Ugly je v pestrém vizuálním pojetí zpracovaná psychologická hra, která se nevyhýbá dospělým tématům a traumatickým událostem ze života hlavní postavy. Titulním ošklivcem je zde šlechtic, který se musí popasovat se svou pohnutou minulostí, hráčovi postupně odkrývanou skrze nakreslené skeče z šlechticova života.
V jádru se jedná o logickou side-scrolling plošinovku rozdělenou na jednotlivé puzzly, které hráč musí vyřešit. Klíčovou mechanikou je zdrcadlo, pomocí něhož může hlavní postava vytvořit svoji reflexi s invertovaným ovládáním. Kdykoliv si lze přepínat mezi pravou postavu nebo její zrcadlovou kopií a dostat se na jinak nedostupná místa. Časem se přidávají nové mechaniky i přerostlí bossové, proti nimž není jiné obrany než správné načasování, logická dedukce a využívání slabostí protivníka na jeho vlastním hřišti. Ve hře lze nacházet tajné místnosti a střípky informací o temné minulosti hlavní postavy.
Krez
Vždy keď si spomeniem na Ugly, prepadne ma trpký pocit. Pocit uvedomenia si, že zvesti o indiepokalypse neklamali, že je tu a že je skutočná.
Tento termín označuje obdobie vývoja hier, v ktorom sa vďaka otvorenejšej digitálnej distribúcii, výrazne dostupnejším vývojovým nástrojom a širším makroekonomickým faktorom masívne otvoril herný trh. Mnohí vývojári tak mohli opustiť obmedzujúce prostredie veľkých korporácií a pokúsiť sa naplniť svoj sen: vytvoriť dokonalé, osobné hry, ktoré budú rovnako produktom ako aj umením. Bol to prísľub taký lákavý, že v desiatych rokoch spustil záplavu mimoriadne kvalitných indie titulov. Postupom času sa však tento zlatý vek začal stretávať s čoraz výraznejším problémom s viditeľnosťou, a teda aj s monetizáciou.
Na začiatku tejto etapy stáli hry ako Fez, Minecraft či Braid. V čase svojho vydania to boli extrémne úspešné a profitabilné projekty, ktoré z ich tvorcov spravili internetové celebrity. Na jej druhom konci dnes nachádzame tisíce krvopotne a s vášňou vyprodukovaných hier - titulov, na ktoré sa zabudlo ešte pred ich vydaním, alebo si našli len veľmi úzky okruh fanúšikov. Príliš úzky na to, aby dokázal zabezpečiť hre a jej štúdiu, často pozostávajúcemu len z niekoľkých vývojárov, šancu na skutočne nezávislú budúcnosť.
Jednou z takých hier sa mi javí byť aj Ugly. A práve preto ten trpký pocit.
Symptomatické je napríklad porovnanie so spomínaným Braidom. Obe hry majú mnoho spoločného. Ide o 2D plošinovky, v ktorých jadro hrateľnosti tvorí riešenie logických hádaniek, okorenené tradičnou skúškou reflexov typickou pre tento žáner a doplnené o exploráciu. Obe hry stoja na výraznej mechanickej inovácii. Kým Braid pracoval s manipuláciou času, Ugly prichádza s manipuláciou priestoru prostredníctvom zrkadla. V oboch prípadoch ide o mechaniku, ktorá sa postupne rozvíja a odhaľuje nové možnosti. Hráč získava nové schopnosti a zároveň si postupne uvedomuje, koľko rôznych herných situácií sa dá z jedného nápadu vydolovať. Rovnako dôležitá je aj estetická stránka. Ugly aj Braid disponujú jasne rozpoznateľným umeleckým štýlom - krásnymi maľovanými pozadiami, výraznou animáciou a hudobným podkresom, ktorý dokáže vytvoriť atmosféru bez toho, aby na seba zbytočne upozorňoval. Nechýba ani zaujímavý príbeh, rozprávaný premyslene a v úzkom prepojení s hrateľnosťou.
A predsa má v čase písania tejto recenzie Ugly iba približne 300 recenzií na Steame, a na tejto databáze hodnotenie dokonca len jedno jediné. Ťažko sa ubrániť dojmu, že keby bol trh indie hier v inom stave, keby Ugly vyšiel o desať rokov skôr, alebo keby mal k dispozícii nepredstaviteľný marketingový rozpočet, dnes by sme o ňom hovorili ako o klasike žánru.
Jeho tvorcovia, poeticky pomenovaní Team Ugly, sa totiž naozaj nemajú za čo hanbiť. Z hry cítiť srdce, remeselnú kvalitu aj úprimnú radosť z tvorby. Ak by som predsa len mal niečo vytknúť, bola by to miestami nevyrovnaná krivka obtiažnosti a, aspoň pre mňa osobne, aj prílišný dôraz na arkádovú presnosť v neskorších častiach hry. No to je skôr otázka subjektívnej preferencie než skutočná chyba.
