What Comes After

Herní výzva 2025 - 8. Bdím či spím

Je to až vskutku desivé, keď si človek uvedomí, že možno ma toho s Vivi spája oveľa viac, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Mentálne zdravie je v súčasnej dobe pre mnohých ľudí veľkým problémom a hovorí sa o ňom veľmi málo. Snažíme sa veci zvládať a často sa snažíme dávať druhým to, čo nevieme dať sebe samému. Možno budem v tomto komentári až príliš osobný, no podobne ako v Burnhouse Lane hra rozoberá témy, kde osobný zážitok môže jej hlavnú myšlienku predsa len umocniť o niečo viac.

Hodnotiť gameplay nemá určite význam, lebo v podstate nič viac než chodenie po vlaku a rozprávanie sa s postavami hra v sebe neponúka. Ale skrz zaujímavé voľby postáv, rôzne spôsoby myslenia a rozličný vek jednotlivých postáv si človek predsa len dokáže veľmi veľa uvedomiť. Prečo napríklad malé dieťa vôbec nepociťuje smútok z toho, že zomrelo? Pretože nevníma veci komplexne ako napríklad jeho rodičia. A nemá mu byť za čím ľúto, lebo dokopy ešte nič nestihlo spoznať. Bolo by určite zaujímavé, keby niekedy dokážeme komunikovať s kýmkoľvek a čímkoľvek, pretože som si istý, že by sme možno sami svoje myšlienky prehodnotili. Máme najvyvinutejší mozog spomedzi všetkých živých tvorov, no dokopy si sami doň vložíme démonov, ktorí potom robia len veci oveľa horšie. 

Osobne môžem povedať, že sú tu tri vynikajúce momentky, ktoré si na dlhú dobu ešte zachovám vo svojej pamäti. Debata so starým stromom, dialógy počas jedla a samozrejme finálny rozhovor s mačkou. Každý jeden tento moment v sebe skrýva veľké množstvo inteligentných a dobre sformulovaných myšlienok, ktorým dokážem veľmi dobre porozumieť a vziať si z nich niečo. Rozoberať to do detailu by bolo ale na veľmi dlhú debatu a tak ďaleko sa mi popravde ísť až nechce. Podstatné je, nech si každý z toho odnesie to, čo mu možno dokáže ukázať iný pohľad na svet.

What Comes After rozhodne nie je hrou, ktorá je zaujímavá z pohľadu hrateľnosti, alebo dabingu, no rozhodne dokáže podať svoju hlavnú myšlienku. A to je niekedy viac. Vo veľa súhlasím s Fritolom a tiež si myslím, že hra môže zažať aspoň ten malý plamienok nádeje. Čo v tomto zvláštnom desaťročí mnohí skutočne potrebujeme. Nádej.