The First Berserker: Khazan

Bossovia s masívnym HP a reflexy prechádzajúce skúškou ohňom, kedy jedna chybička môže prehrať celý bossfight. Nebudeme si nič nahovárať, táto hra je naozaj brutálna. Ale zároveň je absolútne parádna! Náhoda tomu chcela, že som si krátko po sebe zahral hneď dve vynikajúce souls-like hry. Black Myth: Wukong a práve Khazana. A hoci som ako najlepšiu souls-like hru označil Black Myth: Wukong, teraz svoj záver musím prehodnotiť. Khazan je totiž lepší, a to o celkom dosť. Dokonca by som príliš neváhal porovnať ho rovno s majstrovskými dielami od FromSoftware.

Súbojový systém je totiž abolútne "mňam, dopíči". Je rýchly, rytmický, návykový, adrenalínový a hlavne: vyladený a fér. Čo je niečo, s čím majú ostatné souls-like hry problémy (napr. v prípade Lies of P mi nedopečený súboják otrávil celú hru). Bossovia sú fantasticki a dajú hráčovi poriadne zabrať. Súboje sú relatívne dlhé a tuhé. Ale sú fér, bossovia svoje útoky signalizujú prehľadne, napriek tomu si však zachovávajú náročnosť. Čo sa týka obtiažnosti, hra si môže smelo podať ruku s FromSoft dielami. Podobne ako v Sekiro, aj v Khazanovi ide hlavne o odrážanie/vykrývanie úderov (niekedy kombinované s dodgovaním), rozbitie nepriateľovho postoja a následné zasadenie comba. Dôležitá poznámka: ak sa vám to podarí, nepriateľa tým nezabijete, len mu uberiete trochu viac HP.

Vyložene jednoduchý boss sa v hre asi nenachádza. Dobre, aby som nekecal... nepovinní bossovia v side misiách sú viac-menej oddychovkou. Ale tí hlavní, tí sú brutálni. Avšak, sú tu predsa len isté možnosti, ako si boj uľahčiť. V prvom rade je možné si povolať NPC posilu (ktorá je spočiatku slabučká, ale dá sa vylepšiť), prípadne zmeniť obtiažnosť na easy. Pôvodne ste po zmene obtiažnosti už nemohli prepnúť späť na normal, ale autori to opravili v nedávnom patchi. Oproti normal módu je easy odlišný jedine v tom, že vám nepriatelia dávajú menšiu damage, inak je všetko rovnaké. Takže o výzvu neprídete, len si doprajete menšiu výhodu. Avšak, keď som si easy mód sám vyskúšal, prišiel mi až príliš jednoduchý. Ale možno to bolo tým, že som už mal mechaniky hry zažraté do podvedomia.

Napokon som teda hru dohral na normal (a bez summonov), hoci najmä pri záverečnom bossovi (ktorý je naozaj hardcore) ma to veru lákalo prepnúť na easy. Úplne teda chápem každého, kto tak urobí. Výhodou však je, že po každom pokuse zdolať bossa dostanete lacrimu (tunajšiu obdobu duší). Jej výška sa odvíja podľa toho, ako dobre sa vám v bossfighte darilo. Čím viac HP dáte bossákovi dole, tým viac skúseností dostanete. Elegantné riešenie, vďaka ktorému odpadá zdĺhavé farmenie a hráč má navyše pocit, že sa stále posúva. Platí to však len pre bossov, v bežných misiách si budete musieť pre lacrimu po respawne dobehnúť sami.

Farmenie v hre síce prítomné je, avšak pozor! Týka sa hlavne bossov! Keď ich totiž porazíte, môžete sa s nimi stretnúť znova a znova a získať od nich nové predmety či výzbroj. Super nápad a niečo podobné by som rád videl aj v hrách od FromSoftu. Rovnako body v strome schopností môžete ľubovoľne presúvať a viac experimentovať. Pochváliť musím aj cool grafiku v anime štýle a tentokrát aj zrozumiteľný príbeh (ktorý síce nie je nijako zvlášť originálny, ale pre podobnú hru bohato postačuje), skvelé zvuky, dabing aj hudbu. Hra ponúka aj pomerne veľa obsahu. Tvorcovia hovorili o cca 80 hodinách, How Long to Beat hlási nejakých 50 hodín (hlavný príbeh + side misie). Ja som s hrou však strávil viac ako 100 hodín (áno, zomieral som často). Čo je však podstatnejšie: vôbec ma nezačala nudiť, naopak, bavila ma až do konca!

Predsa len je tu ale pár chybičiek. Tak napríklad sa priamo v teréne nemôžete teleportovať medzi jednotlivými checkpointmi. Musíte sa vždy vrátiť do hlavného hubu, kde máte k dispozícii mapu. Je to trochu otravné, ale dá sa na to zvyknúť. Tiež by som prijal možnosť vrátiť sa k najbližšiemu checkpointu priamo "z terénu" (niečo na spôsob homeward bone z Dark Souls). Tvorcovia ale tieto veci prisľúbili napraviť v updatoch, takže ak budete hrať neskôr, zrejme sa už budete môcť teleportovať voľne.

Niekomu tiež môže prekážať, že čo sa týka lokácií, tak sa Khazan drží celkom pri zemi. Asi zo žiadnej lokality nepadne sánka, hoci sú urobené pekne a prehľadne (level design je o dve úrovne napred pred Wukongom) a ide skôr o klasické miesta (hory, horiace mesto, jaskyne, podzemné šachty...). Žiadne majestátne scenérie typu Anor Londo nečakajte. Mne osobne to príliš neprekážalo, ale aj tak je to trochu škoda, pretože tvorcovia by na to schopnosti mali. Chápem ale, že ich možno tlačil skromnejší rozpočet. Čo mi ale trochu vadilo, bolo nadužívanie status efektov. Takže skoro každý boss nejaký má (elektrina, oheň, chaos, jed, však to poznáte). Bolo to trochu repetitívne. A veční kverulanti by, pravdaže, mohli povedať, že hra do žánru vlastne nič nové neprináša.

Vadí to? Mne teda vôbec! Khazan mi totiž ako celok absolútne sadol a ja som sa na ňom stal závislým ako svojho času na Bloodborne, Dark Souls či Sekiro. Dostával som na prdel, nadával som, hovoril som si "dobre, už len jeden pokus a vypnem to" a po smrti som neodolal a musel zo skúsiť znova. A znova. A znova. Presne tak, ako to v týchto hrách má byť.