výrazne ma zaujala svojím nádherným vizuálnym štýlom. Pokračovanie podľa ukážok pôsobilo tak, že sa snaží nadviazať na kvality svojho predchodcu a priniesť rovnako silný zážitok. Rozhodol som sa teda dať hre šancu a nechať sa presvedčiť o jej kvalitách. Ako to dopadlo? 

Príbeh sa tentoraz nezameriava na rytiera z prvej časti. Namiesto neho sledujeme bojovníčku Hornet, ktorú vidíme spútanú v klietke smerujúcej do Citadely. Počas presunu však veci nejdú podľa očakávaní a neznáma sila naruší magickú energiu klietky, čo vedie k smrti väzniteľov a k pádu Hornet do neznámych hlbín. Preberie sa vo svete s názvom Pharloom, v machom zarastenej oblasti zvanej Moss Grotto, odkiaľ sa vydáva na cestu nahor. Pharloom je svet zasiahnutý kliatbou hudby a hodvábu. Zdá sa však, že na našu bojovníčku táto kliatba nemá žiadny vplyv. Možno práve ona bude tou jedinou, ktorá dokáže Pharloom vyslobodiť.

Silksong mal pôvodne vzniknúť ako rozšírenie k pôvodnej hre, no projekt sa postupne rozrástol do takej miery, že sa tvorcovia z Team Cherry rozhodli spraviť z neho plnohodnotné pokračovanie v podobe, ako ho poznáme dnes. Musím bez okolkov povedať, že rozsah celého Pharloomu ma skutočne prekvapil. Hra ponúka obrovské množstvo lokalít, väčších aj menších, pričom každá z nich je výrazne odlišná a má svoje jedinečné momentky. Niektoré pôsobia prívetivejšie, iné zas nehostinnejšie. Viem si napríklad predstaviť postaviť chatku niekde v Shellwoode, no určite nie na Sinner’s Road. Verím, že v tomto smere na tom budete podobne.

Pharloom pôsobí ako svet obývaný nespočetným množstvom rozličných tvorov na každom kroku. Je zaujímavé sledovať, že každá oblasť je domovom odlišných živočíchov či rastlín, ktoré využívajú vlastné spôsoby útoku aj obrany. Kedykoľvek sa ocitnete v novej oblasti, máte pocit, akoby ste vstúpili do úplne iného sveta so svojím vlastným rytmom a životom. Hra je vďaka tomu nesmierne pestrá, neustále som bol zvedavý, na aké tvory narazím nabudúce a čím ma ešte dokáže prekvapiť.

V hre však nestretnete len bytosti, proti ktorým budete musieť bojovať. Pharloom je aj domovom mnohých priateľov, ktorí Hornet na jej ceste pomáhajú. Často od vás budú najprv žiadať splnenie určitej úlohy, no urobiť pre nich tých pár extra krokov sa rozhodne oplatí, keďže vďaka tomu získate nové nástroje a schopnosti. Najvýraznejšou NPC postavou je Shakra, spievajúca bojovníčka, ktorej hlas vás vždy privábi k jej táboru. Od nej si môžete kúpiť mapu oblasti, v ktorej sa nachádzate. Nepredáva však len mapy, ale aj pero, aby ste ich mohli počas objavovania dopĺňať.

Keď však príde chvíľa, keď sa bude treba brániť protivníkom, Hollow Knight: Silksong ponúka výborne zvládnutý súbojový systém. Oproti originálu prináša hráčom oveľa viac možností, ktoré budete postupne objavovať. K dispozícii máte primárny útok, špeciálny útok a rôzne nástroje, ktoré dokážu priebeh boja výrazne obrátiť vo váš prospech. V hre sa nachádza aj niekoľko takzvaných „crestov“, ktoré môžu v mnohých ohľadoch zmeniť spôsob, akým budete bojovať. Môžete si vybrať, či chcete zostať v úlohe lovca, ktorý dokáže zo vzduchu vykonať diagonálny výpad, alebo sa rozhodnete pre rolu tuláka, ktorý síce používa kratšiu zbraň, no rozdáva údery oveľa rýchlejšie. Možností je viac než dosť.

Nebudete však bojovať len proti bežným protivníkom roztrúseným po svete. V hre na vás čaká aj množstvo súbojov so silnými a nebezpečnými bossmi. Práve v týchto momentoch je výber správneho útoku kľúčový, pretože vhodná kombinácia crestov a nástrojov môže rozhodnúť o výsledku boja. Spočiatku môže hra pôsobiť náročnejšie, keďže jednotlivé predmety budete musieť vo Pharloome najprv nájsť. Väčšina z nich je buď starostlivo ukrytá, alebo ich získate od predajcov za pomerne vysoké sumy. Počas prvého aktu tak môže hra pre niektorých hráčov pôsobiť ťažšie a miestami aj neférovo. Keď však objavíte správnu taktiku a odomknete plný potenciál crestov, súboje získajú úplne nový rozmer.

Nástroje sú rozdelené do troch farebných kategórií. Konkrétne do žltej, modrej a červenej. Každá z nich plní inú funkciu. Žlté slúžia predovšetkým ako pomôcky. Kompas zobrazuje vašu pozíciu na mape, úchytka umožňuje držať sa na kolmých stenách a magnetický medailón priťahuje rosaries, hlavnú menu vo Pharloome. Červené nástroje majú útočný charakter, zatiaľ čo modré sú určené na obranu. Správna kombinácia týchto nástrojov dokáže premeniť mnohé prehry na rýchle víťazstvá.

Čo sa týka bossov, čakajú na vás jednoduchšie aj náročnejšie súboje. Treba však dodať, že medzi nimi nájdete aj zaujímavé aj frustrujúce stretnutia. Videl som množstvo reakcií hráčov, ktorí absolútne preklínali súboj so Savage Beastfly, a naopak vyzdvihovali protivníkov ako Widow alebo Sister Splinter. Každý súboj predstavuje veľkú výzvu a je potrebné využiť všetky svoje schopnosti, aby ste ho úspešne zvládli. Sám viem, že niektoré súboje mi príliš nevyhovovali, no aj napriek tomu bol každý z nich jedinečný a zaujímavý. Nenašiel som tu žiadneho protivníka, ktorý by ma nebavil.

Skvelo je spracovaný aj samotný platforming. V úvode na vás čaká jednoduché preskakovanie zo stupienka na stupienok, no postupne sa Hornet naučí viacero talentov, ktoré jej umožnia navštíviť aj predtým neprístupné oblasti. V hre sú však aj miesta, v ktorých sa hra doslova zmení na ukážku parkourových schopností našej hrdinky ako napríklad Mount Fay, kde je výstup na vrchol hory poriadnou skúškou toho, čo ste sa naučili. Vtedy je potrebné pružne reagovať a prispôsobiť sa prekážkam, ktoré vám hra kladie do cesty.

Prejdime k vizuálnej stránke hry, ktorá je absolútne nádherná. Pozadia pôsobia fantasticky, dizajn jednotlivých tvorov je kreatívny a unikátny a tvorcovia dokážu výborne reagovať na atmosféru v hre. Niektorí protivníci pôsobia milo, iní rýchlo ukážu svoju bojovnú povahu, stretnete sa aj s mechanickými protivníkmi a niektoré bytosti vyzerajú, akoby boli vystrihnuté z hororu. Skvele pôsobí aj samotná Hornet, ktorej červené šaty a ihla dokonale dotvárajú jej celkový obraz. Videosekvencie takisto vyzerajú výborne a dokonale zapadajú do vizuálneho štýlu hry.

Opomenúť nesmiem ani úžasnú hudobnú stránku, pretože hudba je jedným z hlavných prvkov, ktoré hra implementovala do svojho príbehu. Soundtrack je skutočnou radosťou počúvať a veľmi dobre pracuje s prostredím, v ktorom sa nachádzate. Hudba dokonale zachytáva atmosféru okolo vás a zároveň podporuje dynamiku súbojov. Nikdy som nezažil moment, kedy by pôsobila monotónne alebo ma nudila. Vždy som bol úplne pohltený zvukmi, ktoré sa mi dostávali do uší. Okrem toho môžete v určitom momente premeniť svoju ihlu na hudobný nástroj s názvom Needolin. Na ňu môžete zahrať príjemné melódie a ak bude niekto nablízku, začne spievať. Nejde síce o jediné využitie tohto nástroja, no dokáže mnohým momentom pridať veľa.

Otázkou teda zostáva, ako je na tom samotný príbeh. Dokáže Hornet svojou cestou na vrchol Citadely zaujať a priniesť silný zážitok? Nemôžem povedať, že by príbeh Hollow Knight: Silksong patril medzi tie najzaujímavejšie, s ktorými som sa stretol, no dokáže v správnych momentoch zapôsobiť. Viac než čokoľvek iné tvoria príbeh jednotlivé postavy, s ktorými sa stretnete a ktoré vo Pharloome žijú vlastný život. Spomenul som už Shakru, ktorej prítomnosť vždy prináša pocit istoty, no nie je jedinou postavou, s ktorou sa počas hry stretnete. Jeden z mladých pilgrimov, ktorí sa snažia dostať do Citadely rovnako ako vy, Sherma, je postava, ktorú si rýchlo obľúbite a budete sa tešiť, keď sa objaví v blízkosti. Sú tu nerozluční bojovníci Garmond a Zaza, ktorých pozitívna energia sa prenáša na všetkých okolo, a množstvo ďalších zaujímavých postáv roztrúsených po celom svete.

Charakter sa však dokáže ukázať aj z opačnej strany, konkrétne v prípade bielej bojovníčky Lace, ktorá má s Hornet toho spoločného oveľa viac, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Počas prvého stretnutia som ju vnímal ako sympatické dievča, ktoré má rado aj malé bytosti okolo seba. Postupne sa však ukáže, že v jadre je to silná bojovníčka, ktorá sa snaží získať priazeň ústrednej antagonistky Grand Mother Silk. V sebe tak veľmi zaujímavo kombinuje dve úplne odlišné stránky, ktoré ju robia komplexnou postavou. Dokonca by sa dalo povedať, že jej v mnohom aj rozumiem, rovnako ako samotnej Hornet.

Samotný príbeh však primárne závisí od vášho vlastného herného zážitku. Záleží na tom, ako veľmi budete chcieť objavovať skryté lokality, koľko postáv sa vám podarí stretnúť a akú časť príbehu odhalíte. Vďaka prostrediu, nápaditým boss súbojom a dobre napísaným postavám som chcel prejsť s Hornet jej príbehom, no zároveň som si uvedomoval, že veľa informácií môže zostať pre mnohých skrytých v útrobách Pharloomu, či už ide o lore samotného sveta alebo misie našej protagonistky. Mne osobne neprekážalo, že mi hra tieto informácie nenapodávala priamo, no viem si predstaviť, že niektorí hráči by očakávali viac. Napriek tomu mi všetko kompenzoval veľký počet detailov a nápadov, ktoré do hry tvorcovia vložili.

Veľmi sa mi páči, že si Hornet môže vychutnať liečivý horúci kúpeľ, ktorý jej doplní energiu aj zásobu hodvábu. Bavilo ma hľadať stratené blšky do cirkusu. Citadela je tak obrovská a ponúka toľko rozličných miestností, že som počas hry neustále premýšľal, ako sa tu kedysi žilo. Bolo zábavné hrať s postavou hru s kockami a objavovať ďalšie maličkosti. Ako som už spomenul, aktivít a drobných momentov je v hre skutočne neúrekom a práve vďaka nim je zážitok z hrania taký ohromný.

Ak by som mal zapojiť aj svoje kritické ja, musím povedať, že niektoré lokality skutočne pôsobia, akoby mali hráčom spôsobovať nočné mory. Oblasti ako Bilewater alebo Sinner’s Road sú momenty, kedy som mal pocit, že tvorcovia úmyselne chcú hráčov frustrovať. V prípade Bilewater to nie je len dizajnom lokality a rizikami, ktoré Hornet tu zažije, ale aj niekoľkými nepríjemnými prekvapeniami. Frustrujúce boli občas aj výlety k niektorým bossom. Kým k niektorým budete mať takmer na dosah ruky, k iným sa budete musieť preteperiť takmer cez celú lokalitu, čo môže byť veľmi únavné, najmä ak chcete začať súboj s plným zdravím.

Videl som aj veľa kritiky na ekonomiku v hre. Ako som už napísal, hlavnou menou vo Pharloome sú rosaries. Na nákup niektorých dôležitých predmetov ich budete potrebovať veľké množstvo, no hra vám zároveň dáva možnosť časť z nich zviazať. Prečo by ste však mali o časť prísť? Nikto vám predsa nič nedá zadarmo. Ak si za 80 rosaries necháte 60 zviazaných a zaplatíte obchodníkovi 20, nepríde mi to ako úplne neférový obchod. Navyše si tým zaistíte, že keď ich budete naozaj potrebovať, neprídete o ne. Ak sa však na to nepripravíte, budete musieť opätovne nájsť svoju kuklu, aby ste získali stratené peniaze späť. Niekedy je to jednoduché, no budú aj momenty, keď budete ľutovať, že ste ich neuviazali, najmä ak ste už nazbierali veľké množstvo.

Mojím cieľom však nie je vypichovať maličkosti, aby som hru znehodnocoval Pokiaľ ste fanúšikom pôvodnej hry Hollow Knight a metroidvania je váš obľúbený herný žáner, Hollow Knight: Silksong je stávkou na istotu. Čaká na vás obrovský svet s fantastickými lokalitami, nádherným vizuálnym štýlom, kvalitnou hudbou a sympatickými postavami, ktoré vás budú sprevádzať až do úplného konca. Na záver by som ešte rád zdôraznil, že hru si na Steame môžete zakúpiť len za necelých 20 €, čo je bezpochyby výborná cena. Investoval som do hry približne 70 hodín a môžem s istotou povedať, že čas bol strávený plnohodnotne. Som veľmi vďačný Team Cherry za tento fantastický zážitok a som presvedčený, že sa k hre v budúcnosti ešte vrátim.

Shadow Labyrinth je za mňa veľmi dobrá ukážka ako to dopadne, keď človek na hru postupne zmení svoj názor. Pôvodne som hre dal 75%, dnes by som to tak o 10 posunul nižšie. Dôvod je najmä ten, že po tom ako som odohral Hollow Knight: Silksong, určité veci na mňa začali pôsobiť úplne inak. A niečo čo sa javilo v tom bode ako malý detail sa zrazu stal väčším problémom. Poviem teda najprv, čo mi na hre najviac po nových skúsenostiach prekážalo.

Najväčším problémom Shadow Labyrinthu za mňa je skutočnosť, že hre je neskutočne prázdna. Čaká síce na vás veľké množstvo protivníkov, ktorí vás budú chcieť zlikvidovať, no hre absolútne chýba nejaký pocit, že by ste sa ocitli vo svete, v ktorom sú aj nejaké NPC. Prvých 10 - 15 hodín dokopy budete len chodiť a likvidovať všetko okolo seba a keď sa konečne stretnete s prvými postavami, budete skôr prekvapení, že tu vôbec niekto žije. Môžem uznať, že obchodníci a tiež ostatné postavy, s ktorými sa neskôr stretnete sú fajn a aspoň konečne hru nejako oživia, no nezmažú ten pocit, že ste dlho dokopy len tak blúdili krížom krážom.

Rovnako musím dať pravdu ostatným kritikom, že prostredia vyzerajú vysoko sterilne a nudne. Primárne budete mať skoro vždy pocit, že sa nachádzate buď v nejakej jaskyni, alebo v nejakej vesmírnej lodi. Všetko pôsobí veľmi všedne, nezaujímavo a ničím vás to výrazne neosloví. Lokality rozhodne nie sú silnou stránkou. Uvedomoval som si to síce aj predtým, no po tom, čo som videl lokácie v Silksong, ten nepríjemný pocit len zosilnel.

