Copycat

Herní Výzva 2025 - 3.  Zvířecí duše 

Rok 2024 bol nabitý titulmi, v ktorých som si mal možnosť vyskúšať, aké to je byť v koži mačky. Mali sme "Little Kitty, Big City", z ktorého sa vykľula veľmi príjemná ľahučká hra na dobrú náladu, mali sme "Stars in the Trash", ktoré bolo o niečo akčnejšie, no súčasne zarezonovalo ako spomienka na všetkých zvieracích priateľov, ktorí tu už s nami nie sú, a nakoniec ešte dramaticky ladený titul "Copycat", ktorý sa pokúsil o veľmi silný ľudský príbeh nabitý emóciami. A pokiaľ mám byť skutočne úprimný, tak ide aj o titul, ktorý so mnou zarezonoval najviac a priam by som chcel, aby to niekto spracoval ako filmové dielo. Pretože tento príbeh si to priam pýta.

Nebudem zbytočne zachádzať do detailov, nakoľko tu nechcem zbytočne vysvetľovať veci, ktoré je lepšie si zažiť na vlastnej koži, no môžem povedať, že pri tejto adventúre som ku koncu mal v očiach až slzy. Hovorí sa, že mačky sú ľuďom veľmi podobné. Pokiaľ ste videli film Kedi, tak viete presne o čom hovorím. Mačky majú charakter a osobnosť a ku každej treba pristupovať úplne inak. A keď si Olive berie "Dawn" z útulku ako dospelú mačku, prešla si už určitou históriou a má nejaké skúsenosti. Nie je preto ťažké pochopiť, že spočiatku sa nechce správať veľmi priateľsky. No bariéry budú postupne prekonané, no do ich spoločného života príde nový konflikt, ktorý veci výrazne skomplikuje.

Oceňujem, že postavy sú nadabované a tiež, že máme spracované textovou formou všetko, "čo má Dawn na srdci". Pôsobí to potom skutočne ako keby obe postavy viedli spolu dialógy, hoci Olivia Dawn určite rozumieť nemôže. Je zaujímavé sledovať vývoj vzťahu medzi oboma postavami. Ako Dawn najprv neustále premýšľa nad tým, že odíde do divočiny, ktorá je jej domovom, no postupne si začne uvedomovať, že jej je vlastne konečne skutočne dobre. Práve tým budú neskôr pôsobiť niektoré momentky veľmi smutne. Niekedy je skutočne ťažké sa pozerať na to, čo sa deje.

Okrem toho je zaujímavé, že máme možnosť aj vidieť Dawn keď sníva. Vidí seba ako pantera a veľa toho, čo sa v nej odohráva je následne premietnuté do jej snovej reality. V podstate to odzrkadľuje výrazne jej duševné rozpoloženie. A vieme ju vždy pochopiť. Či už jej smútok, hnev, strach, no rovnako aj vzdorovitosť a odhodlanie, ktoré je schopná preukázať. Príbeh a postavy sú v tomto ohľade zvládnuté na jednotku.

Hrateľnosťou nemám moc čo v hre komentovať, nakoľko funguje ako väčšina 3D walking simulátorov, no sú tu aj určité výnimky, kedy budete musieť stláčať správne tlačidlá formou quick time eventov, alebo sú tu ešte aj kvázi nejaké vsuvky. Sú tu utekacie sekcie, kde sa musíte vyhýbať prekážkam, občas budete musieť v správnom momente stlačiť tlačidlo na vyskočenie alebo naopak aj zasyčanie na protivníka, a nakoniec ešte je tu hra s pierkom, ktorá sa neskôr pretaví aj do lovenia rybičky. Funguje to v podstate ako má.

Vizuálna stránka hry je podľa mňa celkom pekná, no rozlišoval by som pasáže v realite, kde sa snaží grafika pôsobiť viac realisticky a snové pasáže, kedy to pôsobí celé tak trochu geometricky. Asi sa to takto tvorcovia snažili odzvláštniť, no nevidím dôvod, prečo sa rozhodli takto. V zásade mi to výraznejšie neprekáža, no rozdiel kvality grafiky je tam badateľný. Hudba v hre je takisto veľmi príjemná a veľmi dobre vie reflektovať všetko čo sa odohráva vo vnútri "Dawn".

Ešte by som mal dodať, že okrem svojich vlastných vnútorných textových monológov má Dawn ešte aj svoj vlastný vnútorný hlas, ktorý má symbolizovať rozprávača z televízie, ktorý komentoval dokumentárne programy o divokých mačacích šelmách. Je v podstate pre Dawn jej najväčším radcom. Je zaujímavé tiež vidieť, kam vlastne nakoniec všetko dospeje. "Copycat" je skutočne hra, ktorá ukazuje, že domov nie je miesto, kde sa môžeme najesť a spať. Je to niečo oveľa viac. A prísť o ten pocit domova a rodiny môže byť to najbolestivejšie, čo nás môže postihnúť. No ako sa ukáže, domov nikdy úplne nestratíme.