Už dávno sa mi nestalo, že by som po dokončení hry nemal jasno v tom, či sa mi vlastne páčila, alebo nie. A presne to sa mi stalo pri novej adventúre s názvom Loretta. Neustále som sa vo svojich myšlienkach vracal k tým niekoľkým hodinám, ktoré som s ňou strávil a snažil sa prísť na to, ako som sa vlastne počas nich cítil. Na jednej strane pritom oceňujem jej kvality v rozprávaní príbehu a možnosti, ktoré vedia vyústiť v niekoľko rôznych koncov. Osobne som však predsa len očakával trochu viac , než sa mi nakoniec dostalo. 

Príbeh sa odohráva v roku 1947, kde sledujeme osud mladej ženy menom Loretta. Tá žije so svojim manželom na odľahlej farme, kde sa z nej stala typická žena v domácnosti. jej manžel Walter je spisovateľom krimi románov, ktorý práve dokončil svoj posledný rukopis. Všetko vyzerá na pohľad normálne, no pod povrchom sa začína pomaly ozývať niečo temné. Walter je totiž Lorette neverný s červenovlasou zamestnankyňou bistra menom Margaret, a okrem toho uzavrel životnú poistku na 30 000 dolárov v prípade, že by sa mu niečo stalo. To stačí na to, aby Loretta rozbehla svoj plán a zbavila sa nevernej polovičky, s ktorou nemala práve najšťastnejšie manželstvo. Jedna akcia však spustí obrovský kolotoč udalostí, z ktorými Loretta vôbec nemohla počítať.

Prvým elementom, ktorý stojí za vyzdvihnutie, je naša hlavná hrdinka Loretta. Jej charakter totiž primárne závisí od vašich rozhodnutí a vy tak získate možnosť spoznať jej postavu z viacerých uhlov. Môže z nej byť žena, ktorá si neskôr uvedomí dosah svojho rozhodnutia, alebo psychopat, po ktorej vyčíňaní ostane na konci oveľa viac mŕtvych tiel. Toto, samozrejme, vyústi aj do veľkého množstva rozličných záverov. K tým poviem toľko, že niektoré mi prišli pôsobivejšie, iné menej zaujímavé. Ak by som mal vybrať svoj najobľúbenejší, išlo by o “Woman on the Run”. Práve pri ňom som mal totiž vnútorne pocit, že sa najlepšie vyprofilovali jednotlivé postavy a pôsobil asi najuveriteľnejšie. Za najslabší považujem naopak “The Big Sleep”, ktorý pôsobí ako absolútne nelogická voľba.

V hre sa však okrem oficiálnych záverov nachádza i niekoľko predčasných, kedy sa ocitnete v smrteľnej situácii skôr, než dorazíte do poslednej kapitoly. Jeden nájdete dokonca už v intre, čo ma veľmi príjemne prekvapilo. Technicky teda viete celú hru ukončiť do piatich minút, no v takomto prípade sa dej vráti späť k bodu, v ktorom ste urobili smrteľné rozhodnutie a máte možnosť to skúsiť znovu. Rovnako sa mi páčia aj niektoré malé detaily, ktoré som si počas hrania všimol. 

Dobrým príkladom je napríklad Walterova obľúbená literatúra. Všetky tituly, ktoré tu totiž môžete objaviť, slúžia ako metafory na udalosti, ktoré sa udiali či vás ešte čakajú. Pokiaľ ste niektoré z týchto kníh čítali, budete to vnútorne pociťovať asi ešte o niečo viac. Nájdete tu napríklad Dostojevského Zločin a Trest, Kafkov Proces alebo Hnus od Sartra. Myslím si, že z toho čo mám načítané, viem jasne posúdiť určité paralely s príbehom. Osobne by som však pridal ešte jedno dielo, ktoré mohlo v určitých bodoch slúžiť ako zdroj inšpirácie. Konkrétne ide o novelu od Stephena Kinga s názvom 1922. A hoci sú tieto tituly príbehovo odlišné, v určitých kľúčových elementoch sa celkom výrazne zhodujú.

Čo sa ostatných postáv týka, napísané sú celkom dobre, no nevadilo by mi, keby dostali trochu väčší priestor a mohli sme ich spoznať lepšie. Na to však hra nemá dostatok času. Na dokončenie hry potrebujete asi 2 a pol až 3 hodiny. V prípade, že chcete vidieť všetky konce a vyskúšať nevyužité cesty, pripočítajte si k tomu ešte ďalšiu hodinku. A to skrátka nie je dostatok času na to, aby jednotlivé situácie a dialógy medzi postavami mohli poriadne vyniknúť.

Mimochodom, keď už som to načal, povedzme si niečo o dialógoch. Na jednej strane ma teší, že hra ponúka viacero možností a ciest, ktorými môžete ísť. Príbeh to tak môže posunúť často úplne iným smerom. Takýchto momentov je však pomenej a väčšinou sa to týka rozhodnutí, kedy má Loretta možnosť niekoho usmrtiť. No väčšinou som mal pocit, že nech som sa rozhodol pre akúkoľvek voľbu, debaty medzi postavami sa vyvíjali úplne tým istým smerom, ako keď som zvolil opačnú možnosť. Sem-tam síce pridajú pár viet navyše, no to je asi tak jediné čo ponúkajú.

Pozitívne však vnímam, že niekedy môžete postupom času zistiť dosah vašich rozhodnutí a zamyslieť sa nad tým, čo vlastne spôsobili. Za najlepší príklad považujem kapitolu “Repulsion”, v ktorej sa dočkáte asi najlepšej možnosti voľby, akú hra ponúka. Ostáva už len na vás, či sa rozhodnete navštíviť hosťovskú spálňu alebo nie. Môže vám to pritom ponúknuť úplne iný pohľad na váš čin a to považujem za jeden z najzaujjímavejších nápadov vôbec.

Spomenúť musím aj takzvaný Noir mód, ktorý vám umožní si titul vyskúšať v čiernobielom prevedení. Autori ho pritom odporúčajú tým, ktorí už hru prešli, nakoľko sa z nej stratia niektoré nápovedy a hádanky budú náročnejšie na vylúštenie. Pokiaľ však budete očakávať náročnejšiu záležitosť, ako som si pod tým predstavil ja, ostanete z výsledku sklamaní. Hra je totiž úplne rovnaká, akú ste ju mali predtým – akurát nemusíte z farby textu usúdiť či pôjde o vražednú alebo neutrálnu voľbu. Hlavolamy sa však v ničom zásadnom nezmenia a rovnako ani celková hrateľnosť. V princípe sa hra stane iba čiernobielou a to je jediný zásadný rozdiel.

Osobne by som každopádne odporúčal farebnú verziu. Primárnym dôvodom je to, že v nej vie hra lepšie pracovať s atmosférou. Sú tu minimálne dva hororovejšie momenty, kde sa obraz výraznejšie začervená a spolu s vybranými zvukmi to dokáže kvalitne umocniť situáciu, do ktorej sa dostanete. V noir móde sa dočkáte akurát tmavšieho odtieňu šedej, ktorý nie je schopný navodiť tak dobrú atmosféru. Už len z tohto dôvodu si myslím, že farebná verzia je skrátka lepšia.

Trochu by som chcel rozobrať aj jednotlivé hádanky a minihry, ktoré budete riešiť medzi kapitolami. Moje pocity z nich sú totiž zmiešané. Niektoré ma vcelku príjemne prekvapilli ako napríklad minihra so zrkadlom, kŕdeľ vtákov alebo skladanie pohyblivých obrazcov, no inokedy som mal pocit, že sa tvorcovia veľmi nesnažili. Najlepším príkladom sú pre mňa tri minihry, kde máte rozbité objekty. Jediné čo je potrebné urobiť, je kliknúť presne trikrát na každý jeden diel a obrazec sa následne poskladá sám. A práve toto pritom mohol urobiť Noir mód o niečo náročnejším.

Soundtrack je inak vcelku vydarený. Jedinou výnimkou je pre mňa asi trojsekundový loop zložený z bicích nástrojov, ktorý sa nachádza v druhej kapitole počas cesty autom, no ostatné skladby v rámci kontextu celkom fungujú. Nemôžem síce napísať, že by boli až tak zapamätateľné, no vedia obstojne navodzovať atmosféru. To dokážu aj scény, počas ktorých môžete hrať krátko za iné postavy v hre. Budete tak môcť vidieť myšlienky šerifa, alebo naopak vidieť tragédiu, ktorá otriasla manželstvom Loretty a Waltera. Toto je rozhodne niečo, čo vie Lorette pridať zopár bodov.

Vo výsledku ma teda asi najviac mrzí skutočnosť, že hra je príliš krátka na to, aby bola schopná lepšie využiť svoju atmosféru. Kým pri hororovo ladenej adventúre Burnhouse Lane som strávil celkovo viac ako pätnásť hodín času a mal tak možnosť sa plnohodnotne ponoriť do príbehu, na objavenie všetkých možností príbehu mi v Lorette dokopy stačilo asi 5 hodín. A to som sa dokonca rozhodol ísť cestou, že prejdem celú hru úplne od začiatku. 

No aby som bol fér – Loretta vie držať svojich hráčov v napätí i napriek faktu, že vieme kto je vlastne vrahom. K tomu všetkému im dáva rozsiahle možnosti na lepšie spoznanie celkového pozadia príbehu, ako aj niekoľko rôzných zakončení. Som teda rád, že som titulu venoval svoj čas a určite má čo ponúknuť fanúšikom thrillerových až hororových adventúr. Koniec koncov, Walter mal viac než jedno veľké tajomstvo. A hoci je pravda, že by som si prial, aby hra lepšie využila svoje možnosti, prípadne lepšie spracovala možnosti noir módu, vo výsledku nie je veľa vecí čo by som hre vedel vyslovene vytknúť. Teda až na to, že mňa osobne nezasiahla až tak silno, ako by mohla, no to vonkoncom nemusí byť váš prípad.

Tak som sa konečne dostal na koniec. Dočkal som sa koncu s názvom "Leave" a mal som tak možnosť ukončiť nočnú moru, ktorú si na Jamesa pripravilo nebezpečné mesto Silent Hill. Hru som pôvodne začal hrať ešte niekedy koncom decembra 2024, no kvôli výmene počítača, následným problémom s novým (ktoré sa už medzičasom vyriešili) a istým spôsobom aj skutočnosti, že som miestami od hry potreboval aspoň malú pauzu som ju ukončil až teraz. Nechcem pôsobiť, že by som bol človek, ktorého by hry celkom ľahko mohli zasiahnuť, no Silent Hill 2 je za mňa veľmi intenzívny psychologický útok, ktorý oproti titulom ako Resident Evil je viac metarofický než reálny. Nevadí mi bojovať so zombies, nakoľko ide o hmatateľnú hrozbu. Tu je ale náš skutočný nepriateľ naša vlastná myseľ, čo vytvára oveľa intenzívnejší zážitok.

Mal by som ešte povedať, že počas decembra som mal sám určité zdravotné nepríjemnosti, ktoré vyústili do nepríjemných úzkostí, nespavosti a hra tak mala na mňa miestami aj celkom intenzívny efekt. O to viac som ale dokázal vnútorne prežívať udalosti s jednotlivými hrdinami. Či už to bol James, Eddie alebo Angela. Koniec koncov Silent Hill v podstate dáva našim najhorším predstavám a traumám reálne hmatateľný charakter. Stále však platilo, že som sa chcel dostať na koniec a zistiť, čo vlastne všetky tie momentky znamenajú a pomôcť Jamesovi dostať sa na koniec jeho cesty.

Pravdou ale je, že za najlepšie spracované príbehové momentky považujem Angelin príbeh. Myslím si, že každého kto túto hru zahrá sa to dokáže dotknúť, posledné stretnutie s ňou mi príde vysoko smutné a najmä to skutočne deklaruje to, že pokiaľ máme problémy, tak v prvom rade si ich musíme upratať sami v sebe. Pretože nikto nám nedokáže pomôcť, pokiaľ sami nevidíme zmysel života a dôvod k tomu, aby sme si pomohli. Pokiaľ sme vnútorne presvedčení, že sme si to všetko zaslúžili, neexistuje z toho všetkého cesta von. Nájsť ju môžeme len my sami. Veľmi rád by som ju zachránil a ešte radšej by som bol, keby existovala hra, v ktorej by sme to všetko mohli vidieť z jej perspektívy a mať možnosť vidieť možnosť, že by to všetko prežila. Niečo, čo by dalo nádej tejto postave. Len to bohužiaľ neexistuje. 

Takže príbeh je silný, postavy výborne napísané, dabing excelentný a atmosféra mesta veľmi intenzívna. To všetko je zvládnuté na jednotku. Ako sú na tom ostatné aspekty? Ako veľký fanúšik hádaniek a hlavolamov som nemal problém sa pustiť do toho, čo si hra pre nás prichystala a bol schopný jednotlivé hlavolamy relatívne v pohode vyriešiť. Jediný pri ktorom som sa zasekol bola časť vo väzení, kedy je potrebné ukladať závažia na váhu, ktorá vám následne otvorí dvere. Keby som pochopil od začiatku, že nemusíme k tomu, aby sme hádanku vyriešili mať všetky závažia, no na začiatok vám úplne budú stačiť len tie 2, ktoré máte, nezabil by som asi 30 minút hľadania cesty, ktorá vlastne bola celú dobu predo mnou. Všetky ostatné sekcie sú ale zvládnuté veľmi dobre a nedošiel som do situácie, kedy by som nevedel čo robiť.

Akcia v hre je taktiež solídna. Je dobré, že James nie je žiadny superhrdina alebo len akčná postava, a jeho pohyby a spôsob útoku pôsobí trochu amatérsky, no realita je tá, že je to tak len dobré. Pôsobí vďaka tomu veľmi uveriteľne. Nepriatelia, proti ktorým tu budeme stáť sú dosť dobrí. Či už sú to bytosti čo pľujú kyselinu alebo nepríjemné manekýny, či vraždiace zdravotné sestričky. Okrem toho sú tu aj kvalitné boss súboje, ktoré dokážu miestami dať celkom zabrať. Ak však nemíňate vašu muníciu ako blázni a občas sa spoľahnete aj na meelee útoky, nemalo by vám robiť problém na konci mať dostatok nábojov na finálny súboj.

Oceňujem však vysoko v hre ešte lokality, ktoré tu navštívite a postupne budete skúmať. Za osobný highlight síce považujem nemocnicu (nakoľko nie je ťažké, túto budovu urobiť strašidelnou) či už v normálnom Silent Hille alebo aj potom v jeho temnom variante, no či už ide o bytový komplex v úvode, väznicu, labyrint alebo aj hotel, všetky lokality ponúkajú dostatok zaujímavých momentov, ktoré ich robia veľmi zapamätateľné. Občas je pravda, že v hre trochu nerozumiem úplne logike (najmä výťah len pre jednu osobu, ktorý pravdepodobne presne vie, koľko reálne vážite bez toho, aby ste mali so sebou čo i len jednu vec navyše), no v zásade mi to nejako extra neprekáža a najmä to dáva možnosť trochu inému spôsobu hrania na malý moment.

Z času na čas by mi tiež neprekážalo, keby sme mali trochu silnejší zdroj svetla, alebo keby po časti v nemocnici sme neboli tak dlhú dobu vo večnej tme, pretože miestami som mal už trochu problém s exploráciou. Hmla samotná počas dňa je celkom intenzívna a dáva miestami problém s exploráciou. Keď si do toho pridáte ešte aj tmu, v ktorej je miestami problém čokoľvek vidieť, vie to byť chvíľami už trochu únavné. Ohliadnuc ale od toho nemám dokopy nič, čo by som tomuto remakeu vytkol. Pôvodnú hru som síce nehral, no myslím si, že Bloober Team tu odviedli skutočne kvalitnú prácu. Ich spolupráca s Konami má navyše aj pokračovať, tak uvidíme, či to znamená viac SH remakeov, alebo či sa dostanú k nejakej inej značke, no určite chcem vidieť viac. Latka bola nastavená poriadne vysoko.

V prípade Mistcaller by bola pre mňa asi namieste otázka, či reálne ešte štúdio Onyx Wings funguje. Pretože oficiálna stránka hry je vypnutá a kanály, ktoré má štúdio na Youtube a X sú neaktívne od roku 2023. Prečo to v tomto komentári zmieňujem? Pretože je dosť možné, že sa im síce podarilo hru vydať, no ostali v nej zabugované sekcie, ktoré znemožňujú, aby som ju dokončil a nikdy v živote to už nebude pravdepodobne opravené. To je totiž aj primárny dôvod, prečo som sa rozhodol hodnotenie pre hru posunúť až na 60%. Momentálne totiž netuším, či niečomu nerozumiem, alebo som narazil na problém.

Než to ale rozoberiem podrobnejšie tak poviem, že čo sa ostatného týka, Mistcaller ma celkom príjemne prekvapil. Vizuálny štýl, ktorý pripomína diela Tima Burtona mi vysoko imponuje, hra má dobre spracovanú atmosféru a dostatok zaujímavých hlavolamov, ktoré majú relatívne primeranú náročnsť. Niekedy treba veci skúšať, zistiť čo robia a nejakým spôsobom skúsiť z toho celého vykorčuľovať. To som si teda aspoň hovoril počas prvých troch kapitol. Vo štvrtej kapitole sa ale veci celkom slušne rozbili.

Problém je primárne ten, že náročnosť hlavolamov pôjde výrazne vyššie, no aby toho nebolo málo si pre vás tvorcovia vymysleli skutočný bonbónik. Konkrétne miestnosť, kde budete musieť prísť na správne kombinácie, ktorými dverami máte pokračovať. Na tom by nebolo nič zlé, keby to celé musíte absolvovať v troch intervaloch s pridanými problémami (protivník v podobe obrovskej pirane a následne ostne z podlahy) a pokiaľ to všetko zvládnete, tak sa zo stropu spustí klietka, do ktorej máte pravdepodobne tú rybu zatvoriť (z toho, čo vám hra umožní, je to najlogickejšie riešenie. Problém je ale ten, že nedajú sa zavrieť obe strany klietky naraz a po tom, ako zavriete jednu stranu máte asi 4 sekundy na to, aby ste stihli aj druhú, a z dizajnu tohto problému sa to absolútne nedá stihnúť. Kým zavriete druhú stranu, otvorí sa vám prvá a de facto tak vzniká problém, v ktorom nevidím žiadne riešenie. Je dosť možné, že ide o bug, ktorí tvorcovia mohli ešte opraviť, no nakoľko sa po Onyx Wings zľahla zem, neviem potvrdiť, či je chyba na mojej strane, alebo na strane hry. Každopádne to prinieslo poriadnu dávku frustrácie. 