Systém checkpointov mi takisto úplne neimponoval. Nechápem, prečo sú rozdelené na dva rôzne typy, teda veľké a malé. Rozmiestnené medzi sebou sú však často tak, že v prípade smrti na vás čaká celkom slušný backtracking. V hre je aj síce systém rýchleho presúvania sa medzi nimi ale tu už do hry vstupuje spomínané rozdelenie medzi nimi. Teleportovať sa totiž môžete len k tým veľkým, malé slúžia len na to, aby sa pri nich warpli v prípade smrti. Aspoň však v prípade smrti neprídete o všetko vaše zlato, čo môžem považovať za celkom dobrú výhodu.

Vizuálne hra vyzerá fajn, má to celkom solídny digitálny dizajn a pôsobí to celkom futuristicky. Pac-manove upgrady sú fajn, no najlepšie asi vyzerá, keď sa dá do svojho bojového módu. Dizajny nepriateľov sú fajn a jednotliví bossovia sú tiež celkom zaujímaví. Súbojový systém je tiež fajn a dá sa s ním celkom dosť poriešiť. Číslo Osem je fajn protagonista a explorácia v hre je tiež dobrá. Plus sa mi páči mapa, na ktorej ste schopní relatívne jednoducho objaviť jednotlivé tajné chodby, dobre sa v nej orientuje a veľmi rýchlo v nej viete pochopiť kam sa vlastne chcete dostať.

Najlepšie momenty si však hra vychytáva počas toho, ako budete prechádzať nie labyrintom, v ktorom ste sa ocitli, ale v malých labyrintoch, ktoré sú rozmiestnené všade po mape. Toto je jednoznačne najlepšia časť hry, pretože je to kvalitný upgrade originálnych Pac-man hier a získavajú tým úplne nový nádych. Je to najkvalitnejší upgrade a popravde by mi nevadilo, keby celá hra bola len o tomto. Vo výsledku si nemyslím, že hra je zlá, len sa mala postaviť na trochu iných základoch. Ako metroidviania je hra fajn, no ako Pac-man upgrade v labyrinte, kde budete musieť poraziť duchov je to oveľa zaujímavejšie.

Verím, že tvorcovia hry Cloud Cats` Land milujú mačky nadovšetko a najradšej by ich mali denne pri sebe doma. Prečo si to myslím? Už samotný názov štúdia PurrMurrMeow Games o mnohom napovedá. A úprimne, vôbec mi to neprekáža. Za posledné roky mi rukami prešlo viacero hier, v ktorých som ovládal mačacieho hrdinu, a zakaždým ma dokázali príjemne naladiť. Okrem toho som fanúšikom point-and-click adventúr, takže spojiť tieto dva prvky do jedného celku pôsobilo ako veľmi dobrý nápad. Ako to celé dopadlo? 

Príbeh sa začína na lodi, kde sa spolu so svojím pánom spokojne plavíte po mori, keď vás zrazu napadne nebezpečne vyzerajúca príšera. Musíte čo najskôr vymyslieť spôsob, ako sa jej zbaviť, a následne sa pomaly presúvať mačacím ostrovom až k záhadne pôsobiacemu majáku. Ten by mal predstavovať cestu von. Rozhodne to však nebude iba jednoduchá prechádzka a na úspešné zvládnutie úlohy budete musieť prekonať hneď niekoľko prekážok.

Verím, že fanúšikovia point and click adventúr si tu prídu na svoje. Dočkajú sa totiž všetkého, čo už veľmi dobre poznajú, konkrétne zbierania predmetov do inventára, ich vzájomného kombinovania a občas aj celkom absurdných riešení, ktoré logicky vôbec nedávajú zmysel, no v tomto svete ich skrátka musia akceptovať. Oceňujem však najmä to, že posledný patch hru sprístupnil aj hráčom, ktorí s point and click žánrom nemajú až toľko skúseností.

Cloud Cats’ Land tak po novom ponúka i jednoduchú náročnosť, ktorá vám neustále napovedá, kde sa dajú využiť jednotlivé predmety či ešte o niečo jednoduchšiu, vďaka ktorej by mal hru prejsť úplne každý. Okrem toho je tu ešte jeden vcelku nenápadný systém nápovedy, a tým je skúmanie predmetov. Občas vám totiž hrdina poradí, ako ich správne použiť. Nejde síce o stopercentne spoľahlivú metódu, no dokáže vám to aspoň trochu sprehľadniť niektoré situácie.

Tvorcov musím pochváliť aj za vizuálny štýl. Hra je dostatočne farebná, sympatická na pohľad a jednotlivé prostredia pôsobia pekne nasvietené. Ani kreativite pri dizajnovaní jednotlivých mačiek sa rozhodne nekládli žiadne medze. Na prvý pohľad sú všetky veľmi roztomilé, no zároveň ich dokážete od seba odlíšiť nielen farbou, ale aj rôznymi outfitmi. Väčšina z nich sa ochotne stane vašimi kamarátmi, hoci treba dávať pozor a nesnažiť sa ich zbytočne nahnevať.

Hoci som spomínal, že jednotlivé riešenia často nebývajú úplne logické, hra neobsahuje až tak veľa miest, kde by sa dalo skutočne stratiť. Ak chcete aspoň nejakú úvodnú nápovedu, pozrite si trailer, v ktorom nájdete niekoľko riešení problémov. Dám vám však aspoň jednu radu. Tá súvisí s tým, že jednu kľúčovú lokalitu budete môcť navštíviť iba vtedy, keď využijete bublinu od spiacej mačky. No viac už nebudem prezrádzať.

Samotná hra obsahuje aj niekoľko minihier. Niektoré sú celkom vydarené a slúžia ako oddychovky pred ďalším dobrodružstvom, iné však vyzerajú, akoby sa tvorcovia ani nesnažili vytvoriť plnohodnotnú minihru. Väčšina z nich je pomerne jednoduchá, no ku koncu sa objaví aj jedna náročnejšia, v ktorej musíte odomknúť zámok na chladničke. Ak by sa vám však minihry zdali príliš náročné, môžete ich pokojne preskočiť, čo považujem za sympatickú výhodu.

Príbehovo ma hra síce výraznejšie neohromila, no mám pocit, že tvorcom na ňom ani príliš nezáležalo. Ich cieľom bolo skôr priniesť niekoľko vtipných odkazov na známe produkty (Sherlick Meows je asi najlepším príkladom) a celkovo len pôsobiť milo. V tomto smere si teda myslím, že misia bola úspešne splnená. Príbeh vám najlepšie sprostredkujú zápisy z denníka, ktoré budete postupne nachádzať. Tie vám poskytnú aspoň čiastočný obraz o tom, čo sa dialo, hoci ich autor mal zrejme pocit, že sa ocitol v akomsi horore. Tento dojem vtipne umocňuje aj hudba, ktorá hrá pri čítaní zápiskov na pozadí.

Za zmienku možno ešte aj stojí, že občas si budete musieť na riešenie problému chvíľu počkať. V hre sú situácie, keď použijete určitý predmet z inventára, no až po niekoľkých presunoch na inú lokalitu pochopíte, aký bol dôvod tejto akcie. Považujem to za príjemné osvieženie, ktoré robí niektoré momenty zaujímavejšími. Nejde síce o úplne nový nápad, no do hry vnáša aspoň trochu iný prvok, ktorý dokáže občas zamotať hlavu a zároveň priniesť niekoľko vtipných situácií.

Posledná vec, ktorú stojí za to spomenúť, sú mačky, ktoré môžete zobrať so sebou v kartónovej krabici. Dokopy sú tri a každá vám v hre pomôže trochu iným spôsobom. S jednou sa dostanete do menších lokalít, druhá vám osvetlí cestu a tretia dokáže preniesť ilustrácie alebo predmety z fotografií do každodennej reality. Tento prvok dokáže hru veľmi príjemne ozvláštniť a funguje naozaj dobre. Okrem toho môžete pre každú mačku nazbierať aj niekoľko extra zberateľských predmetov, ktoré nemajú vplyv na samotnú hru, no môžete si ich prezrieť vo svojom denníku.

Moje dojmy z Cloud Cats’ Land sú nakoniec veľmi uspokojivé. Kľúčové slovo, ktoré si z tejto recenzie môžete zobrať je „roztomilosť“. Ide skutočne o veľmi roztomilú hru, ktorá poteší predovšetkým milovníkov mačiek a fanúšikov point and click adventúr. Príbeh a postavy síce nezohrávajú významnejšiu úlohu, no, ako som spomínal, tu to až tak neprekáža. Hra je dostatočne zábavná, vtipná a kreatívna, aby som ju mohol ohodnotiť ako sympatickú oddychovku. Ak teda máte pocit, že by mohol ísť o titul pre vás, pokojne mu dajte šancu. Tie štyri hodiny, ktoré s ním strávite, vás možno veľmi príjemne potešia.

Urobiť kvalitnú hororovú hru nie je vôbec jednoduché. Je potrebné na niečom stavať napätie, pričom súčasne treba prísť s nápadom, ktorý je schopný hráča ťahať od začiatku do konca. Často sa potom stáva, že námety pôsobia podobne, alebo je to celé postavené len na štýle walking simulator hry, ktorá je tmavšia alebo vás v nej prenasleduje nejaká nadprirodzená bytosť a podobne. Veci, ktoré sme videli spracované už toľkokrát, že človek už o podobné tituly stráca aj záujem. Videl som to tento rok napríklad aj v Chorus of Carcosa, ktorý teda veľkou dávkou originality veľmi neoplýval. Z času na čas však objavíte projekt, ktorý príde s niečím neopozeraným a dokáže vás vtiahnuť do deja. Práve sem radím aj Among Ashes.

V prvom rade musím oceniť ten meta koncept. Zvládnutý skvele. Hra doslova začína tým, že zapnete akčnú FPS hru s názvom Demon Blood. No po neúspešnom prvom leveli dostanete ponuku na niečo nové. Nenápadný súbor na stiahnutie s názvom "I´m Sorry", pod ktorým sa skrýva hra s menom Night Call. Následne sa už pustíte do hry, pričom to celé veľmi pripomína staré Resident Evil tituly z obdobia 90-tych rokov. Hra to však robí celé ešte zaujímavejšie, nakoľko sa postupne budú niektoré elementy z hry presúvať aj priamo do vašej izby. A aby toho nebolo málo, tak v hre je zaujímavým spôsobom ukrytý ešte aj akčný 2D slasher "Tree of Life", kde si budete môcť vyskúšať súboj s mečom. Tvorcovia sa s tým rozhodne pohrali.

Je takisto super, že počas hrania bude potrebné, aby ste občas opustili svoje herné kreslo a pozreli sa na niečo vo vašom byte. Či už sa z ničoho nič spustí rádio, niekto bude klopať na vaše dvere a podobne. Určite to vie zážitok ešte o niečo zintenzívniť. Sú tu ale ešte aj drobné detaily, ako napríklad texty v jednotlivých linkoch, ktoré vám cez starý messenger pošle váš kamarát Mark. Texty sa tu oplatí čítať, lebo vám dajú v niečom väčšiu predstavu o príbehu, no súčasne vás dokážu aj miestami pobaviť, keď si to premietnete do reality. Je super, že autori vedeli solídnym spôsobom odkázať na známe diela, ktoré stáli za vznikom Night Call.

Rovnako dobre tu pôsobí aj fakt, že hra, ktorú ste si stiahli je vlastne uniknutá na internete a nachádza sa v nej veľké množstvo bugov, obrazovka vie glitchovať, alebo niektoré veci doslova ostali nedotiahnuté, ako napríklad chýbajúce zadania hlavolamov. No našťastie sa k nim vie Mark pomocou internetu nejakým spôsobom dopátrať a nezaseknete sa. Ale očividne v roku 2001 nebolo len pre Česko a Slovensko populárne hrať cracknuté hry alebo také, ktoré sme si zadarmo niekde stiahli. Súčasne sa však ukáže, že tie glitche a bugy, ktoré sa tu dostali istým spôsobom majú ešte v mnohých momentoch tiež budovať napätie a zvládnuté je to efektívne.

Taktiež sa mi páčia malé detaily, ktoré si môžete všimnúť počas hrania. Napríklad váš messenger, kde máte kamarátku, ktorá si ako motto dala: "It´s Levioosah, not Leviosaaah". Za zaujímavé tiež považujem, že akonáhle zapnete Night Call, Demon Blood už opätovne znovu nespustíte. Nemôžete teda hrať obe hry súčasne. Neviem však povedať, či je to systémom, alebo či je hra skutočne prekliata a zavírovala vám aj existujúce súbory.

Poďme si však niečo povedať aj o príbehu, ktorý je za mňa skutočne skvele spracovaný. Sám o sebe by možno pôsobili jednotlivé elementy trochu klišé, no postupne hra začne odhaľovať jednotlivé karty a postupne pochopíte, že veľa veci, ktoré sa dozviete o autorovi hry, jeho rodine a minulosti veľmi dobre zapadajú do všetkého, čo v hre budete vidieť. Za nitky v hre však ťahá ešte niekto ďalší. Niekto, kto chce, aby ste celú hru dokončili a pochopili niečo podstatné. Osobne si myslím, že keby sa vydania dočkala len samotná hra Night Call, asi by neurobila žiadnu väčšiu dieru do sveta, no v kombinácii so všetkými elementami, ktoré Among Ashes ponúka to celé funguje skvele.

Čo mi osobne vadí je len niekoľko detailov. Trochu ma mrzí, že v hre nie je viac využitý messenger. Mohli by ste teoreticky komunikovať s viacerými priateľmi, ktorí by hru hrali a možno to mohlo mať celé trochu efekt, ako vo filme Unfriended. Mohlo byť zaujímavé mať možnosť vidieť, ako by to dopadlo keby viacerí priatelia hrali hru a medzi sebou komunikovali.

A možno by mi tiež nevadilo, keby vám hra nezaplní kompletne celý inventár zozbieranými kľúčmi. Keby ste o ne prišli v čase, keď ich už nebudete potrebovať alebo sa ich mohli zbaviť, nemuseli by ste často preklikávať sa cez všetky predmety, kým by ste sa dostali k tomu, ktorý potrebujete. Celkovo však inventár mohol byť lepšie usporiadaný, aby ste sa v ňom mohli lepšie orientovať.

Posledná kritika ešte pôjde na finálny boss súboj, ktorý mi osobne prišiel fakt až príliš jednoduchý. Tak ako je Night Call sprogramovaný mu dokopy neumožňuje ani len šancu, aby ste to nezvládli. Trvá veľmi krátko pochopiť, čo sa po vás chce (ak ste hrali aspoň jeden Resident Evil titul to pochopíte okamžite) a hra navyše nepôsobí, že by ani len chcela dať vášmu protivníkovi nejakú šancu vás poraziť. Na jednej strane som tak finálny boss súboj zvládol na prvý pokus, na druhej strane som ale čakal niečo výraznejšie.

Ak ale máte radi hororové hry a chcete si vyskúšať niečo, čo pôsobí súčasne, no rovnako vie zapôsobiť na vašu nostalgiu, Among Ashes je hra, ktorej určite dajte šancu. Za tých pár hodín, ktoré pri nej strávite to určite bude stáť za to. Ja som s výsledkom veľmi spokojný a dávam výrazné odporúčanie. Keď som hru pár mesiacov dozadu vyzdvihoval v Skrytých Esách, moje tušenie bolo správne.

