Moje prvé stretnutie so sériou Silent Hill. Už dávnejšie som si chcel dvojku zahrať (mám kúpenú Silent Hill HD Collection už zopár rokov), ale až nedávno som sa odhodlal sa do tejto kultovej hororovej klasiky pustiť. Nakoplo ma k tomu vydanie remaku, ale aj rozprávanie od tvorcov vo veľmi podarenej minisérii o hororových hrách TerrorBytes.

Zjdenodušene možno o príbehu povedať toľko, že sa jedná o vyrovnávanie sa so smrťou blízkej osoby. Dôležitejšie je však ako sa takáto premisa dá stvárniť vo videohre. A to sa tvorcom podarilo na výbornú. Príbeh vás núti ísť stále hlbšie a hlbšie do vášho svedomia, vedomia a podvedomia (doslova) a zistiť, čo sa v skutočnosti stalo. Čo však Silent Hill robí Silent Hillom je celková atmosféra. Pochmúrna, ťaživá a depresívna. Temné úzke priestory, podzemia, väzenie a hmla a tma na uliciach. To všetko je dotvárané počas cutscén a dôležitých momentov skvelým soundtrackom, niekedy ambientým, niekedy viac rockovým.

Zo začiatku mi chvíľu trvalo, kým som sa do hry dostal, ale asi po dvoch hodinách to už išlo. Pravda, nevydržal som hrať v kuse dlhšie ako hodinku, ale to bolo spôsobené tou hustou až nepríjemnou atmosférou. Počas zbierania kľúčov, odkazov, listov na dotváranie príbehu a lúštení logických hádaniek ste otravovaný bizarnými nepriateľmi. Je tu iba zopár zbraní, ktorými sa ich môžete zbaviť, ale úplne postačujú: dva typy palíc, pištoľ, brokovnica a puška. Zprvu som si šetril náboje (aj lekárničky) na horšie časy a nepriateľov som zneškodňoval hlavne palicou. V druhej polke sa mi však podarilo zozbierať po uliciach tak veľa munície, že strach zo smrti sa úplne vytratil (čo je škoda). Určite treba vyzdvihnúť originalitu nepriateľov, hlavne bossov. Všetci azda poznajú Pyramid Heada, ale u mňa jednoznčne vyhráva Abstract Daddy. Ten ma zaskočil, vydesil a zhnusil zároveň. Klobúk dole pred tým kto toto vymyslel.

K mínusom by som určite dal ovládanie, s ktorým som celkom bojoval. Je poznať, že hra je už štvrťstoročie stará. Rovnako aj pri prechode z inventára do hry to občas trvalo, čo stačilo, aby som schytal zopár rán od nepriateľov ešte predtým než sa načítala obrazovka. A poslednou (ale malou) výčitkou je, že v poslednej časti hry (hotel) už to tvorcovia trošku zbytočne naťahovali. Niektoré úseky a hádanky sa dali úplne vynechať a hra by bola o čosi plynulejšia.

Každému fanúšikovi hororových hier by som Silent Hill 2 určite odporučil. Je tu všetko, čo taký žáner má obsahovať a je dokonale spracovaný. Možno budete troška bojovať aj s ovládaním, ale nie je to nič neprekonateľné. Je to skutočne silný zážitok, ktorý ma po dlhej dobe na konci doviedol k slzám. Už teraz sa teším na remake (dnes kúpený :).

Herní výzva 2026 – 7. "Odkojený klasikou" (Hardcore) -  Dohraj hru, která vyšla v roce tvého narození.

Tak na tohto Mária si pamätám ešte z Bel-Game, čo bolo fejkové Nintendo, ktoré sa v Československu objavilo niekedy po revolúcii (cartridge s viacerými hrami sa dali kúpiť aj na tržnici u nás vo Vrútkach:)). Bohužiaľ, spomienky sú v tomto prípade krajšie ako samotná hra.

Moje nízke hodnotenie Mario Bros. vychádza priamo z princípov arkádových automatov (na ktorých hra vyšla prvýkrát), ktorých základom je repetitívna hrateľnosť s postupným narastaním obtiažnosti a dosiahutie čo najväčšieho počtu bodov. Keďže zbierať body ma nezaujíma a náročnosť levelov sa tu zvyšuje len mierne, tak po chvíli u mňa došlo k apatii. Dohral som všetkých 100 levelov len kvôli Hernej výzve, inak by som to zabalil už po 15-tich leveloch. Trocha rozptýlenia prišlo len pri bonusových leveloch, kedy treba za určitý čas vyzbierať 10 zlatiek (najviac som ich zozbieral 9).

Mario Bros. z môjho pohľadu už patrí minulosti a mali by sme naň s radosťou spomínať. Nie je to vôbec kvôli roku vydania (približne rovnako starý Super Mario Bros je stále zábavný a veľmi hrateľný), ale pre repetitívnosť a celkovo herné mechaniky, ktoré sa hodia na herné automaty.