Hre by tiež prospela trochu lepšia hrateľnosť, nakoľko sa postava pohybuje veľmi pomaly a pôsobí to, ako keby všetky skoky absolvovala v nižšej gravitácii. Dá sa to síce využiť ako výhoda, no čo sa tempa týka, tomu to celkom ubližuje. Potenciál v tejto hre rozhodne je a prial by som si, aby som ju vedel ohodnotiť komplexne, no z toho, čo som mal možnosť vidieť chcela kapitola IV ešte doladiť. K tomu už ale asi nedôjde a prakticky tak ide o mŕtvy projekt. Škoda.

Herní výzva 2025 - 1. Coffee Break

Na Afterlove EP som bol zvedavý od prvého traileru. Mám veľmi rád tituly, ktoré sa primárne sústreďujú na príbeh, zaujímavé dialógy a najmä vzťahy medzi postavami. Nebolo preto veľkým prekvapením, keď som zistil, že na titule sa podieľal aj scenárista hier Coffee Talk a What Comes After, Mohammad Fahmi Hasni. O to smutnejšie mi bolo, keď som zistil, že v marci 2022 zomrel len vo veku 32 rokov a táto hra mu bola posmrtne venovaná. Celé to vyznieva o to silnejšie, keď samotná hra je o vyrovnávaní sa so smrťou a pochopení, že niekedy sa musíme s niečím rozlúčiť, aby sme sa mohli posunúť v živote ďalej. 

Príbeh sa sústreďuje na mladého hudobného skladateľa a speváka menom Rama. Ten mal spolu so svojou kapelou Sigmund Feud našliapnuté na solídnu hudobnú kariéru, no do jeho života vstúpila tragédia. Jeho priateľka a ich najväčšia fanúšička Cinta nešťastne zomrela a Rama sa uzavrel pred celým svetom na celý rok. Postupne však zistí, že Cinta od neho úplne neodišla. V jeho hlave s ním stále vedie dialógy a vďaka tomu má aspoň trochu pocit, že všetko je také, aké bolo. Lenže realita je úplne iná a Rama to postupne bude musieť pochopiť.

Veľmi musím v prvom rade tvorcov vyzdvihnúť za to, že sa rozhodli spracovať takto náročnú tému. Väčšina z nás už určite zažila stratu blízkej osoby. No v prípade, že išlo o niekoho, kto mal v podstate celý život pred sebou, bolí to ešte o to viac. O mentálnom zdraví by sa malo hovoriť viac. Najmä keď som si vedomý, že väčšinu problémov a trápení si ľudia nechávajú pre seba a skutočne sa uzavrú do svojej vlastnej ulity. Často si ani neuvedomujú, že potrebujú pomoc, že sa potrebujú s niekým porozprávať a vnútorne nejako spracovať jednotlivé udalosti.

V tomto ohľade hra zvolila veľmi dobrú cestu, pretože Rama má v tomto smere na výber. Počas mesiaca, v ktorom sa príbeh odohráva si sám môže rozhodnúť (väčšinou) ako so svojim dňom naloží. Môžete ísť na miesta, s ktorými sa vám spájajú určité spomienky so Cintou, navštevovať pravidelne terapeutku, stretávať sa s priateľmi, naviazať nové vzťahy a podobne. Jednotlivé rozhodnutia následne ovplyvnia aj celkový koniec, ktorý sa môže v mnohom líšiť. 

Je však nutné aj podotknúť, že scenár v tomto ohľade nepatrí medzi najsilnejšie, ktoré som mal možnosť vidieť. Oproti spomínaným Coffee Talk a What Comes After má Afterlove EP miestami trochu problém udržať pozornosť. Dôvod je primárne ten, že vo veľa ohľadoch pôsobí ako typická japonská dráma. Máme hlavného hrdinu, s ktorým sa rozpráva jeho zosnulá priateľka a snaží sa opäť postaviť na nohy a dať si do poriadku svoj život. V mnohých momentoch viac-menej viete odhadnúť kam sa niektoré situácie budú vyvíjať a je ťažké si následne v určitých momentoch vybudovať silnejší vzťah k jednotlivým postavám.

Nepomáha takisto fakt, že s členmi kapely sa môžete rozprávať len v naskriptovaných momentoch, ktoré vám hra určí. Nemôžete za nimi kedykoľvek zájsť a prehodiť pár slov, hoci by to určite vedelo v mnohom pomôcť. Pôsobí to potom akoby vzťahy s kapelou už boli vybudované a nemuseli sme na nich stavať. Lenže ako vaša manažérka a bassgitaristka v jednom Tasya povie, Rama odsunul svojich priateľov na vedľajšiu koľaj počas celého roku. To je dosť dlhá doba na to, aby vzťahy ochladli a bolo ich potrebné nejakým spôsobom budovať.

Vzťahy tak môžete rozvíjať len s postavami, ktoré slúžia ako potenciálne romantické línie. Tie vnímam v mnohom pozitívnejšie, nakoľko v nich je zachytené presne to, čo som od hry chcel. Vývoj. Ja som sa rozhodol pre vzťah s postavou Miry. Všetko začína ako obyčajné priateľstvo, ktoré v správnom momente môže prerásť v niečo väčšie. Najzaujímavejšie bolo, že Rama mohol Mire pomôcť prekonať jej vlastný vnútorný strach z vlastného zlyhania. Niečo, čo určite viacerí z nás veľmi dobre poznajú. Preto by som si prial, keby sme mali rovnakú možnosť aj pre vzťahy s vašimi kolegami z kapely.

Je treba však rozobrať aj najdôležitejší vzťah v celej hre. Veľmi sa mi páči nápad, že Cinta je neustále v Ramovej hlave a vedú spolu dialógy. Dokonca pôsobia aj veľmi uveriteľne a prirodzene. V prípade, že objavíte všetky spomienky, budete mať možnosť aj trochu lepšie zistiť aké to medzi nimi bolo a jednotlivé momentky sú veľmi milé a dobre spracované. Je dokopy len jedna maličkosť, ktorá mohla dopomôcť k tomu, aby ich vzťah vyznel silnejšie. Postava Cinty je totiž aj reálne nadabovaná a máme tak možnosť zachytiť jednotlivé emócie z jej hlasu. Ostatné postavy však dabing nemajú a jediné o čo sa môžeme oprieť sú nákresy postáv v danej situácii, z ktorých si máme vyvodiť, čo jednotlivé postavy prežívajú. Je tak škoda, že emócie v niektorých momentoch potom pôsobia len z jednej strany. Pretože čítať a pozerať nemá rovnaký efekt, ako počuť.

Prejdime teraz ale k samotnej hrateľnosti. V zásade ma ničím nejakým výraznejším neprekvapila. Budete s Ramom chodiť z miesta na miesto, rozprávať sa s postavami a z času na čas sa dostanete do jednej z dvoch dostupných minihier. V jednej budete doplňovať verše do textu pre skladbu, ktorú práve spievate, v tej druhej budete počas jednotlivých hudobných čísel musieť správne stláčať jednotlivé šípky, aby ste dosiahli čo najlepšie skóre.

Je fajn, že tieto pasáže sú často vylepšené príbehovými vsuvkami, ktoré im vedia dať väčšiu hĺbku, lebo často sú reálne zaujímavejšie, než samotné minihry. Ako príklad môžem uviesť, že keď Mira nevie ako správne predať svoje básne, Rama jej bude hrať na gitare, aby sa dokázala uvoľniť a priniesť niečo nové. Prednes básne s hudbou. Opäť je len škoda, že tieto časti nie sú nadabované, pretože by mohli opäť priniesť silnejší zážitok. Nechcem však, aby to znelo, že to vnímam ako nedostatok.

Naopak veľmi pozitívnou stránkou hry je jej hudba. Tým, že sa celý dej zameriava na hudobnú kapelu je potrebné, aby sme sem dostali čo najlepšie hudobné čísla. O tie sa postarala kapela L’Alphalpha, ktorá sem priniesla niekoľko skvelých hitov, či už po rytmickej, alebo aj po emocionálnej stránke. Za moju osobne najobľúbenejšiu považujem hit Tempuh, ktorý doslova dáva celej hre jej vlastnú identitu. Skvelá práca.

Po vizuálnej stránke si hra zachováva typický anime dizajn, no pôsobí, ako keby boli postavy a prostredia maľované trochu jednoduchším štýlom, čo hre dáva predsa len trochu zaujímavejší nádych. Nemá v sebe možno všetky nádherné farby japonského anime a pôsobí trochu amatérskejšie, no čo sa týka samotného mesta a niektorých svetelných efektov, myslím si, že hra rozhodne vyzerá veľmi pekne na pohľad. Tým, že príbeh pôsobí ako dráma z japonskej kinematografie, funguje to spolu veľmi dobre.

Na záver by som teda chcel ešte vzdať takto jeden finálny hold skvelému scenáristovi, ktorý toho síce veľa nestihol, no rozhodne po sebe zanechal pozoruhodné diela, na ktoré budem ešte dlho spomínať. Ako finálny projekt, na ktorom sa Mohammad Fahmi Hasni podieľal ako scenárista možno Afterlove EP nie je to úplne najlepšie čo po ňom ostalo, no napriek tomu v hre cítiť jeho rukopis. Minimálne čo sa týka otázok mentálneho zdravia a snahy zvládnuť životné situácie v súčasnom svete. Za jeho celoživotné dielo mu patrí veľká vďaka a som rád, že som mal možnosť sa s jeho tvorbou stretnúť.

Na moment, keď sa mi podarilo úspešne zavŕšiť posledný súboj v Moonscars asi nezabudnem do konca života. Na ten neuveriteľný pocit, že sa mi podarilo zvládnuť niečo, čo bolo skutočne náročné. Čakal som nával eufórie, no namiesto nej prišla len ohromná úľava. Je pravda, že počas záverečnej časti som už bol na konci s nervami. Neustále umierať a vracať sa k tomu istému checkpointu asi trištvrte hodiny bolo únavné, no súčasne som sa rozhodol, že hra ma nezlomí a dobojujem ju až do úspešného záveru. Ako to teda vo výsledku dopadlo? 

Tvorcovia z Black Mermaid sa k titulu vyjadrili, že cieľom bolo spracovať akčnú plošinovku, ktorá však bude obsahovať prvky souls hier. Kým akčné 2D plošinovky som už v minulosti hrával, moje skúsenosti so souls like titulmi sa rovnali obrovskej nule. Stihol som však zistiť, že svojich hráčov rozhodne nešetria a existuje v ňom iba jedna náročnosť. A ľahká ani stredná to rozhodne nie je. V prípade Moonscars sa však úplne nedá hovoriť o souls like hre. Niektoré elementy tu rozhodne sú, no primárne by som to mohol označiť za náročný hack and slash titul. 

Umelá inteligencia oponentov inak funguje, ako by asi mala fungovať. Vedia vás potrápiť, nedajú vám vydýchnuť a nemajú problém sa na vás vrhnúť i všetci naraz. Avšak každý nepriateľ má presne daný spôsob útoku, ktorý bude neustále opakovať. Už na prvý pohľad tak budete vedieť, akú metódu útoku použije a vďaka červeným očiam, ktoré na blížiaci sa útok upozorňujú, viete aj odhadnúť, kedy sa na vás vyrúti. Následne odrazíte útok a zasadíte silnú ranu. Chce to trochu cviku, ale svoj účel to splní.

Aby ste to však nemali až tak jednoduché, postupom času sa bude zapĺňať mesačná línia. Čím viac nepriateľov porazíte, tým väčší bude jeho hlad, až sa objaví krvavý spln, ktorý sa nazýva aj dravý mesiac. Počas neho budú nepriatelia silnejší a odolnejší proti vašim útokom. Vy však máte možnosť tento efekt zrušiť pri temných zrkadlách, ktoré slúžia ako vaše checkpointy. V menu si môžete zvoliť uspokojenie dravého mesiaca pomocou takzvaných “glands”, ktoré budete môcť nazbierať počas hry. No na druhej strane – počas neho vám nepriatelia poskytnú väčšiu dávku kostného prachu. Zaň môžete inak kupovať špeciálne talizmany, alebo ním odblokovať mocnejšie kúzla.

V hre zohráva dôležitú úlohu aj šprint. V prípade, že totiž prešprintujete okolo nepriateľa, jeho útoky vám neublížia. Celkovo musím vyzdvihnúť skvelo spracovaný súbojový systém. Je ohromne rýchly, všetko okolo vás sa hýbe, máte možnosť skákať, využívať kúzla a okrem toho je hlavná hrdinka so svojim mečom poriadne nebezpečná. Jeho používaním si dopĺňate aj svoj “ichor”, ktorý slúži na zosielanie kúziel, no rovnako sa s jeho pomocou i liečite. Okrem neho však máte ešte aj špeciálnu zbraň, ktorú si môžete vybrať z piatich možností. Každá z týchto má svoju výhodu, no myslím si, že najlepším vylepšením vášho boja bude harpúna, ktorú môžete po nepriateľoch vrhnúť a následne sa vráti k vám. Ostatné možnosti sú kladivo, ozubené kolo, oštep alebo vírové seknutie. Vyskúšajte všetky a uvidíte, ktorá vám bude vyhovovať najlepšie.

Ďalší aspekt, ktorým si ma hra vcelku získala, je solídne spracované užívateľské rozhranie. V menu sa dá jednoducho orientovať, vaše kúzla si budete môcť odblokovať prostredníctvom prehľadnej mapy, pričom ku každému dostanete aj dostatočný popis ohľadom funkcií. Máte tiež rozdelený inventár na kľúčové predmety a talizmany, ktoré vylepšujú vaše schopnosti. Občas som mal síce zopár navigačných problémov, nakoľko je potrebné si zapamätať, kedy prepínate okná pomocou Q a E a kedy pomocou 1 a 2. No s výnimkou toho je rozhranie viac než dobré. Užitočnou pomôckou vie byť aj mapa celej hry, na ktorej nájdete všetky potrebné checkpointy a rovnako aj posledné miesto, na ktorom ste zomreli. Odhaľovať si ju však budete postupne sami.

Vizuálne spracovanie je takisto dostačujúce. Pixelartová grafika je rozhodne kvalitná, jednotlivé pozadia dotvárajú celkovú atmosféru a je super, že počas niektorých oblastí sa dočkáte aj jemných zmien. Najlepším príkladom je podľa mňa, keď sa dej presunie z hradu do temných oblastí, v ktorom vaša postava stratí svoj červený odev a celá hra tak bude vyzerať oveľa tmavšie. Súčasne však nestratí nič zo svojej viditeľnosti a to je pekná maličkosť, ktorá ma určite potešila. V každej oblasti je skrátka cítiť, že sa ocitáte niekde inde.

Musím vyzdvihnúť aj súboje s bossmi. Nechcem o nich hovoriť veľa, no je dobré pochváliť tvorcov za to, ako sa im podarilo ich nadizajnovať. Každý jeden má iné metódy útoku a platí na neho úplne iná taktika. Kým v prípade prvých dvoch je potrebné, aby ste ich porazili raz, pri ostatných už minimálne dvakrát (v jednom prípade dokonca trikrát, ale do súboja vstúpite dva razy). Záverečný súboj následne prináša niečo nové, no rovnako sa v ňom objavia aj útoky už vašich porazených súperov. To dodáva celému záveru dojem, ako keby ste mali poraziť všetkých predošlých nepriateľov naraz. Tak to síce úplne nie je, no keď sa tam dostanete, pochopíte čo som mal na mysli. Vo výsledku teda môžem povedať, že hra vyzerá dobre, hrateľnosť a súboje sú solídne a rozhodne som sa počas tých niekoľkých hodín nenudil.

Počas hrania som však narazil i na viacero problémov. Prvým, veľmi zásadným je fakt, že hra má z času na čas tendenciu s vami trochu vybabrávať. Neviem či to spôsobujú bugy, či to je chyba v programovaní, alebo vám chcú len tvorcovia skomplikovať život, no v hre sa objavujú i nepriatelia, ktorí vedia lietať. Na tom by nebolo nič zlé, no keď sa na vás vrhajú zo steny alebo rovno zo stropu, vy ich tam nemôžete zasiahnuť, no oni vás áno. Takéto situácie vedia byť následne frustrujúce, no, našťastie, sa mi to nestávalo až tak často.

Taktiež platí, že hoci je umelá inteligencia funkčná, vyskytli sa i prípady, že sa mi podarilo poraziť silných nepriateľov tak, že sa teleportovali na ostne, alebo na ne dobrovoľne nakráčali. A toto sa dialo relatívne často. Čo sa zase týka kúziel, niektoré úplne nesplnili moje očakávania. Je tu zopár užitočných ako napríklad kamenné piliere, priateľský klon alebo hrdzavé zbrane, no v prípade iných som mal pocit, že vám v hre veľmi nepomáhajú. Nie je tu síce žiadne, ktoré by svojim spracovaním pôsobilo zbytočne, no reálne ich budete rotovať asi len zopár. Menšou výhodou je však to, že aj keď si môžete primárne nastaviť len dva kúzla, pomocou tabulátoru sa kedykoľvek môžete vrátiť do menu a vymeniť si ich. Hra sa následne pozastaví a dá vám to možnosť trochu experimentovať aj počas boja. Toto je fajn.

Dosť ma však mrzí ešte jedna vec. Jedným z dôvodov, prečo som sa rozhodol dať Moonscars šancu, bol jeho námet. Príbeh o hlinených bojovníkoch, ktorí nevedia ukojiť svoj hlad, stvorení “sochárom”, no pritom ani sami vlastne nevedia, aká je ich reálna funkcia. Kde sú vlastne ľudia a existuje ešte vôbec život? Alebo je svet mŕtvy? Hra rozhodne prináša veľkú dávku zaujímavých otázok, no s odpoveďami je to podstatne horšie.

Na to, aby ste príbeh plne pochopili, je totiž potrebné spraviť niektoré úlohy v určitom poradí a najmä v určitom čase. Lenže niekedy je ťažké sa k určitým bodom dopracovať. Je tu veľké množstvo secretov, ktoré pokračujú v príbehovej línii a ktoré proste nemusíte objaviť. Vďaka tomu vyšumia niektoré momentky úplne do prázdna a je to podľa mňa škoda. Viem, že v prípade takýchto titulov mnohých príbeh až tak nezaujíma. Majú len chuť rozsekať čo najviac nepriateľov a užiť si zábavu. Beriem. Pre mňa je však príbeh dôležitým elementom a tu som mal pocit, že ho tvorcovia mohli spracovať o niečo lepšie.

Za zmienku stojí aj to, že počas finálnej časti hry budete mať po celú dobu aktivovaný dravý krvavý spln. Nie je možné ho zrušiť a tak sa pripravte na veľkú dávku zomierania. Z príbehového pohľadu rozumiem o čo tvorcom išlo a dáva to zmysel. Týmto spôsobom sa im však podarilo rozbiť svoje vlastné tempo, ktoré dovtedy fungovalo dobre. Na to, že som do hry vstupoval ako úplný “noob”, ku koncu som sa už naučil celkom dobre ovládať jednotlivé mechaniky. Vyššia náročnosť na záver by teda nebola zásadným problémom, nebyť jedného rozhodnutia a tým je zásobovať niektorých nepriateľov štítmi, ktoré môžete preraziť len pomocou kúzla. Situácie na bojisku sa niekedy stávali až tak neprehľadnými, že som sa cez jedno miesto trmácal asi 15 minút. Toto začalo výrazne prehlbovať moju frustráciu a možno aj z toho dôvodu v závere neprišla očakávaná eufória, no len spomínaná úľava.