Keď som v roku 2023 vyskúšal Sea of Stars , dočkal som sa hry, akú som pred sebou nemal už dávno. Aj preto som sa tešil na možnosť vrátiť sa do tohto sveta a keď vývojári zo Sabotage ohlásili, že sa ich titul dočká rozsiahlejšieho DLC, nemusel som o svojom najočakávanejšom titule príliš dlho uvažovať . Dokázal Throes of the Watchmaker naviazať na kvality originálu, alebo ide len o extra kapitolu, ktorú nemá zmysel skúšať? 

Príbeh Throes of the Watchmaker je možné spustiť až keď sa vám podarí úspešne zakončiť hlavný príbeh (objaviť tajný koniec pritom nie je nevyhnutné). V ňom sa pomocou flashbacku dozviete, že postava menom Watchmaker v minulosti spolupracovala s démonom Aephorulom (ústredný antagonista v hlavnej hre) na vytvorení miniatúrneho sveta v hodinách, ktorý sa volá Horloge. No Aephorul doň vložil jedno prekliate ozubené koliesko, ktoré po čase malo zmeniť tento nádherný svet na niečo úplne iné. V momente ako Watchmaker vstúpila dnu, vzniklo jej vlastné zlé dvojča s cieľom oslobodiť sa a priniesť chaos ako do Horlogu, tak do vonkajšieho sveta. A hoci jej v tom Watchmaker zabránila, bariéra medzi svetmi sa začína lámať a je tak potrebné, aby bojovníci slnovratu Valere a Zale vstúpili do Horlogu a porazili zlo.

Príbehová línia ma v Throes of the Watchmaker veľmi príjemne prekvapila. Ide nielen o zaujímavý dodatok, no dej ako taký veľmi dobre zapadá do celkového kontextu a nemám problém ho vnímať ako súčasť originálu. V DLC sa primárne stretnete s postavami, ktoré už poznáte, no budete ich mať možnosť vidieť aj v trochu iných stránkach. Dokonca by som si dovolil tvrdiť, že opravilo aj jeden z problémov, ktorý bol hre miestami vyčítaný – a to charaktery hlavných hrdinov.

Valere a Zale totiž pôvodne nemali až taký veľký priestor skutočne zažiariť. Obaja mali určité charakterové črty, no prakticky bolo úplne jedno koho ste ovládali ako postavu a dostali ste s k úplne totožným momentom. Tentokrát však budú musieť čeliť sami svojim vlastným strachom a pocitom, ktoré chcú v vnútorne chcú pochovať. To im pridáva väčšiu dávku charakteru a už tak neplatí, že by ste jedného od druhého neodlíšili. Ako Valere tak Zale totiž majú svojich vlastných démonov, ktorým sa budú musieť postaviť čelom. 

Dalo by sa teda povedať, že tento svet rozohráva s našimi hrdinami poriadnu psychologickú hru, v ktorej budú sami sebe svojimi najväčšími nepriateľmi. Sami si však uvedomujú, že veľa z toho čo im ich dvojčatá hovoria (konkrétne Narcis King a Feral Queen) je z určitého uhla v podstate pravda. Sami občas majú pochybnosti o sebe samých, svojich úsudkoch alebo len o tom, či ich budú ľudia vnímať ako skutočných hrdinov alebo nie. No ak mám sám prispieť svojim vlastným dojmom, potom verím, že stále vnútorne vnímajú aj zradu svojich veľkých hrdinov a pôvodných bojovníkov slnovratu Erline a Brugavesa. Je tak vskutku zaujímavé sledovať jednotlivé dialógy a vidieť reakcie našich hrdinov na jednotlivé situácie. Je cítiť, že v mnohom vedia ich protivníci zatlačiť na správne miesta, čo vnímam ako veľký plus.

Zaujímavý je aj samotný Horloge. Svet vnútri hodín je plný postavičiek, ktorých život ovláda kľúčik v ich chrbte a všetko je tak neprekvapivo nadizajnované ako jeden obrovský cirkus. Všade okolo vás sú postavené obrovské stany, môžete sa nechať vystreliť z obrovských kanónov, hojdať sa na hojdačkách, balansovať na rozpálenej slnečnej guli či chodiť po lane. Teda cirkus ako sa patrí, dokonca aj s obrovským klaunom.

Zmien sa dočkal aj súbojový systém. Schopnosti, ktoré si Zale a Valere priniesli z vonkajšieho sveta totiž nemajú proti ich nepriateľom žiadny účinok. Budú sa preto musieť trochu prispôsobiť svetu okolo seba a tak sa aj ich útoky zmenia na také, ktoré dokážu priviesť kvalitnejšiu šou. Hre to dáva celkom iný nádych, no súčasne to má i jednu výraznejšiu nevýhodu. Tou je absencia vašich ultimátnych útokov, ktoré bola vždy radosť zosielať. Dočkáte sa ich až na záver hry proti finálnemu bossovi, čo mi príde ako celkom škoda. Tvorcovia mohli skrátka vymyslieť i nové ultimátne útoky, ktoré by mali v tomto svete väčší význam. Súčasne však uznávam, že o to viac tu musíte taktizovať.

Tentokrát navyše nemáte v zálohe ďalších bojovníkov, ktorých môžete jednoducho prestriedať, aby ste získali proti vašim protivníkom výhodu. K dispozícii máte iba trojicu, ktorú tvoria už spomínaní Valere a Zale a tých dopĺňa váš robotický priateľ Arty, ktorý bol v pôvodnej hre len ako NPC. Tentokrát sa však môže priamo zúčastniť súbojov a tiež má v zálohe niekoľko zaujímavo vymyslených útokov.

 Pochválim aj fantastický boss súboj proti ústrednému antagonistovi “Bábkarovi”, ktorý pretransformuje moju obľúbenú minihru “Wheels” do skutočného súboju priamo na hernom stole. No ako to už však býva vo väčšine JRPG, finálny súboj je rozdelený na niekoľko fáz. Preto je vhodné napísať, že súboj na hracom stole je len prvou časťou súbojov z troch, ktoré na vás celkovo čakajú. Našťastie však nie sú spracované tak náročne ako to bolo napríklad pri Metaphor: ReFantazio , takže nechcem v tomto ohľade DLC až tak kritizovať. Akurát platí, že súboje, ktoré vás čakajú potom sa už takého “wow” efektu nedočkajú. Taktiež ma vcelku mrzí, že si nemôžete do Horloge zobrať aj zvyšok svojho tímu. Rozumiem však hlavným dôvodom – či už ide o príbehovú stránku alebo skutočnosť, že potom by bolo DLC minimálne dvakrát tak veľké. Sabotage Studio si však získava v mojich očiach obrovskú pochvalu už len za to, že sme asi osemhodinové DLC dostali úplne zadarmo. Pre ľudí, ktorí hru ocenili tak ako ja, tak ide o nádherný darček a musím im zaň touto cestou poďakovať. 

Viac teda asi nemusím rozoberať. Či už ide o vizuálnu stránku, hudbu, vynikajúcu minihru Wheels, všetko som podrobne rozpitval vo svojej pôvodnej recenzii pred dvomi rokmi a nič sa odvtedy nezmenilo. Throes of the Watchmaker je tak mimoriadne sympatickým prídavkom pre všetkých fanúšikov originálu, ktorý prináša všetko, čo od neho chceli a nebráni sa ponúknuť aj niekoľko drobných zmien. A určite by som sa nehneval, keby som sa mohol v budúcnosti ešte raz vrátiť do tohto sveta – či už v ďalšom DLC alebo rovno v prípadnom pokračovaní.

Herní výzva 2025 - 4. Byl jednou jeden život

Nie je žiadnou novinkou, že hororových hier je v posledných rokoch ako húb po daždi. Prísť s niečím novým je už vskutku náročné a udržať si pozornosť hráčov je ešte väčšia výzva. Preto je vždy príjemným prekvapením, keď sa občas objaví hra, ktorá nepôsobí ako narýchlo vytvorený projekt, no reálne do nej tvorcovia investujú svoj čas, aby ju urobili čo najlepšou. Poďme si teda predstaviť titul KARMA: The Dark World , ktorý toto bez okolkov spĺňa. 

Ústrednou postavou je špeciálny agent menom Daniel McGovern, ktorý pracuje pre spoločnosť Leviathan ako osoba skúmajúca spomienky. Leviathan totiž vládne tvrdou rukou a ich cieľom je mať nemysliacich pracujúcich ľudí, ktorí budú fungovať ako dobíjacie batérie. Rozumej fungovať nepretržite a dobiť svoju energiu prostredníctvom modrej tekutiny, ktorá vráti energiu. Napriek tomu však existuje v tomto svete, ktorý bol silne inšpirovaný knihou 1984 od Georga Orwella (dokonca ju máte možnosť viackrát objaviť) aj nejaký odboj, ktorý sa snaží Leviathana a ich hlavný počítač “MOTHER” oslabiť a vrátiť ľudstvu stratenú slobodu. A kľúčom k tomu je práve Daniel.

Hneď na úvod musím tvorcov z Pollard Studio pochváliť, pretože hra v mnohom nadmieru prekonala moje očakávania. Už viackrát som sa nechal nalákať na horor, ktorý z ukážok vyzeral zaujímavo, no vo výsledku som ostal sklamaný. Tu to však neplatí. V prvom rade je Karma zasadená vo svete, kde neexistuje reálne žiadna sloboda, dokonca ani len myslenia. Spomienky sú skúmané za účelom získavania informácií ohľadom kohokoľvek, kto by nejakým spôsobom mohol chcieť zničiť teror, ktorý Leviathan zaviedol.

Námet je však jedna vec, kľúčovým elementom, ktorý činí tento zážitok skutočne kvalitným sú tunajšie postavy. Tým, že skúmate ich myseľ, chodíte v ich spomienkach, a zisťujete, akí sú vlastne v skutočnosti. Dokážete ich pochopiť a súčasne si postupne uvedomujete, že mnohí z nich sú iba nešťastní zo svojho vlastného života. Sean Mehndez, ktorý je vykresľovaný ako zradca a terorista, je primárne zúfalý otec, ktorý chce pre svoju dcéru len to najlepšie, no jeho vlastné mentálne zdravie sa mu rozpadá. Rovnako tu máte aj sebavedomú Rachel, ktorá pôsobí skoro až nedobytne, no v jej vnútri sa ukrýva tak smutné, až tragické tajomstvo, že mi jej bolo neuveriteľne ľúto.

Práve tu Karma získava najviac plusových bodov, pretože je nanajvýš potrebné, aby sme voči postavám cítili nejaké tie emócie. Nakoniec, aj náš hlavný hrdina Daniel síce pôsobí ako nepodplatiteľný špeciálny agent, no v priebehu zápletky bude jeho myseľ testovaná obrovským množstvom spomienok, ktoré ho ukážu v úplne inom svetle. Opäť ide o veľmi dobre spracovanú myšlienku, ktorá nakoniec vyústi do veľmi silného a emóciami nabitého finále. Nechcem však prezrádzať priveľa, takže sa presuňme zase trochu ďalej.

Spokojnosť u mňa vládne aj s vizuálnou stránkou. Občas mi možno prekážalo využívanie veľkého množstva červenej farby a skutočnosti, že hra je často veľmi tmavá, no aspoň to nijakým spôsobom nenarúša atmosféru, ktorú sa snaží budovať. Celkovo teda môžem povedať, že grafika je viac než solídna. Prostredia aj postavy sú dobre nadizajnované a pôsobia skutočne, nezabúda sa na malé detaily ako napríklad odrazy v zrkadlách a je vidno, že tvorcovia chceli, aby hra vyzerala čo najlepšie. V úvode ma akurát prekvapil pohľad z okna, kde rôzne predmety neustále mizli a objavovali sa skrz zvláštne glitche. Nemyslím si ale, že ide o chybu, ale skôr úmyselný nápad, ktorý mal ukázať ilúziu, ktorú sa Leviathan snaží budovať. 

No keď som to už načal, musím spomenúť, že úvod prináša celkom slušný zmätok. Vôbec som nechápal čo sa vlastne deje, kto som, ani kam mám ísť. Mal som obavy, že chaos bude niečo, s čím bude hra operovať aj naďalej, no to sa našťastie nestalo. Keď sa však spätne na všetko dívam, s celkovým kontextom to nakoniec dáva reálny zmysel. No musíte sa pripraviť na to, že spočiatku budete premýšľať, čo sa vlastne deje a kde ste sa to ocitli. Podstatné je každopádne jedno. Idete získať svoje spomienky.

Po stránke hrateľnosti by vám nemala hra predstavovať žiadny výraznejší problém. Pokiaľ ste v minulosti hrali akýkoľvek hororový walking simulator, nestratíte sa. Väčšinou budete len čítať správy, riešiť relatívne jednoduché hádanky a liezť ventilačnými šachtami. Okrem príbehových hádaniek však na vás čaká ešte aj niekoľko náročnejších, ktoré sú vždy uložené v špeciálnych farebných krabičkách. Musíte zvoliť jednu zo štyroch možností a odmenou vám bude figúrka, ktoré môžete počas hry zbierať. Nájsť v nich niekedy logiku je však celkom náročné, a pokiaľ sa rozhodnete nesprávne, krabička sa zamkne a už ju znovu neotvoríte (iba pokiaľ reštartujete hru).

Je však skvelé, že postupne sa do hry zapájajú ďalšie elementy, ktoré ju nejakým spôsobom ozvláštňujú. Za najlepší príklad považujem získanie fotoaparátu, ktorým budete môcť odhaliť anomálie počas skúmania spomienok, pričom fotografovaním ich môžete rovno zlikvidovať. Rovnako to vyústi aj v jeden dosť nápaditý a celkom strašidelný boss fight. Je pravda, že hra má ešte jednu oblasť, v ktorej budete môcť bojovať s väčším protivníkom, no skutočný súboj si tu užijete len raz. A to je vlastne škoda – párkrát sa tu objaví niekoľko zaujímavých nápadov, ktorú sú však iba ojedinelé.

Úplne som nebol spokojný ani so skutočnosťou, že ako hráč nemôžete ovplyvniť správanie Daniela. Párkrát som úprimne nerozumel jeho správaniu a výsledkom bolo vyvrcholenie v druhej časti, kde mi dáva zmysel jedine skutočnosť, že nechcel, aby ho odhalila MOTHER. Jeho následná reakcia však hovorí za všetko a bolo by skrátka zaujímavejšie, keby ste mali sami možnosť rozhodnúť sa, na ktorú stranu sa prikloníte.

Napriek tomu však môžem napísať, že KARMA: The Dark World je veľmi kvalitným hororovým titulom. Pokiaľ hľadáte zaujímavý žánrový prírastok plný rozličných nápadov, potom maximálne splní všetky vaše očakávania a dočkáte sa i solídne napísaného príbehu. Hra rozhodne má svoje nedostatky, no oproti titulom ako aj nedávny Chorus of Carcosa pôsobí ako niečo, čo si rozhodne zaslúži vašu pozornosť. Pokiaľ teda hľadáte niečo na 6 až 8 hodín s vydarenou atmosférou a dostatočne atraktívnym námetom, možno už ani nemusíte hľadať.

Herní výzva 2025 - 8. Zločin a Trest

Ak patríte medzi vášnivých cestovateľov, ktorí radi spoznávajú nové kraje, zaujímajú sa o históriu a tešia sa na každý nový výlet, ktorý môžu počas roka absolvovať, už teraz vám môžem napísať, že Amerzone: The Explorer’s Legacy je hra presne pre vás. Rovnako si však tento titul užijú aj všetci, ktorí vyrastali s pôvodnou verziou z roku 1999. Ide totiž o veľmi funkčný remake, kde autori nič nepokazili, vylepšili vizuál, upravili hlavolamy a zariadili, aby hra pôsobila dostatočne inovatívnym dojmom. Viac však rozoberiem na nasledujúcich riadkoch. 

