Zombie tematiku až tak nevyhľadávam ale považujem ju za dostatočne atraktívnu aj v hernej podobe, či už v prípadoch ako Resident Evil alebo Left 4 Dead. Land of the Dead: Road to Fiddler's Green ma zaujímala aj z filmového hľadiska, nakoľko ide o prequel k Romerovmu filmu.

Ako to teda dopadlo? Hneď na úvod poviem, že nijak slávne ale výsledok mohol byť aj oveľa horší. Ak by som mal začať tým pozitívnym, tak príbeh je na žánrové pomery obstojný a prepojenie s filmovým sequelom dostatočne kvalitné. Atmosféra niektorých, hlavne počiatočných misií je viac než na úrovni a záver zase svojou nekompromisnosťou a spádom zase navodzuje slušný adrenalín. A teraz k tomu horšiemu. Originalita misii nie je nijak závratná a tak hráč zavíta do pomerne totálne prefláknutých priestorov, pričom chýbať nemôžu ani kanály, ich grafický dizajn pritom nie je nijak extra pôsobivý. Rozmanitosť nepriateľov je minimálna, čim nemám na mysli fakt že bojujete iba proti zombie ale že bojujete proti zombie ktoré sa na seba často oblečením a vzhľadovo podobajú ako jednovaječní súrodenci. Road to Fiddler's Green ešte k tomu disponuje snáď najťažkopádnejším hrdinom akého som kedy v FPS videl. Chápem, že dej hry sledujeme z pohľadu staršieho farmára ale jeho chôdza a bežecké schopnosti sú na tak žalostnej úrovni, že by to za normálnych okolností bolo aj na smiech, keby vám pre tento handikap nehrozila často smrť od všadeprítomných nepriateľov. Tí sú síce rovnako pomalí ale z nepochopiteľného dôvodu vydržia viac streľby ako by mali a likvidovať ich ručnými zbraňami tiež trochu trvá, pretože Jack zjavne prácu na farme flákal a nemá ani dostatok sily aby ich bezproblémovo vyradil jedným dobre miereným úderom...

Ale ako som spomínal na začiatku, Land of the Dead nie je až tak hrozný a pokiaľ sa chcete odreagovať u jednoduchej hororovej strieľačky, je to v podstate prijateľná možnosť.

Ultimátna šialenosť ale zároveň jedna z najchytľavejších hier aké som kedy hral. Japonci sú v mnohom špecifický národ ale prísť s nápadom na simulátor vývoja mladej princeznej až do roku jej dospelosti – no uznajte sami, že toto nikoho iného ako ich snáď ani napadnúť nemohlo.

A že celý herný koncept funguje a možností máte neúrekom. Prakticky každý aj ten najmenší detail môže byť v konečnom zúčtovaní dôležitý, stačí jedno zaváhanie a vysnívaná kariéra vašej adoptovanej dcéry sa môže razom zrútiť. A aké možnosti teda máte? Vzhľadom k 74 rôznym zakončeniam je ich viac než dosť, výchovu môžete viesť cez prácu v domácnosti, rôzne zamestnania, študijné kurzy, ktoré ale pochopiteľne nie sú zadarmo ale aj cez rôzne výpravy. Chcete mať z princeznej bojovníka či mága? Na cestách môžete stretnúť rôzne postavy, hľadať poklady a mystické artefakty. Láka vás skôr kariéra umelkyne? Nie je problém zaplatiť pár kurzov a raz za rok na miestnej slávnosti viac či menej úspešne demonštrovať svoje umenie, ak nie v tejto, tak pokojne aj v inej oblasti. S pribúdajúcimi rokmi jej skúsenosti narastajú a oblasti pôsobenia sa zvyšujú, netreba však zabúdať aj na oddych.
Priveľký stres ju totiž môže doviesť k chorobám a raz za čas je vhodné jej aj kúpiť nejaký darček, inak môže pri nevhodnej výchove časom začať kariéru ako zlodejka. A netreba zabúdať ani na kontakt s ľuďmi v paláci, stretnutia s nimi na ňu môžu mať pozitívny efekt z hľadiska budúcnosti a doviesť vás k uspokojivému výsledku.

Princess Maker 2 je nesmierne zábavný a jednoduchý simulátor s netradičným konceptom. Dohrať ho nie je skutočne žiadny problém ale schválne si skúste stanoviť cieľ uplatniť sa po 18tom roku ako jeden z členov vyššej spoločnosti. A to už tak ľahké nie je...

Vice City ma kedysi nadchlo a preto som vydanie San Andreas očakával s napätím. A po tom čo sa mi dostal do rúk som mohol skonštatovať, že to chlapcom z Rockstar North zase raz vyšlo, tentokrát ale úplne inak.