Milovníci Termoša, radujte sa! Konečne sme sa dočkali výbornej hry na motívy jedného z najlepších filmov všetkých čias. Hneď na úvod treba poznamenať, že hlavná kampaň je skutočne krátka a dá sa dohrať do pol hodinky (krát tri pre všetky konce). Ja sa priznám, že toto je prvá hra, ktorú som si kúpil v prvý deň vydania a vôbec neľutujem.

Terminator 2D: NO FATE  nielenže verne kopíruje príbeh filmu Terminator 2: Judgement Day, ale ho aj rozširuje. Navštívite známe lokácie z filmu ako začiatočnú bitku v bare, cez naháňčku na motorke pred T-1000 a útek Sarah z kliniky Pescadero až po finálnu scénu z oceliarne. Na úvod tvorcovia pridali aj neúspešný útok Sarah na budovu Cyberdyne Systems, ktorý ju dostal na psychiatriu (vo filme len zmienené). Hru ukončujú levely odohrávajúce sa dávno po filme a to v budúcnosti v boji proti Skynetu. Počas kampane môžete v dvoch bodoch ovplyvniť priebeh hry, čo v konečnom dôsledku vedie k trom možným koncom. Za terminátora si však zahráte max. dva levely, prevažnú časť hry budete hrať za Sarah a Johna. Okrem hlavného príbehu je tu ešte päť módov, ktoré však hlavnú hru nijako neobohacujú a sú pre mňa vcelku zbytočné.

Graficky je hra taká ako by by vyzerala na začiatku deväťdesiatych rokov. Krásna pixelovka, pričom postavy sú pekne rozanimované a farebne všetko sedí s filmovou predlohou (svetlé farby zo začiatku príbehu striedajú čoraz temnejšie ako postupujete do finále a až do modra sfarbená pochmúrna budúcnosť v bojoch so Skynetom). V hudobnom podmaze nechýbajú ikonické melódie z filmu, pričom sú doplnené o nové motívy, ktoré skvelo dokresľujú temnú náladu príbehu.

Celkovo sa to hrá super. Arkádovka, ktorá asi najviac pripomína Contra, či už svojím rýchlym spádom, futuristickými zbraňami alebo dokonca niektorými bossmi. Máte na výber zo štyroch obtiažností, pričom už druhá dá občas celkom zabrať. Ak vás zabijú, tak máte možnosť využiť Continue (ak vám dojdú, máte smolu a musíte ísť od začiatku). Počas hrania som nenarazil na žiadny problém s ovládaním (hral som na PS4 ovládači), ani na žiadne bugy.

Terminator 2D: NO FATE  odporúčam všetkým fandom Terminátora, určite si prídu na svoje. Pre ostatných je to len ďalšia retro skákačka/strieľačka, ktorá sa vám za plnú cenu asi neoplatí, ale pri zľavách by ste si ju nemali nechať ujsť.

Azda každý kto vlastnil v deväťdesiatych rokoch PC-čko, tak prišiel do styku s Flashbackom. Patrilo to k povinnej výbave hráča rovnako ako Prince of Persia alebo Wolfenstein 3D (to že boli v drvivej väčšine obstarané pokútnym spôsobom asi netreba zdôrazňovať). Bol som zvedavý, či hra obstojí aj po vyše tridsiatich rokoch a bol som veľmi príjemne prekvapený.

Prvé, čo sa mi pri hre Flashback ako prvé vybaví je prvý džungľový level a hlavný hrdina odetý to červeného trička, hnedej koženej bundy, modrých riflí a bielych tenisiek. Ten prechádza postupne šiestimi levelmi, kde rieši jednoduché hádanky, strieľa robotov, ľudí a mimozemšťanov...no skrátka typická sci-fi plošinovka. Príbeh je inšpirovaný zmesou akčných sci-fi filmov osemdesiatych rokov ako Blade Runner, The Running Man, pričom mne asi najviac pripomínal Total Recall. Čo však hru robí veľmi zapamätateľnou je celkový vzhľad hry. Protagonista hry Konrad je perfektne rozanimovaný, jeho pohyb je plynulý a vyzerá skvele ešte aj dnes (autori použili rovnakú technológiu ako v Prince of Persia). Jendotlivé levely sa od seba odlišujú svojou farebnou paletou a sú krásne vykreslené. Celkovo tento až filmový dojem z hry dopĺňajú cutscény a skvelá hudba.

Hru som prešiel na Normal obtiažnosti v Classic móde (Steam verzia z roku 2018) a niektoré pasáže, hlavne ku koncu hry, mi dali celkom zabrať. Ovládanie je miestami neohrabané a neintuitívne, ale nie je to nič neprekonateľné. Celkovo som si Flashbacka zase užil a odporúčam každému, kto má rád dobré akčné plošinovky. Keď dohrám Flashback HD remaster, tak dopíšem porovnanie.