Príbeh Amerzone sa odohráva v roku 1998 a sústreďuje sa na novinára, ktorý bol pozvaný na stretnutie so slávnym historikom Alexandrom Valembois. Nečaká ho však veľké interview, pretože starý muž súhlasil so stretnutím z trochu iného dôvodu. V roku 1932 totiž podnikol vedecký výskum do krajiny Amerzone, nakoľko bol fascinovaný jej flórou a faunou. Práve preto odtiaľ uniesol vzácne vajce bielych vtákov, ktoré následne predstavil svojim nadriadeným. No keďže sa nedočkal reakcie akú očakával, počas posledných rokov ho skôr sužovala ľútosť nad jeho krokmi. Do Amerzone sa však nevypravil sám. Sprevádzal ho jezuita David Mackowski, ktorý sa rozhodol do Amerzone priviesť kresťanstvo a študent Antonio Alvarez v snahe posunúť krajinu dopredu, no viedlo to akurát k tomu, že sa stal jej diktátorom. Čo od vás teda Alexander Valembois očakáva? Splniť jeho poslednú vôľu a vrátiť ukradnuté vajce späť. Pretože s jeho silou sa možno bude môcť do krajiny vrátiť krása, ktorá rokmi ostala niekde stratená.

Ako niekto, kto nehral pôvodný titul, som mal možnosť pozrieť sa na tento remake bez nostalgických okuliarov. Dobrou správou je, že ide o veľmi vydarené dielo, ktoré určite stojí za váš čas. V prvom rade je vhodné napísať, že nejde o remake, v ktorom sa nedočkáte ničoho nového. Hra totiž obsahuje niekoľko dodatočných bonusov či jemne upravených hlavolamov, hoci v zásade vám, samozrejme, pripomenie staré dobré časy, ktoré ste strávili s originálom. Takto si sám osobne predstavujem kvalitnú úpravu, nakoľko vylepšená grafika nie je jediný dôvod, pre ktorý si hru budete chcieť vyskúšať.

No keď som už otvoril tému vizuálu, tak musím jednoznačne potvrdiť, že grafické spracovanie Amerzone je vynikajúce. Nejde možno o AAA titul, no napriek tomu si myslím, že tvorcom sa podarilo do hry dostať veľké množstvo detailov a vyzerá viac solídne. Prostredia sú nádherné a pôsobia živo. To všetko dotvárajú najmä všetky možné živočíchy, ktoré tu uvidíte. Navyše som počas hry nenarazil ani na jeden moment, kedy by som sa dočkal nejakých glitchov, alebo pádov. Hra je skvele optimalizovaná a pripravená na to, aby ste si ju vychutnali naplno.

To však stále nie sú primárne dôvody, prečo je Amerzone skvelým dobrodružstvom. Za najväčšiu výhru totiž považujem plavidlo Hydrofloat, ktoré sa stane vašim najlepším priateľom a je vsutku zážitok ho obsluhovať. Nevadilo by mi síce, keby sme ho mohli riadiť priamo, no súčasne je fajn, že kurz a motor dokáže ovládať autopilot. Čo však spočiatku pôsobí iba ako oplachtovaný vynález z tridsiatych rokov minulého storočia, totiž dokáže fungovať ako lietadlo, vrtuľník, motorový čln a dokonca aj ponorka. Stačí mať pri sebe len správne diskety s konkrétnym programom.

Páčili sa mi aj jednotlivé prostredia. Či už ide o úvodný maják, ktorý skrýva obrovské množstvo tajomstiev, ostrov vrakov lodí (príznačný názov), alebo aj lokality, ktoré budete môcť navštíviť už v samotnom Amerzone. Dočkáte sa aj zaujímavých aktivít, ako je napríklad útek z väzenia, potápanie sa, vysporiadanie sa s agresívnym nosorožcom či zhodenie mocného prsteňa do horiaceho vulkánu (ešteže za ním neskočil aj Gollum). Jediné čo ma trochu mrzí je, že jednotlivé prostredia nemôžete preskúmať tak, ako by si to zaslúžili. Prečo? Kvôli systému akým prechádzate okolím.

Osobne som nikdy výraznejšie nepreferoval systém striktne daného rozumej skokového pohybu lokáciami, v ktorom si šípkou určíte kam môžete ísť a hra vás posunie na vopred určené miesto. Je mi jasné, že v pôvodnej hre to bolo rovnaké, no v tomto prípade ide o jeden z aspektov, ktorý by som radšej zmenil. Dalo by to hráčom viac možností ako si vychutnať jednotlivé oblasti a prípadne aj prísť s inými riešeniami ako sa vysporiadať s danou situáciou. Občas sa totiž stalo, že som sa snažil vec riešiť odlišne, než som mal a nerozumel som, prečo mi hra napríklad nedovolí sa k nejakému miestu dostať z opačnej strany.

Takisto platí, že hoci sa mi lokality ako celok páčili, jedna mi veľmi neimponovala. Tou je močiar, ktorým som sa musel predierať pred úplným finále. V ňom totiž len neustále kráčate bez toho, aby ste sa dopracovali k čomukoľvek zaujímavému a polovica celej mapy je navyše úplne prázdna. Hoci som bol do tohto momentu s hrou mimoriadne spokojný, tu som sa už chvíľami začal trochu nudiť. Našťastie však túto kapitolu zakončí veľmi pekný moment, v ktorom si užijete jazdu na nádherných tvoroch. To moje dojmy opäť posunulo vyššie.

Mimo to už nemám s hrou žiadne zásadnejšie problémy. Hlavolamy a hádanky sa väčšinou dajú celkom dobre pochopiť a hoci je tu niekoľko, pri ktorých som sa na chvíľu zasekol, stačí len dávať poriadne pozor. Atmosféra je veľmi príjemná, tempo ideálne a hra skutočne pôsobí ako sympatický výlet vo vašom vlastnom hydrofloate, ktorý má veľké množstvo rozličných využití. Zaujímavá je aj časť, v ktorej aspoň trochu spoznáte miestnych domorodcov a budete mať možnosť vidieť vybrané jednoduchšie zariadenia v ich kmeni. No pokiaľ sa tešíte, že tu stretnete viac ľudí, potom môžete ostať sklamaní.

Jedna vec, ktorú ešte na Amerzone musím vyzdvihnúť je váš denník. Prostredníctvom neho je totiž vidieť, že prácu novinára si robíte poctivo a dávate si do súvislostí tie správne veci. Počas tejto cesty tak spracujete aj veľké množstvo článkov pre vašu redakciu a niektoré sú skutočne zaujímavým čítaním. Tie sú mimochodom rozdelené na také, ktoré potrebujú kratší a dlhší výskum. Rozdiel je ten, že v prvom prípade sa nachádzajú všetky dokumenty v jednej lokácii, kým v druhom môžete dávať dokopy informácie pokojne aj počas celej hry. Máte vďaka tomu pocit, že nie ste novinárom len na papieri, no skutočne budete vykonávať svoje poslanie tak, ako sa od vás očakáva. 

Vo výsledku tak vnímam Amerzone: The Explorer’s Legacy, ako kvalitný remake, ktorý poteší všetkých milovníkov 3D adventúr a dobrodružných príbehov. Hra má príjemné tempo, disponuje unikátnym dopravným prostriedkom a veľkým množstvom atraktívnych lokalít, ktoré skrývajú svoje tajomstvá, no rovnako aj nebezpečenstvá. Autori nám síce mohli dopriať voľný pohyb, no nemyslím si, že by to až tak zásadne kazilo celkový dojem. Je navyše príjemnou zmenou vidieť titul, ktorý stavia primárne na atmosfére a nesnaží sa do toho nasilu vkladať akciu alebo nútený humor a celkovo hru teda môžem odporúčať.

Herní výzva 2025 - 5. Zase Práce!

Februárový Steam Next Fest bol ideálnym priestorom na to, aby som sa ponoril do nových zaujímavých zážitkov. Vyskúšal som viacero demoverzií a bol som plný očakávaní, ako sa jednotlivé projekty predvedú vo finále. Jedným z nich bol aj Best Served Cold, ktorý skvelým spôsobom skombinoval dva elementy – a to prácu barmana a detektíva súčasne. Hra na mňa zapôsobila atmosférou 20. rokov minulého storočia a nevedel som sa dočkať vydania. Splnila hra moje veľké očakávania? Spokojne môžem potvrdiť, že áno.

Píše sa rok 1927 a majiteľ kníhkupectva Vincent Floare sa rozhodne otvoriť pod svojim obchodom tajný bar. V krajine je síce prohibícia v plnom prúde, to však neznamená, že ľudia si nebudú chcieť dopriať žiadny alkohol. K úspechu však bude potrebovať práve vás. Teda barmana, ktorý je talentovaný v oblasti miešania drinkov a zároveň i v komunikácii so zákazníkmi. Spočiatku sa zdá, že všetko bude prebiehať hladko, no jedného dňa k vám vstúpi detektív Hugo Merteens, ktorý sa snaží dopadnúť sériového vraha. Hoci je váš bar ilegálny, nemá v úmysle vás zatknúť a miesto toho vám navrhne spoluprácu. Nakoľko je presvedčený, že vrah vymení lokál a prídete s ním do kontaktu, potrebuje vašu pomoc. V rámci komunikácie so zákazníkmi sa teda musíte pokúsiť z ľudí vytiahnuť informácie, ktoré by mohli viesť k dolapeniu vraha. Výsledky vašej práce mu máte odovzdať do dvoch týždňov a v prípade úspechu váš bar napriek zákazu nezavrie. Všetko však skutočne závisí od vašich schopností správne počúvať. 

Prvým aspektom čo na Best Served Cold musím vyzdvihnúť je scenár. Ide o kvalitne napísaný príbeh, ktorý má v sebe veľké množstvo zaujímavých zvratov. Celkovo v hre spoznáte dvadsaťdva postáv, pričom každá z nich má svoj vlastný charakter. Počas debát s nimi sa toho dozviete veľa, môžete im počas hry pomáhať ich problémami a je zaujímavé sledovať, ako sa budú počas hry neustále vyvíjať. Len taký Killian možno pôsobí ako snobský chlapec z bohatej rodiny, ktorý iba využíva svoje postavenie, no súčasne budeme mať neskôr možnosť nahliadnuť trochu hlbšie pod povrch a pochopiť jeho situáciu. Hra sa inak odohráva od začiatku roku 1927 až do konca roka 1929, čo dáva všetkým dostatok priestoru na to, aby ich príbehové línie mohli dostatočne vyznieť. Dokonca som si uvedomil, že mi na ich osudoch začalo postupne záležať.

Zaujímavé je ale aj samotné vyšetrovanie. Tentokrát vás nečaká žiadne skúmanie miesta činu. Všetky informácie si budete musieť získať len komunikáciou s postavami, prípadne z archívu S.T.A.C. Vyhodnocujete informácie, spájate ich spolu na vašej nástenke a pomocou dedukcií sa snažíte prísť na to kto je vrahom, aký mal motív a či neexistuje niečo, čo by dokázalo postavu očistiť. Podozrivých môžete mať až štyroch a správnymi otázkami správnym ľuďom sa dopracujete k výsledku. Na každý prípad máte až šestnásť dní, pričom prvé dva vždy slúžia na zoznámenie sa s prípadom. Na prvý pohľad to tak možno nemusí pôsobiť, no je to dostatok času na odhalenie vraha. 

Prípadov budete spolu vyšetrovať päť. Zaujímavé je však to, že prvý je označený číslom 0. Nejde však o žiadny krátky tutoriál, v ktorom sa zoznámite s hrou a máte ho vyriešený za pár minút. Čaká vás rovnako plnohodnotné vyšetrovanie ako neskôr. Spočiatku som nerozumel dôvodom toho označenia, no neskôr vám to všetko dá zmysel. Jednotlivé prípady spolu každopádne súvisia, pričom finálny sa vás bude dotýkať oveľa viac, než si budete môcť predstaviť. V niečom mi pripomenul záver mnou recenzovaného   Killer Frequency , kde predošlé rozhodnutia mohli zmeniť váš osud. Tu je to v niečom iné, no stále budete mať v rukách osud niekoľkých postáv.

Hrateľnosťou titul pôsobí možno trochu jednoduchšie, no v zásade mi to nijako neprekážalo. No pokiaľ by ste chceli hru, v ktorej budete musieť správne miešať jednotlivé ingrediencie do drinkov, ostanete sklamaní. Stlačiť myš a hýbať ňou v smere línie je veľmi jednoduché a do hry v podstate neprináša skoro žiadnu výzvu. Musíte síce utekať pred červenočiernou šípkou, ktorá sa vás snaží dobehnúť, nejde však o nič náročné. Drinky tak reálne pokazíte iba v prípade, že ich sami pokaziť chcete. Prečo by ste robili cielene? Pretože niekedy bude na získanie určitej informácie potrebné, aby zákazníci nemali dobrú náladu. 

Toto je pritom asi najzaujímavejší element v samotnej hre. Skutočnosť, či vám zákazníci niečo prezradia, totiž záleží od viacerých faktorov. Na miere dôvery a priateľstva, miere opitosti a na ich nálade. Vy musíte tieto faktory postupne ovplyvňovať, aby sa vám zdôverili a vy sa tak dopracovali k informácii, ktorá vás následne posunie ďalej. Niekedy na úspech potrebujete splniť jeden z týchto elementov, niekedy viac. V prípade alkoholu však treba dávať pozor, aby ste zákazníka neopili až príliš. V takom prípade sa totiž radšej poberie domov skôr, než by sa s vami pustil do debaty. No občas sa vám to môže zísť, pokiaľ neviete o čom by ste sa s klientom rozprávali a tak sa ho aspoň kreatívnym spôsobom zbavíte.

Veľmi sa mi páči aj vizuálna stránka. Váš bar Nightcap je nádherne nadizajnovaný a hra veľmi dobre pracuje aj s faktom, že je umiestnený v pivničných priestoroch kníhkupectva. Všade naokolo sú regály s knihami, do toho vám hrá hudba z gramofónu a atmosféra je naozaj podmanivá. Až by ste to miesto chceli navštíviť taktiež. Postavy rovnako vyzerajú veľmi dobre. Ich mimika je síce trochu jednoduchšia, no stále dokážete z ich tvári čítať jednotlivé emócie. Dokáže vám to možno aj miestami napovedať, či je daná postava vinná, alebo nie. Je pravda, že všetci dokážu byť skvelí herci, ale niektoré veci sa úplne nedajú oklamať. 

Atmosféru v hre rovnako dotvára aj soundtrack. Je skvelé, že počas niektorých dôležitých dialógov sa úplne zmení celkový štýl a upraví tak celú atmosféru. Zrazu už nebudete v príjemnom klube, v ktorom hrá pohodová “muzika” z minulého storočia. Budete tak schopný skrz ňu vnímať či už strach, bolesť, no rovnako aj nebezpečenstvo, keď sa vás niekto pokúsi varovať. Takéto momenty sú vždy veľmi dobre spracované a plne som sa vďaka tomu dokázal ponoriť do jednotlivých prípadov.

Best Served Cold kazí iba niekoľko drobných detailov, ktoré sa však môžu neskôr aspoň čiastočne odstrániť. V prvom rade mi nedá nespomenúť, že ide o ďalšiu hru, ktorú by dabing mohol posunúť na úplne iný level a dodať tomu dušu. Som si vedomý, že zaplatiť ľudí, ktorí prepožičajú postavám svoje hlasy nie je lacné, no v niektorých momentoch by to zážitku iba pomohlo. Mali by ste okrem toho ešte jeden faktor, ktorý by vám vedel v kľúčových momentoch niečo napovedať. 

