Pathologic 3

Dohranie Pathologicu 3 bola zas udalosť v mojom živote: opätovné vrhnutie do takého toho afterglowu a mierne hmlistého rozpoloženia, ktoré má človek, keď zakúsi niečo prekrásne – taký ten absolútne subjektívny a zároveň absolútne pravdivý dôkaz, že zažil opus magnum.

Takže hoci si teraz uvedomujem, že Pathologic tam bol vždy, teraz si definitívne upevnil miesto medzi mojimi najmilovanejšími umeleckými dielami bez ohľadu na médium. Takže v mojej kardiogeografii – na hraniciach so Stredozemou, Čiernou a Bielou lóžou, Broadwayom (kde leží baránok), o ktorom spievajú Genesis, a iných krajinách mojich srdcoviek – je teraz viditeľné mestečko v primordiálnej stepi, mestečko plné hororov a divov, v primordiálnej stepi plnej odlišných hororov a divov, bezprostredne ohrozené morom, tým ultimátnym hororom.  

Je to taký masterpiece narácie, metanáracie, mytho-filozofie a kozmológie, že fakt neviem, kde začať spievať ódy. Začnem už so samotnou odvahou rozhodnutia, čo spravili v Ice Pick Lodge. Keď Pathologic 2 vyšiel ako remake jednotky len s jednou hrateľnou postavou z pôvodných troch, tak všetci by sme boli spokojní, keby zvyšné vyšli proste ako DLCčka do dvojky. Lenže to nestačilo: v Ice Pick Lodge sa rozhodli, že nielen ohnisko príbehu, ale aj herné mechaniky budú zrkadliť povahu hlavnej postavy, a tak ÚPLNE prekopali mechanizmy a Pathologic 3 je tak úplne iný žáner než dvojka.

Už to nie je hardcore survival hra, kde si nevydýchnete ani sekundu, pretože sa snažíte zároveň nechcípnuť od hladu a únavy a zároveň vyliečiť aspoň deti a aspoň jedného dospelého k nim, zatiaľ čo vám umiera zvyšok mesta v bolestných kŕčoch... a neustále plačete, že deň má len 24 hodín, a dúfate, že to aspoň nejak dopadne. Už je to detektívna adventúra prekladaná elementmi stratégie a adrenalínovými momentmi, kde má deň toľko času, koľko chcete, pretože dokážete vracať čas (koho desí cestovanie časom, tak nemusí, Pathologic spravil len to, čím bol legendárny vždy, prekročil štvrtú stenu a v zásade „cesta časom“ nie je nič iné len vpísanie mechaniky loadu priamo do naratívu – t.j. ak vám niečo nevyšlo, tak si vnútri príbehu „loadnete“ a spravíte to inak), a cibríte jednotlivé línie tak, aby to vôbec nejak mohlo dopadnúť.

V óde budem pokračovať rozplynutím sa nad brilanciou perspektívneho rozprávania a dizajnu hry. Pathologic 2 a 3 sú alternatívnymi verziami toho istého príbehu, takpovediac „rôznymi verziami mýtu“, kde je celkový príbeh rovnaký, ale tak, ako sa líšia herné mechaniky, tak sa líšia aj mnohé základné udalosti. (Viď princíp „žáner aj ohnisko príbehu zrkadlia protagonistu“). A to je dôvod, prečo mám tendenciu hovoriť a rozmýšľať o dvojke a trojke spoločne (obe hry sú zároveň plne svojbytné a zároveň súčasťou celku), pretože sa dopĺňajú a ukazujú radikálne odlišné stránky toho istého strašidelne okúzleného mikrokozmu. Keďže hlavnou postavou dvojky je domorodý rituálny liečiteľ a chirurg, tak aj jeho príbeh odhaľuje a ukazuje hlbiny domorodej mytológie, zatiaľ čo „pozadie“ tejto „figúry“ – prostredie, v ktorom sa tento mýtický zostup odohráva – je načrtnuté v mnohých surrealistických náznakoch a víziách. Je to majstrovské dielo „otvorených a neznámych horizontov“, ktoré sú naznačené, ale nie zmapované, a ktoré sú nevyhnutné na to, aby si fiktívny svet zachoval taje a zostal fascinujúci.  

Naopak protagonistom trojky je vedec z laboratória z metropole, ktorý chce vyskúmať liek na smrť. Jeho príbeh teda nie je zakorenený v miestnej mytológii, ale vo vedeckých utopických snoch a ambíciách. Preto je zas účastníkom mrakov explicitných intelektuálnych diskusií, a tak aj expozícia sveta je oveľa explicitnejšia a filozofickejšia; zatiaľ čo Pathologic 2 načrtáva, Pathologic 3 elaboruje. A tu prichádza moment majstrovského diela par excellence: trojka nebanalizuje, nevysvetľuje to, čo sa nemá vysvetliť, a nezatvára tie otvorené horizonty... Práve naopak, to, čo malo zostať hmlisté a tajomné, zostalo hmlisté a tajomné, zatiaľ čo tie elaborácie otvárajú úplne nové a neočakávané zákutia a výhľady, nové fascinujúce horizonty.  

A aj to je dôvod, že síce hlavným príbehom je zúfalý boj proti moru, proti moci, ktorá nesmierne presahuje schopnosti tých pár smrteľných lekárov, čo tam sú, tak v mikrokozme Pathologicu existuje toľko naratívnych línií, ktoré by mohli byť samy o sebe plnohodnotnými hlavnými príbehmi. A tak sa s jadrovou opozíciou života voči smrti, zúfalstva voči nádeji, preplietajú opozície ako magický illud tempus voči osvietenským útopiám, okúzlenie voči transcendencií, diachronický čas voči synchrónnemu bezčasiu... (a herec voči „reálnej osobe“ a hráč voči postave, pretože je to stále inscenované ako brechtovská divadelná hra a štvrtá stena je tu tradične z papiera).  

Príbehy a dialógy, ktoré ich odhaľujú, sú tak brilantné, že nie sú len opakovaním týchto trópov, ale presahujú ich a mohli by byť ich „otcami zakladateľmi“: rovnako ako Mefistofeles Marlowa aj Goetheho bude navždy „otcom zakladateľom“ trópu „tricksterského diabla, ktorý chce uzavrieť dohodu“, a zároveň je oveľa viac než len týmto trópom.  

Každopádne, ja by som teraz kľudne svedčil a neodvolal v Kostnici, že Pathologic séria patrí medzi vrcholy umenia zemegule vedľa diel takých veľkých zvierat ako Sofoklés, Šen Čou, Botticelli, Kafka, Stravinskij, Borges, či O'Keefe atď. atď. a momentálne mám teóriu, že ak sa niekedy ocitnem v Novom Jeruzaleme, v mojom paláci bude miestnosť, kde budem môcť hrať simultánne všetky diely Pathologicu a zároveň písať obsesívne analýzy a interpretácie každého motívu v nich. A kým som tu, v hĺbke duše budem furt čakať na Pathologic 4. A tešiť sa, ktoré (ešte netušené) rozmery tohto sveta sa ukážu teenagerke, ktorá vstala z hrobu, lieči zázračne kladením ruky a zdá sa, že má zlé dvojča, ktoré je morom samým. Tak sa uvidíme potom s ďalšou ódou a zatiaľ nech matka Boddho hladí vaše kroky.