Vo výsledku tak u mňa Moonscars stratil niekoľko bodov, ktoré ho mohli posunúť o niečo vyššie. Finálna časť je totiž nadizajnovaná takým spôsobom, že som samotných autorov miestami až preklínal. Sľubovali síce vyššiu náročnosť, no myslím, že tu to trochu prestrelili. Je to ako keby ste sa z náročnosti “hard” odrazu presunuli na “hardcore”. Napriek všetkému som však rád, že som sa k tomuto titulu dostal. Napriek častým zlyhaniam som sa určite nenudil, a chcel som stále pokračovať ďalej a ďalej. Stálo to však za tie nervy? Svojim spôsobom áno, no nabudúce sa radšej vrátim k niečomu tradičnejšiemu a oddychovejšiemu.

Ak bola hra, na ktorú som bol počas januára zvedavý, tak bez akéhokoľvek váhania by som ukázal na Eternal Strands. Na tomto nenápadnom RPG totiž pracovali bývalí zamestnanci zo štúdia Ubisoft a podľa všetkého aj Bioware. Tí dali dokopy štúdio s názvom Yellow Brick Games a postupne začali budovať na nových základoch. Výsledkom je ich debutová hra, o ktorej si teraz povieme niečo bližšie. 

Hlavnou hrdinkou je bojovníčka menom Brynn. Spolu s jej skupinou robí prieskum v blízkosti sveta, ktorý sa kedysi nazýval “Enclave”. Ten je už však roky obklopený nepreniknuteľným závojom, brániacim tomu, aby sa ktokoľvek dostal dnu, či von. Dúfa, že sa jej podarí nájsť nejaké informácie, ktoré by im pomohli pochopiť, čo sa vlastne na tomto mieste kedysi stalo, prípadne nájsť nejaké zdroje. Prieskum sa však trochu skomplikuje, po tom, ako Brynn napadne obrovský drak a všetci sú tak nútení dať sa na ústup. Tu im však na pomoc prichádza spiaca “archa”, ktorá ich ochráni pred útokmi nepriateľa a navyše im otvorí cestu priamo do “Enclave”. Ocitajú sa tak v bezpečnej zóne, kde sú chránení pred všetkými divokými tvormi, no rovnako aj nepríjemnými poveternostnými podmienkami, ktoré tu panujú. A keďže bola ich veliteľka Oria počas úteku zranená, Brynn nastupuje na jej miesto…

Hneď na úvod by som chcel tvorcov pochváliť za to, akým spôsobom sa rozhodli uchopiť hrateľnosť. Verím, že hru ocenia všetci, ktorí majú radi tituly ako Legend of Zelda a súčasne Monster Hunter. Dobrým spôsobom totiž jednotlivé elementy spája a vytvára tak niečo celkom unikátne. Na jednej strane tu objavujete veľký svet, jeho prírodu, musíte bojovať s rôznymi druhmi nepriateľov a súčasne je potrebné plniť úlohy (či už hlavné alebo vedľajšie). No rovnako vás čaká aj lov niekoľkých obrovských bytostí, ktoré vám dajú celkom zabrať. K úspechu je potrebné nájsť ich slabé stránky, využiť ich proti nim a následne udrieť.

Aby to však nebolo príliš jednoduché, každý z týchto tvorov má v sebe určité magické jadro, ktoré im dáva ich magické schopnosti. Či už ide o telekinéziu, ovládanie ohňa alebo ľadu. Na úvod vám bude stačiť len tvora poraziť. No pokiaľ chcete sami vylepšiť svoje magické schopnosti, budete z nich musieť toto jadro dostať von. Na začiatku však môže byť celkom problém zistiť, kde sa nachádza, a následne ešte prísť na spôsob, ako sa k nemu dostať. Navyše je skvelé, že protivníci sa vedia celkom účinne brániť a rozhodne vám nebudú nič dávať zadarmo. Budete preto často musieť vymyslieť spôsob, ako sa s nimi vysporiadať. No aj svoju veľkosť môžete občas zmeniť na výhodu, keď im vyleziete na chrbát.

Rovnako však netreba podceňovať ani menšie tvory. Ich umelá inteligencia je spracovaná celkom schopne a rozhodne vedia byť zákerné. Často sa na vás vrhnú minimálne v skupinke dvoch, vedia sa dostať za vás a následne zaútočiť od chrbta. Navyše, pokiaľ sa sústredíte na toho, čo je pred vami, druhý vás vie veľmi jednoducho obísť a zasadí vám nejaký ten úder. Okrem toho sú niektoré tvory schopné aj splynúť s prostredím a stať sa tak neviditeľnými, čo vie byť taktiež nepríjemné. A aby toho nebolo málo, tak rovnako ako spomínané veľké tvory sú tieto schopné ovládať určité typy mágie. Určite potom Brynn nebude príjemné, ak sa ocitne v plameňoch, alebo začne mrznúť.

Férovo však musím skonštatovať, že nielen protivníci robia túto hru zaujímavú, ale aj samotný súbojový systém. Brynn má k dispozícii postupne až 3 typy zbraní (meč so štítom, luk a veľký obojručný meč), pričom každá vie byť účinná voči rozdielnemu typu protivníkov. No aby to bolo ešte zaujímavejšie, sama môže využívať magické schopnosti, ktoré jej môžu dopomôcť k tomu, aby posunula svoju obranu na vyššiu úroveň. Kúzla sú navyše účinné aj mimo boja. Môžete tak pokojne využívať ľadové steny, aby ste si postavili mosty, využiť kinetickú energiu na to, aby vás odrazila do výšky prípadne pomocou ohňa roztopiť ľadové kryštály, ktoré blokujú vstup do určitých oblastí.

Ďalšou silnou stránkou hry je explorácia prostredí. Všade naokolo môžete nájsť veľké množstvo užitočných surovín, ktoré následne budete využívať či už ako zdroje pre váš tábor, alebo nimi dokážete zdokonaliť aj vašu zbroj a zbrane. Každá surovina je označená určitým počtom hviezdičiek, čo vám prezradí niečo o jej vzácnosti a rovnako aj sile. Zbierate tu všetko. Drevo, kovy, látky, vlákna, kameň, kožu, skrátka všetko čo sa dá využiť k tomu, aby ste sa posunuli na vyššiu úroveň. Skúmaním však viete objaviť aj nákresy, ktoré viete využiť na prípravu kvalitnejšej zbroje, alebo dokonca magických zbraní. Koniec koncov, luk strieľajúci ohnivé šípy je určite zaujímavejší ako obyčajný.

Prostredia sú veľmi pekne nadizajnované a každá lokalita prináša niečo trochu iné. Máte tu však niekoľko oblastí v exteriéroch, no rovnako si budete môcť aj užiť atmosféru ľudoprázdneho hlavného mesta. A netreba zabudnúť ani na nebezpečné podzemie, v ktorom sa ukrývajú úplne nové druhy nebezpečenstva. Všetky oblasti okrem toho ešte ovplyvňujú aj zmeny počasia. Niekedy budete musieť zvládnuť nepríjemné sucho, inokedy bude celá krajina pokrytá snehom. A ak chcete ísť náhodou mimo mapu, v takom prípade vás Oria zastaví a povie vám, že ďalej už nevie posunúť ochranný štít, vďaka ktorému môžete sa môžete v danej oblasti bezpečne pohybovať. Za najväčšie plus v oblasti explorácie však vnímam skutočnosť, že Brynn dokáže liezť po stenách ako Spider-man, čo vám umožňuje dostať sa prakticky skoro kamkoľvek. 

Čo sa vizuálnej stránky týka, musím tvorcov veľmi pochváliť za ich prácu. 3D modely postáv sú veľmi pekne nadizajnované a pôsobia vskutku uveriteľne. Prostredia sú takisto dostatočne variabilné, aby sa dalo niečím kochať. Či už o majestátne budovy, kedysi mocného hlavného mesta Dynevron, alebo rozsiahle lúky a hory. V tomto smere je Enclave plná zaujímavých momentov. Za zmienku stoja aj nádherné 2D animácie, ktoré sa objavia počas niektorých videosekvencií. Osobne ich považujem za highlight v oblasti vizuálov, nakoľko sú skutočne nádherné na pohľad a navyše počas rozprávania aj postavy vidíme reálne otvárať ústa a rozprávať. Je preto škoda, že väčšia sekvencií je skôr ochudobnená na 3D modely, pod ktorými následne máme zobrazené dialógy medzi postavami v podobe ich nakreslených modelov.

Poďme si však povedať niečo o samotnom príbehu a postavách. Myslím si, že čo sa scenára samotného týka, tak Eternal Strands neponúka nič prelomové. Prináša len klasickú zápletku o bojovníčke, ktorá sa stala veľkou hrdinkou a vďaka svojmu odhodlaniu dokázala zmeniť svet a oslobodiť ho spod dlhotrvajúceho údelu. Videli sme to nespočetnekrát. Čo však tento príbeh robí zaujímavejší sú samotné postavy. V prvom rade je potrebné povedať, že Brynn primárne vytvárate vy sami. Má možnosť jednať s postavami rôznymi spôsobmi a neovplyvníte tým síce nijakým spôsobom dej, ani to ako vás postavy budú vnímať, no rozhodne tým môžete formovať jej vlastný charakter, čo vnímam ako dobrý kompromis v oblasti RPG mechaník.

S jednotlivými postavami môžete viesť dialógy a diskutovať o čomkoľvek, čo sa práve udialo. Nejde o nič zásadné a pokiaľ tieto pasáže preskočíte, ničomu tým neublížite. Je však zaujímavé vidieť ich reakcie. No kde hra skutočne vyťahuje svoje najsilnejšie karty v oblasti scenára, tak sú to vedľajšie úlohy pre vašich spoločníkov. Realita je totiž taká, že každý má svoje vlastne problémy, ktoré si vzal so sebou a bude potrebné im s nimi pomôcť. Vďaka tomu ich tak môžete lepšie pochopiť a za všetky prípady spomeniem momenty, keď sa budete snažiť pomôcť vašej skladníčke Casmyn. Tá rieši problémy s mentálnym zdravím a keď sa s ňou budete chcieť neskôr rozprávať, prestane sa usmievať, čo je naozaj zaujímavý detail.

Pravdou však je, že tieto misie ako také väčšinou neponúkajú niečo výnimočné. Ide o klasické úlohy, kde budete musieť poraziť nejaký typ nepriateľov, zničiť ich hniezda, nazbierať určitý počet niektorých surovín a podobne. Nejde ani tak o akcie samotné, ktoré robia tie úlohy zaujímavé, skôr ide o ten výsledok v rámci príbehovej línie, ktorý tomu dáva nejaký reálny dôvod a skutočnú dušu. Nebyť toho, asi by to vedelo byť po čase už celkom repetitívne. Našťastie sa však vždy nájde v hre niečo, čo dokáže zaujímavým spôsobom dianie oživiť. Najmä spomínané súboje s bossmi.

V niektorých aspektoch však Eternal Strands úplne ideálne nefungoval. V prvom rade mi vedela často prekážať kamera, ktorá sa vedela otáčať na úplne nesprávnu stranu a strácal som prehľad, čo sa vlastne s Brynn deje. Prípadne občas začala šplhať na stenu, keď som to od nej nechcel. Takéto situácie vedia celkom značne skomplikovať hru a pôsobiť trochu frustrujúco. Taktiež ma nepotešilo, keď sa mi podarilo poraziť jedného silného bossa, ktorý sa následne zvalil na zem a ja som skončil rovno pod ním. Vyliezť spod neho von bolo vďaka kamere celkom náročné. Najmä keď sa neviete zohnúť, alebo plaziť.

V hre sa taktiež nachádza zopár miest, ktoré neodporúčam z pohľadu prieskumu. Hrozí totiž nepríjemná šanca, že už sa odtiaľ nedostanete. Mesto má medzi budovami umiestnené nejaké tie škáry, a hoci sú pri väčšine z nich umiestnené neviditeľné steny, našiel som aj také, kam sa pohodlne Brynn vošla a nič ju nezastavilo. Sú to síce maličkosti, no stojí za to si ich spomenúť, pretože výsledný dojem predsa len vždy tvorí celok. 

Aby to však neznelo, že chcem tvorcov z Yellow Brick Games výraznejšie kritizovať, otvorene napíšem, že Eternal Strands vnímam ako veľmi kvalitný debutový titul. Ponúka dostatočné množstvo zábavy pre všetkých milovníkov RPG, kvalitný súbojový systém, svet plný zaujímavých nepriateľov a napriek tomu, že primárna príbehová línia je tak trochu klišé, postavy a dialógy medzi nimi dokážu všetko posunúť do oveľa zaujímavejšej roviny. Verím teda, že tvorcovia majú pred sebou dobrú budúcnosť a teším sa na ich ďalší herný počin.

Herní Výzva 2025 - 3.  Zvířecí duše 

Rok 2024 bol nabitý titulmi, v ktorých som si mal možnosť vyskúšať, aké to je byť v koži mačky. Mali sme "Little Kitty, Big City", z ktorého sa vykľula veľmi príjemná ľahučká hra na dobrú náladu, mali sme "Stars in the Trash", ktoré bolo o niečo akčnejšie, no súčasne zarezonovalo ako spomienka na všetkých zvieracích priateľov, ktorí tu už s nami nie sú, a nakoniec ešte dramaticky ladený titul "Copycat", ktorý sa pokúsil o veľmi silný ľudský príbeh nabitý emóciami. A pokiaľ mám byť skutočne úprimný, tak ide aj o titul, ktorý so mnou zarezonoval najviac a priam by som chcel, aby to niekto spracoval ako filmové dielo. Pretože tento príbeh si to priam pýta.

Nebudem zbytočne zachádzať do detailov, nakoľko tu nechcem zbytočne vysvetľovať veci, ktoré je lepšie si zažiť na vlastnej koži, no môžem povedať, že pri tejto adventúre som ku koncu mal v očiach až slzy. Hovorí sa, že mačky sú ľuďom veľmi podobné. Pokiaľ ste videli film Kedi, tak viete presne o čom hovorím. Mačky majú charakter a osobnosť a ku každej treba pristupovať úplne inak. A keď si Olive berie "Dawn" z útulku ako dospelú mačku, prešla si už určitou históriou a má nejaké skúsenosti. Nie je preto ťažké pochopiť, že spočiatku sa nechce správať veľmi priateľsky. No bariéry budú postupne prekonané, no do ich spoločného života príde nový konflikt, ktorý veci výrazne skomplikuje.

Oceňujem, že postavy sú nadabované a tiež, že máme spracované textovou formou všetko, "čo má Dawn na srdci". Pôsobí to potom skutočne ako keby obe postavy viedli spolu dialógy, hoci Olivia Dawn určite rozumieť nemôže. Je zaujímavé sledovať vývoj vzťahu medzi oboma postavami. Ako Dawn najprv neustále premýšľa nad tým, že odíde do divočiny, ktorá je jej domovom, no postupne si začne uvedomovať, že jej je vlastne konečne skutočne dobre. Práve tým budú neskôr pôsobiť niektoré momentky veľmi smutne. Niekedy je skutočne ťažké sa pozerať na to, čo sa deje.

Okrem toho je zaujímavé, že máme možnosť aj vidieť Dawn keď sníva. Vidí seba ako pantera a veľa toho, čo sa v nej odohráva je následne premietnuté do jej snovej reality. V podstate to odzrkadľuje výrazne jej duševné rozpoloženie. A vieme ju vždy pochopiť. Či už jej smútok, hnev, strach, no rovnako aj vzdorovitosť a odhodlanie, ktoré je schopná preukázať. Príbeh a postavy sú v tomto ohľade zvládnuté na jednotku.

Hrateľnosťou nemám moc čo v hre komentovať, nakoľko funguje ako väčšina 3D walking simulátorov, no sú tu aj určité výnimky, kedy budete musieť stláčať správne tlačidlá formou quick time eventov, alebo sú tu ešte aj kvázi nejaké vsuvky. Sú tu utekacie sekcie, kde sa musíte vyhýbať prekážkam, občas budete musieť v správnom momente stlačiť tlačidlo na vyskočenie alebo naopak aj zasyčanie na protivníka, a nakoniec ešte je tu hra s pierkom, ktorá sa neskôr pretaví aj do lovenia rybičky. Funguje to v podstate ako má.

Vizuálna stránka hry je podľa mňa celkom pekná, no rozlišoval by som pasáže v realite, kde sa snaží grafika pôsobiť viac realisticky a snové pasáže, kedy to pôsobí celé tak trochu geometricky. Asi sa to takto tvorcovia snažili odzvláštniť, no nevidím dôvod, prečo sa rozhodli takto. V zásade mi to výraznejšie neprekáža, no rozdiel kvality grafiky je tam badateľný. Hudba v hre je takisto veľmi príjemná a veľmi dobre vie reflektovať všetko čo sa odohráva vo vnútri "Dawn".

Ešte by som mal dodať, že okrem svojich vlastných vnútorných textových monológov má Dawn ešte aj svoj vlastný vnútorný hlas, ktorý má symbolizovať rozprávača z televízie, ktorý komentoval dokumentárne programy o divokých mačacích šelmách. Je v podstate pre Dawn jej najväčším radcom. Je zaujímavé tiež vidieť, kam vlastne nakoniec všetko dospeje. "Copycat" je skutočne hra, ktorá ukazuje, že domov nie je miesto, kde sa môžeme najesť a spať. Je to niečo oveľa viac. A prísť o ten pocit domova a rodiny môže byť to najbolestivejšie, čo nás môže postihnúť. No ako sa ukáže, domov nikdy úplne nestratíme.

Herní výzva 2025 - 7. Bdím či spím

Je to až vskutku desivé, keď si človek uvedomí, že možno ma toho s Vivi spája oveľa viac, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Mentálne zdravie je v súčasnej dobe pre mnohých ľudí veľkým problémom a hovorí sa o ňom veľmi málo. Snažíme sa veci zvládať a často sa snažíme dávať druhým to, čo nevieme dať sebe samému. Možno budem v tomto komentári až príliš osobný, no podobne ako v Burnhouse Lane hra rozoberá témy, kde osobný zážitok môže jej hlavnú myšlienku predsa len umocniť o niečo viac.

