Shadow Labyrinth je za mňa veľmi dobrá ukážka ako to dopadne, keď človek na hru postupne zmení svoj názor. Pôvodne som hre dal 75%, dnes by som to tak o 10 posunul nižšie. Dôvod je najmä ten, že po tom ako som odohral Hollow Knight: Silksong, určité veci na mňa začali pôsobiť úplne inak. A niečo čo sa javilo v tom bode ako malý detail sa zrazu stal väčším problémom. Poviem teda najprv, čo mi na hre najviac po nových skúsenostiach prekážalo.
Najväčším problémom Shadow Labyrinthu za mňa je skutočnosť, že hre je neskutočne prázdna. Čaká síce na vás veľké množstvo protivníkov, ktorí vás budú chcieť zlikvidovať, no hre absolútne chýba nejaký pocit, že by ste sa ocitli vo svete, v ktorom sú aj nejaké NPC. Prvých 10 - 15 hodín dokopy budete len chodiť a likvidovať všetko okolo seba a keď sa konečne stretnete s prvými postavami, budete skôr prekvapení, že tu vôbec niekto žije. Môžem uznať, že obchodníci a tiež ostatné postavy, s ktorými sa neskôr stretnete sú fajn a aspoň konečne hru nejako oživia, no nezmažú ten pocit, že ste dlho dokopy len tak blúdili krížom krážom.
Rovnako musím dať pravdu ostatným kritikom, že prostredia vyzerajú vysoko sterilne a nudne. Primárne budete mať skoro vždy pocit, že sa nachádzate buď v nejakej jaskyni, alebo v nejakej vesmírnej lodi. Všetko pôsobí veľmi všedne, nezaujímavo a ničím vás to výrazne neosloví. Lokality rozhodne nie sú silnou stránkou. Uvedomoval som si to síce aj predtým, no po tom, čo som videl lokácie v Silksong, ten nepríjemný pocit len zosilnel.
Systém checkpointov mi takisto úplne neimponoval. Nechápem, prečo sú rozdelené na dva rôzne typy, teda veľké a malé. Rozmiestnené medzi sebou sú však často tak, že v prípade smrti na vás čaká celkom slušný backtracking. V hre je aj síce systém rýchleho presúvania sa medzi nimi ale tu už do hry vstupuje spomínané rozdelenie medzi nimi. Teleportovať sa totiž môžete len k tým veľkým, malé slúžia len na to, aby sa pri nich warpli v prípade smrti. Aspoň však v prípade smrti neprídete o všetko vaše zlato, čo môžem považovať za celkom dobrú výhodu.
Vizuálne hra vyzerá fajn, má to celkom solídny digitálny dizajn a pôsobí to celkom futuristicky. Pac-manove upgrady sú fajn, no najlepšie asi vyzerá, keď sa dá do svojho bojového módu. Dizajny nepriateľov sú fajn a jednotliví bossovia sú tiež celkom zaujímaví. Súbojový systém je tiež fajn a dá sa s ním celkom dosť poriešiť. Číslo Osem je fajn protagonista a explorácia v hre je tiež dobrá. Plus sa mi páči mapa, na ktorej ste schopní relatívne jednoducho objaviť jednotlivé tajné chodby, dobre sa v nej orientuje a veľmi rýchlo v nej viete pochopiť kam sa vlastne chcete dostať.
Najlepšie momenty si však hra vychytáva počas toho, ako budete prechádzať nie labyrintom, v ktorom ste sa ocitli, ale v malých labyrintoch, ktoré sú rozmiestnené všade po mape. Toto je jednoznačne najlepšia časť hry, pretože je to kvalitný upgrade originálnych Pac-man hier a získavajú tým úplne nový nádych. Je to najkvalitnejší upgrade a popravde by mi nevadilo, keby celá hra bola len o tomto. Vo výsledku si nemyslím, že hra je zlá, len sa mala postaviť na trochu iných základoch. Ako metroidviania je hra fajn, no ako Pac-man upgrade v labyrinte, kde budete musieť poraziť duchov je to oveľa zaujímavejšie.
Najväčším problémom Shadow Labyrinthu za mňa je skutočnosť, že hre je neskutočne prázdna. Čaká síce na vás veľké množstvo protivníkov, ktorí vás budú chcieť zlikvidovať, no hre absolútne chýba nejaký pocit, že by ste sa ocitli vo svete, v ktorom sú aj nejaké NPC. Prvých 10 - 15 hodín dokopy budete len chodiť a likvidovať všetko okolo seba a keď sa konečne stretnete s prvými postavami, budete skôr prekvapení, že tu vôbec niekto žije. Môžem uznať, že obchodníci a tiež ostatné postavy, s ktorými sa neskôr stretnete sú fajn a aspoň konečne hru nejako oživia, no nezmažú ten pocit, že ste dlho dokopy len tak blúdili krížom krážom.
Rovnako musím dať pravdu ostatným kritikom, že prostredia vyzerajú vysoko sterilne a nudne. Primárne budete mať skoro vždy pocit, že sa nachádzate buď v nejakej jaskyni, alebo v nejakej vesmírnej lodi. Všetko pôsobí veľmi všedne, nezaujímavo a ničím vás to výrazne neosloví. Lokality rozhodne nie sú silnou stránkou. Uvedomoval som si to síce aj predtým, no po tom, čo som videl lokácie v Silksong, ten nepríjemný pocit len zosilnel.
Systém checkpointov mi takisto úplne neimponoval. Nechápem, prečo sú rozdelené na dva rôzne typy, teda veľké a malé. Rozmiestnené medzi sebou sú však často tak, že v prípade smrti na vás čaká celkom slušný backtracking. V hre je aj síce systém rýchleho presúvania sa medzi nimi ale tu už do hry vstupuje spomínané rozdelenie medzi nimi. Teleportovať sa totiž môžete len k tým veľkým, malé slúžia len na to, aby sa pri nich warpli v prípade smrti. Aspoň však v prípade smrti neprídete o všetko vaše zlato, čo môžem považovať za celkom dobrú výhodu.
Vizuálne hra vyzerá fajn, má to celkom solídny digitálny dizajn a pôsobí to celkom futuristicky. Pac-manove upgrady sú fajn, no najlepšie asi vyzerá, keď sa dá do svojho bojového módu. Dizajny nepriateľov sú fajn a jednotliví bossovia sú tiež celkom zaujímaví. Súbojový systém je tiež fajn a dá sa s ním celkom dosť poriešiť. Číslo Osem je fajn protagonista a explorácia v hre je tiež dobrá. Plus sa mi páči mapa, na ktorej ste schopní relatívne jednoducho objaviť jednotlivé tajné chodby, dobre sa v nej orientuje a veľmi rýchlo v nej viete pochopiť kam sa vlastne chcete dostať.
Najlepšie momenty si však hra vychytáva počas toho, ako budete prechádzať nie labyrintom, v ktorom ste sa ocitli, ale v malých labyrintoch, ktoré sú rozmiestnené všade po mape. Toto je jednoznačne najlepšia časť hry, pretože je to kvalitný upgrade originálnych Pac-man hier a získavajú tým úplne nový nádych. Je to najkvalitnejší upgrade a popravde by mi nevadilo, keby celá hra bola len o tomto. Vo výsledku si nemyslím, že hra je zlá, len sa mala postaviť na trochu iných základoch. Ako metroidviania je hra fajn, no ako Pac-man upgrade v labyrinte, kde budete musieť poraziť duchov je to oveľa zaujímavejšie.
Subsequence