The Walking Dead: The Final Season - Episode 4: Take Us Back

Tak si dám taký emocionálny komentár, ktorý je vlastne len takých chŕlením dojmov a reminescenciou na celú mojú skúsenosť s Walking Dead sériou, tak vopred anticipujem a ospravedlňujem sa, že sa nedržím úplne žánru.

Z celej série nenávidených otázok „čo je moje jedno najobľúbenejšie“ je asi len jedna, v ktorej mám fakt jasno: a to najobľúbenejší herný charakter, aj keď som si ich zamiloval plejády. A nebol by to ani Harry DuBois z Disco Elysia (hoci ten je najviac relatable, tam tiež nie je o čom), nebola by to ani hlavná postava z KotORu, ani Bezmenný z Planescapu, ani hlavné postavy z Baldur's Gate II, Mass Effectu či Inquisition, dokonca ani April Ryan z Longest Journey (aj keď tu je fyzicky nemožné nezbožňovať). Je to Clementine.

Nikdy som nebol fanúšikom frančízy (komiksy som kedysi nejak čítal, bol asi fajn, ale moc spomienok mi naň neostalo, seriál som nevidel vôbec), preto, keď som pred mnohými rokmi rozohral prvú sériu, tak ma extrémne prekvapilo, ako hrozne ma to chytilo za rebrá, ako som to prežíval. A po jej konci som si fakt nabulel do vankúša, čo si budeme, stala sa z toho inštantná srdcovka. Aby som len zvýraznil, aký to malo pre mňa fakt osobný význam, tak práve tu vďaka Clementine som si prvý krát v plnej sile (vo večnej debate kladný-záporný vzťah k deťom) uvedomil, že mám decká fakt rád.

Toto emocionálne tempo bolo udržané v druhej sérií, ktorá bola síce o trochu slabšia, ale stále skvelá, stále to bol jeden z tých príbehov, na ktorých mi fakt záležalo a kde čakanie na uzavretie príbehu bola súčasťou môjho života, niečo, na čom som sa aktívne tešil. Lenže potom sa Telltale, ktoré sa okrem Walking Dead ešte s Wolf Among Us vyšvihlo k štúdiam, ktoré ma fakt zaujímali, moc zamilovalo do svojej šablóny a začali plodiť jednu generickú hru za druhou (nehovoriac o tom, že sa odhalili príšerné zamestnanecké pomery, kvôli čomu aj krachli), a to sa odrazilo aj na kvalite tretej série, New Frontier, ktorá bola extrémne mediocre.

Tou vinou vychladol aj môj vzťah k tomuto srdcovému príbehu, pretože som čakal, že nie je inej cesty, než, že sa to celé utopí v tejto priemernosti. Preto, keď vychádzala posledná séria, už som o to aktívny záujem nemal a nechal som to tak. Dostal som sa k tomu až teraz v dosť náročnom časovom období, kde som si povedal, že presne návrat k známej nenáročnej hre, kde jedna epizóda trvá tak dve hodiny, je ideálnym odpočinkom po večeroch, a že ma nostalgicky in the end fakt zaujíma, ako to s Clementine dopadne. Tak som si to dal znova od začiatku aj s poslednou sériou.

A... wow. Je naprosto fantastická. Tak moc, že úplne inštantne sa mi vrátil ten dojem živej srdcovky, a nie len nostalgická spomienka, že toto som mal kedy rád, a v mojej citlivej dušičke prekonala aj tú sériu prvú. Poteší samozrejme aj to, že generická gameplayová šablóna bola podstatne občerstvená a hrá sa to hladšie a lepšie, než predchádzajúce, ale to je skôr príjemný bonus než niečo kľúčové. Rovnako ako je fajn, že hoci mi na samotnom settingu zombie sveta nikdy zas tak nezáležalo, a boli to pre mňa postapo kulisy pre príbeh, tak aj tu to dokáže nájsť ešte nejaké nové témy, perspektívy a situácie.

Hlavne je tu ale opäť cast brilantne napísaných charakterov, ku ktorým aktívne človek niečo cíti, každá epizóda nabitá breathtaking príbehovými momentmi a twistmi, je tu niekoľko silných a ťažkých morálnych diliem, ktoré nepôsobia umelo, ale presvedčivo ako reálne situácie. A na ktorých mi tak záležalo, že dvakrát som reštartoval celé epizódy, lebo hneď po rozhodnutí som mal škrenie na duchu, že takto by sa moja postava nerozhodla a že fakt nebudem spokojný, keď sa príbeh, na ktorom mi tak záleží, vyvŕbi v tejto línií. A tak som radšej jeho vyvrcholenie posunul o večer-dva, aj keď som sa v imerzií ho samozrejme nevedel dočkať. (A nie je to save scum, keď hrám za postavy, čo sú lepšie než ja a nemali by trpieť mojími chvíľkovými fuckupmi.)

Znovu pardon, že táto „recenzia“ je len séria generických klišovítých superlatívov, ale ako to u srdcoviek býva, iný deskriptívny aparát na tom nemám. Ja som si v epizóde záverečnej prešiel celkou škálou rozpoložení od napätia, kde som si klasicky bol párkrát odskočiť na cigáro, lebo to bolo too intense, cez rezignované „dead inside“ a smútok, kde sa tie slzy do očí drali, až po akúsi katarznú nádej, a mám z toho furt taký šťastný dojatý afterglow, ktorý mi ešte pár dní vydrží. Vskutku best ending ever.