Atmosférou je totiž San Andreas úplne niekde inde ako jeho predchodca, tentokrát sa na príbeh nahliada z pohľadu černošskej komunity a je nutné poznamenať, že hra v tomto doslova exceluje. Toľko hlášok, vzájomných podpichnutí a vtipných narážok ktoré si so svojimi kámošmi užijete, už len kvôli tomu hra stojí za odskúšanie. Jej hlavné lákadlá sú ale samozrejme niekde inde. A tým nemyslím príbeh hoci ten nie je ani slabinou a je v ňom je nachystaných aj pár menších zvratov či potešujúcich napojení na predošlý diel. Svet je ešte rozľahlejší a pozriete sa dokonca až do 3 veľkých miest, nechýbajú ani lesy a malebné dedinky, či obrovská púšť, z hľadiska preskúmavania herného sveta je skrátka fascinujúce ako ďaleko tvorcovia zašli. Mestá naviac žijú vlastným životom, navštevovať môžete butiky, bary, fastfoody, posilovne a váš životný štýl sa dokonca na postave aj reálne prejavuje. K tomu môžete znova nakupovať nehnuteľnosti (aj keď už nie až tak zábavným spôsobom ako v predchodcovi) vrátane obytných domov, rozširovať územie vášho gangu, zdokonaľovať svoje jazdecké schopnosti v školách, či len tak pre zábavu skákať s padákom alebo získavať peniaze v kasínach alebo dokonca aj randiť so ženami – to sú ale všetko len zlomky toho čo môžete vyskúšať. Pochváliť musím aj znova aj soundtrack (The Who, Depeche Mode, Billy Idol, Ozzy Osbourne... ) a taktiež parádny dabing, ktorého hlavnou hviezdou ale pre tento diel nie je dabér hlavného hrdinu ale Samuel L. Jackson v roli skorumpovaného policajta Tenpennyho.

V zásade mi je jasné, prečo niektorí SA neprijali najkladnejšie. Hrať za černocha a byť súčasťou ghetta pre mnohých nie je až tak atraktívne ale ja to považujem za príjemnú zmenu. Jediné čo by som hre naozaj vyčítal je obtiažnosť niektorých misií, obzvlášť záverečná je fakt výzvou.

O prvom hernom dieli GTA, ktorý ma naozaj chytil by som mohol napísať aj esej ale niekedy je priveľa slov zbytočných. Vice city je pre mňa v mnohom prelomovou hrou, hrou kvôli ktorá ma svojho času prinútila k zháňaniu výkonnejšieho PC. A áno, v tej dobe som ho mohol s čistým svedomím označiť za najlepší diel série.

Čo je na nej tak fascinujúce? Žáner mestskej akcie som predtým nepoznal a ktovie či by si ma nebyť Vice City získal. Ale na svoju dobu a herný charakter neuveriteľná voľnosť a rôznorodosť prostredia a misií, vynikajúco podaný príbeh s množstvom narážok na neskôr jeden z mojich najobľúbenejších filmov Scarface a fantastický 80tkový soundtrack si ma priam podmanili. A Tommy Vercetti je skrátka najlepšia postava aká sa kedy v sérii GTA objavila. Byť súčasťou jeho životného príbehu po prepustení z väzenia a sledovať jeho vzostup z bežného mafiána až na samý vrchol hierarchie bolo niečo čo ma neustále poháňalo vpred a nedovolilo mi vydýchnuť až kým nenaskočila záverečná animácia s parádnym odkazom na filmovú Casablancu. Či príbehové, či vedľajšie misie, o zábavu nebola núdza takmer nikdy a obrovské množstvo vozidiel vrátane motoriek, lodí a vrtuľníkov s ktorými hráč mohol manipulovať, priam bralo dych. A to som ešte nespomenul triumf v podobe kupovania nehnuteľností s ktorým hra vyrukovala v neskoršej fáze a ktoré snáď nikdy nebolo podané tak sviežim a zábavným spôsobom. Čerešničkou na torte a dôkazom, že si na výsledku dal Rockstar záležať je aj samotný dabing, ktorého sa zhostili mnohé známe mená ako Ray Liotta, Dennis Hopper či Tom Sizemore.

Vice City bol pre mňa kedysi stelesnením takmer dokonalej hry a spomínam naň veľmi rád.

O existencii Lara Croft and the Guardian of Light som do poslednej chvíle nemal ani poňatia, o to viac ma prekvapilo jej vydanie. Netuším komu kto prišiel s nápadom klasického Tomb Raidera zapracovaného do izometrického pohľadu a už vôbec netuším ako dotyčnú osobu napadlo, že to v konečnom dôsledku môže fungovať ale ono to miestami kupodivu funguje viac než dobre.

