Hneď zostra: moje dojmy sú čerstvé, hra práve dohraná na hard so snahou nezabíjať (asi 4-5 mŕtvol za celú hru), ale hoci dávam v podstate pozitívne hodnotenie, moje dojmy sú zmiešané a ten najsilnejší pocit je sklamanie.
Prvá vec, čo mi negatívne udrela do očí (resp. do uší), keď som začal hrať bol nemý hrdina... Srsly? V hre, kde na hráča rozpráva tak veľa postáv hrdina ani necekne, len asi 5x za hru má hráč možnosť pomocou napísaných dialógových replík niečo odkliknúť? To mi prišlo ako prvý kliniec do rakvy príbehu a atmosféry. O to viac, že hráme za konkrétnu postavu, s konkrétnou tvárou a minulosťou.
Môj druhý dojem bol, že hej, toto som už niekde videl, toto som už niekde hral.... Mám pocit, že hra si berie až priveľa z tria Dark Messiah of Might and Magic (ok, to je hra autorov, takže je logické, že budú pokračovať, tam kde prestali), Deus Ex a Half-Life 2 (tu sa viac než gameplayom inšpirovali výtvarnou stránkou a povedal by som, že aj niektorými jednotkami, oblasťami a "riešeniami"), ale žiaľ na žiadnu z týchto hier sa nejak nedoťahujú, nie to ešte, aby ju predčili. A myslím to vrátane ich vlastného Dark Messiah.
Je zvláštne, že hra ako keby pre mňa nemala žiadnu atmosféru a to je ten steampunkový, komiksovo štylizovaný koncept plný anachronizmov celkom zaujímavý. Lenže vo výsledku pôsobí dosť umelo, ako robený nasilu. Čo ho asi najviac zhadzuje, je príbeh. Ten je jednozačne najslabšou zložkou celej hry - opäť tu máme jedného chlapíka, čo zvládne všetko, hoci tu mám xčlenný odboj, ktorý vlastne nič nerobí, len nášho chlapíka posiela na misie a následne spať, aby ho mohli neskôr zasa poslať na misiu. Práve v tej komunikácii s "partizánmi" najviac bije do uší, že hl. postava nič nehovorí, postavy neustále opakujú mená postáv znepriatelených, či ostatných, ako keby jednali s človekom senilným alebo hráčom, ktorý niekde v polovici hry prišiel hrať nejakú hru, ktorú predtým nikdy nevidel. Nehovoriac o mnohých výkrikoch do tmy, ktoré by žiadna normálna osoba alebo seriózne napísaná postava nemohla povedať, bez toho, aby bola nejaký pokazený robot. Ešte k príbehu prečo zas také dementné stokrát videné zvraty, kde sa vaši obratia proti hl. postave? A ak Samuel vedel, že Corva má otráviť, tak ho nevaroval alebo neodviezol inde? Prečo to zas tie postavy spravili tak nešikovne? A prečo sa vlastne Outsider rozhodne v správnom momente pomáhať Corvovi? Nie je to až príliš lacné a výhodné, aby mal špeciálne schopnosti len tak? Nehovoriac o predvídateľnosti, ak ide dovtedy všetko až príliš po masle, bez akéhokoľvek zakopnutia, či zamotania v príbehu. Moment prekvapenia nulový. Jediné plus bolo, že mal admirál H. na konci výčitky svedomia a uvedomil si, že bol vlastne hlupák a má to vopred prehraté..