Hodnotiť gameplay nemá určite význam, lebo v podstate nič viac než chodenie po vlaku a rozprávanie sa s postavami hra v sebe neponúka. Ale skrz zaujímavé voľby postáv, rôzne spôsoby myslenia a rozličný vek jednotlivých postáv si človek predsa len dokáže veľmi veľa uvedomiť. Prečo napríklad malé dieťa vôbec nepociťuje smútok z toho, že zomrelo? Pretože nevníma veci komplexne ako napríklad jeho rodičia. A nemá mu byť za čím ľúto, lebo dokopy ešte nič nestihlo spoznať. Bolo by určite zaujímavé, keby niekedy dokážeme komunikovať s kýmkoľvek a čímkoľvek, pretože som si istý, že by sme možno sami svoje myšlienky prehodnotili. Máme najvyvinutejší mozog spomedzi všetkých živých tvorov, no dokopy si sami doň vložíme démonov, ktorí potom robia len veci oveľa horšie. 

Osobne môžem povedať, že sú tu tri vynikajúce momentky, ktoré si na dlhú dobu ešte zachovám vo svojej pamäti. Debata so starým stromom, dialógy počas jedla a samozrejme finálny rozhovor s mačkou. Každý jeden tento moment v sebe skrýva veľké množstvo inteligentných a dobre sformulovaných myšlienok, ktorým dokážem veľmi dobre porozumieť a vziať si z nich niečo. Rozoberať to do detailu by bolo ale na veľmi dlhú debatu a tak ďaleko sa mi popravde ísť až nechce. Podstatné je, nech si každý z toho odnesie to, čo mu možno dokáže ukázať iný pohľad na svet.

What Comes After rozhodne nie je hrou, ktorá je zaujímavá z pohľadu hrateľnosti, alebo dabingu, no rozhodne dokáže podať svoju hlavnú myšlienku. A to je niekedy viac. Vo veľa súhlasím s Fritolom a tiež si myslím, že hra môže zažať aspoň ten malý plamienok nádeje. Čo v tomto zvláštnom desaťročí mnohí skutočne potrebujeme. Nádej.

Nemyslím si, že má niečo väčšiu silu ako nostalgia. Vie naše pocity vysoko umocniť a spojiť nám s rôznymi vecami alebo udalosťami spomienky, ktoré vedia ešte viac zvýrazniť celkový zážitok . Dordogne je titulom, ktorý veľmi silno využíva tento element, aby priniesol herný zážitok pre všetkých fanúšikov umeleckých príbehových adventúr. Nie je to veľmi dlhá hra, nie je dokonca ani veľmi náročná. No dokáže svojim príbehom a jeho spracovaním udrieť na všetky správne struny a vyčarovať skutočne magický výlet do našich spomienok. 

Kľúčovým slovom, ktoré definuje Dordogne je jednoduchosť. Ide o totiž veľmi jednoduchú záležitosť po všetkých stránkach. Čo sa týka hrateľnosti, jednotlivých úloh, všetko má len minimálnu náročnosť. Niektorí tak môžu byť sklamaní, že hra neposkytuje žiadnu výzvu, no myslím si, že v prípade tohto príbehu to ani nie je nutné. V podstate tu ide o spomienky mladej ženy na svoje detstvo, ktoré kedysi trávila u svojej babky. No na veľa vecí zabudla a z nejakého dôvodu jej otec nesúhlasí, aby sa na to miesto vracala a tak ostal vzťah starej mamy a vnučky navždy poznačený. Nebudem sa tváriť, že otec našej hlavnej hrdinky Mimi nemal svoje dôvody, no tie tu nebudem rozoberať.

Po výtvarnej stránke musím hru iba chváliť. Všetky pozadia sú totiž maľované vodovými farbami a jednotlivé postavy vyzerajú nádherne. Bola zvolená veľmi živá farebná paleta a doslova vidíte koľko rozličných odtieňov majú jednotlivé farby. Najviac tu pre mňa asi žiarili modrá a zelená. No aj postavy majú svoje charakterové črty, ktoré hra dokázala prostredníctvom vizuálu ukázať. Najviac mi tu rezonoval Mimin obrovský klobúk, ktorý neustále nosila na hlave. Náramne jej pristal a týmto spôsobom ju tvorcovia aj dostatočne zvýraznili a ozvláštnili od všetkých ostatných.

Rovnako sa mi páčilo, že napriek určitej priamočiarosti, ktorú môžete neustále pociťovať, vám hra dáva dostatočný priestor na ďalšie nepovinné aktivity. Máte tak možnosť na určitých miestach vytvárať zaujímavé polarodiové fotografie, pomocou nahrávacieho zariadenia zase zachytávať rozličné zvuky okolo vás, zbierať v určitých oblastiach nálepky, alebo v dospeláckom svete čítať rôzne listy a dokumenty, či počúvať kazety, na ktorých vaši starí rodičia nahrali niekoľko zaujímavých momentov z ich vlastnej minulosti. Je to dobrá príležitosť na to sa v hre trochu viac potúlať a skúsiť z nej objaviť i viac.

Taktiež tu máte aj nejaké minihry, ktoré však rovnako neoplývajú veľkou dávkou náročnosti. V princípe pozostávajú z niekoľkých triviálnych činností, ako je napríklad umývanie zubov, alebo varenie. Je tu aj jeden moment, kde musíte od kocúra získať kľúč, ktorý má na obojku, a spolu s ním hlavolam od chlapca z dediny, po ktorého vylúštení objavíte jeho tajný úkryt. Tam som si inak spočiatku myslel, že aspoň ten prinesie o niečo väčšiu výzvu, no nebolo to tak. No hoci by som väčšiu náročnosť určite neodmietol, Dordogne dokáže veľa vykompenzovať svojou fantastickou atmosférou.

Dej je každopádne rozdelený na niekoľko kapitol, počas ktorých postupne chodíte po stopách svojich spomienok. Tie zväčšia vyvolajú rozličné predmety, ktoré objavíte v priebehu hrania – pero, kajak alebo vláčiková súprava a tak podobne. V každej ďalšej kapitole postupne dostávate ďalšie a ďalšie kúsky skladačky vašich spomienok, do ktorých sa budete postupne vracať. Pochváliť možno hlavne veľmi dobre vytvorené puto medzi malou Mimi a jej starou mamou Norou. Je zaujímavé sledovať ako si k sebe postupne budujú cestu, ako sa dokáže Mimi pre veľa vecí nadchnúť, či ako sa Nora snaží nájsť v sebe tú láskavú babičku, ktorú by jej vnučka ocenila najviac. Je to však pre ňu miestami náročné, lebo priveľa sa toho spája s jej nedávno zosnulým manželom, po ktorom v jej živote ostalo prázdno.

Jednotlivé činnosti, ktoré budete počas hry vykonávať, sú inak veľmi často povýšené z vcelku banálnych vecí na niečo magické a svieže. Je ťažké si predstaviť, že sa tvorcom podarilo z niečoho tak obyčajného ako z cesty na tržnicu a následného nákupu urobiť niečo zaujímavé. Výrazne však pomáha už spomínaný fakt, že celú hru vnímame z perspektívy dvanásťročného dievčaťa, ktorá sa s veľkým množstvom vecí skutočne stretáva po prvýkrát. Mimo iné si tu vybuduje aj veľmi pekne zachytené priateľstvo z mladým chlapcom, ktorého ostatní považujú len za obyčajného zlodeja. No to je asi všetko, čo k tomu poviem a viac nebudem prezrádzať…

Príjemným spestrením je aj vyplňovanie knihy, ktorú vám dala samotná Nora. V nej môžete zachytávať jednotlivé udalosti z vášho dňa a nejako ich pospájať. K tomu využívate buď slová (ktoré môžete tak isto zozbierať), nálepky, fotky alebo zvukové nahrávky. Je to pre vás skrátka také zhrnutie daného dňa a všetkého, čo ho pre vás najviac definuje. Ako to celé urobíte, už záleží len na vás. 

A ako to vyzerá v Miminej súčasnosti? Aj tieto pasáže sú zachytené veľmi zaujímavo. Máte pri nich pocit, že z jej života sa vytratila farba a všetko vyzerá počas jej návratu úplne inak. Počas týchto momentov máte možnosť i sledovať reakcie vašich priateľov a rodičov, ako vnímajú vaše rozhodnutie navštíviť miesto, kde ste toľké roky neboli. Váš otec chce, aby sa všetko z domu iba vysťahovalo a vôbec ho nezaujíma čo sa Nora rozhodla zanechať svojej vnučke. Pôsobí to, že by bol radšej, keby sa na to celé vykašlala a krabica pre Mimi sa vyhodila rovnako ako všetko ostatné. Aký má na to dôvod? Počas celej hry budete mať pocit, že počas toho leta sa niečo stalo. Niečo, čo navždy zmenilo veľmi veľa vecí – najmä vzťah Nory s vašim otcom.

Za týmto účelom budete mať možnosť čítať objavené správy a rovnako budete dostávať od vašich blízkych aj SMS, na ktoré môžete, ale nemusíte reagovať. Možností ako im odpíšete je viacero a to už asi záleží na každom hráčovi zvlášť, ako sa rozhodne v danej situácii reagovať. Môže vám to však pomôcť poskladať si lepšie celkový obraz ako sa druhí pozerajú na vaše rozhodnutia. Nie je to síce zásadné, no príbehu to dáva viac priestoru na to ukázať veci zo života už dospelej Mimi. Rovnako aj to, ako je pre ňu celá návšteva mestečka Dordogne veľmi dôležitá.

Celkovo si teda myslím si, že Dordogne je titulom pre všetkých, ktorí mali možnosť tráviť čas u svojich starých alebo prastarých rodičov niekde na vidieku a vnímať celý svet ako na dlani. Vtedy sa nám totiž zdal oveľa väčší, plný rozličných dobrodružstiev a silných zážitkov, ktoré nám ostali v pamäti a radi si na tieto chvíle nostalgicky zaspomíname. Sám som si počas hrania uvedomoval, ako veľmi mi tie pocity chýbajú a ako sme sa ako dospeláci dostali do svojich vlastných bublín, ktoré voláme rutina. Táto hra mi však všetky tie pocity úžasným spôsobom pripomenula a priniesla mi tak skutočne kvalitný herný zážitok. Z toho pohľadu by mi teda nevadilo, keby bol titul o niečo dlhší, no nemôžem ani napísať, že by mi to až tak hrozne prekážalo. Dokázal tam totiž vtesnať úplne všetko podstatné a nakoľko neustále držal moju pozornosť, viem že niečo skrátka robil správne a môžem ho odporúčať všetkými desiatimi. Ak ste teda fanúšikom príbehovo ladených melancholických adventúr, určite dajte Dordogne šancu. Môže vás iba prekvapiť.

Aj keď som z Hands of Necromancy II dohral zatiaľ len jej prvú kapitolu, myslím si, že svoje dojmy z nej už celkom spísať asi aj schopný som. Keď som v januári 2024 mal možnosť hrať Graven, tak toto bola hra, ktorú som vnútorne očakával. Rýchlu a energickú oldskool akciu, ktorá ma zabaví na niekoľko hodín a budem môcť likvidovať nepriateľov naľavo, napravo. Ale radšej neskoro ako nikdy. Hands of Necromancy II má tiež svoje problémy, no k tomu sa dostanem za chvíľu.

Je super, že si v hre môžete vybrať medzi dvomi rozličnými hrdinami, ktorí síce papierovo budú mať rovnaké schopnosti, no zosielať kúzla budú predsa len trochu iným spôsobom. Ja som to odohral za Acherona, kde začínate s mečom a ohnivou palicou. Prišlo mi to ako zaujímavejšia voľba, no možno sa rozhodnete opačne. Tvorcov musím pochváliť za solídne nadizajnovanie levelov, ktoré sú navzájom poprepájané, veľké množstvo najrozmanitejších protivníkov od pavúkov, hadov, kacírskych kňazov, golemov a dokonca aj drakov a veľké množstvo ďalších bytostí, ktoré vám tu spoilovať nebudem. Je toho fakt dostatok a nemyslím si, že by sa našiel niekto, kto by mal pocit, že akcia začína byť stereotypná.

Grafika mi veľmi pripomína tituly ako Heretic alebo Blood a skutočne je tu na čo sa pozerať. Okrem toho máte ešte aj magické schopnosti, ktoré vám môžu pomôcť odhaliť aj nejaké tie secrety, alebo vám výrazne môžu hru otočiť vo váš prospech. Zbieranie rúk nekromancie je veľmi užitočné, nakoľko tým dokážete oživiť padlých protivníkov, ktorí sa následne postavia na vašu stranu. No je tu samozrejme aj schopnosť navýšiť svoje útoky, navýšiť zdravie, alebo byť dokonca aj na moment nezraniteľný.

Hra však určite má svoje nedostatky. V prvom rade je treba povedať, že je tu istý typ nepriateľov, ktorí vás dokážu zbadať na obrovské diaľky a ich útoky vedia byť následne vysoko presné a nedá sa im vyhnúť. Niekedy sami neviete kto na vás útočí, a odkiaľ, no v tomto smere fakt nie je limitované ako ďaleko dokážu nepriatelia vidieť alebo strieľať. Občas dokonca išli aj niektoré útoky cez steny, čo by sa stávať zase nemalo.

No a potom sú tu ešte platformovacie sekcie, ktoré sú podľa mňa rovnako mizerné, ako to bolo aj kedysi. Neznášal som najmä časti, keď potrebujete preskákať ponad lávu, kde máte len malé stĺpiky, po ktorých to musíte dokázať. Dá sa teoreticky tento problém neskôr odbúrať schopnosťou premeny na draka, kde budete môcť lietať, no treba tiež povedať, že nie všetky kúzla sú povolené používať vo všetkých leveloch.

Bez toho, aby som ale nejako zásadnejšie kritizoval poviem, že tentokrát boli moje očakávania naplnené a na pár hodín som sa skutočne poriadne zabavil. Uvidíme aké budú zvyšné 2 kapitoly, ktoré na mňa ešte čakajú, no vo všeobecnosti mi Hands of Necromancy II doručil presne to, čo som od neho chcel.

Stars in the Trash bol pre mňa zaujímavý od prvého traileru a momentu, kedy som mal možnosť so vyskúšať demoverziu. Od začiatku som bol presvedčený, že pôjde o silné herné dielo, ku ktorému sa budem môcť niekedy v budúcnosti opäť vrátiť. Je pravda, že pre mačky mám slabosť a nikdy nepohrdnem titulom, ktorý mi umožní sa na svet pozrieť skrz ich perspektívu. Či už to bol titul ako Stray, alebo   Little Kitty, Big City , vždy mi to dokázalo vyčarovať ohromný úsmev na tvári. Inak tomu nebolo ani v tomto prípade. 

V hre sa dostávame do role kocúra menom Moka, ktorý si ako správny domáci kocúr vychutnáva oddych na gauči, spolu so svojim psím kamarátom. No život medzi štyrmi stenami mu úplne nevonia a rád by sa pobral na malé dobrodružstvo a trochu spoznal aj svet vonku. Jeho pokusy o útek mu však zakaždým niekto prekazí. No jedného dňa sa spozná s túlavou mačkou a rozhodne sa napriek všetkému vyjsť za ňou von a spoznať ju trochu bližšie. Na Moku tak čaká veľký svet plný priateľov i nebezpečenstiev, no treba sa mať na pozore pred zlým lovcom túlavých zvierat, ktorý je na stope každému zvieraťu, malému i veľkému. 

Hneď na úvod musím tvorcov pochváliť za nádhernú 2D animáciu. Je pre mňa obdivuhodné koľko farieb, malých detailov a života sa im podarilo do tohto sveta priniesť. Dizajny zvierat pôsobia veľmi realisticky a Moka so svojim “M”-kom na čele skutočne pôsobí ako kocúr, ktorého by ste si okamžite zamilovali. No veľmi dobre vyzerá napríklad aj dodriapaný gauč, na ktorom spáva. Úvodné časti takisto veľmi dobre zachytávajú teplo domova, ktoré si vie užívať, no kvalitne vyzerajú aj ostatné úseky.

Exteriéry vedia prekvapiť svojim životom a prívetivosťou počas dňa, stretnete tu niekoľko zaujímavých postáv, ktoré s vami môžu interagovať a oceňujem aj, že tvorcovia vedia použiť i priblíženie alebo vzdialenie kamery od centra, aby ste si miestami lepšie mohli vychutnať jednotlivé lokality. Naopak noc tu vie byť romanticky čarovná, no rovnako je tu prítomné aj nebezpečenstvo ulice. Koniec koncov, s potkanmi sa neradno len tak zahrávať. 

Hra vám navyše poskytuje aj niekoľko bonusových aktivít, ktoré môžete počas hry využiť. Z času na čas bude prítomná na zemi deka, kde si môžete zdriemnúť, kartóny na nabrúsenie pazúrikov, loptičky na hranie, kvetináče na rozbíjanie a nesmieme zabudnúť sa z času na čas nakŕmiť nejakou tou zdravou zeleninou. Môžete sa túliť k nohám zvierat aj ľudí, máte možnosť mňaukať a keď príde na to, viete vytiahnuť aj pazúry a brániť či už seba, alebo vašich priateľov. 

Čo sa hrateľnosti týka, jednotlivé úseky ponúkajú dostatok variácií na to, aby ste si užili dostatok zábavy, no súčasne musím uznať, že miestami je to trochu priveľa. Hra je primárne jednoduchou platformovkou, no z času na čas na vás vytiahne niekoľko iných nápadov. Napríklad v pivnici vášho domu sa dočkáte boss súboja so zúrivým vysávačom, budete sa šplhať na kostolnú vežu len pomocou skokov, budete sa musieť zakrádať medzi lovcami, ktorí na vás budú strieľať, plávať v rieke pred dravou rybou a následne ešte utekať pred dodávkou spomínaného chytača túlavých zvierat. Nemôžem pritom napísať, že by ktorákoľvek z týchto pasáží nebola zaujímavou, no pôsobí to trochu chaoticky, keď niektoré aspekty zažijete iba jedenkrát počas hry. 

Vyzdvihnúť musím aj celkovú atmsoféru, ktorú hra dokáže vytvoriť vďaka svojim animáciám a hudbe. Vie presne kedy má pôsobiť milo, kedy potrebuje dodať potrebnú dávku akcie a kedy na scénu príde potrebná dráma. Na záver dokonca zanechá veľmi pekný odkaz, ktorý určite ocení ktokoľvek, kto v živote stratil svojho domáceho miláčika. Hra v tomto ohľade vzdáva veľmi pekný hold všetkým tvorom, ktorí tu už s nami nie sú. A vyzerá to, že množstvo ľudí prispelo aj svojimi fotkami, z ktorých napokon vznikla nádherná pamiatková stena. Je to skutočne nádherné a je vidieť, že všetci dali do hry svoje srdce. 

