Prvý diel Red Faction nie je z tých hier, po ktorých ostanú v človeku príjemné zážitky ktoré im ešte dlho ležia v hlave a hovoria „Ešte niekedy si to treba zahrať“.

Bavilo ma to nazačiatku, keď som ako vzbúrený robotník elektrickou tyčou mlátil strážnikov v baniach. Bavilo ma to ešte aj vtedy keď som v administratívnej budove mal uniesť nejakého byrokrata a to tak že nenápadne, so zbraňou zastrčenou sa zakrádať pomimo SBS károv (v skutočnosti sa v tejto misií dá s tlmičom na pištoli popraviť dosť veľa úradníkov a úradníčiek, len ich potom treba nahádzať niekam do rohu, aby si ich nikto nevšimol). Páčilo sa mi, keď som v obrnenom vozidle doháňal vojakov a tí keď už boli skoro pod kolesami, zdesene kričali „Please! Don't do it!“ Páčila sa mi myšlienka zničenia ťažobnej korporácie a páčilo sa mi aj logo vzbúrencov čo si hovorili Red Faction. Na výber 15 zbraní, z ktorých najviac pomôže útočná puška UAR-42 a v neskoršej fáze hry ťažký guľomet JF60, alebo elektromagnetická puška FCA-26 ktorá strieľa cez steny (je vždy "sranda" keď túto fintu využije nepriateľ). A to je všetko, čo sa mi páčilo.

V skutočnosti ide o bežnú strieľačku, pri ktorej netreba skoro vôbec rozmýšľať. „Skoro“ preto, lebo nie je k dispozícii žiadna mapa, na ktorej by bol označený cieľ misie, ani žiadne šípky, ale nie je to žiadna motanica a zablúdiť je naozaj ťažké. Obrovské vesmírne koráby v miestnostiach bez otvorov, elektrické lampy v bočných tuneloch hlbokých jaskýň, superhrdina z Red Faction ktorý na mňa spokojne čaká pri schodoch okolo ktorých neustále behajú nepriateľský vojaci (ako sa tam dostal?), lietajúci a škaredý hlavný záporák a jeho nekonečné kecy (ale veliteľka vzbúrencov Eos je ešte drsnejšia!)... totálne logické nezmysli (dejové, architektonické), ktorými je táto hra presýtená, by dnes nikto neprepáčil, ale v roku 2001 to bolo ešte OK a musím to asi akceptovať.