Cuphead je zaujímavý kus softvéru, ktorý vás rozosmeje a poteší, no primárne naserie do nepríčetna. Stoja tie nervy za to? Zaslúži si Cuphead vaše peniaze, čas a všetky tie ceny, ktoré dostal od novinárov a hráčov po celom svete? V krátkosti - áno.

Nezávislí vývojári z MDHR Studio si zaslúžia každé jedno ocenenie, každú jednu vysokú známku, každé jedno pochvalné slovo, ktoré ich PRVOTINA zozbierala. To musím zdôrazniť. Cuphead je historicky prvá hra, ktorú toto štúdio vydalo! MDHR, podobne ako Team Cherry so svojím Hollow Knightom, odštartovalo svoje portfólio vo veľkom.

Ručne kreslené animácie a soundtrack od živého orchestrálneho zboru, ktorý pre Cupheada pripravil kúzelnú zbierku skladieb v štýle klasických hudieb z 30. rokov minulého storočia, krásne podfarbujú celý štýl hry. Štýl kreslených „detských“ programov z už spomínaného obdobia, sadol Cupheadovi ako riť na šerbeľ. Nechcem si radšej ani predstavovať, ako dlho muselo trvať animovanie všetkých objektov a postáv v hre. Tu sa bavíme o mesiacoch ručného kreslenia. Jeden frame po druhom. A ono to celé do seba nádherne zapadlo!

Okrem samotnej animácie dopomáhajú grafike hry aj rôzne efekty a detaily. Príjemný dotyk pre štylizáciu grafiky bol napríklad efekt jemného zrnenia obrazu, ktorý ešte viac upevňuje pocit starých animácii, alebo malé pohyby postáv, keď nehybne stoja. Cupheaďáci sa napäto pohupujú na mieste, keď sa na hernej mape dlhšie nehýbete, akoby sa už nemohli dočkať ďalšej akcie. Hra na vás, vďaka svojej atmosfére a zábavnému gameplayu, pôsobí od úvodného tutoriálu až do záverečných titulkov veľmi prirodzene a živo. Až máte občas problém kliknúť na tlačítko „Exit“ v menu. Ešte jeden boss? Ešte zopár...

Z Cupheada sála originalita, cit pre detail a láska ku animácii. A nemilosrdná obtiažnosť! Nie však nefér obtiažnosť. Hitboxy sú zväčša bez chyby a keď trafíte nepriateľa, tak máte naozaj pocit, že ste ho trafili. Hra vám to dá svojim grafickým feedbackom totiž značne najavo, blikaním jeho textúry. Sľúbil som si, že to prirovnanie nepoužijem, no nedá sa. Cuphead je Dark Souls medzi run and gun skákačkami. Dokáže byť krutý, no nikdy nie nefér voči hráčovi. S náročnosťou nešetrí od samého začiatku a po úvodných dvoch, ako-tak jednoduchších, bossoch, na vás začne sypať slušné „vypečenosti“ (ten hajzel zelený drak...). Pocit víťazstva je ale o to sladší.

Práve pocit perfektne zvládnutého boss fightu, je to, čo vás pri Cupheadovi udrží dlhé hodiny. Ten pocit zadosťučinenia, keď konečne porazíte toho ZELENÉHO DRAKA!!! Neopísateľná radosť, zrovnateľná s tou malého dieťaťa, ktoré po prvý krát nedostalo na Vianoce ponožky.

Náročnosť stranou (už som spomínal draka?), gameplay je bleskovo plynulý a nenechá vás v kľude ani sekundu. Neustále sa na obrazovke niečo deje a vy ste nútení byť permanentne v strehu. Každú chvíľu sa na monitore objavujú noví (často karikatúrne spravení) nepriatelia, kvôli čomu ste nútení za behu meniť stratégiu boja. Run and gun sekcie (ktoré slúžia na zbieranie mincí pre nákup powerupov, na ktoré sa čoskoro dostane rada) sú tak väčšinu času neskutočne hektické a občas mám pocit, že od hráča vyžadujú až príliš veľa. K tým powerupom... Tie si postupne kupujete z obchodu, ktoré vedie tlstá sviňa. Akože, prasa... Ozajstné, tento krát to nie je vtip.

Každé zakúpené vylepšenie má svoje klady aj zápory. Zatiaľ čo jeden variant útoku poskytuje ďaleký dostrel, no slabý damage, iný ponúka opak. Okrem toho sa tu nájdu aj špeciálnejšie útoky, ktoré napríklad dávajú väčší damage v momente, keď strieľate chrbtom otočení ku cieľu.