Hru, bohužiaľ, drží späť niekoľko menších detailov, ktoré mohli tvorcovia doladiť, a išlo by o decembrový herný klenot, ktorý by som odporúčal všetkým. Jedným z aspektov je jeho dĺžka. Hra má doslova aj achievement, ktorý získate pokiaľ ju dokončíte za menej ako 45 minút. Mne by naopak neprekážalo, keby bola o niečo dlhšia, a keby sme mohli viac nadýchať atmosféry vonkajšieho sveta. Ako som spomenul už v úvode, Moka sa tu zoznámi s jednou túlavou mačkou, kde bude dokonca badateľný aj rozkvet peknej romantiky. No prial by som si, aby mali naši hrdinovia spolu viac času a mohlo to silnejšie vyniknúť. Rovnako to platí aj pri ostatných postavách, ktoré Moka stretne. Zaslúžili by si spolu viac času. 

Ten je primárne sústredený na nášho ústredného zloducha. A hoci je sám o sebe veľmi dobrý, nakoľko predstavuje skutočnú hrozbu, súčasne si uvedomujem, že hra nám mohla dopriať ešte viac príjemných momentov. Vďaka tomu by mohlo aj finále vyznieť o niečo lepšie a záver by určite nenechal žiadne oko suché. Takto mám totiž pocit, že hra nevyužila svoj potenciál naplno – aj keď, nepovažujem to ani za výrazný nedostatok. 

Opäť teda len napíšem, že pokiaľ ste milovníkom mačiek alebo len domácich miláčikov všeobecne, Stars in the Trash vám vyčarí úsmev na tvári. Hra vie, v čom spočívajú jej silné stránky a dočkáte sa pekného malého dobrodružstva. Napriek tomu si však myslím, že sme sa mohli dočkať niečoho ešte lepšieho, čo by dokázalo silnejšie zarezonovať, ako to bolo napríklad v prípade spomínaného Stray. Tak či tak, svoj herný rok 2024 som zakončil niečím, čo mi skutočne ulahodilo a už teraz som zvedavý, čo prinesie rok 2025.

Aj vy milujete pri hrách ten pocit, keď sa do nich emocionálne ponoríte? Keď prežívate s hlavným hrdinom každý jeden moment a s napätím očakávate, ako celý príbeh dopadne? Pokiaľ áno, a nebude vám prekážať skutočnosť, že Burnhouse Lane rieši veľmi náročné témy o zmysle života a smrti, toto bude titul, ktorý vysoko oceníte. Možno by to mali byť slová na záver, no ja som sa nimi rozhodol začať túto recenziu. Pretože si viem veľmi živo predstaviť, že niektoré momentky by mohli ľudí od tohto titulu odradiť, poprípade vyvolať silný traumatizujúci zážitok. Ak ste v tomto bode neprestali čítať a ste stále zvedaví o čo ide, je čas na komplexnejší rozbor. 

 Začnime príbehom, ktorý je vo svete adventúr absolútne kľúčový. Pokiaľ vás hra nevtiahne do deja, nebudete mať záujem pokračovať ďalej. Úprimne si však myslím, že Burnhouse Lane má jeden z najsilnejšie spracovaných scenárov, ktoré som mal možnosť za tento rok odohrať. Rozčlenený je do siedmich kapitol, počas ktorých sledujeme mladú zdravotnú sestru Angie Weather. Ostáva jej šesť mesiacov života, a preto rozhodla prijať pracovnú ponuku robiť opatrovateľku starému mužovi s prejavmi demencie žijúcemu na odľahlej farme pri mestečku Honiton. Má to byť jej posledné zamestnanie pred tým, ako ju skolí rakovina pľúc. Život jej však do cesty nečakane hodí zaujímavú ponuku. Ak splní päť náročných úloh, môže sa choroby zbaviť a dostať druhú šancu. Ako to celé dopadne, záleží len na nej samotnej.

Osobne obdivujem tvorcov za to, do čoho sa s touto hrou pustili. Rozhodne totiž nešlo o žiadny ľahký, oddychový projekt. Nemali záujem jednať so svojimi hráčmi v rukavičkách, dokonca pred tým ako sa dostanete do hlavného menu vás zastihne obrovské varovanie, že titul by mali hrať len osoby staršie ako 18 rokov. Čo určite nie je niečo, čo vidíte v hrách často. Aby to však bolo ešte zaujímavejšie, tak ovládanie sa naučíte pokusom o samovraždu a hru ukladáte zapálením si cigarety pri popolníku. Myslím si, že tieto momentky hovoria samé za seba. 

Príbeh je však iba natoľko zaujímavý, ako kvalitné sú jeho postavy. A tu patrí tvorcom opäť obrovský rešpekt, pretože všetci sú v tejto hre spracovaní absolútne perfektne. Plusom je skutočnosť, že Angie má možnosť v jednotlivých situáciach reagovať viacerými spôsobmi a tým pádom jej charakter dotvárate sami. Dáva vám to tiež možnosť jednať s ostatnými postavami podľa toho, ako sa k vám správajú. K niektorým môžete byť priateľskejší, k iným naopak tvrdší. Možnosť voľby vždy veľmi oceňujem a v takomto prípade o to viac. 

Spolu s ňou je pre mňa rovnako vynikajúcou postavou aj George. Starý pán, o ktorého sa má starať je skutočne veľmi milý, veľmi priateľský, no rovnako nestráca svoj životný elán. Čo ho však pre mňa robí skvelým je práve jeho vzťah s mladou Angie. Ide o človeka, ktorý si prežil svoje, stratil lásku svojho života a má v sebe akúsi prirodzenú empatiu, ktorú často v druhých ľuďoch nenájdete. Vďaka tomu sú mnohé scénky v záverečných kapitolách o to silnejšie. Pretože rovnako ako to celé dianie prežívate s Angie, budete to rovnako prežívať aj s ním. 

Z ostatných postáv by som mal spomenúť ešte mladú herečku Jenny, ktorú budete mať možnosť zachrániť počas druhej kapitoly. Myslím si, že krásne odzrkadľuje tvár človeka, ktorý je v konflikte. V Jenny sa totiž neustále bijú dve protichodné vlastnosti. Jej vďačnosť a priateľskosť totiž neustále musí bojovať s jej sebectvom a závislosťou. Ako závislosťou? Nebudem prezrádzať, no v princípe si myslím, že je asi úplne jedno akou závislosťou človek trpí. Pretože výsledok z toho je vždy len jeden. V tomto smere tvorcovia dali Jenny skutočne ohromný charakter. 

Vyzdvihnúť by som chcel aj spracovanie štvrtej kapitoly, ktorú si podľa mňa užijú všetci fanúšikovia Stephena Kinga. Ktorým som mimochodom i ja. Našiel som tu totiž minimálne dve veľmi krásne referencie na jeho diela – kým jedna je spracovaná vizuálnou formou, druhá je podľa mňa všetko čo sa týka samotnej “krvavej Mary”. Pre mňa je tam navyše obrovské množstvo momentov, alebo len samotných predmetov, ktoré odkazujú na jeho dielo Misery, čím u mňa Harvester Games okamžite získali plusové body. 

Teraz sa však presuniem k ďalšiemu silnému aspektu titulu a tým je jeho vizuálna stránka. Burnhouse Lane vám dá miestami pocit, ako keby ste sa ocitli v samotnom pekle a prežívali život po smrti. Aj ja som sa miestami pohrával s touto myšlienkou, už len čisto kvôli úvodu. Takto to však nie je. Dalo by sa to čiastočne nazvať očistcom, no ani to by nebola úplne správna definícia. Nie, ide skôr o miesto, na ktoré sa dostávajú ľudia, ktorým čoskoro uplynie ich čas. Nikdy nevedia kedy tam vstúpia, a tiež nevedia ako to tam bude vyzerať. 

V tomto smere mi Burnhouse Lane pripomenul atmosféru filmového spracovania Silent Hillu. Vyprázdnené, pusté mesto, ktoré pôsobí veľmi špinavo, až schátrane a kde nikdy neviete čo na vás čaká za najbližším rohom. Možno je to miesto, ktoré ľudia navštevujú len vo svojej hlave. Každopádne, svojou prítomnosťou vie veľmi kvalitne umocniť celkovú atmosféru a ten pocit pekla v ňom neustále pretrváva. Stretnete v ňom aj niekoľko zaujímavých postáv, pri ktorých si tiež nemôžete byť úplne istí, či sú vašimi priateľmi alebo naopak. Hádam vám bude kebab od Omara chutiť… 

Čo sa hrateľností týka, tá nie je nijako komplikovaná. Primárne ide o pribehovú adventúru, kde zbierate dôležité predmety do inventúra a logicky sa snažíte vyriešiť jednotlivé situácie. Kapitoly majú skrátka svoje hlavolamy, medzi ktorými asi najviac vyniká výťah v šiestej kapitole. Nechýbajú však ani akčnejšie momenty a Burnhouse Lane vám v rámci nich dáva i možnosť držať v rukách zbraň. Často sa totiž budete musieť postaviť nebezpečným protivníkom a v takej situácii vám pomôže iba sekera alebo pištoľ. Záleží iba od toho, čo vám hra v danej kapitole ponúkne. Máte aj možnosť utekať a v prípade nutnosti vykonať výpad, ktorý slúži na vyhnutie sa nepriateľovi či prerazenie steny. 

Okrem toho však budete ovládať i vašich mačacích priateľov. Jedným z nich je biely kocúr s pruhovým chvostom a menom Moonlight. Ten urobí z hry na chvíľu plošinovku, kde je potrebné prejsť z jedného miesta na druhé a preskákať jednotlivé prekážky. S druhým z nich zase získate veľmi šikovnú schopnosť odhaľovať temné tajomstvá jednotlivých ľudí. To považujem za veľmi užitočné v prípade, že chcete lepšie poznať jednotlivé postavy alebo im vidieť do ich srdca. Nevýhodou je akurát to, že túto schopnosť máte možnosť využiť iba raz do dňa. No a posledná mačka menom Milla vám umožní na moment ovládnuť určité bytosti. Toto však nebudem ďalej rozoberať, aby som vám nepokazil dojmy zbytočnými spoilermi. 

Trochu však načriem aj do celkového členenia príbehu. Ako som spomenul, máme tu sedem kapitol, pričom každá sa venuje niečomu inému. Je teda aj celkom možné, že vám niektoré prídu zaujímavejšie oproti iným. Z môjho uhla pohľadu má však každá z nich niečo do seba. Kým v prvých štyroch pôjde primárne o zadané úlohy, ktoré vám môžu pomôcť zachrániť si život, ďalšie sa už budú venovať viac samotnej Angie jej vlastným démonom, a finálnom rozhodnutí. Hra sa tak v tomto bode stáva o niečo osobnejšou a emocionálne silnejšou. Pretože napriek tomu, že sa jej počas jej cesty podarí splniť niekoľko skutočne náročných úloh, niekedy je boj s vlastným vnútrom ešte väčšou výzvou. Tieto kapitoly aj viac vystupňujú vzťahy medzi jednotlivými postavami, dokonca dajú možnosť jednotlivými rozhodnutiami ovplyvniť celkový záver. O ktorom si teraz niečo povieme. 

Reálne totiž hra neskrýva len jeden koniec. Máte totiž možnosť voľby ovplyvniť svoj život, no rovnako aj ostatných postáv. Dá sa tak teda povedať, že vo vašich rukách leží aj ich osud. Zvážte preto každú jednu akciu a vyslovenú vetu, keďže všetky môžu mať fatálne následky. Plusom sú aj malé detaily, ktoré vedia vylepšiť dojem. Napríklad možnosť ísť počas každého dňa na záchod. Nezabúdať kŕmiť koňa Richarda a podobne. Nie sú to povinné veci, ale hra na ne skrátka myslí. 

Ak by som mal niečo vytknúť a myslím tým, že by som musel nájsť niečo, s čím som nebol spokojný, bolo by to vskutku náročné. Pretože tento temný príbeh nabitý emóciami si ma úprimne získal. Možno by mi však nevadilo mať možnosť využívať niektoré schopnosti od vašich mačacích priateľov v ďaleko väčšom množstve. Taktiež by mi neprekážalo viac hlavolamov, no najviac by som asi ocenil, keby sme sa dočkali zaujímavejšieho finále v poslednej kapitole. Nemyslím si pritom, že celkový záver je slabý. No mimo častí z Burnhouse Lane som akosi vnútorne nemal pocit, že toto bolo to, k čomu sme sa mali dostať. Dáva to síce Jenny lekciu do života, no je až príliš očividné, že najsilnejšie karty už boli dávno vyhádzané. 

Burnhouse Lane však vnímam ako silný, emocionálny zážitok, ktorý mi na záver roku skutočne zapasoval. Príbeh ma svojimi postavami vysoko zasiahol, svoju atmosféru umocnil nádherným vizuálom či kvalitným soundtrackom a navyše som sa vďaka nemu skutočne zamyslel nad dôležitou otázkou ohľadom života a jeho zmyslu. V mojich očiach ide teda o nádhernú zlatú bodku za týmto rokom a som veľmi rád, že som hre venoval svoj čas. Ak sa nebojíte, máte viac ako osemnásť a vašim obľúbeným herným žánrom sú príbehové adventúry, Burnouse Lane je titul, ktorý by ste nemali v žiadnom prípade odignorovať.

Už to je nejaký čas, kedy som sa v rámci hry ocitol v roli detektíva a mal na starosti prípad vraždy. Stále však platí, že na kvalitný detektívny titul si nájdem veľmi rád čas a Mindcop mi v tomto ohľade skutočne zapasoval. Náš hrdina má však oproti ostatným detektívom ešte jednu zaujímavú výhodu. Na rozdiel od svojich kolegov má totiž schopnosť ponoriť sa do myslí ľudí, ktorých vypočúva a odhaliť tak tajomstvá, ktoré sa snažia ukryť pred svetom. A to je talent, ktorý sa ukázal v tejto hre ako veľmi užitočný. Aký prípad teda na vás čaká? 

Príbeh titulu vás zavedie do turistickej destinácie Merrylin Crater Camp. Tu bola zavraždená mladá žena menom Rebecca a lokálna polícia síce zaistila prvotné stopy, no skutočnú prácu treba nechať profesionálom. Konkrétne nášmu hlavnému hrdinovi – ktorého nikto nevolá inak než Mindcop – a jeho partnerke Linde. Čaká ich preskúmavanie miesta činu, zaisťovanie stôp a k tomu musia i vypočuť všetkých svedkov v okolí. Na objasnenie vraždy však máte čas iba do nedele a to znamená, že stihnúť to musíte za 6 dní – a to ešte úvodný utorok funguje ako prológ. Či teda to všetko stihnete, záleží len na vašej šikovnosti.

Príbehovo inak Mindcop výraznejšie nevyniká. Máme tu klasický prípad vraždy, ktorý začneme vyšetrovať, vypočúvame všetkých ľudí okolo, dozvedáme sa nejaké tie dôležité informácie a tak podobne. Dej však ponúka hneď niekoľko zaujímavých zvratov, no tie nebudem nijako rozoberať. Môžem povedať iba toľko, že celkovo ide o solídne spracovanú záhadu, všetko má svoje dôvody a postupne si budete skladať mozaiku jednotlivých udalostí, ktoré vás dovedú až k vrahovi.

No hoci je príbeh iba štandardný, celková hrateľnosť je niečo, čo titul ťahá poriadne nahor. Mindcop nie je hrou, kde sa vám všetko podarí odhaliť počas prvého priechodu. Na rozdiel od klasických detektívnych kúskov máte totiž na každý deň presne vymedzený čas, počas ktorého môžete plniť jednotlivé akcie a k tomu sa v hre nachádza obrovské množstvo lokalít, ktoré sú pre vaše vyšetrovanie nepodstatné. To však spočiatku nemáte ako vedieť a je viac než pravdepodobné, že na prvý pokus sa vám vraha nepodarí odhaliť. Ostáva vám tak vrátiť sa na začiatok a postupne konať len tie kroky, ktoré sú podstatné a ignorovať všetko ostatné.

Takisto vám hra nijakým spôsobom nepovie, ku ktorým otázkam sa vám budú vedieť jednotlivé postavy vyjadriť. V niektorých prípadoch budete mať aspoň nejaké indície (najlepším pomocníkom sú mená postáv), no inokedy budete akurát skúšať, či vám daný človek niečo povie alebo nie. Takisto je nutné napísať, že všetci majú nejaké tajomstvá, ku ktorým sa bude niekedy vcelku náročné dopracovať. Pomôckou vám budú povolenia k prehliadke, ktorými síce môžete zaistiť viac stôp, no súčasne riskujete, že postavy sa s vami nebudú chcieť už ďalej rozprávať, alebo vám ani len neotvoria dvere. Pokiaľ sa k tomu kroku rozhodnete, je lepšie mať k nemu dostatočne dobrý dôvod, aby ste si náhodou nezatarasili cestu k ďalšiemu posunu.

K potrebnému úspechu vám však ešte môžu dopomôcť dva ďalšie aspekty. V prvom rade je vo vašom tíme i technička, ktorá vám bude môcť každý deň pomôcť s jedným z dôkazov v laboratóriu. Občas sa tak môžete dozvedieť niečo, na čo by ste sami len tak neprišli. Úlohy môžete takisto zadávať aj vašej partnerke Linde a hoci sú trochu iné, rovnako vás vedia posunúť vo vašej práci ďalej. Niektoré však trvajú až dva dni a možno sa ani nedočkáte nejakého zásadnejšieho výsledku.

Prejdime však ku kľúčovému elementu celej hry a tým je čítanie myšlienok. K úspešnému prelomeniu mysle vypočúvaného musíte najprv úspešne zvládnuť relatívne ľahko pochopiteľnú minihru, no tá vie byť niekedy celkom náročná. Pokiaľ narazíte na niekoho, kto má silnejšiu obranu svojej mysle, určite sa v nej skrývajú tajomstvá, ktoré vás budú vedieť posunúť ďalej. No a keď to úspešne zvládnete, čakajú na vás tri dvere, v ktorých nájdete jednu pravdu, jednu lož a jednu neistotu. Čo to všetko znamená, je už len na vašej interpretácii. Zaujímavé je tiež to, že čítanie myšlienok nefunguje len na ľudí, no rovnako sa môžete dostať do hlavy aj zvieratám. Dialógy síce budú zmätené, no priestor na vytvorenie dojmov, alebo nejaké kľúčové informácie stále existuje. Netreba to teda podceňovať.

Vizuálna stránka hry je pre mňa takisto veľmi uspokojivá. Čiernobiele spracovanie s dávkou červenej a ružovej má svoje čaro a dodáva hre v mnohých momentoch potrebnú špinavosť, ktorú by som od dobrej detektívky očakával. V niektorých momentoch dokonca dostáva až hororový nádych. Zvuková stránka je takisto veľmi uspokojivá. Páčili sa mi ako dabované časti medzi Lindou a Mindcopom v aute, hudba počas surfovania v hlave a celkovo hra nepotrebuje veľké množstvo zvukov na to, aby bola efektívna. V tomto smere teda bola odvedená veľmi dobrá práca.