Zvyšné problémy pôsobia skôr nedotiahnuté detaily, ktoré však stále vedia pokaziť celkový dojem. Zväčša ide o maličkosti, ako napríklad malá nástenka vo vašom byte, na ktorú si nie ste schopní nalepiť všetky informácie tak, aby ste na ne videli. Tie stopy, ktoré na ňu budete lepiť, mohli byť pokojne menšie. Rovnako som si všimol, že zapínať automatické posúvanie textov nie je úplne najlepší nápad. Je fajn, keď vám hra bude jednotlivé texty posúvať sama, no nie v prípade, že si ich ani nestihnete prečítať. Občas mi hra preskočila k ďalšiemu textu skôr, než stihol dokončiť predošlý. Odporúčam teda túto funkciu nikdy nezapínať, pokiaľ sa chcete reálne niečo dozvedieť.

Osobne mi chýba i možnosť vybrať si kapitoly osobitne. Toto môže opäť pôsobiť ako nepodstatný detail, no bolo by fajn, keby ste mali po dokončení jednoduchší spôsob, ako sa dostať k chýbajúcim achievementom. Bohužiaľ, v tomto ohľade Best Served Cold ponúka maximálne možnosť sa vrátiť pred päť posledných automatických uložení hry alebo začať novú hru. Dúfam, že v budúcnosti autori túto možnosť predsa len pridajú, keďže osobne by mi neprekážalo prejsť si niektoré prípady znovu. Momentálne by som však musel opätovne prechádzať celú hru od začiatku. 

Bol by som však nerád, ak by vás finálne odstavce odradili od toho, aby ste si hru vyskúšali. Pokiaľ máte radi detektívne adventúry na spôsob Sherlocka Holmesa alebo Hercula Poirota, Best Served Cold si určite užijete. Hra by možno mohla ponúknuť väčšiu výzvu v oblasti miešania drinkov a vylepšiť niekoľko technických detailov, no inak výrazne oceňujem prácu tvorcov a špeciálne scenáristov. Tí zo seba vydali skutočné maximum a priniesli nám päť kvalitne napísaných prípadov. Postavy počas hry prechádzajú vývojom, máte možnosť ich spoznať do hĺbky a na konci sa možno dočkáte aj nejakej tej romantiky. Koniec koncov, či je vaša postava muž alebo žena, záleží hlavne na vašej predstavivosti.

Fakt, že som sa na Once Upon a Puppet tešil nie je žiadne tajomstvo. Táto temná rozprávka si ma veľmi rýchlo podmanila svojim sympatickým vizuálom a celkom zaujímavo vystavanou príbehovou linkou. Demo toho neponklo veľa, ale stačilo to na to, aby to vzbudilo môj záujem. Po dokončení s moje dojmy však trochu rozpačité. Hra je síce dobrá, no v určitých aspektoch rozhondne nenaplnila moje očakávania.

Čo na hre môžem vyzdvihnúť je presne to, čo som si užíval už počas demoverzie. Vizuál, ktorý pôsobí, ako keby bol robený v stop-motion štýle. Kedykoľvek sa hra rozhodne priniesť trochu zmenu vo svojom štýle, je to pre mňa skutočná radosť sledovať a táto hra určite nie je výnimkou. Postavičky vyzerajú zapamätateľne, tvorcovia mali dostatok nápadov ako priniesť do tohto sveta čo najzaujímavejšie dizajny a vyzerá to veľmi predstaviteľne. Rovnako skvelá je aj hudba. V správnych momentoch vie svojim tónom vyzdvihnúť, či už dramatické, komediálne alebo aj veľmi temné momentky. Nemám čo vytknúť.

Postavy sú veľmi dobré. Vzťah, ktorý sa počas hry bude medzi Drevom a Nieve vyvíjať je zachytený veľmi dobre a obaja sú schopní zabudnúť na to, čo ich rozdeľuje a sústrediť sa na to, čo je podstatné. Nieve má dokonca v jednej časti aj celkom dobrý flashback, kde sa dozvieme niečo o jej minulosti a musím uznať, že to na mňa aj celkom zapôsobilo. Zaujímavé sú ale aj vedľajšie postavy. Minimálne teda tie, ktoré vstupujú reálen do príbehovej línie. Ako sú Kumpel, prorokyňa alebo Kráľ tieňov. Čo sa týka bežných NPC, ktorých vo svete uvidíte, tí vedia možno trochu naznačiť ako svet, v ktorom žijú funguje, no nečakajte od nich žiadne hlbšie momentky.

No a nakoniec je tu celková hrateľnosť, ktorá funguje solídne. Každá kapitola prináša do hry nové aspekty, ktoré sú zaujímavé objavovať. Či už úlohy od NPC, strieľanie z luku alebo šplhanie po stene a mnoho ďalších. Za najlepší moment však považujem skladanie divadelných scén, ktoré následne odblokujú spomienky kráľa Calibana alebo jeho syna. Tieto sú zaujímavo spracované a prinášajú skvelé scénky, ktoré majú aj rozprávača.

V čom ma hra ale celkom sklamala bol nie práve najlepší technický stav. Asi trikrát som musel hru kompletne reštartnúť, pretože mi buď zmizli všetky aktívne predmety, Drev s Nieve ostali zaseknutí vo vzduchu, alebo sa mi nejakým spôsobom podarilo vychýliť žeriav zo svojej osi tak, že som nakoniec nebol schopný preraziť priestor, kam som sa mal dostať. Tieto bugy ma celkom štvali. No okrem toho som si ešte na niektorých miestach všimol, že niektoré miesta, na ktoré sa malo dať vyskočiť ostali prázdne a nebolo na ne možné vyskočiť. Nie je ich veľa, no občas sa objavili.

Príbeh mal tiež niekoľko zakopnutí a tiež veľkú dávku klišé. Viem, že ide primárne o rozprávku, no nemám vnútorne pocit, že by sme sa tu dočkali čohokoľvek, čo by sme v minulosti niekde nevideli. Príbeh tak pôsobí v mnohých momentoch celkom predvídateľne. Nemôžem povedať, že som dokázal odhadnúť všetko a je tu pár zaujímavejších momentov, no ako celok si myslím, že hra mohla mať kvalitnejší scenár. Okrem toho však tvorcovia na môj vkus dosť odflákli záverečnú momentku. Po finálnej konfrotntácii s ústredným protivníkom vás totiž čaká ešte stretnutie s kráľom Calibanom, ktorý uviedol celé svoje kráľovstvo do nešťastia. Sám sa utápa v žiali a všetci okolo neho musia trpieť. Čakal som tak ešte nejakú záverečnú konfrontáciu, ktorá však skončila neuveriteľne rýchlo a dokopy to pôsobí, ako keby autori sami vedeli, že udalosti spred pár minút nemajú šancu prekonať. 

Ako celok tak ide o hru, z ktorej mám trochu zmiešané dojmy. Ak máte radi platformové tituly a rozprávky, určite si tu v mnohom prídete na svoje. Som rád, že som hre venoval svoj čas a viem si predstaviť, že by som ju niekedy v budúcnosti zapol znovu. No nemôžem ignorovať problémy, na ktoré som počas hry narazil nakoľko mi rozohdne vedeli miestami pokaziť moje dojmy. Stále si myslím, že ide o dobrú hru, no rozhodne mala potenciál priniesť niečo viac. Možno nabudúce.

Ok, toto bude celkom zaujímavé. Ako človek ohodnotí hru, ktorú považuje za absolútne najlepšie herné dielo, ktoré sa mu kedy dostalo do jeho rúk bez toho, aby vyznel ako totálny fanboy, ktorý sa bude len maximálne rozplývať nad všetkým? Je to vskutku celkom náročné. Vynaložím však maximálne úsilie, aby som si zachoval aspoň aký-taký nadhľad. Stále však platí, že  Baldur's Gate II: Shadows of Amn je bez akejkoľvek debaty najlepšia hra, ktorú som kedy hral. Prešiel som ju minimálne 10 - 12krát, poznám všetky zákutia, ktoré sa tu nachádzajú a keď vyšli "Enhanced edície", ktoré ponúkali viac postáv a nové misie, neváhal som a pokojne som si tento raj užil opätovne. Dodám však, že som hru hral na najnižšej obtiažnosti, nakoľko súbojvá taktika nebola nikdy mojou najsilnejšou stránkou a v prvom rade si chcem hru užiť najlepšie ako viem. A nie byť frustrovaný z faktu, že nie som schopný bojovať.

Príbeh začína v kobke, kde sa predstaví náš ústredný zloduch Jon Irenicus, ktorý od prvého momentu pôsobí ako skutočná hrozba. Jeho dizajn je veľmi pamätný, jeho akcie sú veľmi pamätné, spôsob ako vás mučí a snaží sa naplno využiť váš potenciál je desivý. A do toho všetkého hlas Davida Warnera, ktorý z neho robí skutočne fantastickú postavu. V každom jeho momente cítite jeho veľkosť a nech sa stane čokoľvek, môžete si byť istí, že má nejaké skryté eso v rukáve, ktoré nebude váhať použiť. Je jednoducho nepredvídateľný, mocný a nebezpečný. Z vašej klietky vás dostane von kamarátka Imoen, oslobodíte ešte vašich dvoch kolegov Minsca a Jaheiru a príbeh sa môže začať.

Už som povedal, že náš ústredný zloduch je vynikajúco napísaný, no to som sa ešte vôbec nezmenil o ostatných postávach a celkovom príbehu. Ja som sa v Shadows of Amn bol ochotný stratiť kľudne aj stokrát, len aby som si mohol opäť užiť prostredie Altkahly, prejsť svoje dobrodružstvo s obľúbenými postavami a vychutnať si celkovú atmosféru. Nakoľko sa mojim úhlavným nepriateľom v hre stali primárne upíri, tak najlepšia voľba hlavného hrdinu pre mňa bol "Paladin - Lovec nemŕtvych", ktorý mal schopnosť odvracať ich schopnosti a nebolo možné ho vysať. Bude to znieť totiž zvláštne, ale nechať sa vysať upírom je tu celkom problematická záležitosť keď zistíte, že vám neustále ubúda energia a máte neustále menej a menej života. Pretože na prvý pohľad to tak vôbec nemusí vyzrať.

Fascinovali ma príbehy vašich spoločníkov. Či už išlo o avarielku v cirkuse Aerie, šľachtičnú Naliu, ktorá chce zachrániť svoj vlastný domov, Mazzy, ktorá sa túžila stať paladinkou alebo kohokoľvek, všetci ponúkajú zaujímavé príbehové línie. 2 najzaujímavejšie však vnímam v postave Imoen, ktorá sa bohužiaľ stane Irenicovou návnadou, aby vás dostal k sebe a bol schopný získať vašu silu potomka boha Bhaala a Yoshimo, ktorý vás počas hry zradí, nakoľko je proti svojej vôli služobníkom Jona Irenica.  Spôsob, ako hra tieto postavy predstaví, ako spolu komunikujú, dokážu sa hádať, prezradia vám niečo o svojom živote a podobne z toho skutočne robia skvelý RPG zážitok. Človek má počas hrania pocit, že je priamo v samotnom centre diania.

Na svoju dobu mala hra rovnako fantastickú grafiku. Postavy možno vyzerali trochu poslabšie a nemali dokopy žiadne detaily, no pozrite sa aj dnes na jednotlivé prostredia, či už ide o mestá, podzemie alebo exteriéry plné stromov. Všetky okolité predmety sú veľmi dobre nadizajnované, budovy vyzerajú fantasticky a celé to má svoju dušu. Občas sa síce stane, že niektoré lokality sú trochu zrecyklované a môžete tak občas vidieť rovnakú jaskyňu, v akej ste boli pár hodín dozadu, ale nie je takých momentiek v hre príliš veľa a v zásade všetko funguje a vyzerá skvele.

Súboje moc nechcem hodnotiť, nakoľko som hral hru na najľahšej úrovni, no nemôžem opomenúť veľké množstvo fascinujúcich kúzel, zaujímavých zbraní, pričom niektoré máte dokonca rozdelené na niekoľko častí, pričom ich musíte všetky zozbierať a nájsť správneho kováča, ktorý vám to za niekoľko zlatých vie spojiť. Takto napríklad sa pre mňa úžasnou zbraňou stal Gesenov luk, ktorý nepotreboval k funkcii žiadne šípy, nakoľko bol schopný len natiahnutím tetivy strieľať po nepriateľoch elektrické blesky. To je však len jeden malý príklad v obrovskej hre, ktorá má takých zbraní neúrekom, pričom do toho ani nepočítam predmety, ktoré nájdete v dostupnej "Strážcovej Tvrzi". Toto je totiž kapitola sama o sebe a k všetkému čo v hre nájdete vám pridá ešte niekoľko ďalších zaujímavých predmetov, ktoré oceníte.

Kvalitné sú aj jednotlivé misie. Je super, že niektoré sa vám odblokujú skrz vašich spoločníkov, pričom iné môžete postupne len tak objaviť tým, že sa budete pohybovať po mape. Sú tu menšie aj väčšie úlohy, ktoré môžete absolvovať, pričom za absolútne najzvrátenejšie, čo som tu objavil bola misia s kožušníkom, ktorý sa snažil vyrobiť koženú zbroj z ľudskej kože. Fascinujúce je tam tiež, že jedna z ingrediencií, ktorú potrebuje je krv strieborného draka... pričom ten je v hre iba jeden a nedalo by mi to srdce, aby som Adalon zabil. Možno by som mal ešte zmieniť, že som sa nikdy nerozhodol ísť cestou zlého hrdinu. Takže nikdy som sa nespojil s Bodhi a nevyskúšal tak niektoré misie z iného uhla, ale nikdy mi to nevadilo. Dokázal som si dať dokopy silný tím, ktorý mal radosť z toho, že som sa snažil byť skutočným hrdinom.

Zaujímavé totiž aj je, že každá postava má svoje presvedčenie a na základe vašich skutkov budú podľa toho jednať. Mrzí ma, že sa mi takto nikdy nepodarilo dokončiť romancu s Viconiou, nakoľko pokiaľ budete konať dobro, bude sa jej to postupne priečiť. Platí to ale aj opačne. Ak postavy s kladným presvedčením budete neustále tlačiť do úloh, ktoré znížia vašu reputáciu, najprv začnú frflať, postupne prejdú k tomu, že vás budú varovať, že ak neskončíte s týmto konaním, tak odídu, a nakoniec sa tak aj naozaj stane. Element, ktorý robí túto hru o toľko viac zaujímavou.

Ďalej sa ale radšej v tomto komente nepúšťam. Nepotrebujem sa rozplývať nad všektými aspektami, ktoré sú tu. Či už sú to skvelé romantické linky, zaujímavé zvraty, veľké množstvo unikátneho kontentu, lokality plné zaujímavých nápadov... ak ste hru hrali, tak to všetko viete a ak nie, nechcem vás o tieto momentky oberať.  Baldur's Gate II: Shadows of Amn  je jedna z hier, ktorú si treba vyskúšať na vlastnej koži a vychutnať naplno bez toho, aby vám čokoľvek tento zážitok pokazilo. Ak ste hru hrali, verím, že všetko čo som tu spomenul vnímate podobne. A ak nie, a milujete RPG tituly, neváhajte ani sekundu. Lepší titul nenájdem široko ďaleko. A skutočnosť, že má hra už 25 rokov to nijako nemení.