Popri zmenách štýlu streľby, nájdete v Cupheade aj rôzne ability. Baviť sa však má cenu len o jednej. Tou je Smoke Bomb, ktorá zaručí neviditeľnosť pri dashovaní. Nenahraditeľná vymoženosť, ktorá sa vám bude hodiť v každom boji.

Na niečo stále zabúdam... Príbeh? Ten tu síce je, no nečakajte nič svetoborného. Bratia Cuphead a Mughead prehrali s diablom svoje duše v kockách a snažia sa ich dostať späť. Cuphead naozaj nie je postavený na dramatických príbehových zvratoch, či komplikovaných postavách. Všetko podstatné je v gameplayi.

Skvelé ovládanie, úžasný soundtrack, prekrásná grafická štylizácia a zábavný coop. Recept na dokonalú hru? Takmer. A v tom je ten problém. Absolutórium dám jedine hre, ktorú môžem odporučiť úplne každému a mať pritom istotu, že sa väčšina z nich bude baviť. To sa pri Cupheadovi nedá. Nie je to chyba hry, skôr pravdivosť výroku „100 ľudí 100 chutí“. Cuphead je v podstate len jeden bossfight za druhým, občas okorenený run‘n’gun sekciou. To nie je zrovna najmainstreamovejšia forma hry. Tým samozrejme nechcem povedať, že si "stovku" zaslúžia len mainstreamové blockbustery. Obtiažnosť tu totižto hrá taktiež významnú rolu. Ani Dark Souls by som neodporučil občasnému hráčovi (alebo ako elitisti vravia – casuálovy), ktorý kedysi hral Balloon Fight na NES-e a na tablete má nainštalovaný Candy Crush.

V prípade tvrdenia, že ide v podstate o jeden bossfight za druhým, nemyslím repetetívnosť (i keď aj tá sa môže dostaviť, najmä keď sa zaseknete na nejakom bossovi), skôr prílišnú lineárnosť, kedy sa jednotlivé levely odohrávajú vždy len na jednej obrazovke. Cuphead si tak odnáša zaslúžených 90. Odporúčam aspoň skúsiť, s tvrdením, že nie každému sadne.

Séria Need for Speed je klasický prípad prežívania vďaka menu. Vďaka svojej minulosti. Čím novší diel skúsite, tým viac sklamaní budete. A poviem vám, že najnovší diel s podtitulom Payback, to poslal ešte o niečo ďalej. Tu už nejde o sklamanie, tu ide o znechutenie.

Prajem si, aby som už nikdy nemusel vidieť ani len hlavné menu. Payback je totiž dosť možne najhorší diel série. Otravné cutscény, katastrofálne postavy, nepríjemné ovládanie a cringe kam sa len pozriete. Ó, a samozrejme mikrotransakcie. Bavíme sa tu o EA. Títo borci ku svojim hrám lootboxy bastlia už tak nejak automaticky.

Najdôležitejšia zložka v závodných hrách je gameplay. Ovládanie. Pocit z jazdy. Nie príbeh. Jasné? Pánom z Ghost Games to jasné evidentne nie je a už tretí rok sa nám snažia narvať do závodnej arkády akési pokusy o "drama story". Začalo to v Need for Speed (ten z 2015teho... pretože normálny názov už je v dnešnej dobe príliš mainstream) a pokračuje aj tu. Cringe levely sú o niečo nižšie, no aj tu si budete musieť nájsť čas na predýchanie situácie, ktorá sa pred vašimi očami na obrazovke deje. Tentokrát tu nenájdete klasický storku o "nováčikovi", ktorý je v meste nový a ešte nevie ako to chodí, ale naopak. Ste profík, ktorého meno som sa ani nesnažil zapamätať (toľko ku kvalite postáv) a snažíte sa zozbierať čo najviac áut a reputácie od súperov, aby ste sa následne mohli vysporiadať s hlavným bossom konkurenčného automobilového gangu/kartelu/whatever s názvom The House, ktorý s vašou "crew" v minulosti vyjebal.

