Agatha Christie - Murder on the Orient Express

Zdá sa, že rok 2023 bude patriť medzi hernými detektívkami Herculovi Poirotovi. Nie je to ani tak dávno, čo som recenzoval titul Hercule Poirot: The London Case a máme tu ďalší titul zo sveta literatúry Agathy Christie. Tentokrát však nepôjde o fiktívny príbeh, ktorý Agatha Christie nikdy nenapísala. Namiesto toho tu máme hru, ktorá sa rozhodla priniesť príbeh, ktorý všetci jej verní fanúšikovia poznajú veľmi dobre a určite videli aspoň jednu z veľkého množstva filmových adaptácií. Moja prvá otázka teda bola, čím nás teda chce zaujať? Čo môže do príbehu, ktorý veľmi dobre poznáme priniesť, aby dokázal prekvapiť? Dobrá správa je, že túto istú otázku si položili asi samotní autori, pretože od prvých sekúnd mi bolo jasné, že táto verzia bude úplne iná, než som bol doposiaľ zvyknutý. 

Napriek tomu, že si myslím, že nemá príliš zmysel predstavovať príbeh, poďme si povedať aspoň pár základných informácií pre tých, ktorí sa s ním nikdy nestretli. Hercule Poirot sa ocitá v Istanbule a plánuje cestovať do Londýna. Pomoc mu ochotne ponúkne jeho dávny priateľ, pán Bouc, ktorý je zhodou okolností majiteľom Orient Expressu, chystajúci sa na svoju veľkú výročnú cestu. Pocestuje tak z Istanbulu až do Paríža. Vlak je však plne obsadený, no napriek Poirotovým protestom Bouc trvá, že pre neho nájde miesto. A tak sa najslávnejší detektív dostáva do luxusného vlaku, v ktorom sa počas noci odohrá vražda. Obeťou sa stáva bohatý muž menom Ratchett, ktorý len pred pár hodinami ponúkol Poirotovi prácu, aby ho ochránil. Ten to však v danom momente odmietol. Je teda na čase nájsť vraha tohto ohavného zločinu.

Hneď na úvod ma hra prekvapila prvou zásadnou zmenou oproti pôvodnému dielu. Príbeh sa tentokrát neodohráva v tridsiatych rokoch minulého storočia, ale je zasadený do decembra roku 2023. Takže hneď v úvode uvidíme Poirota ako vytiahne z vrecka svoj verný Iphone a skontroluje si správy. V prvom momente ma táto skutočnosť skutočne vyviedla z miery, no moje rozčarovanie netrvalo dlho. Postupne som si tak zvykol na zasadenie príbehu do moderného sveta. Dokonca mi to vo výsledku prišlo veľmi osviežujúce. Koniec koncov, vidieť najslávnejšieho detektíva v modernom svete, kde nič nestratil zo svojho gentlemanského šarmu, je jeden zo spôsobov, ako dať starému príbehu nový lesk.

Nakoľko je však dej zasadený do súčasnosti, bolo potrebné, aby aj postavy pôsobili modernejšie. Opäť si myslím, že misia bola splnená úspešne. Hoci je pravda, že miestami sú dialógy trochu staromódne, nepôsobí to to nijakým spôsobom rušivo. Z dvoch dôvodov. V prvom rade – sme stále vo svete Agathy Christe, a ten jazyk je tomu prispôsobený. No rovnako je potrebné si priznať, že sa nachádzame v luxusnom parnom vlaku, kde mnohí cestujúci majú určitý status. Ak by dialógy boli príliš moderné a hovorové, nefungovalo by to. Takýmto spôsobom hra naopak pôsobí sviežo, a súčasne pristupuje k predlohe zodpovedne. 

 Samotný príbeh sa však už následne vyvíja tak, ako by ste si to v prípade herného spracovania Vraždy v Orient Exprese predstavovali. Držíme sa príbehovej línie, máme tu niekoľko vyšetrovateľských minihier, v ktorých je potrebné, aby Poirot správne analyzoval postavu, prípadne zoradil jednotlivé udalosti v správnom časovom poradí, porovnal výpovede svedkov, konfrontoval ich s prípadnými klamstvami a podobne. Nechýbajú ani nejaké hlavolamy v podobe minihier, kde budete musieť opraviť odšťavovač na pomaranče, poskladať správne krabice so surovinami na dezerty, otvoriť japonskú krabičku a veľké množstvo ďalších.