Celé to nakoniec trvalo nekonečných 12 rokov, no predsa len som si konečne mal možnosť prvýkrát prejsť celé "The Last Of Us". Ako zarytý PC-čkár ma dlhodobo mrzelo, že táto hra bola PS exkluzivita, ktorá ma mala motivovať, aby som si našetril na svoju konzolu a kúpil si ju, ale to som nikdy neurobil. Takže kým veľa ľudí už svoje dojmy dávno malo, ja som bol neustále pozadu. Ale teraz je tomu oficiálne koniec.

Neviem čo reálne sa dá napísať o hre, ku ktorej už asi bolo povedané všetko, čo sa dalo. Jediné čo sa dá je súhlasiť a zložiť poklonu, pretože skutočne ide o fantasticky napísanú, vynikajúco nadizajnovanú a komplexne spracovanú hru, za ktorú sa nikto nemusí hanbiť. Veľmi som si obľúbil oboch hlavných hrdinov Joela a Ellie, ktorí napriek svojim nedostatkom sú postavy, ktoré človek dokáže pochopiť a veľmi rád ich sleduje na ich ceste naprieč všetkými štátmi. Keby sme tu nemali apokalypsu, dokonca by sa dalo tvrdiť, že je to celé veľké dobrodružstvo.

Pochváliť musím rovnako exploráciu. Jedna z najlepších, aké som kedy mal možnosť absolvovať od čias Half-Life 2. Ide síce o titul, ktorý je primárne lineárny, no dopraje vám užiť si jednotlivé lokality, preskúmať väčšinu okolitých budov a nájsť niekoľko skutočne zaujímavých vecí. Či už ide o muníciu, náhradné diely alebo aj nástroje, z ktorých budete následne vyrábať užitočné predmety (nutno dodať, že nakoľko som hral hru na jednoduchej obtiažnosti, občas sa mi zdalo, že ich tam bolo celkom priveľa, no náročnejšie obtiažnosti toto fixujú). Najlepšie ale je, že každé miesto, ktoré v hre navštívite je schopné pomocou zápiskov, alebo len čiste vizuálnym štýlom povedať svoj vlastný príbeh. Viete si predstaviť kto boli ľudia, čo tu kedysi žili, akú mali rodinu, čo ich zaujímalo a tak podobne. Toto je za mňa veľmi veľké plus.

Gameplay? Takisto fantastický. Hra nemá svoje hluché momenty, PC ovládanie je dobre vymyslené a funguje intuitívne. V hre sa dokopy nedá skoro nikdy niekde stratiť, lokality ponúkajú aj dostatok miest secretov, ktoré stoja za preskúmanie a akcia je prispôsobená aj pre hráčov, ktorí majú radi stealth, no rovnako sa zabavia aj hráči, ktorí sú radšej pod paľbou a musia pružne reagovať.

Hra má aj niekoľko dobrých myšlienok, ktoré si z nej človek môže vziať. Pričom za najlepšiu asi považujem to čo povie Bill, že väčšie obavy má zo živých, než nakazených. Pretože od nakazených vie presne, čo môže očakávať. Ale ľudia sú ochotní za cenu prežitia ísť sami proti sebe a vraždiť aj z dôvodu, že môžu. Nikde to nie je lepšie vidieť, ako v časti, keď sa Joel s Ellie dostanú autom do mesta a budú sa musieť brániť veľkému množstvu ozbrojených chlapov, ktorí ich chcú iba okradnúť a zabiť. Nič iné. No to nie je jediné, čo si z hry môžete vziať. Nemusím ale nejako výraznejšie viac prezrádzať.

Vizuálne je tento remaster urobený fantasticky. Jednotlivé lokality (či už mestá, alebo časti mimo nich) na vás dýchajú svojou atmosférou a pôsobí to miestami všetko tak smutne, no rovnako aj nádherne. Príroda nakoniec vždy prežije. No je otázkou, či to zvládneme aj my. Toto je tu viackrát nádherne vidieť. Je aj super, že za tých niekoľko rokov už bol PC port dostatočne vyladený a funkčný. Napriek tomu, že som ešte počas hry narazil na niekoľko grafických nedostatkov a chybičiek, rozhodne nejde o nič také, čo ukazovali hráči počas prvých dní od vydania. Za toto som skutočne vďačný. Mal som tak možnosť vyskúšať si hru bez toho, aby ma niečo nejako výraznejšie rušilo.

Čo viac dodať ešte? Ak ste doteraz nemali možnosť si hru vyskúšať, ako ja, rozhodne to urobte a dajte jej šancu. Ide bez debaty o jednu z najlepších hier, akú som mal možnosť hrať a plne si zasluhuje všetku pozitívnu odozvu, ktorej sa dočkala. Teším sa, až si vyskúšam pokračovanie, o ktorom som už teda čo to počul, no napriek tomu verím, že bude fungovať rovnako solídne, ako tento diel. Skvelá práca Naughty Dog, skvelá práca Neil Druckmann.

Hoci recenzia od kolegu Gaunta povedala asi všetko čo bolo k tomuto treba, predsa len som sa rozhodol dať hre nejakú šancu. Keď vyšiel trailer, hra ma celkom navnadila a chcel som aspoň vedieť aké to bude. A nakoľko spomínal, že celková hracia doba nie je viac ako 3 hodiny, zhodnotil som, že ak to bude aj strata času, tak ho nezabijem až tak veľa. Ale je treba uznať, že Chorus of Carcosa rozhodne stratou času je.

Nebudem to nejako výrazne rozpisovať, lebo by som sa iba opakoval, no treba povedať toľko, že hra je atmosféricky často prázdna, je to neskonalá nuda, stealth pasáže sú strašne otravné a logika tu absolútne absentuje. Mal by to byť asi výlet na dno králičej nory, no výsledne som z toho celého viac mimo než čokoľvek iné.

Dobrých momentov je tu pár. Časť kedy budeme môcť na chvíľu vidieť do života šialenej susedky skladateľky je celkom zaujímavá. Tá sa očividne tak hlboko ponorila do svojej práce, že jej z toho maximálne preplo. Očividne v tomto paneláku ale nie je jediná postava, ktorá sa zbláznila. Možno za to môžu plesne alebo šváby, alebo hororová literatúra? Neviem, ale vo výsledku je to tak trochu jedno. Ale aspoň konečne niečo vidíme.

Občas je fajn sa trochu túlať po paneláku a počúvať príbehy niektorých obyvateľov, ktorí majú očividne svoje vlastne problémy. Celkom mi bolo napríklad ľúto dievčaťa, ktoré nemohlo dostať ani len najesť, pokiaľ nenosila ako známky iba A+. Tiež je fajn, že hra obsahuje aj niekoľko neopozeraných lokalít. Tento panelák totižto má v sebe viac než len byty, nakoľko na šiestom poschodí je dokonca aj škôlka. A ten layout je tu celkom dobre spracovaný. Priam som chcel toto miesto poriadne preskúmať, no hra to zas tak moc neumožní.

Explorácia je tu celkovo viac-menej zbytočná. Hra má svoje komiksy, ktoré môžete zbierať, no dokopy to človeka veľmi rýchlo prestane baviť. V prvom rade je celá hra neskonale nudná (ako som už hovoril), no navyše je pohyb hlavného hrdinu tak neskutočne pomalý, že chodiť a skúmať je čoskoro neskonalá otrava. Viac budete chcieť mať to celé čím skôr z krku, než sa tu snažiť niečo hľadať. Beh odblokujete asi až po hodine a navyše vám tak rýchlo ubúda stamina (plus do toho hlavný hrdina otravne furt dychčí), že to vôbec nie je zábavné ani potom.

Zaujímavé je možno ešte vidieť aj to, že náš hrdina postupne akosi tiež začína prepadávať svojmu vlastnému šialenstvu a časti v "žltých nočných morách" sú miestami aj celkom nápadité. Plus obsahujú aj nejaké hlavolamy, ktoré sú aspoň niečo, čo hra do toho všetkého prinesie. Ešte by som možno pridal aj to, že občas si môžete privodiť zábavné momentky aj v časti, keď budete týrať majiteľa obchodu v paneláku, ktorý je očividne so svojimi problémami na záchode. A vaše príchody tam a späť a vypnutie svetla na toalete celkom vtipne aspoň okomentuje. Je fajn byť trochu záškodníkom.

No okrem tohto nemám moc čo vyzdvihnúť. Tempo je úmorné, okrem vašej šialenej susedy máte ešte jedného otravnejšieho starého suseda, ktorý vždy musí všetko komentovať, explorácia je mizerná, stealth pasáže sú otravné, príbehovo je to neskutočný bordel a strašidelné momentky vo väčšine prípadov skoro vôbec nefungujú. Fanúšikovia hororov si zaslúžia viac.

 Herní výzva 2025 - 2. Tenkrát Na Západě


Nakoľko je Herná výzva vždy priestor na to, aby človek vyskúšal hry, ktorým sa chcel venovať už nejaký čas dozadu, no vždy to z nejakého dôvodu odložil, tak Evil West bolo priam predurčené k tomu, aby som si ho vyskúšal naplno. Alternatívna história pôsobila zaujímavo a koniec koncov sa nikdy nebránim tomu ísť loviť upírov, alebo iné zmutované kreatúry, ktoré očividne chcú zlikvidovať ľudstvo a stať sa najsilnejšou rasou, aká obývala túto planétu.

Férovo poviem, že spočiatku som si hranie tohto titulu užíval. Malo to spád, schopnú atmosféru, solídneho hlavného hrdinu a súbojový systém, ktorý bol možno trochu všednejší, no postupne ma začalo baviť mlátiť príšery svojimi päsťami. Dáva to pocit, že každého jedného tvora v podstate likvidujeme vlastnými rukami a robí to z Jesseho celkom "badass" týpka. Avšak to trvá len do určitej dobe. Postupne som si uvedomoval, že hra síce ponúka celkom solídne možnosti ako bojovať s protivníkmi, no v podstate som využíval len jednu, ktorá sa mi ukázala ako najefektívnejšia.

Na normálnej úrovni som takto dokázal zvládnuť asi prvých 7 kapitol bez jediného zaváhania a reálne som začal umierať až pri stretnutí s druhým väčším bossom. Hra totiž spočiatku funguje ako aréna, kde bojujete proti malým protivníkom, pričom na konci sa budete musieť vysporiadať s niekým väčším. To síce naznačuje, že ide o bossa, no títo menší bossovia sa postupne budú v hre objavovať znovu a niekedy aj v kombinácii s ďalšími, kedy sa už zo súbojov začal stávať celkom neprehľadný bordel. Vždy existujú cesty ako sa s nimi síce vysporiadať no postupne sa takto začala hra stávať v súboji dosť únavnou a repetetívnou.

Tiež ma dosť zamrzelo, že hra nedáva moc možností na to skúmať prostredie okolo vás a v podstate vás skôr ťahá v lineárnych koridoroch za ručičku, aby ste presne vedeli kadiaľ máte ísť. Istá forma explorácie tu síce je, no v zásade veľmi málokedy vybočíte z nejakej oblasti. Horšie ale je, že sú tu miesta, kde sa späť už nemôžete vrátiť. Sú tu prekážky, ktoré dokážete z jednej strany preskočiť, no späť sa už vrátiť nedokážete, aby ste sa vrátili pre nejaké zlato alebo truhlicu, ktorú ste si všimli príliš neskoro.

Gameplay ma teda po chvíli trochu začal unavovať, no čo hru posúvalo najviac celú dobu vpred sú jej zbrane. Budete ich síce odblokovávať postupne, a ako som povedal, najúčinnejšia zbraň sú jednoznačne vaše päste (lepšie by to nespravil ani Joe Baker), ale zase je super využiť veci ako je brokovnica, puška, plameňomet, dynamity či dokonca aj guľomet. Okrem toho každú zbraň môžete za dostatok zlata a bodov skúseností ešte aj nejakým spôsobom vylepšovať a dosiahnuť tak skutočne parádne výsledky.

Príbehovo ma hra tiež celkom dokázala držať v pozornosti a jednotlivé lokality mali aspoň v niečom svoje čaro. V mnohom som sa ale často cítil v podobne ako minulý rok kritizovanom Unknown 9: Awakening. Je však treba priznať, že tu aspoň hra dobre vie čo chce od vás dosiahnuť a nepridáva elementy, ktoré tomu nejakým spôsobom škodia. Sú tu dobre spracované hlavolamy, silní protivníci a je potrebné ich všetkých zlikvidovať. A okrem toho ešte 4 bossfighty, pričom prvé 3 by som označil za kvalitné a dobre spracované. Finálny je však úplne iná story a mal som pocit, že bol na normálnej úrovni miestami dosť neférový. Postupne som si síce všimol určité veci, ktoré ho uľahčili, no trvalo to hodnú chvíľu, než som bol schopný zladiť rýchlosť  s Felicity.

Vo výsledku si myslím, že hra je dobrá, no rozhodne nie tak dobrá, ako som od nej očakával. Nevidím dôvod, aby som sa k tomu ešte vrátil. Príbeh a zbrane sú dobré a aj akcia a gameplay je fajn, no je blbé ak si postupne začnem uvedomovať ako s hrou neustále bojujem a presviedčam sa, aby som pokračoval. To by malo ísť nejako samé od seba.

Logické hlavolamy som vyhľadával odjakživa a preto asi nebude prekvapením, že na českú logickú plošinovku THEMIS som bol celkom zvedavý. Hra možno nepôsobila vizuálne až tak zaujímavo ako napríklad The Talos Principle, no bol som ochotný tomuto malému projektu dať šancu. Výsledok je však nakoniec celkom rozpačitý a sám si úplne nie som istý, čo si mám o ňom myslieť. 

Hra začína tým, že náš hlavný hrdina bude aktivovaný a čaká na neho séria niekoľkých úloh, ktoré bude musieť splniť, aby mohol byť označený ako “The Truly Awakened”. Tie prvé pôsobia ako jednoduchý tutoriál, no postupne začnete prechádzať viacerými lokalitami, ktoré budú pripomínať miesta z dávnej minulosti. Na konci vás čaká stretnutie so samotným “Prvým”, ktoré následne určí váš celkový osud. Na riešenie hlavolamov máte k dispozícii kocku, ktorá má názov TELEQB, nakoľko sa môžete na jej miesto kedykoľvek teleportovať.

Princíp je v podstate veľmi jednoduchý, no napriek tomu si myslím, že hlavolamy budú možno tentokrát pre niektorých trochu náročnejšie. Ja síce patrím medzi tých, ktorí majú radi výzvy, no súčasne nemám rád, pokiaľ ma chce počas hry niekto vyslovene trestať. Čo mám tým na mysli? Na začiatok je fajn, pokiaľ nám hra jednoducho predstaví svoje mechaniky, naučí nás orientovať sa v teréne, aby sme mohli úspešne splniť náročnejšie úlohy. Aj v THEMIS sa síce dočkáte tutoriálu, no sú určité veci, na ktoré vás hra úplne nedokáže pripraviť. 

Prvá vec, s ktorou som sa tak zoznámil, bolo rozpačité ovládanie, ktoré vám kladie samo o sebe prekážky. Musíte pochopiť ako ďaleko dokáže vaša postava skákať a správne si jednotlivé skoky natrénovať. Aj milimeter totiž často rozhoduje či budete úspešní, alebo nie. Dá sa s tým naučiť fungovať, no s ovládaním a fyzikou som nenašiel spoločnú reč. Tam to však nekončí.

Ďalší aspekt, ktorý musím skritizovať je kamera, ktorá ma miestami vedela frustrovať. Hra je primárne nastavená na pohľad tretej osoby. No pokiaľ sa s hrdinom príliš priblížite k stene, nastane obrovský zoom, ktorý pôsobí, ako keby sa pretvorila na pohľad z vlastných očí. Realita je však úplne iná, pretože kamera sa len priblížila niekam vedľa alebo nad vašu postavu. Často tak nastávali situácie, kedy som si nebol úplne istý kam vlastne skáčem a čo ma na konci čaká. Tento problém mi pripísal pár desiatok zbytočných smrtí. 