Vo výsledku ide o zapamätaniahodný zážitok, ktorý môžem bez váhania odporučiť aspoň vyskúšať. Jeho jedinou skutočnou vadou na kráse tak zostáva len to, že po jeho dohraní možno pocítite ten zvláštny, trpký ugly pocit o nenaplnených snoch a ambíciách tisícov indie hier.
Tento termín označuje obdobie vývoja hier, v ktorom sa vďaka otvorenejšej digitálnej distribúcii, výrazne dostupnejším vývojovým nástrojom a širším makroekonomickým faktorom masívne otvoril herný trh. Mnohí vývojári tak mohli opustiť obmedzujúce prostredie veľkých korporácií a pokúsiť sa naplniť svoj sen: vytvoriť dokonalé, osobné hry, ktoré budú rovnako produktom ako aj umením. Bol to prísľub taký lákavý, že v desiatych rokoch spustil záplavu mimoriadne kvalitných indie titulov. Postupom času sa však tento zlatý vek začal stretávať s čoraz výraznejším problémom s viditeľnosťou, a teda aj s monetizáciou.
Na začiatku tejto etapy stáli hry ako Fez, Minecraft či Braid. V čase svojho vydania to boli extrémne úspešné a profitabilné projekty, ktoré z ich tvorcov spravili internetové celebrity. Na jej druhom konci dnes nachádzame tisíce krvopotne a s vášňou vyprodukovaných hier - titulov, na ktoré sa zabudlo ešte pred ich vydaním, alebo si našli len veľmi úzky okruh fanúšikov. Príliš úzky na to, aby dokázal zabezpečiť hre a jej štúdiu, často pozostávajúcemu len z niekoľkých vývojárov, šancu na skutočne nezávislú budúcnosť.
Jednou z takých hier sa mi javí byť aj Ugly. A práve preto ten trpký pocit.
Symptomatické je napríklad porovnanie so spomínaným Braidom. Obe hry majú mnoho spoločného. Ide o 2D plošinovky, v ktorých jadro hrateľnosti tvorí riešenie logických hádaniek, okorenené tradičnou skúškou reflexov typickou pre tento žáner a doplnené o exploráciu. Obe hry stoja na výraznej mechanickej inovácii. Kým Braid pracoval s manipuláciou času, Ugly prichádza s manipuláciou priestoru prostredníctvom zrkadla. V oboch prípadoch ide o mechaniku, ktorá sa postupne rozvíja a odhaľuje nové možnosti. Hráč získava nové schopnosti a zároveň si postupne uvedomuje, koľko rôznych herných situácií sa dá z jedného nápadu vydolovať. Rovnako dôležitá je aj estetická stránka. Ugly aj Braid disponujú jasne rozpoznateľným umeleckým štýlom - krásnymi maľovanými pozadiami, výraznou animáciou a hudobným podkresom, ktorý dokáže vytvoriť atmosféru bez toho, aby na seba zbytočne upozorňoval. Nechýba ani zaujímavý príbeh, rozprávaný premyslene a v úzkom prepojení s hrateľnosťou.
A predsa má v čase písania tejto recenzie Ugly iba približne 300 recenzií na Steame, a na tejto databáze hodnotenie dokonca len jedno jediné. Ťažko sa ubrániť dojmu, že keby bol trh indie hier v inom stave, keby Ugly vyšiel o desať rokov skôr, alebo keby mal k dispozícii nepredstaviteľný marketingový rozpočet, dnes by sme o ňom hovorili ako o klasike žánru.
Jeho tvorcovia, poeticky pomenovaní Team Ugly, sa totiž naozaj nemajú za čo hanbiť. Z hry cítiť srdce, remeselnú kvalitu aj úprimnú radosť z tvorby. Ak by som predsa len mal niečo vytknúť, bola by to miestami nevyrovnaná krivka obtiažnosti a, aspoň pre mňa osobne, aj prílišný dôraz na arkádovú presnosť v neskorších častiach hry. No to je skôr otázka subjektívnej preferencie než skutočná chyba.
Vo výsledku ide o zapamätaniahodný zážitok, ktorý môžem bez váhania odporučiť aspoň vyskúšať. Jeho jedinou skutočnou vadou na kráse tak zostáva len to, že po jeho dohraní možno pocítite ten zvláštny, trpký ugly pocit o nenaplnených snoch a ambíciách tisícov indie hier.
Pro: audiovizuálna lahôdka, originálne mechaniky hrateľnosti, s ktorou je dobre previazaný príbeh s pointou
Proti: občasná nevyrovnaná krivka obtiažnosti, v nejskorších častiach hry prílišný dôraz na arkádovitosť