Videli ste Fast and Furious? Ak áno, tak už presne viete ako sa to celé odohráva. Je to tupé, nezaujímavé, lenivé a nemá to tu čo hľadať. Čo je však horšie, je fakt, že vám v priebehu tohoto cirkusu neustále niekto vyvoláva na mobil a chce po vás, aby ste plnili rôzne vedlajšie závody či chodili na stretnutia. Každé 2 minúty... Rovnako, ako tomu bolo pri Need for Speed (2015). Ghosti sa fakt nepoučia. Nikdy v ničom.

Aj keď sa cez to všetko prenesiete, Payback vám nedokáže nič poriadneho ponúknuť. Teda okrem platby kartou za bodíky... Pardon... Gameplay totižto stojí za hovno. Ovládanie je veľmi neresponzívne, hra nepodporuje volanty (!) ani neobsahuje pohľad z kabíny auta (!!!) a často som mal pocit, že ma považuje za dieťa. "Drž plynovú páčku a nejako to dopadne." Bez nejakých väčších problémov zládnete každý závod na prvý pokus. Stačí len použiť správny typ vozidla (závoďák/off-road) a sledovať odporúčanú rýchlostnú triedu. Ak má vaše auto väčšie číslo ako je odporúčané, na 99% vyhráte. To už mohli spracovať aj do formy Excelovej tabuľky a nemuseli sa namáhať s nejakou hrou.

Samotné závody prebiehajú tak, že pri štarte všetkých predbehnete, chvíľu vás hra nechá bojovať o pozíciu a po chvíli prepne switch v hlavách umelej inteligencie a tá začne závodiť v tempe pokojnej nedelnej prechádzky. Akonáhle ale hra zistí, že sa blíži cieľová rovinka, vstúpi do platnosti takzvaný rubberbanding efekt, ktorému sa každá závodná hra snaží vyvarovať. Need for Speed nie, ten na tom postavil celú hru. Protivníci akoby vystrelia z praku, dobehnú vás a chvíľu vás budú otravovať, aby ste si na konci závodu mohli povedať: "To bolo tesné! Som to ja ale skvelý závodník! Mama poď sa pozrieť!!!". Zatiaľ čo vám v priebehu toho hra pritaká, chváli vás a za odmenu vám dá kartičku, ktorou môžete zlepšiť už spomínané čísielko svojich áut. Prijebanú kartičku...

Veď čo iné by to mohlo rozdávať, že ano? Však aj v realite modifikujeme autá kartičkami! Autodiely? To je čo? Keď chce niekto vymeniť prevodovku, tak si kúpi balíček kartičiek a modlí sa, nech mu padne nejaká slušne hodnotená prevodovka. To je skrátka fakt a musím vývojárov pochváliť za ich dokonalú implementáciu tohoto bežného javu do ich závodnej hry "novej generácie". /s

Otrasné. Ďalšia blbosť sú policajti. Tí v Payback ani nemuseli byť. Pôsobia tu len ako prívesok. Nemusíte sa s nimi ani zapodievať. Stačí pokračovať v ceste podľa stanovených checkpointov a po preťaní cieľovej čiary sa zázrakom stratia. Popri jazdení cez spomínané checkpointy budete mať pocit, akoby ste hrali Flatout 4 (ten najnovší diel, ktorý za moc nestojí), pretože sa auto chová ako na klzisku s kusmi masla miesto kolies. Spoločné s ním má aj technickú stránku. Obe hry sú plné bugov. Payback beží slušne (čo sa frameratu týka), no stačí pár závodov a pochopíte, že boje s protivníkmi tu sú ako za trest. Autá so sebou komicky mlátia o steny, glitchujú cez seba a spustnenie multiplayeru je prirovnateľné ku otvoreniu Pandorinej skrinky. Chaos vládne celej hre. Takže aby som pravdu povedal, radšej by som si zahral Flatout 4. Ten sa aspoň neberie tak strašne vážne a bugy vyznejú aspoň trocha vtipne.

Jediné, za čo by som Need for Speed: Payback mohol pochváliť je grafika a zvuky áut. Hudbu už ani nie. Niektoré skladby sú fajn, no iné pôsobia akoby vypadli z úplne inej hry alebo skrátka len vôbec nesedia do situácie v ktorej sa momentálne nachádzate. Zlatý Underground 2.