Sú tu však aj spekty, ktoré musím podrobiť istej dávke kritiky. V prvom rade som mal pocit, že v hra vám mohla dať trochu viac času na to, aby ste si dali dokopy celkový obraz. Bez toho, aby som niečo prezrádzal iba napíšem, že niekoľko kľúčových informácií sa dozviete celkom neskoro. Je teda celkom náročné si urobiť komplexný obraz o celkovej udalosti, keď musíte čakať na niektoré kúsky skladačky a ostáva vám relatívne málo času na to, aby ste to úspešne dokončili. Je však pravda, že vďaka tomu hra získava solídnu znovuhrateľnosť, nakoľko sa môžete snažiť získať niektoré stopy alebo preveriť alibi postáv o niečo rýchlejšie. Všetko to stojí a padá na tom, koľko vám ostáva času.

Nadšený som nebol ani z celkového finále. Dolapenie vraha je pre mňa asi najslabším momentom celej hry. Spočiatku to síce pôsobí, že sa dočkáme niečoho zaujímavejšieho, no v momente, ako budete musieť zdolať finálnu minihru, v ktorej budete len musieť chrániť Mindcopa pred mentálnymi útokmi oponenta, zhodnotíte, že titul si zaslúžil niečo viac. Celkovo by mi vyhovoval o niečo jednoduchší koniec, ktorý by pôsobil menej surrealisticky, než to čo sme nakoniec dostali.

No keď sa na hru pozriem komplexne, pozitívne dojmy jednoznačne prevažujú. Dobrou detektívkou nikdy nepohrdnem a bolo pre mňa veľmi zaujímavé zisťovať, čo sa ukrýva v hlavách vypočúvaných. V niektorých prípadoch som mal dokonca pocit, že myseľ človeka ponúka oveľa silnejší príbeh, než je samotný prípad vraždy. Myšlienky jednej postavy by mohli byť pokojne spracované v ďalšej hre od štúdia Harvester Games a som presvedčený, že by to perfektne ladilo s tónom, ktorý udali napríklad aj v Burnhouse Lane. Hra je nabitá silnými momentami, dobre napísanou záhadou s veľmi uspokojivým rozuzlením, akurát záver mohol ponúknuť niečo zaujímavejšie. Ak ste fanúšikom paranormálnych detektívnych adventúr, toto je hra, ktorú vám môžem smelo odporúčať. Určite budete s výsledkom rovnako spokojní.

Dungeons of Hinterberg vnímam ako veľmi pozitívne prekvapenie na tento rok. Hra, na ktorú som sa dokázal veľmi jednoducho naladiť a miestami dokázala aj predstavovať celkom slušnú výzvu. Dnes, keď sa povie slovíčko "dungeon" tak si človek predstaví, že sa dočká niečoho ako v japonských RPG, kde musíme zvládnuť jednotlivé dungeony a poraziť v nich nepriateľov, ktorí nám stoja v ceste. A hoci sa to dostalo aj sem, výsledný efekt je nakoniec úplne iný. Táto hra sa totiž rozhodla (podľa slov autorov) skombinovať prvky z titulov Persona 5 a Legend of Zelda: Breath of the Wild. Nehral som síce ani jeden zo zmienených titulov, no pokiaľ by som si na porovnanie zobral tituly ako Metaphor a niečo ako Ocarina of Time, viem si asi zhruba predstaviť, čo mali tvorcovia na mysli.

Dungeony v tejto hre sú spracované ako samostatné svety so svojimi vlastnými pravidlami, pričom v hre budete musieť bojovať s rôznymi slizkými monštrami, no hra je taktiež plná hlavolamov a na splnenie jednotlivých dungeonov ich budete musieť vyriešiť. Práve tento element vnímam ako jednu z najsilnejších stránok hry, nakoľko to nie je len o prechádzaní z jedného miesta na druhé a likvidovaní protivníkov, no často bude potrebné zapojiť vlastnú predstavivosť a prísť na to, ako je potrebné jednotlivé problémy vyriešiť. Väčšinu času sú levely prispôsobené magickým schopnostiam, ktoré máte možnosť v danom svete ovládať, no z času na čas sa tvorcom podarili skutočne parádne kúsky. Najmä vo finálnych dungeonoch, kde budete často meniť samotnú gravitáciu, alebo budete musieť nájsť na mape správne dvere, ktorými môžete pokračovať.

Je ale tiež super, že Hinterberg je sám o sebe celkom zaujímavý svet. Jednotlivé oblasti prinášajú úplne iné výzvy a tiež úplne inú hrateľnosť, je super, že mapy skrývajú aj svoje vlastné secrety, prípadne miesta, kde sa môžete počas dňa len usadiť a vychutnať si samotnú scenériu a podobne. Najradšej som mal asi jesenné časti Hinterwaldu, v ktorom sa podľa mňa nachádza aj najviac zaujímavých dungeonov. A taktiež by som ešte vyzdvihol oblasť Brünnelsumpf, kde máte možnosť sa plaviť na kajaku a objaviť niekoľko zaujímavých ostrovčekov. Kolmstein so svojimi zasneženými kopcami je tiež celkom fajn, akurát ma trochu mrzí, že ovládanie snowboardu sa tu ukázalo trochu nedotiahnuté. Je treba neustále držať tlačidlo a pri sebemenšom pustení vaša jazda končí. To mi bránilo, aby som si to užil naplno. No a nakoniec Doberkogel je fajn, no miestami mi tieto dungeony prišli ako tie najviac nudné. Ale fajn na rozohranie sa.

Potom tu samozrejme máte časti socializácie s ostatnými postavami. Myslím si, že z príbehového hľadiska a taktiež z toho, čo sa o nich dozviete ide o veľmi príjemnú a dobre zapracovanú vsuvku. Nie je to na takej úrovni ako to malo napríklad Persona 3 Reload alebo Metaphor, no zachytené je to solídne. Postavy vám svojimi akciami vedia pomôcť či už lepšími kúzlami, kvalitnejšími zbraňami, nižšími cenami, odkupovaním odpadkov a podobne. Je to vskutku užitočné a vie to posunúť Luisu (hlavnú hrdinku) dostatočne dobre dopredu, aby sa stala aj v boji silnejšou. Koniec koncov, koho by nepotešili zbroj a zbrane zadarmo. No aj ich samotné príbehy majú svoje silné momentky a vedia celkom slušne zapôsobiť. Ja som si to osobne v mnohom užil viac ako som čakal.

Nespokojnosť vnímam zásadnejšie len v pár maličkostiach. V prvom rade mi dosť vadí, že každý deň si musíte na doobedňajšie časti dňa zvoliť, do ktorej oblasti pôjdete, aby ste si vybrali či už navštívenie scenérie, alebo nejaký ten dungeon. Viac by mi vyhovoval systém, aký si zvolili Persona hry, kde si môžete deň naplánovať podľa seba a prípadne sa viac venovať socializácii. Tu máte na nákupy a socializáciu čas vždy len vo večerných hodinách. Príde mi to o dosť slabšie, ako keď som si mohol plánovať dni ako som chcel v Persone.

Druhá výtka pôjde ešte k nepriateľom, nakoľko spočiatku to pôsobí, že sa stretávate s mocnejšími a mocnejšími kreatúrami, no od určitého bodu sa už budú nepriatelia donekonečna opakovať. Áno, budú silnejší a budete potrebovať viac prostriedkov na to ich poraziť, ale stále sú to tie isté monstrá dokola a dokola a dokola. Aspoň ale ocením to, že tu máte aj nejaké tie boss súboje, ktoré sú vždy zaujímavé a plus záverečný showdown, kde budete mať skutočný bonbónik.

Som ale úprimne rád, že hra bola v Game Passe a mal som možnosť ju vyskúšať. Dungeons of Hinterberg je ukážkový príklad, ako sa dajú robiť hry s dungeonmi inak a užil som si to počas celej hracej doby.

Myslím si, že nič túto hru nevystihuje lepšie, ako známe úslovie, že v jednoduchosti je krása. Strayed Lights ma svojim trailerom úprimne zaujal. Páčil sa mi vizuálny štýl, mal som možnosť vidieť niekoľko krásne nadizajnovaných prostredí, hra bola spracovaná bez akýchkoľvek dialógov a pôsobilo to ako veľmi príjemná oddychovka. Vo výsledku to však platí iba čiastočne. Hoci totiž nemôžem tvorcom uprieť ich ambície a snahu priniesť zaujímavý titul, výsledok nie je až tak pôsobivý, ako som pôvodne očakával. Poďme si to teda rozobrať trochu hlbšie. 

 Príbeh Strayed Lights začína, keď sa narodí vaša postava ako malé svetielko. Prvých pár krokov idete po štyroch, no veľmi rýchlo začnete rásť a stanete sa plnohodnotnou iskierkou vo vašom svete. No potom ako sa stretnete s vašim odrazom sa všetko odrazu zmení. Ukáže sa totiž, že v každom svetle drieme aj temnota a čaká vás úvodný tutoriál, v ktorom sa naučíte základné ovládanie ohľadom útoku a obrany. Po víťazstve vás však nečaká žiadna oslava. To preto, lebo prichádzate o skutočné svetlo, ktoré sa rozdrobí na malé kryštáliky a tie sa roztrúsia všade po svete cez veľké množstvo portálov. Je teda čas ich všetky zozbierať a pomôcť popritom ďalším malým iskierkam ovládnuť ich emócie.

Skôr než sa pustím do kritiky, musím úprimne oceniť snahu štúdia Embers vytvoriť debutový titul, na ktorý po jeho dokončení nezabudnete (pozor, nejde o Ember Lab, autorov Kena: Bridge of Spirits ). Vo svete je obrovské množstvo hier a presadiť sa v konkurencii je vždy veľmi náročné. Je teda potrebné sa odlíšiť a nejakým spôsobom si získať pozornosť. To sa im podľa mňa celkom podarilo. Ako som už spomenul, hra neobsahuje absolútne žiadne dialógy, dokonca ani písaný text. Všetky informácie vám hra dáva len prostredníctvom malieb a reakcií jednotlivých bytostí, ktoré stretnete. Je síce pravda, že vaši bežní nepriatelia pôsobia ako kamenní golemovia s farebným kryštálom v hlave a neukážu veľa emócií, no to neplatí v prípade bossov, ktorých počas hry stretnete. 

 Z ich reakcií totiž viete veľmi dobre pochopiť, čo sa v nich odohráva, aká je ich povaha a tiež, prečo vlastne predstavujú problém. Za najlepší príklad považujem bossa, ktorého stretnete v džungľovom svete. Na jednej strane vidíte jeho roztopašnú povahu, ktorá vám pripomína malé dieťa, keď sa hrá s hračkami. Keď však uvidíte dosah jeho konania na zvieratá, ktoré v tomto svete žijú, razom to vnímate z iného uhla pohľadu. Je taktiež super, že v rámci súbojov reálne bossov nezabíjate, iba sa snažíte upokojiť ich emócie, ktoré ich ovládli a tí sa následne zmenšia a budú sa správať úplne inak. Je síce pravda, že to istým spôsobom vysvetľuje princíp, na ktorom sú súboje postavené, no k tomu sa dostanem o chvíľu.

Po vizuálnej stránke hra určite nesklamala. Jednotlivé prostredia majú skratka svoje čaro a dokonca tu nájdete i oblasť, v ktorej všetky farby úplne žiaria a pôsobí ako keby bola plná života. Aj v temnejšie ladených miestach však môžete vnímať rôzne nádherné detaily. Ako napríklad dva mesiace vedľa seba na oblohe, ako ich svetlo dopadá na povrch a tak podobne. Takisto je na pohľad príjemné vidieť zmeny zafarbenia nášho hrdinu z modrej do oranžovej podľa toho, aký útok je potrebné odvrátiť. Vizuálom tak hra trochu pripomína tituly ako Ori and the Will of the Wisps . Vyzerá to skutočne magicky a jednotlivé prostredia vedia skutočne zapôsobiť. 

Farebný vizuál pritom neustále sprevádza aj veľmi príjemná hudba. Soundtrack je presne tým ambientným typom hudby, ktorý takáto hra potrebuje. Dáva to všetkému emocionálnu silu, no rovnako vámneustále pripomína, že sa nachádzate vo svete plného fantázie. Hudba skrátka robí v niektorých momentoch zázraky a môžete si byť istí, že ak náhodou stíchne, niečo sa začne diať.

Ak je ešte niečo, čo musím na hre vyzdvihnúť tak sú to už spomínané súboje s bossmi. Je potrebné vedieť kedy sa máte vyhnúť, ako rýchlo reagovať, pomaly sa snažiť pochopiť jednotlivé útoky a naučiť sa načasovať blokovanie. Chce to síce väčšiu dávku tréningu než dostanete v tutoriáli, no keď pochopíte jednotlivé princípy a aké útoky budú nasledovať, začne sa vám dariť oveľa viac než počas prvých pár pokusov. Pokiaľ si odblokujete správne schopnosti a začnete sa efektívne brániť, s vašimi protivníkmi si určite poradíte. Hodí sa i zmieniť, že každému z bossov postavíte viackrát, pričom druhé stretnutie býva vždy náročnejšie. 

Hra však podľa mňa robí jednu zásadnú chybu, ktorá jej bráni, aby sa stala tým nezabudnuteľným titulom, aký tvorcovia zo štúdia Embers chceli. Tou je pre mňa paradoxne súbojový systém ako celok. Proti bossom pritom skutočne funguje, no to rozhodne neplatí, keď sa postavíte bežným nepriateľom. K dispozícii totiž máte len tri možnosti – odraziť útok, zaútočiť, alebo sa im vyhnúť. Hra je však postavená tak, aby vašou primárnou reakciou bolo jednotlivé útoky odrážať. To má však za následok, že súboje sa veľmi rýchlo stanú repetitívnymi a budete čeliť tým istým útokom znovu a znovu. A rovnako ich budete opätovne odrážať a snažiť sa sem-tam zasadiť nepriateľovi aj nejaký ten úder.

Istá miera frustrácie však prichádzala aj z toho, že som počas hry nikdy nenadobudol pocit, že by sa moje útoky nejakým spôsobom zlepšovali. Máte totiž možnosť zbierať farebné krúžky, ktoré vám zvyšujú silu vašich schopností, no neustále som mal pocit, že som potreboval na likvidáciu oponentov rovnaký čas. Nepriatelia majú navyše i útoky, ktoré nie je možné odraziť a v takom prípade je potrebné sa im vyhnúť. Občas sa mi však zdalo, že to nefunguje ako má a že je to skôr ideálna metóda na to, ako úder od protivníka schytať. Celkovo platí, že akcia je veľmi monotónna a mimo súbojov s bossmi ma skôr nebavila ako bavila.

Občasné problémy som mal aj počas platformingu. Z času na čas som narazil na nepríjemné neviditeľné steny, ktoré ma zablokovali a následne som sa musel snažiť správne otočiť kameru, aby som sa mohol dostať z miesta. Alebo sa postava nezachytila skaly a bolo tak potrebné prechádzať dané miesto odznova. Aby som však hre nekrivdil, férovo musím uznať, že sa ukladá veľmi často. Ak vás teda nepriateľ zabije alebo spadnete do hĺbky, ocitnete sa len pár sekúnd predtým, ako ste sa dostali do fatálnej situácie. Hra mi však niekoľkokrát padla, a najhoršie na tom bolo, že som musel kompletne resetovať celý počítač. Pretože keď Strayed Light zamrzne, nedostanete sa ani do správcu úloh.

Za zmienku ešte stojí fakt, že hra je celkom krátka a na dokončenie by ste nemali potrebovať viac ako 5 hodín. Osobne by som pritom ocenil i viac obsahu a väčšiu dávku lore. Titul mal rozhodne potenciál na to aby vyrástol v niečo výraznejšie – tak ako aj náš hrdina vyrastie z malého svetielka na obrovského žiarivého bojovníka. Úprimne by som si prial, aby som mohol titul pochváliť za všetko čo priniesol, pretože je na ňom vidieť čas, ktorý mu tvorcovia venovali. Osobne som však čakal oveľa silnejší zážitok.

Aby som túto recenziu zakončil pozitívnejšie, v Strayed Lights sú určite dobré nápady, akokoľvek vždy nefungujú ideálne. Po vizuálnej stránke však ide o umelecké dielo a v dôležitých momentoch dokáže hra emocionálne zasiahnuť tak, ako sa patrí. No ako by ju poňali ako oddychovejšiu záležitosť, alebo aspoň spracovali jednotlivé súboje energickejšie, mohlo to dopadnúť lepšie. V jednoduchosti je síce krása, ale občas to nemusí fungovať tak, ako by sme si predstavovali.

The Lullaby of Life je pre mňa hrou, ktorá dokáže človeku v stave absolútne najväčšej frustrácie, stresu a nepokoja skutočne vyčarovať úsmev na tvári. Nie všetky hry potrebujú byť komplexné, alebo mať nejaké komplikované herné mechaniky a hlavolamy, nad ktorými budeme musieť tráviť veľkú dávku času. Niekedy človek potrebuje niečo, čo mu svojou atmosférou, dávkou farieb, nenáročnými úlohami a skvelou atmosférou dokáže príjemne imponovať. Presne tak ako tento titul.

Nemám chuť to nejako výrazne hlboko v tomto komentáre rozoberať, nakoľko nie je toho ani nejako extra veľa, čo viem o tejto hre povedať. V podstate sa dostávate do úlohy malého modrého (asi) mimozemšťana, ktorý spolu so sebou nosí na svojom chrbte rôzne hudobné motívy. Oslobodzuje ďalších (asi) mimozemšťanov, ktorí ovládajú tóny, ktoré on nemá a postupne prechádza z jedného miesta na druhé a pomocou jednotlivých melódií otvára ďalšie a ďalšie oblasti. V mnohom mi to svojim spracovaním pripomenulo "Cocoon", ktorý takisto stavil viac na svoju atmosféru (hoci niektoré hlavolamy tam boli oveľa náročnejšie) a pestrú dávku farieb.

Táto hra je ale oveľa jednoduchšia. Aj preto si myslím, že funguje ako dobrý antistresový systém, pretože ňou dokážete veľmi jednoducho preplávať bez toho, aby ste sa museli nejako extrémne pri tom snažiť premýšľať. Občas tu možno sú určité momentky, ktoré sú trochu náročnejšie, no nikdy to neskĺzne k niečomu, čo by nedokázali pohodlne zvládnuť aj 5-ročné deti.

Jedinou výnimkou je asi akurát kapitola "Infinity", ktorá má úplne iný tón, než celý zvyšok hry. V porovnaní s farebnými a hravými oblasťami je oveľa temnejšia, hrozí vám v nej reálne nebezpečenstvo a pôsobí celkovo oveľa neprístupnejším tónom. Celkom ma to prekvapilo, pretože sa z tak príjemnej hry, kde v kapitole predtým rozžiarite naraz niekoľko hviezd musíte prejsť temnou oblasťou v ktorej vás naháňajú zúrivé bytosti, ktoré vás chcú (asi) zožrať. Trochu ma to rozladilo, no napriek tomu si myslím, že hra ako taká funguje a je to taká jednoduchá zábavka, ku ktorej sa dá kedykoľvek vrátiť. Stojí to za tie 2-3 hodinky vášho času. Vyskúšajte a uvidíte sami.