No a nakoniec ešte musím zmieniť aj obrovské množstvo smrtí, ktoré nastali pádom. Možno budem v tomto ohľade jediný, no nie som veľmi naklonený logickým titulom, keď sú príčinou smrti pády. Najmä, keď ani vlastne neboli z tak veľkej výšky, a keď ste vlastne robotický tvor. Okrem toho som si občas všimol aj to, že niektoré predmety majú v sebe zabudované miesta, kde sa automaticky prepadnete dole. Dobrým príkladom je vlak v jedenástom leveli, ktorý je síce pevným predmetom, no očividne nie sú v ňom zaplátané všetky diery, nakoľko sa zrazu len prepadnete skrz stenu. Je možno pravda, že takto sa hra stáva o niečo náročnejšou, no súčasne ju to robí aj menej zábavnou. Nakoľko lasery a elektrina sú podľa mňa postačujúce problémy, s ktorými je tu potrebné bojovať. 

V tomto bode však s kritikou skončím a začnem s pochvalami. Možno to z môjho úvodu tak nepôsobilo, no v jadre si myslím, že THEMIS rozhodne má potenciál. Hra obsahuje dokopy osemnásť levelov, ktoré boli väčšinou solídne nadizajnované. Po vizuálnej stránke vyzerajú kvalitne a súčasne prinášajú zaujímavé výzvy, s ktorými sa budete musieť nejakým spôsobom popasovať. Ako som už napísal, najväčšou pomôckou vám tu bude spomínaná kocka TELEQB, ktorú budete umiestňovať na rôzne tlačidlá, ktoré musíte aktivovať. Občas som narazil na menšie nedostatky, ktoré vyústili v niekoľko frustrujúcich situácií (zošmyknutie TELEQB v šiestom leveli), ale celkovo musím jednotlivé hlavolamy pochváliť. Je pozitívne, že hra ponúka aj ľahšiu náročnosť, ktorá vám minimálne umožní vedieť, čo jednotlivé tlačidlá aktivujú. 

Vizuálne je THEMIS taktiež vcelku dobre spracovaný. Je potrebné prejsť niekoľko prvých levelov, aby ste si mohli lepšie užiť nápady, ktoré tu tvorcovia priniesli, no akonáhle som si mohol užívať atmosféru levelov z fabriky, železnice alebo dokonca aj dobre spracovaného bytu s vlastnou povalou, bol som pomerne spokojný. Jediná drobnosť, ktorá však trochu kazí vizuálny dojem, je pohyb vašej postavy. Neprekáža mi dizajn vašej schránky, no jediné čo sa na vás dokopy pohybuje sú tie malé nožičky. Vyzerá to celkom zvláštne a osobne by som ocenil, keby váš hrdina pôsobil trochu živšie. 

Na záver ešte musím pochváliť aj niekoľko “secretov”, ktoré v hre môžete objaviť. Ja som osobne našiel jednu skrytú miestnosť, ktorá dokonca ponúkala aj Wifi zadarmo a išlo o celkom zaujímavý objav. Je pravda, že dostať som sa z nej mohol iba reštartovaním levelu, no je dobré, že tvorcovia mysleli aj na hráčov, ktorí radi preskúmavajú okolie. Dávajte si však pri preskúmavaní levelu pozor na červené kocky, ktoré vám slúžia ako pomôcky. V prípade, že vám spadnú do diery, už nikdy ich odtiaľ nedostanete von. 

 Za zmienku ešte stoja aj dva konkrétne levely. V prvom rade musím zhodnotiť, že finále pôsobí ako vystrihnuté z úplne inej hry, no súčasne ma ohromne bavilo. Ide o kvalitne nadizajnovaný level, vizuálne atraktívny a pôsobí to skoro ako boss fight. Na druhej strane sa tu však dočkáte aj iného levelu, ktorý reálne nemá žiadne riešenie. Hra vás síce po niekoľkých neúspešných pokusoch posunie ďalej a má to symbolizovať len vašu vytrvalosť, no súčasne si nie som úplne istý, či to vnímam ako najlepší nápad. Ak už v hre nejaký level existuje, mali by sme skutočne mať možnosť ho nejako dokončiť. Nielen spôsobom, že nás z neho tvorcovia vytiahnu, lebo nám oznámia, že nemá riešenie. 

 Vo výsledku tak mám z THEMIS vcelku rozpačité dojmy. Mám rád hlavolamy, no nechcem mať pocit, že mi hra kladie polená pod nohy. Levely sú síce solídne nadizajnované a prinášajú aj niekoľko zaujímavých momentov v oblasti hrateľnosti, no v súčasnej podobe ju neviem výraznejšie odporúčať. Za zmienku stojí aj to, že tvorcovia sa tu síce pokúsili o nejakú príbehovú líniu, ktorá však dokopy neprináša žiadne zaujímavejšie momenty, ktoré by výraznejšie rezonovali. Vo výsledku som tak síce rád, že som si hru vyskúšal, no nemyslím si, že sa k nej niekedy opätovne vrátim. Ak však patríte medzi fanúšikov tohto žánru, pokojne jej dajte šancu. Môžem vám minimálne zaručiť, že vaše mozgové závity budú mať čo lúštiť.

Za posledné roky mi už začali chýbať zaujímavé stratégie, v ktorých by som si mohol vyskúšať svoje schopnosti manažéra. Nie je to jednoduché viesť nejaké zariadenie a je to úplne jedno, či ide o zábavný park, nemocnicu, ZOO alebo aj múzeum. Je potrebné pracovať s peniazmi, vykazovať zisk, mať spokojných zákazníkov aj zamestnancov a neustále prinášať niečo nové. No a Two Point Museum v tomto ohľade splnil všetky moje očakávania na jednotku. 

Pýtate sa, čo konkrétne je náplňou hry? Stávate sa v nej kurátorom múzea a je potrebné, aby ste zabezpečili plynulý chod jednotlivých operácií. To znamená zabezpečiť výstavy pre návštevníkov, cestovať na expedície s cieľom získať nové artefakty, ochrániť múzeum pred zákernými zlodejmi a vandalmi, no najmä zaistiť, aby ľudia chceli utrácať čo najviac peňazí. Najvyššie zisky vám totiž v tomto prípade neplynú z predaja lístkov a dotácií, ale z finančných príspevkov, ktoré spokojní zákazníci umiestnia do vašich urien. A verte mi keď poviem, že v tejto hre majú očividne ľudia poriadne veľké finančné rozpočty.

Vyzdvihnúť musím primárne dva elementy – a to celkovú hrateľnosť a humor, čo sú najsilnejšie stránky Two Points Museum. Som rád, že hra sa rozhodla ísť cestou titulov z deväťdesiatych rokoch, kde boli síce niektoré aspekty náročnejšie, no súčasne sa dalo všetko jednoducho pochopiť. Stavanie miestností je teda dostatočne intuitívne a vystavovanie exponátov či vnímanie záujmov vašich návštevníkov vám nebude robiť žiadny problém. Navyše má hra dobre spracované užívateľské rozhranie. Dá sa v ňom ľahko navigovať a v momente ako si pozriete jednotlivé karty, budete vedieť úplne presne ako postupovať.

Je taktiež super, že hra dokázala aj tematicky ozvláštniť jednotlivé expozície. V prvom múzeu budete pracovať najprv skúmať primárne prehistorické artefakty, no v ďalších budete postupne budovať akvária, botanické sekcie, vedecké expozície a dokonca aj strašidelné artefakty. Múzeá sú síce v kampani nadizajnované tak, že sa primárne venujete jednej oblasti, no pokojne to môžete kombinovať a osloviť tak väčšie množstvo návštevníkov, ktorí odídu s úplne inými zážitkami.

Okrem toho hra myslí i na najrôznejšie detaily. Vaše zárobky môžete zvyšovať aj predajom suvenírov v gift shopoch, ponukou jedla a nápojov zákazníkov počas návštevy jedálne a, samozrejme, vylepšovaním vašich exponátov tým, že budete posielať vašich zamestnancov na expedície, po ktorých sa dočkáte vždy obrovskej krabice s veľkým prekvapením. Expedície sú zaujímavé aj tým, že svojim zamestnancom nikdy nemôžete zaručiť absolútnu bezpečnosť. Určitými akciami môžete znižovať určité riziká, no treba počítať, že po ceste sa môžu vrátiť do zamestnania chorí, zranení, alebo sa dokonca nemusia vrátiť vôbec. Jeden z mojich zamestnancov skončil dokonca posadnutý duchom a začal strašiť nič netušiacich návštevníkov.

Čo sa humoru týka, ten je na výbornej úrovni a len vaša asistentka občas prednáša do ampliónu mimoriadne vtipné hlášky. Jedna z mojich obľúbených je: “ Our team is going on an expedition. Say good-bye and good riddance .” Funkčné sú v tomto smere aj reportáže, ktoré pôsobia, ako keby boli vystrihnuté z iného sveta. Nikdy som nevedel čoho sa dočkám, no vždy to stálo za to. 

To však nie je zďaleka všetko. Hra obsahuje i veľkú dávku vizuálneho humoru, najmä čo sa týka oblasti prehistorickej sekcie. Niektoré artefakty sú skutočne exempláry, na aké nikdy nezabudnem. Ako napríklad skamenelina diskety, obrovský iphone, prípadne zmrznutá chladnička. Ľudia však očividne chcú niečo také vidieť a sú ochotní za to poskytnúť solídne príspevky. Samozrejme, platí, že nie všetky artefakty, ktoré budete vo vašom múzeu vystavovať sú takto zaujímavé, no v momente ako ich získate do svojej kolekcie, o zábavu máte postarané.

A ako sú na tom ostatné aspekty? Nemám sa popravde na čo sťažovať. Hra mi fungovala viac-menej bez problémov, s vašimi zamestnancami môžete podľa potreby manipulovať a presúvať ich z jedného miesta na druhé (neoceniteľná výhoda, ktorá mi výrazne chýbala v Park Beyond ), nenarazil som dokopy na žiadne väčšie bugy alebo problémy a vizuálne je hra sympatická už na prvý pohľad. Či už sledujete vaše múzeum z vtáčej perspektívy, alebo sa rozhodnete viac priblížiť kameru, vždy sa je na čo pozerať. 

Kampaň je rovnako solídne vyladená a je potešujúce, že na vás autori nevybalia hneď všetko naraz, no postupne sa budete učiť spĺňať jednotlivé úlohy, ktorými budete postupne zvyšovať kvalitu múzea. Nikdy som skrátka nemal pocit, že by bolo niečo príliš náročné. Takto sa do hry vedia veľmi rýchlo dostať aj ostrieľaní hráči, no rovnako i nováčikovia, ktorí si chcú užiť len trochu nenáročnej zábavy s budovaním svojho múzea.

Ak by som však mal spomenúť niečo, čo mi trochu prekážalo, tak to bola umelá inteligencia vašich zamestnancov. Nechcem ich nejako výraznejšie haniť, nakoľko oproti iným hrám, ktoré som mal možnosť z tohto žánra testovať, je spracovaná celkom solídne, no párkrát sa mi stalo, že nesplnili úlohu, o ktorú som ich požiadal. Následkom tak bolo, že najväčší exponát v mojej botanickej sekcii bez vlahy umrel a z času na čas som ich poslal na expedíciu, na ktorú nikdy nevyrazili, nakoľko sa im nechcelo nasadnúť do helikoptéry. Problém je pritom v tom, že v momente ako danú expedíciu odkliknete, nedá sa to zrušiť a jediným riešením je uložiť hru vopred a reštartovať ju.

Taktiež je pravdou, že občas sa u vás môže dostaviť istý stereotyp. Nechcem tvrdiť, že ide o monotónny titul, no postupne si začnete uvedomovať, že budovať svoje múzeum je len natoľko zaujímavé, ako to hra dokáže vykonávať. A v prípade, že vám budú niektoré úlohy trvať dlhšie, budete stále počúvať tie isté hlášky vašej neviditeľnej asistentky, alebo sa nebudete vedieť vyhrabať zo straty, môže hra pôsobiť trochu frustrujúco. Nevnímam to však ako zásadný problém, ktorý by bránil tomu, aby ste si mohli hru naplno užiť. Nikdy som nemal možnosť byť kurátorom svojich vlastných múzeí a Two Point Museum dokázal tento koncept predať vcelku suverénne.

Recenziu by som teda zakončil slovami, že ak máte radi tento typ stratégií, Two Point Museum vám určite ulahodí a vráti vás do čias, kedy tento žáner zažíval najväčšiu slávu. Hru by som však rovnako odporúčal i úplným nováčikom, keďže vám nehádže pod nohy žiadne polená. A že sa občas objavia i nejaké problémy? Je len na vás, aby ste ich vyriešili.

Položili ste si niekedy pri čítaní príbehu otázku, či môžete reálne dôverovať rozprávačovi? Hovorí vám vlastne pravdu, alebo sa môžete pokojne dočkať aj desiatich rôznych verzií udalostí z jedného dňa? To je asi to najzaujímavejšie čo ponúka nová hra štúdia Inkle s názvom Expelled! Budete v hre vzornou študentkou, ktorá sa so svojimi problémami vysporiada slušnými metódami, alebo sa rozhodnete pre trochu iné chodníčky?   To je len na vás… 

 Príbeh začína, keď nešťastná Verity sedí v bare pri svojom otcovi a snaží sa mu nejakým spôsobom vysvetliť dôvod, prečo bola vylúčená zo školy. Všetko to má do činenia s rozbitým oknom a študentkou, ktorá z neho vypadla. Vy budete postupne odhaľovať udalosti, ktoré sa behom dňa udiali a sami uvidíte, že to bolo iba obrovské nedorozumenie, Verity v skutočnosti za nič nemôže a stala sa iba obeťou vo vykonštruovanom prípade. Lenže ako som už spomenul, jej rozprávanie sa bude neustále meniť. Na začiatku nikdy nebola na mieste činu, no v ďalšom prerozprávaní udalostí už áno. Aká je teda realita?

Naratív príbehu je veľmi svojský. Viaceré konce v hrách mi nie sú neznáme, no Expelled! v tomto zachádza ešte trochu ďalej. Rozdiel totiž primárne robia dva aspekty. V prvom rade sú tu vaše rozhodnutia, ktoré počas hry urobíte, no rovnako hru ovplyvňuje aj Veritina povaha. Tá môže byť totiž dobrácka, no rovnako aj diabolská. Povaha rovnako umožňuje počas každého ďalšieho rozprávania využiť iné cesty a dopracovať sa k informáciám, ktoré by ste inak nemali ako získať. Rovnako budete môcť navštíviť miesta, kam by sa slušná Verity nikdy nevybrala. 

 Je tak celkom zaujímavé sledovať, ako sa bude postupne vyvíjať príbeh na základe jednotlivých rozhodnutí. Dobrou pomôckou k tomu, aby ste úspešne hru uzavreli bude aj vaša kniha “špinavostí”, ktorá slúži ako denník informácií, ktoré sa vám už počas minulých priechodov podarilo zistiť a nemusieť ich tak opakovať. Má to však menší háčik. Aby ste mohli mať tieto informácie, budete musieť túto knihu zakaždým znova nájsť. Nejde pritom o nič náročné, no bez nej budete musieť všetko prechádzať tak, akoby ste dané informácie predtým nikdy nevedeli.