Tu sa hádam ani niet moc o čom rozpisovať. Dooma pozná asi každý a som rád, že Nightdive Studios prerobili aj tento diel, ktorý bol kedysi exkluzivita pre N64 a konečne sme si ho mohli zahrať aj my PC-čkári.
Hrateľnosť je v podstate rovnaká ako v predchádzajúcich dieloch, máme tu o jednu zbraň naviac a level dizajn je na vysokej úrovni (vzhľad niektorých levelov mi občas pripomínal Quakea). Niekedy som sa strácal, čo mačkaním niektorých tlačidiel robím, ale po chvíli sa na to dalo prísť. Azda najväčších zmien doznala grafika, ktorá nie je horšia ani lepšia ako v origináloch, je skrátka iba iná.
Myslím, že fanúšikovia originálneho Dooma by mali byť spokojní a budú mať na pár hodín o zábavu postarané.

So sériou Resident Evil som sa zoznámil hneď, keď vyšiel prvý diel. Hrali ju nejakí chalani v herni pri mojej základnej škole a bol som unesený z toho, čo vidím (v rovnakom úťase som bol aj z Metal Gear Solid). Trvalo vyše dvatsať rokov, kým som si ju zahral ako remaster HD verziu. Prešiel som aj ďalšie tri časti (ako remaky), ktoré sú vynikajúce (Zero som rozohral, ale nedohral). No a keďže som už nechcel čakať, či Capcom prerobí aj päťku, tak som sa pustil do pôvodnej verzie.

K tomuto dielu som pristupoval skôr podozrievavo akoby som sa naň vyslovene tešil. No a po chvíli hrania sa mi moje skepsa aj potvrdila. Neberte ma zle, nejedná sa o zlú hru, čo napovedá už moje hodnotenie. Len že som vôbec nemal pocit, že ide o Resident Evil. Tmavé a zamračené prostredia predchádzjúcich dielov nahradila slnečná Afrika a ak by tu neboli staré známe postavy, nikoho by nenapadlo, že ide o najznámejšiu hororovú hernú sériu. Inak tvorcovia v zásade zobrali predchádzajúci diel, skopírovali, ale nijako neobohatili. Novým prvkom je asi iba Sheva, Vaša spoločníčka. Nie je to žiadna mentálna šprintérka, ale keď sa dá, tak pomôže, hlavne že moc nezavadzia a počas hrania som s ňou nemal žiadne problémy.

Napriek všetkému, čo som spomenul a mohlo vyznieť ako negatívum, tak ma hra dosť chytila. V prvých leveloch som mal dokonca problém s nedostatkom munície, ktorú som vymíňal väčšinou na minibossov a bossov, ktorí mi dali vcelku zabrať (hral som na Normal obtiažnosti). Je to síce obyčajná koridorovka, ktorá Vás nikde moc nepustí, ale nejako mi to nevadilo. Nepriateľov je požehnane, rovnako aj zbraní, vďaka ktorým sa ich môžete zbaviť. Na moje (príjemné) prekvapenie, hra neobsahuje veľa quick time eventov.

Azda najväčšími mínusmi sú ovládanie a inventár. Dlhšie som si musel zvykať, že keď mierim, tak sa nemôžem pohybovať (to bol vlastne aj dôvod, prečo som odmietal hrať originál Resident Evil 4). V niektorých momentoch to bolo skutočne frustrujúce. Inventár je fakt malý, zmestíte doňho iba deväť položiek. V jednotke som malému inventáru chápal, keďže sa jednalo survival horror, ale keďže tento diel je rýdza strieľačka, tak tých deväť miest mi prišlo veľmi málo.

Na záver asi len toľko, že tento diel série je zatiaľ najslabší a nemyslím, že by mu remake nejako pomohol. Je to dobrá hra, fanúšikovia série si ju pravdepodobne zahrajú a myslím, že aj užijú. Ostatní hráči však siahnu po nejakej novšej strieľačke, keďže to ovládanie môže byť neprekonateľnou prekážkou.

Ak ste si niekedy chceli zahrať za príšeru z filmov ako napr. The Thing (od Johna Carpentera), tak máte možnosť. Hráte za potvoru s chápadlami, ktorá unikne z tajného podzemného laboratória a chce sa dostať na slobodu. Námet ako z každého tretieho béčkového filmu, ale prevedenie je chvályhodné. Príšerka postupne rastie, pričom má tri stupne evolúcie a v každom stupni postupne získavate unikátne schopnosti. Vďaka nim musíte riešiť poväčšinou jednoduché hádanky, aby ste sa dostali ďalej. Chodby sú plné civilov, ktorými si môžete doplniť zdravie tým, že ich zožeriete. Podzemný komplex obsahuje však aj veľa nepriateľov a to od obyčajných, pomerne neškodných vojačikov až po nebezpečné mechy.
Ovládanie pomocou PS ovládača bolo intuitívne a nemal som s ním žiadny problém. Hra sa dá dohrať (aj so všetkými achievementami) tak za 5 až 7 hodín. Možno jedinou výčitkou je absencia mapy komplexu. Keďže sa v hre musíte vracať do predchádzajúcich lokalít, tak sa môžete veľmi ľahko stratiť, čo môže viesť k frustrácii. Vynikajúca hra na upršané sobotné popoludnie.