Keď som v októbri 2022 dohral 1428: Shadows over Silesia , bol som s výsledkom veľmi spokojný. Po epilógu som bol vyložene zvedavý, ako by vyzeralo pokračovanie, ktorého existencia mi stále nepríde nepravdepodobná. Mám totiž pocit, že príbeh Hynka a Lothara má ešte čo ponúknuť. Dnes sa však budeme rozprávať o príbehovom DLC Tourney at the Bear Rock, ktoré nás zavedie 20 rokov do minulosti na rytiersky turnaj, ktorého sa zúčastnil aj náš dobre známy Hynek. 

Náš príbeh začína tým, že Hynek sa potrebuje dostať na rytiersky turnaj, počas ktorého bude musieť vybaviť jednu tajnú misiu. Šťastie mu praje hneď od začiatku, nakoľko na turnaji má byť i mladý šľachtic, ktorý sa vôbec necíti na to, aby išiel bojovať. V celej tejto situácii je prakticky nasilu a Hynek ho môže buď podplatiť prostredníctvom dukátu, alebo si ho rovno otestovať v šermiarskom súboji. Tak či onak, cesta na turnaj voľná, stačí len nájsť Hynkov stan a akcia sa môže začať.

Samotný príbeh nebudem zásadnejšie rozoberať, nakoľko v sebe ukrýva hneď niekoľko prekvapení, no ako som už napísal, Hynkova účasť na turnaji je primárne krytím, ktoré mu má zaistiť možnosť splniť oveľa dôležitejšiu misiu. No pre jej úspešnosť je potrebné dostať sa až do finále a poraziť všetkých protivníkov, ktorí sa mu postavia. A ako sa hovorí, každé tajomstvo bude odhalené za správnu cenu – v tomto prípade bude stačiť nejaký ten dukát a fľaška kvalitnej medoviny. Môžem však spomenúť, že vás čaká niekoľko zaujímavých skúšok mimo turnaja, ktoré vedia príbeh celkom príjemne oživiť a nepôsobí tak, že stále robíte to isté. Celkovo som teda spokojný s tým, čo sem Kubi Games priniesli.

No ako je na tom celková hrateľnosť? Musím priznať, že spočiatku som sa musel niektoré veci učiť úplne nanovo – dva roky sú proste dva roky – no celkom rýchlo sa mi podarilo naskočiť späť do sedla. Nájdete tu všetky aspekty, ktoré boli obsiahnuté už v pôvodnej hre a fungujú prakticky rovnako. Či už ide o stealth pasáže, šplhanie po stene, boj s nepriateľmi, dešifrovanie odkazov, nejaké tie hlavolamy a, samozrejme, nechýba ani kvalitná kocková hra “Farkle”, ktorá ma bavila rovnako ako naposledy. Dokonca som tentokrát využil možnosť hrať oveľa častejšie. 

Poďme si však rozobrať to, čo robí toto DLC unikátne oproti originálnej hre a tým je spracovanie turnajov. Rytiersky turnaj pozostáva z troch disciplín. Lukostreľba, boj zblízka a nakoniec rytiersky súboj na koňoch. Všetky tieto časti sú spracované skvele a každá ponúka aj dostatočnú výzvu na to, aby hra nepôsobila príliš jednoducho. Súboje zblízka vás zavrú do arény a je potrebné v správne momenty vedieť vykryť útoky protivníka a takisto im zasadiť nejaký ten úder. Súboje v Shadows over Silesia boli vždy náročnejšie, no o to zaujímavejšie v oblasti využívania taktiky. Len klikať a sekať vám skrátka nepomôže. Treba vedieť, kedy môžete vykonať útok, nikdy sa neotáčať vášmu protivníkovi chrbtom a využiť slabé stránky protivníka.

Lukostreľba je o správnom načasovaní vypustenia šípu a snahe udržať uhol strely tak, aby ste získali čo najviac bodov. Zo všetkých troch disciplín je asi najjednoduchšie sa ju naučiť primerane ovládať. Občas dokonca vedela počiatočný neúspech v prvej disciplíne otočiť a vrátiť ma späť do hry. Rytierske súboje avšak v hernom svete vnímam ako skutočnú raritu. Nenapadne mi jediný titul, v ktorom by bola táto mechanika spracovaná a musím v tomto ohľade zložiť Kubi Games poklonu. Skutočne som sa cítil ako jazdec v sedle, ktorý lámal kopije o štíty svojich protivníkov. Alebo minimálne ako William Thatcher v podaní už nebohého Heatha Ledgera. V tomto smere Tourney on the Bear Rock skutočne exceluje.

Čo sa ostatného týka, musím ešte vyzdvihnúť humor. Hynek bol odjakživa veľmi komickou postavou a opäť ma dokázal adekvátne pobaviť, keď začal vypúšťať rôzne komentáre. Takisto bolo zaujímavé sledovať jeho porazených oponentov, ako musia zniesť jeho poznámky, keď od nich čakal odmenu za víťazstvo. Väčšinou som sa uspokojil so štyrmi dukátmi, no občas ma lákalo vedieť, či by mi niekto bol ochotný vyplatiť aj tých šesť. Môj jediný pokus, keď som trval na svojej odmene dopadol tak, že mi boli vyplatené iba tri, takže, ťažko povedať. No a pokiaľ budete pozorne sledovať texty, tak zistíte, že Hynek je zrejme i fanúšik agenta 007. Alebo minimálne vie, ako má rád svoje Martini.

Vytknúť by som mohol dokopy len pár drobných detailov. Treba uznať, že hoci sú rytierske súboje zaujímavé a sledovanie toho ako vaši oponenti prehrávajú, tak celé to absolvujete dokopy päťkrát. Takisto sa asi päťkrát budete musieť zakrádať do pivnice pre fľašu medoviny. Je pravda, že náročnosť sa bude postupne zvyšovať, no dá sa povedať, že jednotlivé dni prinášajú často trochu pocit deja vu. V tomto ohľade je asi najzaujímavejšia nedeľa, ktorá prichádza so svojou vlastnou aktivitou. 

Pravdou je i to, že rozšírenie môže miestami pôsobiť trochu neférovo. Konkrétne vtedy, keď budete musieť bezprostredne po sebe absolvovať súboj zblízka a rytiersky súboj a Hynekovi sa vráti späť len malá dávka zdravia, kým vaši protivníci budú opäť plní energie. Na každý súboj sa však môžete a musíte patrične pripraviť a za získané dukáty a groše si zakúpiť kvalitnejšie zbrane, liečivé elixíry a dokonca aj amulet, ktorý vám postupne bude pridávať zdravie. Reálne je to teda len o celkovej príprave. Pokiaľ ste však boli z tejto skutočnosti nepríjemne prekvapení, viem vás pochopiť, pretože som to v prvom momente vnímal rovnako.

Tourney at the Bear Rock však určite vnímam ako veľmi kvalitné DLC, ktoré stojí za tých niekoľko hodín času, ktoré mu budete venovať. Niektorí hráči v ňom strávili tri hodiny, ja som sa tam zdržal i vďaka hraniu Farkle dlhšie, no obecne má toto DLC oveľa viac silných stránok, než je len hra v kocky. Samotný rytiersky turnaj ponúka niekoľko unikátnych herných mechaník, ktoré stojí za to si vyskúšať a možnosť opäť sa stretnúť s Hynkom považujem za skutočnú devízu. Ak vás bavilo 1428: Shadows over Silesia, tak toto DLC určite nepremeškajte a verím, že si ho užijete rovnako ako ja.

Než sa pustím do popisovania toho najdôležitejšieho, mal by som určite zmieniť, že Discovery je druhým dielom v sérii Hidden Through Time 2. Prvá časť vyšla ešte v októbri minulého roku a mala podtitul Myths & Magic. V hre boli 4 kampane rozčlenené na 8 levelov, ktoré sa primárne venovali mágii a mytológii. Discovery naopak ponúka iba 3 kampane, no rozčlenené na 11 levelov. Prakticky tak oproti Myths & Magic dostávate jeden level extra, no dočkáte sa len troch plných príbehových celkov.

Z hľadiska príbehu nemá veľký význam však rozoberať jednotlivé kampane nejako výraznejšie. V princípe jednotlivé levely len slúžia ako taká malá mapa, ktorá vám postupne bude dávkovať jednotlivé dieliky skladačky. Vyskúšate si tak aké je to byť v noir detektívke, budete svedkom veľkého úspechu Frankensteina (ktorého mimochodom bude sledovať Sherlock Holmes) a nakoniec sa vyberiete do vesmíru objaviť život na iných planétach. Sú to relatívne zaujímavé námety a hra s nimi vie celkom dobre pracovať.

Ak je niečo, čo by som na Hidden Through Time 2: Discovery výraznejšie vyzdvihol, tak to bude celková hrateľnosť a systém, s ktorým tvorcovia prišli. Hra vám totiž dáva možnosť nazerať dovnútra budov či konkrétnych miestností. Pokojne sa teda môže stať, že hľadaný predmet neobjavíte, pokiaľ na to zabudnete, alebo si neuvedomíte, s čím všetkým vlastne máte možnosť manipulovať. Veci ako skrinky, kufre alebo peňaženky sa dajú otvoriť. Rovnako je však vcelku sympatické, že pokiaľ na mape nájdete nejaké jedlo, bude to vyzerať, akoby ste ho zjedli. Takže z jablka sa tým pádom stane iba ohryzok.

Pobavila ma aj skutočnosť, že niekedy tu môžete skúmaním prostredia objaviť i zaujímavé postavičky, ktoré budete poznať z literatúry alebo filmu. Nemyslím tým len už spomenutého Sherlocka Holmesa alebo Frankensteina. Na mape sa totiž často môže objaviť aj niekto úplne iný, ktorý do kontextu samotného príbehu možno celkom nezapadá. Napríklad Lady a Tramp, ktorých si môžete všimnúť aj na obrázku vyššie. Podobných momentov je tu dostatok, no nikdy nepôsobia ako lacný vtip. Najmä z toho dôvodu, že jednotlivé narážky niekedy ani nemusíte pochopiť, no vo svete, ktorý táto hra vytvára to pôsobí celkom skutočne.

Tvorcov taktiež chválim za dobre vymyslený systém nápovedy, vďaka ktorému sa v hre nebudete len bezcieľne túlať po mapách. V prípade, že nebudete vedieť nájsť daný predmet, stačí naň prejsť myšou a hra vám ponúkne niekoľko viet, ktoré budú slúžiť ako pomôcka. Môže ísť o niečo, čo by povedal niekto blízko daného predmetu, alebo dokonca samotný tvor, ktorého môžete hľadať. Nebudete teda vedieť presné miesto, no dostanete pomôcku, ktorá vám umožní sa lepšie zorientovať na mape.

Reálne teda nemôžem v rámci žánru priveľa vytýkať a hra zvláda svoju úlohu v princípe uspokojivo. Ide o malé a jednoduché herné dielo, ktoré možno neponúka veľkú dávku špeciálnych efektov a kvalitnej akcie, no aspoň pri ňom zrelaxujete a súčasne trochu potrápite svoje mozgové závity. Jediné čo by som hre mohol vytýkať je fakt, že celý čas sa predáva hráčom ako titul na pokračovanie. Predpokladám, že podobne ako v prípade jednotky sa neskôr dočkáme ultimátnej edície, v ktorej budú všetky kampane vložené do jednoho celku. Budete si tak môcť vyskúšať všetky kampane zo všetkých kúskov celku.

Taktiež by mi asi nevadilo, keby aspoň v prvej a druhej kampani autori trochu lepšie premýšľali nad predmetmi, ktoré budete hľadať. Nakoľko ide o záhady, možno nás mohli dané predmety nejakým spôsobom priviesť do zaujímavejšie poňatého detektívneho prípadu. Všetko, čo v hre budete hľadať sú však iba náhodné predmety, ktoré často s celkovým príbehom nesúvisia. Preto som aj na začiatku napísal, že hľadať v príbehu nejaký hlbší zmysel nemá reálne význam.

Ak sa teda pýtate, či hra stojí za vašu pozornosť, teoreticky aj áno. Pokiaľ máte radi tituly, v ktorých je vašou úlohou nachádzať predmety na mape a podobné hry vyhľadávate, toto je určite niečo pre vás. Minimálne ak vám nevadí skutočnosť, že dostávate len časť hry. V opačnom prípade by bolo možno fajn, ak by ste počkali na to, kým vyjde nejaká ultimátna edícia. Už teraz však poteší možnosť vytvárať si vlastné levely, ktoré môžu do hry priniesť úplne nové výzvy, Občas sa totiž stáva, že hráči vedia prísť i s lepšími nápadmi, než samotní tvorcovia.

Prvé trailery na Edge of Sanity vo mne evokovali mrazivý thriller, ktorý mi intenzívne pripomenul kultový film Johna Carpentera The Thing. Je síce pravdou, že primárnou inšpiráciou pre hru bola mytológia Cthulhu, no nehostinná aljašská zima bola pre mňa dostatočne silným spúšťačom spomínaných spomienok. Férovo musím uznať aj to, že hra ma celkom dlho držala v napätí a veľmi som si užíval kvalitnú atmosféru a dobre zapracované nápady v oblasti hrateľnosti. V závere sa to, naneštastie, trochu rozsypalo, poďme si hru preto rozobrať hlbšie. 

Ústrednou postavou Edge of Sanity je muž menom Carter. Ten pracuje pre spoločnosť s názvom PRISM a stará sa primárne o doručovanie tovaru. Počas jedného dňa však v celom komplexe nastane nepríjemný incident, ktorý sa skončí bojom o holý život. Budova je razom zaplavená najrozličnejšími monštrami od nebezpečne vyzerajúcich zmutovaných červov, až po silných zmutovaných humanoidov z chápadlami. Preto je dôležité sa čo najrýchlejšie dostať do bezpečia. Vašim najväčším pomocníkom bude váš priateľ Frank, s ktorým sa dostanete do svojho prvého tábora a vašou úlohou je čo najrýchlejšie nájsť ďalších preživších, zabezpečiť si dostatok jedla a vody, no najmä sa nejako ochrániť pred nebezpečnými príšerami a neutíchajúcou zimou. Čakať na evakuáciu nevyzerá ako najlepší nápad, preto sa Carter rozhodne vziať veci do vlastných rúk a spolu s Frankovou pomocou urobia maximum preto, aby si zachránili životy.

Napriek tomu, že hra nie je výraznejšie orientovaná na príbeh, tvorcom sa darí solídnym spôsobom predstaviť jednotlivé postavy, dať im určitý charakter a do tohto konceptu aj nejakým spôsobom zakomponovať ústrednú príbehovú líniu. Primárnou otázkou totiž zostáva, čo sa vlastne stalo, prečo sú všade naokolo nebezpečné monštrá, a ako ste do toho všetkého zapojený vy, teda váš hlavný hrdina Carter. Koniec koncov, nebude to trvať veľmi dlho, aby ste pochopili, že on sám má svoje vlastné tajomstvá, ako napríklad záhadný hlas, ktorý občas dokáže skrz neho prehovárať. 

Výrazne oceňujem aj to, že hra disponuje vcelku zaujímavými spoločníkmi. Napriek tomu, že primárne sa budú postavy pohybovať vo vašom tábore a plniť úlohy, ktoré im zadáte tak sa dokážu v určitých momentoch celkom slušne prejaviť. Jackie je napríklad aktivistkou, ktorá chce chrániť živé tvory, no v určitých momentoch bude bojovať sama so svojim vlastným presvedčením. Najmä, keď jednotlivé príšery primárne infikujú iné živé tvory, ktoré následne premieňajú na svoj obraz. Na druhej strane tu máme zase Clair, ktorá pracovala v PRISM na ľudských zdrojoch a počas hry silne otrasie jej viera v schopnosti najvyššieho manažmentu. Kedykoľvek je možnosť rozprávať sa s nimi (najmä po dôležitých questoch), čo vnáša do príbehu viac ľudskosti. Pozitívne je aj to, že všetky postavy sú dobre nadabované a vedia tak solídne predať svoje charaktery.

Jediné výraznejšie sklamanie v oblasti príbehu sa u mňa dostavilo počas finále. Hra ponúka solídnu prvú a druhú kapitolu, kedy sa pomaly buduje všetko okolo vás, no počas tej tretej veci nedopadli úplne ideálne. Nakoľko však nechcem prezrádzať žiadne kľúčové udalosti, poviem iba toľko, že hra si zaslúžila niečo lepšie. K dispozícii máte dva konce, no ani o jednom neviem povedať, že by bol výraznejšie uspokojivý. Je super si pomaly poskladať mozaiku faktov a pochopiť skutočnú rolu spoločnosti PRISM, no príbeh mohol minimálne vo finále dospieť k niečomu inému. 

Po stránke hrateľnosti som však s Edge of Sanity veľmi spokojný. Vo svojom tábore sa budete musieť starať o svojich spoločníkov, pričom budú potrebovať jedlo, vodu a prístrešie. V prvej časti hry sa preto budete musieť postarať o to, aby ste mali k dispozícii sklad jedla a vody a takisto aj stan. Ku každej postave môžete postaviť jedného z preživších, aby mohol počas vašej neprítomnosti pracovať a vďaka tomu si budete zvyšovať zásoby zdrojov. Najzákladnejšie suroviny sú okrem jedla a vody železo a drevo, no okrem nich tu budete zbierať aj mnohé ďalšie. Všetky sa primárne ukrývajú v debnách, ktoré musíte neustále otvárať. No a nachádzať sa tam môže skutočne čokoľvek. Zásoby, zbrane, suroviny, no rovnako môžu byť aj prázdne.

Čo sa príšer týka, je ich celkom solídna variabilita. Je pravda, že tu máte viacero druhov rozličných červov, no každý z nich má iné silné stránky a rovnako aj slabiny. Niektorí protivníci sú síce odolní voči klasickým útokom, no na svetle začnú horieť. Iní naopak na svetlo reagujú veľmi agresívne. Levely tiež ponúkajú aj skrýše, kde sa môžete ukryť pred všetkými nebezpečnými tvormi a tiež tu môžete nájsť dostatočné množstvo najrozličnejších zbraní. Či už nôž, sekeru, svetlice, kamene a neskôr aj granáty, molotov koktejly alebo aj pištoľ na svetlice. Každý typ zbrane sa dá využiť v rozličných situáciach, pričom nože môžu niekedy aj odomknúť dvere zamknuté na reťaz. 