Doteraz som v podstate kritizoval a pritom dávam celkom vysoké hodnotenie. Dôvod je prostý, samotný gameplay bol našťastie najlepšou zložkou, avšak má svoje ALE. Je pravda, že niekoľko možností postupu je zábavných a dá sa s tým vyblbnúť, kombinovať a skúšať, čo a ako ďalej a rôzne taktiky sú nielen efektívne, ale aj efektné. No po čase mi i tak prišla hlavná postava turbo mega silná (aj bez zabíjania) a po zvyknutí si, bol postup hrou pomerne ľahký. A to hlavne z dvoch dôvodov:
1. AI, čo povedať, nepriatelia boli jednoducho sprostí, koľkokrát som im ušiel za roh a oni ma prestali prenasledovať, koľkokrát som im uspávaciou šípkou knockoutoval kolegu kúsok od nich a oni si povedali, že to museli počuť potkanov. Vlastne pri takmer hocičom si povedali, že to museli byť potkany. Ach tie potvory vynaliezavé, tie potkany. Zvládnu asi všetko. Nehovoriac o tom, že nikomu neprišlo divné, keď v danej oblasti patroloval zrazu sám a jeho 5 kolegov tam jednoducho nebolo.
2. Privezieme sa na loďke. Dostaneme sa k nejakým šípkou symbolizovaným dverám. Vojdeme, loading, splníme nejaký subquestík, dostaneme sa k cielu misie. S tým to podľa chuti vybavíme, vyjdeme von, nasadneme do loďky a odvezieme sa naspäť do safehousu. A takto celú hru. Až príliš skoro dáva hra najavo, že vlastne nemá čo iné ponúknuť, len určitú špecifickú šablónu, ktorá sa neustále opakuje. Našťastie táto šablóna je dostatočne zábavná a hra nie je až tak dlhá, aby to človeka omrzelo. Ani jednotlivé levely nie sú nejaké veľké. Je to však jedna z vecí, čo uberá na atmosfére.
Celkovo hráč až priveľmi cíti, že hrá hru. Nedá sa do nej ponoriť, je to ako pozerať film, o ktorom celý čas viete, že je to film a ani na okamih na to nezabudnete. Potom si to jednoducho nedokážem tak užiť. A to je najväčší problém tejto hry, je to také malé pieskovisko, na ktorom sa dá vyblbnúť, ale to neznamená, že zabudneme, že je to len obyčajné pieskovisko a nič viac. Škoda.
Prvá vec, čo mi negatívne udrela do očí (resp. do uší), keď som začal hrať bol nemý hrdina... Srsly? V hre, kde na hráča rozpráva tak veľa postáv hrdina ani necekne, len asi 5x za hru má hráč možnosť pomocou napísaných dialógových replík niečo odkliknúť? To mi prišlo ako prvý kliniec do rakvy príbehu a atmosféry. O to viac, že hráme za konkrétnu postavu, s konkrétnou tvárou a minulosťou.
Môj druhý dojem bol, že hej, toto som už niekde videl, toto som už niekde hral.... Mám pocit, že hra si berie až priveľa z tria Dark Messiah of Might and Magic (ok, to je hra autorov, takže je logické, že budú pokračovať, tam kde prestali), Deus Ex a Half-Life 2 (tu sa viac než gameplayom inšpirovali výtvarnou stránkou a povedal by som, že aj niektorými jednotkami, oblasťami a "riešeniami"), ale žiaľ na žiadnu z týchto hier sa nejak nedoťahujú, nie to ešte, aby ju predčili. A myslím to vrátane ich vlastného Dark Messiah.