Príbeh je ale v tomto prípade lepšie neriešiť, narozdiel od predošlých dielov sa zvrháva do obyčajnej naháňačky za znovuoživeným bohom Xolotlom, ktorého je potrebné znovu uväzniť, aby nenapáchal nenapraviteľné škody. A nemá zmysel príliš riešiť ani mystických nepriateľov rôznych druhov komplikujúcich Lare v čo najväčších množstvách jej život. Áno, Guardian of Light je predovšetkým arkáda v štýle Diabla ale potešiteľné je, že obsahuje aj takmer všetko čo robí Tomb Raidera Tomb Raiderom a tak si užijete aj nejaké to skákanie, lezenie ale aj o niečo zjednodušené riešenie logických hádaniek. To ale za týchto okolností na škodu veci nie je, aj s prihliadnutím na kameru a ovládanie, pretože to nie je zakaždým úplne bezproblémové, špeciálne pri skákaní pod tlakom. Zbraní je v hre viac než dosť ale nakoniec som všetky nepoužíval ani zďaleka, pričom v počiatočných fázach sa dá pohodlne vystačiť aj s Totecovou kopijou, ktorú možno využívať aj ako pomôcku pri prekonávaní priepastí. Nepostrádateľnými sú aj výbušniny, ktoré vo vyšších leveloch nahradí granátomet, či raketomet - hoci by mi nikdy nenapadlo, že ich bude možné využívať v niečom čo nesie značku Lary Croft. Okrem putovania levelmi a hľadania cesty ďalej pochopiteľne môžete zbierať aj artefakty a dokonca aj plniť vedľajšie úlohy, odmeny za ne neskôr uľahčujú postup levelmi.

Výsledkom je celkovo pomerne slušná zábava ale v zásade nič viac a opätovné hranie ma aj kvôli nezaujímavému príbehu neláka. Guardian of Light naviac chýba ten "wow efekt" ktorý sa dostavuje pri preskúmavaní obrovských a monumentálne pôsobiacich priestorov v trojrozmernej verzii. A vlastne mu chýba aj nová hudba, i keď zapracovanie starých motívov z Legend, Anniversary a Underworld prebehlo bez problémov. Každopádne by som však radšej privítal klasické pokračovanie mojej obľúbenej série od Crystal Dynamics ale ako skrátenie času na jeho čakanie tento prídavok nesklamal.

Pokračovanie jednej z mojich najobľúbenejších hier predchodcovi hanbu nespravilo vôbec, akurát som musel vstrebať par odlišných prvkov. Grafický štýl ostal zanechaný, jedinou zmenou je prítomnosť 3D pohľadu vo vonkajších priestoroch ktorý možno označit za vydarený. Príbeh vsádzajúci oproti prvému dielu aj na objavovanie pôsobivého sveta by už nemal veľmi čím prekvapiť a preto sa autori rozhodli o oživenie v podobe mimozemšťanov, ktorí narušia svojim príchodom pokoj Twinsunu a dej sa časom presunie aj na ich domovskú planétu. Hráč sa ale nemusí bať, Twinsun nevýjde naprázdno a niektoré pozmenené lokácie stoja za to, hlavným lákadlom je ale tentokrát Zeelich, v ktorom si toho hráč užije viac než dosť a príbeh a jeho rozuzľovanie dokáže aj druhý krát vtiahnuť. Oproti jednotke potešia aj výraznejšie a dlhšie hudobné motívy a ako krok vpred sa dá označiť aj prítomnosť klasického save game, ktorý zbytočne nekomplikuje herný zážitok. Jedinou výraznou chybou Little Big Adventure 2 je že jednotka bola skrátka prvá ale inak ide v mnohých ohľadoch o porovnateľný a v niečom aj lepší zážitok. Že nikdy nevznikol a ani nevznikne 3 diel ma bude stále mrzieť.

LBA pre mňa bola a vždy bude stelesním nostalgie ale nie je až tak veľkým prekvapením, že v mojich očiach stále funguje aj dnes. Možno za to môže originálny a funkčný rozprávkovo realistický svet planéty Twinsun, netradičné ale kvalitné vizuálne poňatie, príjemné melódie skvelo podfarbujúce atmosféru a príbeh, v ktorom sa jeden obyčajný Quetch menom Twinsen, ktorého prenasledujú prorocké sny, stane počas cesty za hľadaním svojej unesenej priateľky, najdôležitejšou osobou v boji rebelov proti zákernému diktárorovi Funfrockovi a nakoniec aj záchrancom celej planéty. Možno to znie ako klišé ale kto kedy nemal podobné príbehy rád? A ešte k tomu v balení, ktorému som ako mladší nemohol odolať. Akékoľvek výčitky, ktorých by sa pár našlo, dávam stranou, z hľadiska doby v ktorej LBA vznikla, totiž vytknúť nemám čo.