Oceňujem aj dizajn jednotlivých levelov, hoci je potrebné rozlišovať medzi príbehovými a vedľajšími. Príbehové sú (zväčša) povinné a počas nich buď objavíte nejakých preživších alebo sa dozviete kľúčové informácie. Častokrát sú väčšie a ponúkajú aj viac miest na preskúmanie. Vedľajšie levely primárne slúžia na zbieranie zdrojov a surovín. Nadizajnované sú tiež celkom solídne, pričom počas prechádzania jednotlivých kapitol budú označené od jednoduchých až po náročné. S nimi mám však v zásade len jeden vážnejší problém, ktorý som postrehol najmä vo finálnej tretej kapitole. Konkrétne ide o to, že sa jednotlivé levely začnú veľmi často opakovať. Niekedy začnete na inom mieste, no v podstate ide o tie isté levely, ktoré ste už nejaký čas dozadu úspešne zakončili. Vadí mi to aj z toho titulu, že aj jednotlivé predmety sú v nich presne tie isté a dokonca umiestnené na rovnakých miestach.

Z času na čas sa taktiež v hre objavil nejaký ten bug, ktorý ma vedel nahnevať. V jednom vedľajšom leveli sa mi predmet, ktorý som už nemohol zobrať kvôli plnému inventáru, dostal na miesto, z ktorého som ho už nemohol následne vytiahnuť. Problém bol len ten, že išlo o kľúčovú kartu, ktorou som potreboval odomknúť dvere do ďalšej miestnosti. Nezablokovalo ma to k tomu, aby som mohol level úspešne dokončiť, no veľká časť levelu tak ostala pre mňa zamknutá. Nebude asi prekvapivé ak poviem, že príbehové levely sú nadizajnované o niečo lepšie a ponúkajú aj viac zaujímavých momentov, no podarilo sa mi objaviť aj niekoľko bočných, ktoré sa ukázali byť ako celkom tvrdý oriešok.

Pochváliť musím aj solídne spracovaný crafting, ktorý sa v hrách tohto typu nachádza bežne. Keď budete počas hry využívať vaše zdroje na zdokonalenie vašich budov, postupne si odblokujete aj možnosť vytvárať silné zbrane ako granáty alebo molotove koktejly. Celkovo má tak crafting len jeden drobný nedostatok. Nie je to nevyhnutne problém z oblasti funkčnosti, no minimálne z oblasti logiky. Pretože napríklad kombináciou byliniek a alkoholu môžete vytvoriť liečivo, no rovnako aj benzín do vašej lampy. Neviem, či niektoré veci ostali trochu nedomyslené, no je to zvláštne, keď rovnaké položky dokážete spojiť do dvoch úplne iných produktov. Je to detail, ale vie ma trochu dráždiť.

Hrateľnosť inak využíva aj element duševného zdravia, ktorý tu plní veľmi zaujímavú rolu. Je to niečo, na čo si treba dávať pozor, no v prípade, že budete počas hry neustále viac a viac posúvať Carterove hranice, môžete postupne odblokovať aj nové schopnosti, zobrať viac predmetov do vášho inventára, byť z pohľadu nepriateľov nenápadnejší, alebo mať silnejší úder v prípade, že vám príliš klesne vaše zdravie. Stále však platí, že pokiaľ budete príliš Cartera vystavovať nepríjemným situáciám, môže ho to stáť aj život. Vnímam to ako najlepšie spracovanie ukazovateľa mentálneho zdravia od čias “Amnesia: The Dark Descent.” Zaujímavé tiež je, že čím hlbšie Carter pôjde do zajačej nory, tým výraznejšie to bude vidieť aj na ňom samotnom. Kruhy pod očami budú väčšie a brada neupravenejšia.

Ostáva ešte zhodnotiť protivníkov a tiež vaše možnosti, ako sa brániť. Ako som už napísal, v hre sú slabší, no rovnako aj silnejší protivníci. Niekomu stačí jedna rana sekerou, proti inej príšere mi ich nestačilo ani tridsať. Navyše je treba dávať pozor, že zbrane majú určitú životnosť. Po určitom počte úderov si budete musieť zaobstarať novú, alebo si ju opraviť. Protivníci občas vedia dať celkom zabrať, no väčšinou platí, že pri súboji na diaľku máte výhodu vy. Nablízko to vie byť občas problém a musíte si uvedomiť, kedy je lepšie ustúpiť. Niekedy však môžete využiť aj prostredie vo váš prospech, ako napríklad nechať svetlicou vybuchnúť výbušné sudy, nechať príšery aktivovať nejakú pascu, alebo ich dokonca postaviť proti sebe a zabiť dve muchy jednou ranou. Možností ako sa vysporiadať so situáciou je vždy viacero. No a na konci hry vás čaká aj boss súboj. Záleží však len na vás, pre ktorého sa rozhodnete, keďže každý z koncov má svojho vlastného bossa.

A ako sú na tom ostatné aspekty hry? Vizuál vie navodzovať solídnu atmosféru a dobre sa tu pracuje so svetlom a tmou. Nevýhodou však určite je, že jednotlivé prostredia budov PRISM, lesov a baní už časom neponúknu nič nové, čo môže na niekoho pôsobiť trochu stereotypne. Nevnímam to síce ako zásadnejší problém, no je to určite niečo, čo si počas hry všimnete. Naopak zvuková stránka hry je excelentná. Dianie vám v správny moment naznačí, kedy ste v nebezpečenstve, údery a výbuchy znejú adekvátne a v správnych momentoch hra dokáže vydesiť. Je tu dokonca aj niekoľko rafinovaných jumpscarov, pričom pri jednom som skutočne nadskočil na svojej stoličke.

Vo výsledku tak Edge of Sanity vnímam ako solídny survival horor, ktorý preverí vaše schopnosti v oblasti starania sa o preživších a zabezpečovania dostatočného množstva zdrojov pre všetkých. Chyby hra nemilosrdne trestá a v prípade nesprávneho vysporiadania sa so situáciou môže niekto z vašich spoločníkov aj zomrieť. Nie všetky elementy boli zvládnuté na sto percent, no napriek tomu si myslím, že fanúšikovia hororových titulov sklamaní nezostanú. Hre by možno pomohol kvalitnejší naratív a menej recyklovania vedľajších levelov, no nedá sa uprieť snaha tvorcov priniesť poriadny mrazivý horor, v ktorom tú blížiacu sa zimu skutočne pocítime na vlastnej koži.

O kvalitné RPG nikdy nie je núdza a keď som videl trailery na Hunt the Night, cítil som, že by sme sa mohli dočkať silného titulu. Ide o druhý titul od vydavateľa DANGEN Entertainment, ktorý sa mi dostal do rúk a tentokrát priniesli skutočne kvalitné dielo, ktoré ma zabavilo na viac ako 20 hodín. Dostávame sa v ňom do role bojovníčky menom Vesper, ktorá patrí do spolku takzvaných Stalkerov. Tí majú za úlohu chrániť ľudstvo pred bytosťami s temnoty. Vesper sa však spojila s jednou takouto bytosťou, ktorá si hovorí Umbra. Otázkou už ostáva len, kto v tomto boji zvíťazí? 

 Hunt the Night je avšak v podstate skôr hack and slash titulom, v ktorom je potrebné likvidovať nepriateľov a postupne sa presúvať jednotlivými questami, až k finálnemu bossovi. Najviac mi tak hra pripomínala dávnejšie hodnotený a vizuálne podobný Moonscars , ktorý bol však akurát snímaný z trochu inej perspektívy. Kým akciu v spomínanom titule sme mali možnosť sledovať zboku, Hunt the Night využíva pohľad zhora. Pohyb je vďaka tomu oveľa otvorenejší.

Hrateľnosťou je to ale relatívne podobné. Hunt the Night síce disponuje vlastnými nápadmi, no nie sú natoľko výrazné, aby som tieto tituly medzi sebou nemohol porovnávať. V oboch prípadoch je potrebné neustále sekať do protivníkov, útoky odvraciate primárne šprintom, za porážku každého získavate body, ktoré slúžia ako vaše platidlo, plníte jednotlivé questy a postupne si otvárate ďalšie a ďalšie časti mapy, na ktorých konci vás čaká súboj s bossom. Súčasne však musím uznať, že herný dizajn Hunt the Night pôsobí o poznanie zaujímavejšie, a to vďaka aj zakomponovaným hádankám či možnosťami vybočiť z lineárneho stereotypu. 

Ja som osobne za tento prístup vďačný, keďže mi to dalo viac dôvodov na prieskum mapy, všímanie si detailov, či čítanie jednotlivých textov v snahe lepšie porozumieť celkovému kontextu. Väčšinou sú pritom hlavolamy relatívne jednoduché. Pokiaľ totiž poriadne preskúmate svoje okolie a všimnete si všetky miesta na mape označené výkričníkom, nemali by ste mať problém. Za seba teda môžem povedať, že lúštenie hádaniek a hlavolamov ma počas hry ani raz nepribrzdilo.

Po vizuálnej stránke, tvorcovia taktiež odviedli veľký kus práce. Jednotlivé prostredia majú pekný umelecký nádych, z každej lokality cítiť tú nepríjemnú temnú atmosféru, no najmä som bol fascinovaný ich citom pre detail. Ktorékoľvek z prostredí, ktoré navštívite, má svoj osobitný vzhľad a dokážete si ho veľmi dobre zapamätať. Podobne sú na tom aj interiéry. Najvýraznejšie mi však v tomto ohľade imponovala atmosféra, ktorá vyžarovala z hry počas záverečných momentov v bloodisfelskej katedrále. 

Ide o skutočný highlight titulu, kde máte možnosť naplno precítiť jej veľkoleposť, dôležitosť, no rovnako aj pompéznosť. Počas skúmania jednotlivých miestností som sám mal pocit, ako keby som sa ocitol vo vnútri nejakej obrovskej historickej budovy, ktorá ma svojimi interiérmi doslova vítala. Atmosféru však okrem toho ešte umocňuje aj fantastická hudba, ktorá tomu miestu dáva oveľa väčšiu dávku života. Tá je prítomná počas drvivej väčšiny hracej doby (pokiaľ stíchne, môžete si byť istí, že sa niečo bude diať) a počas prechádzania sa jednotlivými lokalitami sa bude neustále meniť. 

Dokonca sa mi podarilo naraziť aj na veľmi sympatický easter egg. Pre tých, ktorí nevedia, tak vydavateľ DANGEN Entertainment počas februára tohto roku priniesol aj kriminálnu adventúru Loretta, ktorú som taktiež recenzoval . Bolo preto veľmi príjemným prekvapením, keď som počas presúvania sa po mape objavil lístoček, ktorý ma pozýval na svadobný čajový večierok, ktorý sa koná na počesť Loretty Adams. Takéto maličkosti ma vždy vedia potešiť.

Od sympatických drobností však teraz prejdeme k dôležitejším aspektom titulu. Konkrétne sa zameriame na nepriateľov a súbojový systém. Myslím si, že v rámci možností je oboje spracované solídne. Nepriateľov tu máte dostatok, každý je veľmi unikátny a má vlastné metódy boja. Je tomu preto potrebné prispôsobiť taktiku a rozhodnúť sa, ktorého sa rozhodnete zbaviť ako prvého. Možno vám počas prvých pár hodín budú pripadať všetci protivníci rovnakí, no v závere vás tvorcovia prekvapia hneď niekoľkými novými typmi, s ktorými si budete musieť poradiť. A nebude to prechádzka ružovou záhradou.

Súbojový systém je taktiež solídny. Máte svoju primárnu sečnú alebo bodnú zbraň a ako doplnok ešte aj strelnú zbraň, do ktorej získavate náboje úspešnými zásahmi nepriateľov vašou primárnou zbraňou. Okrem toho ešte môžete počas boja zosielať rozličné kúzla a hádzať po nepriateľoch toxické granáty. A je to práve kombinácia týchto elementov, ktorá robí súboje rýchlymi a svižnými. Trochu síce chýba blokovanie, no pomocou šprintu sa viete vyhnúť dokopy ktorémukoľvek útoku. Zdrojom liečenia sa vám zase stávajú krvavé kvetiny. Na začiatku budete mať k dispozícii tri, no postupom času môže ich množstvo narásť a rovnako sa zlepšiť ich účinnosť.

Netreba zabúdať ani na súboje s bossmi, ktoré vedia byť vcelku vyčerpávajúce. Minimálne zo začiatku. V momente ako však pochopíte princípy jednotlivých útokov a ako sa im brániť, už to pôjde oveľa jednoduchšie. Jedinou výnimkou bol pre mňa druhý boss. V tejto fáze mohli totiž tvorcovia zvoliť jedného z neskorších protivníkov, ktorého taktika boja je oveľa jednoduchšia a pôsobí ku koncu už len ako malé zdržanie na ceste k cieľu. Ten, ktorého sa dočkáme, však disponuje veľkým množstvom útokov, v druhej fáze boja je schopný sa liečiť a odhaliť taktiku jeho útokov bolo asi to najnáročnejšie, s čím som sa v tejto hre stretol. Mal by som ešte podotknúť, že v tomto čase ešte nemôžete svoju postavu nijak vylepšiť. Podobný moment sa už neskôr vyskytol iba jeden, tentokrát to však už bolo v blízkosti záveru.

Niečo však ešte musím v tomto smere vytknúť. Nemyslím si, že je bossfightov veľa, alebo že by boli príliš náročné, no od určitého momentu začali byť trochu na úkor samotnej hry. V momente ako totiž získate štvrtý “úlomok noci” sa z nej stane načas séria boss súbojov. Porazíte jedného, prejdete do novej lokality, tam vás ihneď čaká ďalší. Následne vylúštite jednu hádanku, na ktorej konci vás čaká ďalší súboj s bossom. Je pravda, že potom sa dostanete do oblasti Bloodisfel a potom aj už spomínanej katedrály, v ktorých opäť hra nájde lepšie tempo, no hneď potom vás budú opäť čakať ďalšie tri súboje s bossmi za sebou. Priznávam, že v týchto momentoch som už začínal mať pocit, že to tvorcovia preháňajú. No aby som bol fér, všetky sú minimálne zaujímavé – až na jednu výnimku.

Tou je pre mňa finálny súboj, ktorý vnímam ako číre sklamanie na záver. Ak som dokázal bossa zlikvidovať technikou, že som sa k nemu rozbehol a neustále sekal všade naokolo, až kým som ho neporazil, niekde sa stala chyba. Je pravda, že rovnakou metódou som porazil aj toho predtým, no ten mal k dispozícii aspoň dostatočné množstvo protiútokov, ktoré mi dokázali tento typ taktiky trochu skomplikovať. Vo výsledku to potom pôsobí, že na úvod sme sa dočkali náročnejších súbojov, než na záver.

Je tu však ešte jedna vec, ktorú musím však v rámci bojového systému skritizovať a tou je miznutie kurzora. Toto je niečo, čo by sa malo čo najskôr nejakým spôsobom opraviť, pretože to dokáže výrazne skomplikovať situácie, do ktorých sa budete dostávať. Môže to pôsobiť ako úplná banalita, no v prípade, že neviete, ktorým smerom je kurzor otočený a začnete sekať, často sa stane, že budete bojovať so vzduchom. Kritiku však v tomto bode uzatváram, pretože si myslím, že podstatné veci, ktoré bolo potrebné v rámci bojového systému spomenúť, som už spomenul.

Čo som však zatiaľ úplne vynechal je systém ukladania. Ten realizujete pri soche havranov s červenými kvetmi a kým zdravie a granáty sa vám pritom doplnia na maximum, na mapu vrátia aj všetci porazení nepriatelia okrem bossov. No výhodou je, že aj v prípade úmrtia sa vraciate naspäť k miestu posledného uloženia a všetky dosiahnuté úspechy a kľúčové predmety vám zostávajú. Vďaka tomu sa vám nikdy nestane, že pokiaľ aj porazíte bossa alebo získate nejaký kľúčový predmet a následne prídete o život, budete to musieť absolvovať znovu. Sochy okrem toho slúžia aj na rýchly presun medzi jednotlivými lokalitami, čo taktiež určite oceníte.

Ostáva mi ešte zhodnotiť celkový príbeh hry a jej lore. Na úvod som spomenul niekoľko základných informácií, no deje sa tu toho oveľa viac. Môžem povedať, že sledovať vzťah, ktorý sa buduje medzi Vesper a Umbrou bol veľmi zaujímavý. Dialógové časti, ktoré spolu vedú počas posedenia pri vatre patria v tomto smere medzi jedny z najlepších. Mimo toho totiž Vesper veľa nenahovorí. Taktiež som čakal, že sa niečo dozvieme aspoň od ostatných postáv v hre, no ani tie toho veľa nepridávajú. Väčšinou dokola omieľajú tie isté texty, ktoré od nich počujete prvýkrát. Sú tu, samozrejme, i výnimky, no je škoda, že v tomto smere hra nebola schopná lepšie rozvíjať príbeh cez svoje postavy.

O to zaujímavejšie preto pôsobí samotné lore, ku ktorému sa dostávate zbieraním pierok počas hry. Tie slúžia ako vaša osobná knižnica informácií ohľadom sveta, v ktorom sa nachádzate. Vďaka nim máte aspoň nejakú predstavu o tom, kto sú vlastne Stalkeri, aká je ich misia a podobne, no rovnako získate aj množstvo informácií o jednotlivých lokalitách, postavách, ktoré sú často v hre zobrazené prostredníctvom sôch, či o tom, ako fungujú jednotlivé hádanky a čo sa z nich môžete dozvedieť. Považujem to za veľmi šikovné riešenie, nakoľko je svet ako-taký dostatočne zaujímavý na to, aby som sa o ňom chcel dozvedieť viac. Väčšinu informácií pritom získate práve takýmto spôsobom.

Na záver by som chcel spomenúť ešte jednu veľmi dôležitú vec. Napriek tomu, že primárne budete ovládať Vesper, jej spojenie s Umbrou má rozhodne využitie v rámci samotnej hry. Konkrétne vás bude schopná presunúť na základe určitých pravidiel na miesta, na ktoré by Vesper sama nemala prístup. Celé to funguje na spektrálnej báze, kde pomocou Umbry prekonáte prekážku a následne sa Vesper takýmto spôsobom presunie z jedného miesta na druhé. Počas boja však tieto možnosti veľmi nevyužijete, nakoľko Vesper nemôže byť počas takéhoto úkonu zranená.

Hunt the Night vnímam vo výsledku ako solídnu pixel art akčnú hack and slash hru, ktorá určite poteší všetkých, ktorí majú chuť vytiahnuť meč a rozsekať ním všetkých nepriateľov naokolo. Nedá sa povedať, že by nemala svoje problémy, no ešte je čas na to, aby ich tvorcovia vychytali a doručili kvalitný titul, na ktorý budem v budúcnosti rád spomínať. Som tak veľmi rád, že som jej venoval svoj čas, už len čisto pre tú nádhernú retro grafiku a kvalitnú hudbu, ktorá jej dáva život. Tých 20 hodín času za to skrátka rozhodne stálo.