Čo sa postáv v hre týka, dá sa napísať, že sú celkom solídne napísané. Každá postava má svoj vlastný charakter, no rovnako aj najrozličnejšie tajomstvá. Informácie sú tu najlepším spôsobom na to, ako sa dopracovať k čo najlepšiemu finále. Zaujímavé sú často aj reakcie niektorých postáv, pokiaľ ich s danými informáciami konfrontujete. Najlepší príklad je pre mňa Nattie, ktorá bude mať počas hry minimálne štyri rozličné mená, ktoré bude hovoriť podľa toho, ako jej to vyhovuje. Neviem s istotou povedať, či dievča len fantazíruje, alebo je to chronický klamár, no obe možnosti pôsobia celkom reálne. 

 Bude možno celkom náročné zhodnotiť, ktoré spolužiačky vás podržia, a ktoré naopak využijú príležitosť k tomu, aby vás potopili, no v niektorých prípadoch budú tieto skutočnosti viac než jednoznačné. Netreba preto zabúdať ani na opatrnosť, a dobre si zvážiť, ktorej postave zveríte určité skutočnosti. No najdôležitejšie bude samozrejme nejakým spôsobom spracovať aj riaditeľku školy, ktorá sa rozhodne nebude zdráhať k tomu, aby vás vyhodila. Dokonca sa vám bez problémov prizná, že je jej vlastne jedno, či je Verity vinná alebo nevinná, ale nič to nezmení na tom, že bude študentkou, ktorú potrestá.

Rozoberiem trochu aj hrateľnosť, ktorá sa ukázala ako príjemne funkčná. Na mape si máte možnosť vybrať miesto, ktoré chcete navštíviť, a taktiež si vždy môžete vybrať spôsob, ako sa Verity v danej situácii zachová. Ako naloží s predmetmi, ktoré počas hry nájde, a rovnako aj spôsob, akým bude postavám odpovedať. Nevyskúšal som síce úplne všetky možnosti reakcií, ktoré hra ponúka, no v prípade, že budete čoraz silnejšie vystrkovať tie čertovské rohy, môžete na škole rozpútať skutočné peklo. 

 Dobrou pomôckou je aj možnosť vrátiť čas, aby ste mohli napraviť posledné rozhodnutie. Pokiaľ by ste mali pocit, že ste v danej chvíli trochu premrhali príležitosť a rozhodli by ste sa inak, môžete poslednú voľbu takýmto spôsobom zmeniť. No a nakoniec stojí za to spomenúť, že čo sa vášho inventáru týka, môže byť celkom slušne variabilný. Počas hry totiž môžete mať pri sebe veci, ktoré môžete, ale tiež nemusíte využiť. Niektoré predmety vám dokonca môžu pomôcť nájsť iné postavy, čo vám následne zase dá možnosť skúsiť sa k nim dopracovať iným spôsobom. Opäť, vie to hru otočiť vo váš prospech.

Vyzdvihnem ešte aj celkom solídnu znovuhrateľnosť titulu. Hoci sa mi počas štrnástich pokusov podarilo dopracovať k finálnemu výsledku, viem si celkom dobre predstaviť, že by to všetko mohlo ísť aj trochu iným spôsobom. Môže byť zaujímavé preskúmať viac temné chodníčky a prípadne sa dozvedieť viac o niektorých postavách a zistiť, čo všetko ostalo neprebádané. Môže ísť pritom aj o úplné maličkosti, ktoré dokážu zmeniť celý príbeh. 

 Napriek celkovým pozitívnym dojmom však hra neodíde s čistým vysvedčením a je čas, aby som spomenul aj niekoľko vecí, ktoré mi úplne neimponovali. Prvá vec, ktorá ma trochu sklamala je fakt, že pokiaľ v hre urobíte určité rozhodnutia, ktoré ovplyvnia vašu povahu, a chceli by ste to rozhodnutie vrátiť, nemôžete. Moja Verity totiž v jednom bode mala nábeh na to, aby sa neštítila ničoho, no po jednom nedomyslenom rozhodnutí som z nej znovu urobil perfektného anjelika a nemohol som to vrátiť späť, ani začať deň od začiatku. Musel som si tak poradiť so zvyškom hry inak a mrzelo ma, že niektoré cesty ostali neprebádané.

Tiež ma trochu mrzelo, že po vyhlásení študentských ocenení sa už nedočkáte žiadneho ďalšieho príbehového momentu, napriek tomu, že ich hra počas dňa celkom solídne buduje. Prial by som si napríklad vidieť tú divadelnú hru, v ktorej mala Verity hrať hlavnú rolu. Prípadne vidieť, či nechodenie na hodiny má aj nejaký negatívny vplyv na váš deň, ale nič také som nepostrehol. Možno by bolo aj zaujímavé zistiť, aký bol vlastne skutočný deň Verity Amersham, no ako som už napísal na začiatku, môžeme vychádzať len z toho, čo nám sama povedala. 

 Expelled! tak vo výsledku vnímam ako veľmi zaujímavú príbehovú adventúru, v ktorej si budete musieť správne rozplánovať aktivity počas dňa, zistiť čo najviac a postupne si pospájať dokopy v hlave celý príbeh. Som presvedčený, že hra toho ponúka viac, než sa mi podarilo objaviť a možno sa k nej ešte neskôr vrátim, aby som využil niektoré nevyužité cesty. Ak by som mal ale na záver ešte niečo napísať, tak musím uznať, že úspešný záver nepatril medzi moje najobľúbenejšie. Naopak som si veľmi užil priechod, keď sa mi podarilo obviniť z rozbitia skla Veritinu najväčšiu rivalku a vylúčiť ju namiesto hrdinky. Hra si tak určite tých pár hodín času, ktoré s ňou strávite, plne zaslúži.

Keď som prvýkrát videl názov tohto titulu, predstavil som si pod ním asi to, čo väčšinu. Teda hru, v ktorej sa dočkáme známeho príbehu o Snehovej Kráľovnej a mladej Gerde, ktorá sa rozhodne vyslobodiť svojho milovaného Kaia. A keby som sa na to celé pozrel ako na metaforu, istým spôsobom tu ide presne o to. Rozdiel je akurát v tom, že namiesto snehovej kráľovnej sa našim úhlavným nepriateľom stáva nacistický režim počas tuhej februárovej zimy v roku 1945 na hraniciach Nemecka s Dánskom. 

Poďme si teda rozobrať ústrednú dejovú líniu. Gerda Larsen je mladá zdravotná sestra, ktorá žije spolu so svojim manželom Andersom v Dánskom meste Tinglev. Napriek nebezpečenstvu, ktoré im každý deň prináša nacistický režim, sa im darí nažívať relatívne pokojným životom a byť mimo centra pozornosti Gestapa. To sa však zmení vo februári roku 1945, kedy je Anders zatknutý na základe obvinenia, že spolu s ďalšími rebelmi vyhodil do vzduchu výrobnú fabriku, v ktorej bol zranený aj jeden nemecký vojak. Gerda však o tajnom živote svojho manžela nemala ani najmenšej potuchy. Preto sa rozhodne na vlastnú päsť vypátrať, čo sa skutočne stalo, do čoho sa Anders zaplietol a ako mu môže pomôcť dostať sa zo zajatia.

Scenár je z môjho pohľadu skutočne silný, a to nielen pre zasadenie do obdobia konca druhej svetovej vojny. V prvom rade si treba uvedomiť, že Gerda sa nenachádza práve v najľahšej pozícii. Má nemeckého otca, ktorý sa pridal na stranu Hitlera, jej matka je zase Dánka, ktorá však žije v Kodani. Vyrastala v pohraničí oboch krajín a vďaka tomu má dobré vzťahy aj s jednou, aj druhou stranou. Dáva to celému príbehu pomerne zaujímavý nádych a občas je ťažké zvážiť, ktorá cesta je vlastne správna. Má sa postaviť na stranu Dánska, nakoľko manžel pochádza odtiaľ? Kooperovať s Nemcami, nakoľko tam má rodinné korene? Alebo v nej zvíťazí Hippokratova prísaha a bude sa na udalosti pozerať ako zdravotná sestra? Toto sú všetko otázky, ktoré som si počas hrania kládol. Neexistuje totiž jedna správna cesta. Je veľa možností, ako to celé môže dopadnúť.

Oceňujem tvorcov z PortaPlay, že sa rozhodli dať celému príbehu dušu. Cez jednotlivé postavy máte možnosť spoznať nielen dánov, ktorí sa snažia dostať z nemeckého područia, ale aj mnohých nemeckých vojakov a občanov, ktorí sú v tomto titule taktiež vykreslení ako ľudské bytosti. Dokonca aj šéf gestapa Stahl. Záleží už len na tom, ako dobre spoznáte postavy a ako veľmi vám budú dôverovať. Namiesto hľadania predmetov vám však dáva titul hlavne možnosť riešiť situácie skrz dialógové možnosti. Tie sa vám môžu sprístupniť rozličnými spôsobmi. Buď na základe informácie, ktorú sa vám podarí získať, predmetu, ktorý máte u seba, využitím mentálnej energie, alebo s trochou šťastia.

Systém šťasteny funguje na základe jednotlivých atribútov, ktoré sa vám počas hry podarí nazbierať. Dôležité sú vaše body mentálnej energie, ako vám dané postavy budú veriť a takisto ako ste vnímaní medzi ľuďmi. Niekedy som však nevedel úplne pochopiť, či to bolo nastavené správne. Boli chvíle, kedy som nespĺňal ideálne podmienky, no prialo mi šťastie a rovnako to platilo aj opačne. Nepredpokladám, že to funguje 50:50, no niekedy môžete ostať sklamaní aj napriek veľkej šanci na úspech. Aj keď, na tomto stojí celý princíp šťastia.

Veľkým plusom je však komplexnosť celého titulu, ktorá spočíva hlavne v úlohach, ktoré budete plniť. Na začiatku vás hra síce postaví pred povinné úlohy, ktoré je nutné absolovať pre ďalšie pokračovanie deja, no od určitého momentu sa tento systém zmení. Neskôr si totiž budete môcť vyberať z rôznych misií a v závislosti od vašej voľby viete výrazne ovplyvniť smerovanie jednotlivých udalostí. Rozhodnite sa preto dobre, komu v daný deň pomôžete a na koho vám už nezvýši čas.

Pred kľúčovými misiami pritom dostávate aj vedľajšie úlohy, ktoré sú síce povinné, no počas hry sa môžete dostať i k úplne iným. Viem to, nakoľko som sa počas výsledku jednej misie rozhodol reštartovať hru a bol som nútený opäť splniť aj predchádzajúcú vedľajšiu úlohu. Nedočkal som sa však príbehu dezertérov, ktorí uviazli so svojim autom, ale hádky dvoch malých chlapcov, ktorú som musel nejakým spôsobom urovnať. Toto všetko iba prospieva znovuhrateľnosti, takže celú hru si môžete prejsť kompletne odznova, urobiť iné rozhodnutia, vybrať si iné misie a dospieť k úplne inému záveru. Pričom jeden priechod vám môže zabrať asi tak 6 hodín hracieho času. Koľko času vám zaberie, kým nájdete spôsob, ako zachránite úplne všetkých? Na toto odpovedať neviem.

Ďalšou silnou stránkou titulu je celkový umelecký štýl. Možno niektorým príde lacný, no podľa mňa sa tu tvorcovia nádherne vyhrali s grafikou. Všetky miesta pôsobia, ako keby boli namaľované vodovými farbami, a aj keď postavy nemajú výraznejšie detaily, vďaka dialógovým oknám kde môžete vidieť ich tváre a rovnako aj ich reakcie. Keď sa pozriete na to, ako je namaľovaný Tinglev, ako tvorcovia dokázali zachytiť rozdiely medzi chudobnými a bohatými, cítiť z toho presne to, o čo sa nepochybne snažili. Každý záber je taktiež kvalitne nasvietený. Všetko tak pôsobí veľmi prirodzene a či sa dej odohráva počas dňa alebo noci, vyzerá to skrátka pôsobivo.

Najpozitívnejšie však vnímam fakt, že hra ma dokázala svojim netradičným pohľadom na konflikt prinutiť k hlbšiemu zamysleniu sa nad celou sitáciou. Práve to že Gerda nie je ani Nemka, ani Dánka dáva hre určitú formu neutrality a tá sa bude meniť podľa toho, ako budete v jednotlivých situáciach jednať, a ktoré úlohy sa rozhodnete splniť. V princípe však platí, že Gerda nepociťuje nenávisť voči Nemcom. Istým spôsobom dokonca nemusí cítiť nenávisť ani voči nacistom. V každom totiž dokáže vidieť ľudskú bytosť a táto jej empatia postupne začala prechádzať aj na mňa. Áno, dočkáme sa aj stereotypnejších momentov zo strany Schulta, no určitú dávku ľudskosti môžete napríklad vidieť v postave Wolfganga, ktorý sa zamiluje do vašej najlepšej kamarátky Margit. Vzťah, ktorý medzi nimi postupne vznikal, mal svoju dávku úprimnosti a neustále mi to tak dodávalo nádej, že zo všetkého zlého môže vzniknúť aj niečo dobré. 

Jedna vec, ktorú by som chcel ešte spomenúť, je Gerdin denník. Ten je solídnou pomôckou, v ktorej môžete sledovať váš celkový progres. Dáva vám možnosť vidieť všetky dostupné atribúty, ako vás vnímajú ostatní ľudia a rovnako sa v ňom náchadzajú aj nejaké tajomstvá, zápisy, ktoré si urobíte po splnení každej jednej úlohy a nakoniec i zozbierané informácie a indície. Za zmienku stojí a spôsob akým hra pracuje s inventárom. Keď napríklad vlastníte prémiový tovar, je šanca, že niekoho podplatíte. Lieky alebo zdravotnícke pomôcky vám môžu pomôcť, keď budú okolo vás ľudia zranení. Je to šikovný spôsob, ako sa jednotlivé predmety vedia zúžitkovať iba keď ich potrebujete a nemusíte premýšľať, či ten zákusok, ktorý ste ukradli zo stola budete musieť použiť v konkrétnej situácii.

Nie je toho veľa, čo by som mohol kritizovať. Za zmienku stojí zopár grafických glitchov, kedy napríklad ruka postavy prechádzala cez jej telo a niekedy zase pôsobili pohyby postáv trochu neprirodzene. Takisto by som bol rád, ak by som počas hry nemusel vídať toľko načítavacích okien a určite by som ocenil ak by mali niektoré postavy trochu väčší priestor, a niektoré akcie o niečo väčší dosah. No na druhej strane, nič z toho čo som vymenoval nijakým spôsobom nenarúša naratív príbehu, nerobí to postavy menej zaujímavé, ani výraznejšie nedegraduje samotný zážitok.

Po tom ako som sa dostal na koniec, som vnútorne pochopil, prečo sa o distribúciu tohto titulu postarali práve francúzski Don’t Nod Entertainment. Podobne ako v tituloch, ktoré vytvorili, sa aj tu nachádza veľmi silný ľudský príbeh, ktorý vám otvára obrovské množstvo možností. Vo svojich rukách máte osudy ľudí okolo vás a záleží len na vás, ako to vo výsledku dopadne. Vo výsledku je tak Gerda: A Flame in Winter titulom, ktorý si ma skutočne získal svojou mrazivou atmosférou, silnými postavami a zasadením do obdobia konca druhej svetovej vojny. Skrz svoju hlavnú hrdinku vám dáva možnosť spoznať obe strany konfliktu a obohacuje tým príbeh o unikátnu možnosť vnímania celého konfliktu z neutrálneho hľadiska Teším sa teda s čím prídu PortaPlay nabudúce a dúfam, že aj ich ďalšia hra bude na rovnakej úrovni, ako bola táto.