Je zvláštne, že hra ako keby pre mňa nemala žiadnu atmosféru a to je ten steampunkový, komiksovo štylizovaný koncept plný anachronizmov celkom zaujímavý. Lenže vo výsledku pôsobí dosť umelo, ako robený nasilu. Čo ho asi najviac zhadzuje, je príbeh. Ten je jednozačne najslabšou zložkou celej hry - opäť tu máme jedného chlapíka, čo zvládne všetko, hoci tu mám xčlenný odboj, ktorý vlastne nič nerobí, len nášho chlapíka posiela na misie a následne spať, aby ho mohli neskôr zasa poslať na misiu. Práve v tej komunikácii s "partizánmi" najviac bije do uší, že hl. postava nič nehovorí, postavy neustále opakujú mená postáv znepriatelených, či ostatných, ako keby jednali s človekom senilným alebo hráčom, ktorý niekde v polovici hry prišiel hrať nejakú hru, ktorú predtým nikdy nevidel. Nehovoriac o mnohých výkrikoch do tmy, ktoré by žiadna normálna osoba alebo seriózne napísaná postava nemohla povedať, bez toho, aby bola nejaký pokazený robot. Ešte k príbehu prečo zas také dementné stokrát videné zvraty, kde sa vaši obratia proti hl. postave? A ak Samuel vedel, že Corva má otráviť, tak ho nevaroval alebo neodviezol inde? Prečo to zas tie postavy spravili tak nešikovne? A prečo sa vlastne Outsider rozhodne v správnom momente pomáhať Corvovi? Nie je to až príliš lacné a výhodné, aby mal špeciálne schopnosti len tak? Nehovoriac o predvídateľnosti, ak ide dovtedy všetko až príliš po masle, bez akéhokoľvek zakopnutia, či zamotania v príbehu. Moment prekvapenia nulový. Jediné plus bolo, že mal admirál H. na konci výčitky svedomia a uvedomil si, že bol vlastne hlupák a má to vopred prehraté..
Doteraz som v podstate kritizoval a pritom dávam celkom vysoké hodnotenie. Dôvod je prostý, samotný gameplay bol našťastie najlepšou zložkou, avšak má svoje ALE. Je pravda, že niekoľko možností postupu je zábavných a dá sa s tým vyblbnúť, kombinovať a skúšať, čo a ako ďalej a rôzne taktiky sú nielen efektívne, ale aj efektné. No po čase mi i tak prišla hlavná postava turbo mega silná (aj bez zabíjania) a po zvyknutí si, bol postup hrou pomerne ľahký. A to hlavne z dvoch dôvodov:
1. AI, čo povedať, nepriatelia boli jednoducho sprostí, koľkokrát som im ušiel za roh a oni ma prestali prenasledovať, koľkokrát som im uspávaciou šípkou knockoutoval kolegu kúsok od nich a oni si povedali, že to museli počuť potkanov. Vlastne pri takmer hocičom si povedali, že to museli byť potkany. Ach tie potvory vynaliezavé, tie potkany. Zvládnu asi všetko. Nehovoriac o tom, že nikomu neprišlo divné, keď v danej oblasti patroloval zrazu sám a jeho 5 kolegov tam jednoducho nebolo.
2. Privezieme sa na loďke. Dostaneme sa k nejakým šípkou symbolizovaným dverám. Vojdeme, loading, splníme nejaký subquestík, dostaneme sa k cielu misie. S tým to podľa chuti vybavíme, vyjdeme von, nasadneme do loďky a odvezieme sa naspäť do safehousu. A takto celú hru. Až príliš skoro dáva hra najavo, že vlastne nemá čo iné ponúknuť, len určitú špecifickú šablónu, ktorá sa neustále opakuje. Našťastie táto šablóna je dostatočne zábavná a hra nie je až tak dlhá, aby to človeka omrzelo. Ani jednotlivé levely nie sú nejaké veľké. Je to však jedna z vecí, čo uberá na atmosfére.
Celkovo hráč až priveľmi cíti, že hrá hru. Nedá sa do nej ponoriť, je to ako pozerať film, o ktorom celý čas viete, že je to film a ani na okamih na to nezabudnete. Potom si to jednoducho nedokážem tak užiť. A to je najväčší problém tejto hry, je to také malé pieskovisko, na ktorom sa dá vyblbnúť, ale to neznamená, že zabudneme, že je to len obyčajné pieskovisko a nič viac. Škoda.
Pro: možnosti gameplayu, steampunkový setting
Proti: príbeh, mlčiaca hlavná postava, sterilnosť a šablónovitosť