Rozhodne zaujímavá a netradične poňatá stratégia, ktorú nemôžem priamo odsúdiť ale ani pochváliť. Spočiatku je totiž až príliš jednoduchá a stereotypná, po zmene prvej lokácie sa síce obtiažnosť zvyšuje a v záverečnej fáze ešte viac a herných možností pribúda. Istému stereotypu sa ale ani po čase ubraniť nedá, čo kombinácii s neskôr pomerne vysokou obtiažnosťou na zábavnosti nepridáva. Na druhú stranu, budovanie vlastného impéria v tomto biznise dokáže na istý čas zabaviť, veď kto by čo nespravil pre Lulu :-)

Ako mladšieho ma koncept tejto hry fascinoval, dnes ju ale už nemôžem označiť za nič iné ako úsmevné virtuálne Tamagotchi s minimom zaujímavých možností, ktoré si odskúšate behom prvých pár minút a následne už hra nemá čím prekvapiť. Ako nenáročné odreagovanie sa, budiž ale skúsený hráč nemá absolútne žiadny dôvod sa k Lule Virtual Babe časom vracať.

Spolu s Call of Duty patrí séria Medal of Honor k najvýznamnejším vojnovým FPS aj keď takmer vždy tento mikrosúboj prehráva, minimálne čo sa týka releasov vydaných pre PC. Nový prírastok do série po vzore Modern Warfare opustil bojiská druhej svetovej vojny a zasadzuje dianie do Afganistanu, čo je rozhodne plus. Čo ale plusom nie je, je že pozvoľná inšpirácia Modern Warfare občas až priveľmi nápadne prechádza do obyčajného vykrádania. Tvorcom síce chvíľami nemožno uprieť istú snahu o niečo svoje ale väčšinu času im buď chýba odvaha experimentovať alebo im skrátka len príliš skoro vyschla studňa inšpirácie a tak vsádzajú výhradne na osvedčený koncept. Čo má za následok, že hráč sa síce baví, ale vzhľadom k tomu, že takmer všetko už bolo k videniu inde a spracované o niečo lepšie nový Medal of Honor príliš v pamäti neutkvie a nemá reálnu šancu zaradiť sa medzi legendy žánru.

Pribehovo nejde o nič výnimočné, jednotlivé postavy až do záveru skôr splývajú ale hlavný účel to i tak plní. Graficky ide o slušný štandard, je však škoda, že hre mimo iné chýba aj kvalitnejšia hudba ktorý by podporovala vypätejšie momenty. (Djawadi na Giacchina, ktorého soundtracky k sérii sú počúvateľné aj samostatne naozaj nemá) Audiovizuálne ale ani tak nejde o žiadnu blamáž, z herného hľadiska možno pochváliť aj slušné tempo, ktoré má pritom ďaleko od slova zbesilé a nájde sa v ňom priestor aj na vydarené stealth momenty. V akčnejších pasážach až do splnenia primárneho cieľa dochádza aj na nepopulárne respawnovanie presily nepriateľov, ale fakt, že každá guľka vystrelená z hocijakého miesta vás môže stáť život, len podporuje hustnúcu atmosféru. Dizajn levelov taktiež obstojí, ale sem tam prílišná linearita dokáže zamrzieť, hlavne keď vás hra nepustí ďalej po rovnej ploche, len preto že tadiaľ skrátka ísť nemáte. Nepochopiteľné je aj že hráč ako člen špeciálnych jednotiek nedokáže vyšplhať na väčšiu prekážku bez cudzej pomoci, zatiaľ čo ostatní s tým prevažne problém nemajú. Kooperácia so zvyškom ale zase patrí k svetlejším stránkam hry, chváliteľné je aj dopĺňanie munície od vašich parťákov. Výsledok ale ešte zhadzujú menšie či väčšie bugy a nie práve najlepšia inteligencia nepriateľov, ale s odstupom času našťastie nejde o nič, čo by výrazne kazilo herný zážitok.

Čo dodať záverom - vzhľadom na vysoké očakávania ide o mierne sklamanie ale odhliadnuc od toho nám EA naservírovali nadpriemernú atmosferickú strieľačku, ktorá si hanbu nerobí. Akurát mohla a mala byť ešte lepšia.