Tie dopomáhajú k tomu, aby ste nemuseli len neustále chodiť po vlaku a rozprávať sa s cestujúcimi. Navyše musím priznať, že tieto aktivity ma nijakým spôsobom neotravovali. Neviem síce, či by v realite vedel prejaviť Poirot takú dávku ochoty zapojiť svoje mozgové bunky na podobné veci (dokonca v jednom momente samotnému Boucovi povie, že má pocit, že ľudia s ním komunikujú len keď pre nich niečo urobí), no v hernom svete je potrebné, aby sme mohli riešiť nejaké hlavolamy. Okrem toho je dobré, že ich náročnosť je primeraná a v prípade, že by ste si nevedeli rady, máte tu aj veľmi solídne a funkčne zapracovaný systém nápovedy, aký si pamätám aj z Telltale hry Back to the Future. 

Za najväčšie plus v rámci rozprávania príbehu však považujem fakt, že sa autori rozhodli príbeh obohatiť aj o nové scénky, ktoré sme v žiadnej adaptácii nemohli vidieť. Konkrétne ide o únos malej Daisy Armstrongovej, ktorá patrí medzi kľúčové postavy. Tieto časti sú spracované ako flashbacky, kde ovládame mladú detektívku Joannu Locke (tá sa taktiež nachádza vo vlaku). Práve ona vyšetrovala celý prípad a snažila sa dosiahnuť v celom prípade spravodlivosť. Stále však platí, že viete čo od týchto častí môžete očakávať a ako to celé vlastne na konci dopadne. Lepšie však môžete prežiť jednotlivé udalosti, vidieť dosah na jednotlivých zúčastnených a lepšie tak pochopiť celkový motív vraha. Navyše, týmto spôsobom dáva hra postave Ratchetta oveľa väčší priestor a máme možnosť ho vidieť v úplne inom svetle, než sme doteraz mohli.

Hra túto skutočnosť maximálne využíva vo svoj prospech. Nech už ste si Ratchetta na základe jednotlivých adaptácii zaškatuľkovali akokoľvek, myslím si, že to bude slabý odvar oproti tomu, aké dojmy budete mať z tejto verzie. Tým, že je príbeh situovaný do súčasnosti, tak aj samotný Ratchett svoje aktivity posunul na oveľa vyšší level. Musím dokonca pripustiť, že na konci mi z neho bolo už maximálne zle. Z obete, ktorá skrýva jedno temné tajomstvo, sa vyvinie na niekoho, kto má tých tajomstiev oveľa viac. Takže musím tvorcom zatlieskať za to, že dokázali túto postavu tak skvele vyprofilovať. 

Mladú detektívku Joannu považujem tiež za veľmi dobrý prínos pre túto hru. Pôsobí možno viac ako policajtka, ktorú poznáme zo seriálov, no spolu s Poirotovým šarmom dokáže do hry priniesť aj niečo iné. Zaujímavé je to najmä v momentoch, kedy konfrontuje svedkov. Je inteligentná, všímavá, oveľa ráznejšia, no rovnako vie v správnych momentoch prejaviť aj veľkú dávku súcitu. Navyše sa jej tento prípad tiež veľmi osobne dotýka. Niečo má však s Poirotom spoločné. Oboch v prvom rade zaujíma pravda a majú rovnako aj cit pre spravodlivosť. Práve vďaka tomu ich partnerstvo pôsobí veľmi úprimne a funguje to. Dalo by sa povedať, že Poirot tu našiel svojho Hastingsa.

Z toho všetkého teda asi viete usúdiť, že po príbehovej a hernej stránke ide o dobré spracovanie Vraždy v Orient Exprese. Popravde by som v tomto ohľade vedel vytknúť len jednu maličkosť, ktorá je avšak veľmi silným spoilerom. Aby som teda veľa neprezrádzal poviem iba toľko, že do hry je zapracovaný ešte jeden veľmi zaujímavý zvrat, ktorý síce v rámci celkového rozprávania funguje dobre, no kradne pôvodnému záveru a hlavnej myšlienke príbehu určitú dávku relevantnosti. Viem, že ide o známe dielo, a keby tvorcovia neprišli s ničím novým, nemali by sme reálne žiadnu zaujímavú záhadu. No myslím si, že mohli skúsiť nájsť cestu, ktorou by nevzali najsilnejšiemu momentu príbehu jeho relevantnosť.

Presuňme sa teda od príbehu a hrateľnosti k ostatným aspektom, ktoré kvalitatívne celkom slušne sekundujú. V prvom rade si niečo povedzme o vizuálnej stránke. Myslím si, že v porovnaní s už spomínaným London Case vyzerá Murder on the Orient Express lepšie. Priestory vlaku sú nadizajnované veľmi pekne, vonkajšie priestory sú tiež celkom dobre zvládnuté, no najväčší pokrok vidím v oblasti postáv. Od dokonalosti majú síce stále ešte ďaleko, no už rozhodne nevyzerajú ako porcelánové figúrky, ktoré občas otvoria ústa. Dizajny aj mimika sú kvalitnejšie a postavy vďaka tomu pôsobia živšie.

Oproti tomu hudba v tejto hre absolútne vyniká. Páči sa mi, že jednotlivé vagóny majú úplne rozdielne skladby, dodávajú priestorom Orient Expressu kvalitnú atmosféru a napriek tomu, že sa skladby neustále striedajú, nikdy ma neprestali ohromovať. Kvalitný je ale aj dabing. Leslie Clack a Elizabeth Wautlet boli dobre zvolení do rolí protagonistov a Ken Starcevic v role Ratchetta funguje takisto skvele. Pochvalu si však zaslúži aj Patrick Albenque, ktorý dabuje vášho dobrého priateľa Bouca a ešte niekoľko ďalších postáv. Okrem neho však svoje hlasy zapožičali viacerým postavám aj iní herci, no nikdy ma to nijakým spôsobom nerušilo. V prvom rade vedia svoje hlasy celkom šikovne zamaskovať a rovnako sa nikdy nestalo, že by niekto z hercov komunikoval sám so sebou alebo by sa jeho postavy ocitli príliš blízko seba. Vďaka tomu je ilúzia spracovaná kvalitne. Hodnotenie sa však týka anglického prevedenia, nakoľko ostatné jazyky som neskúšal.

Vo výsledku sa tak Murder on the Orient Express stáva hrou, ktorej nemám veľa čo vytýkať. V princípe by sa dalo povedať, že jej najslabšou stránkou je skutočnosť, že ide o veľmi známe dielo a tak vieme veľa vecí skôr, než k ním dôjdeme. Taktiež musím priznať, že občas by mi neprekážalo, keby sme si mohli užiť väčšie množstvo lokácií. Počas tých trinástich kapitol som si uvedomil, že keď som mal možnosť na chvíľku Orient Express opustiť, dokázalo to hru taktiež osviežiť. No tvorcovia tu podľa mňa doručili titul, ktorý je nám síce dobre známy obsahom, no napriek tomu má v sebe dostatočné množstvo prekvapení. Tým pádom na konci neostaneme sklamaní. Navyše môžem povedať, že po stránke grafiky, hrateľnosti a rovnako aj kvality spracovania minihier či myšlienkovej mapy urobil tento titul oproti London Case slušný krok vpred. Hra ma zabavila na viac ako 12 hodín, a pokojne si viem predstaviť, že by som sa k nej opätovne vrátil. Možno by som skúsil zozbierať všetkých 40 zlatých fúzov, ktoré tu tvorcovia niekde ukryli. Na prvýkrát som totiž objavil asi len polovicu.

Fanúšikovia slávneho belgického detektíva by mohli oceniť aj to, že hra vychádza aj v krabičkovo balenej deluxe verzii. V nej okrem samotnej hry budete mať aj 48 stránkový art-book, digitálnu formu herného soundtracku a ako malý bonus aj záložku v podobe lístku na Orient Express. Myslím si, že medzi detektívnymi adventúrami ide tento rok o skutočne kvalitný počin, ktorý môžem úprimne odporúčať.