Mám pocit, že sa vývojári pozreli na predchádzajúci Need for Speed a zmenili lokáciu a počasie (v NFS 2015 bola neustále daždivá noc). Následne si však zahrali Forzu Horizon 3 a povedali si, že by veci z nej pekne zapadli aj do ich hry. Následne prišiel Criterion a ponúkol sa, že do Paybacku spraví deštrukčný model. Neuvedomili si ale, že Payback používa reálne značky áut a tak nemohli deštrukciu spraviť tak, ako ju všetci verne poznáme z Burnoutu. Tak ju spravili len polovične. Ale nezabudli prihodiť prerážanie billboardov (rovnako ako tomu bolo pri Burnout Paradise). A to je vlastne celá hra v kocke. Chaotická zmeska nápadov, v ktorej toho funguje len minimum, no tvári sa, že je niečo viac než "len" závodná hra. Snaží sa byť Forza, Flatout, Burnout, Rýchlo a zbesilo... Skrátka všetko, len nie to, čo má v názve. Need for Speed...

Zrejme jediný originálny nápad, ktorý sa mi pozdával, je hľadanie častí starých, zabudnutých áut a ich následná reštaurácia. Hra vám ponúkne mapu "pokladu", z ktorej musíte vyčítať, kde sa asi tak daná súčiastka v hernom svete nachádza. Ou, počkať... To už tu vlastne bolo tiež. Forza Horizon so svojimi "Garage Finds" či The Crew a Test Drive Unlimited so "Secret Car Parts"... Tak nič teda.

K mikrotransakciám sa už vyjadrovať nebudem, pretože to nemá zmysel. Nikto súdny si po prečítaní tejto recenzie nekúpi ani len základnú hru, nie to ešte in-game menu či nebodaj season pass.

Mafiu poznáme každý. Každý Čech či Slovák ju dohral aspoň 5-krát, každého jedinca komu sa na nej čo i len niečo malého nepáči, ukrižujeme (rozumej: nazveme ho *doplň čo najoriginálnejšiu urážku* v internetovej diskusii) a každoročne sa ako kult stretávame pri budove bývalého Illusion Softworks, kde tomuto daru z nebies skladáme prísahy vernosti a chválospevy. Nie, nechám to už tak. Snáď som dal dosť najavo, čo si myslím o fanatizme, ktorý sa okolo tejto hry vznáša v CZ/SK hernej komunite. To všetko bokom, stále sa jedná o skvelú hru. A nutno uznať, že na naše "československé" pomery, sa jedná o hru legendárnu.

Lepšie byť chudobný a živý, ako bohatý a mŕtvy
Podzim 1930

"Původne sem byl taxikář. I když to zrovna moc neneslo a dělal jsem to od nevidim do nevidim, byl sem rád, že mám aspoň nějakou práci." - A tak to všetko začalo. Tommy Angelo je obyčajný taxikár v americkom meste Lost Heaven. Vlastne, bol, do doby keď sa stal očitým svedkom prestrelky dvoch mafiánskych rodín. Bol tak postavený pred voľbu. Pridať sa ku zločineckej organizácii istého Dona Salieriho, alebo žiť v strachu či neskončí s guľkou v lebke ako sa to v prípade nechcených svedkov často stáva.

Lepšie byť bohatý a žiť si, ako chudobný a prežívať

Po dni strávenom rozvážaním zákazníkov v taxíku, sa tak náš protagonista stáva vodičom pre Salieriho rodinu. Pripravte sa teda, že sa pri hraní Mafie nezaobídete bez šoférovania. A že je toho šoférovia dosť! Každá akcia začína rozkazom Dona, ktorý určí čo sa má v ten deň vybaviť. Následuje rutina "zájsť si pre zbrane k Vincenzovi a popýtať sa na nejaké vozidlo u ko-ko-ko-koktavého Ralpha". Ku zbraniam sa ešte dostaneme, začneme ale autami. Práve tu, totiž tkvie kúzlo Mafie. Nasadnete do nádherne vymodelovaného, uveriteľného dobového vozidla a otvorí sa pred vami žijúce, citlivo vytvorené mesto, cez ktoré sa môžete premávať ako sa vám zachce. Ani vo väčšine misiách nie je jasne stanovená cesta, ktorou musíte ísť. Stanovený je len cieľ a občas časomiera, do ktorej uplynutia sa na dané miesto musíte dostať. Kade a ako je už na hráčovi.

Nejedeme náhodou pořád dokola?

Nie Paulie, nejazdíme stále dokola, ok?! Len sa kochám pohľadom na mesto. Mafia zvládla traverse mestom s veľkou bravúrou. Je vidno, že sa programátori naozaj snažili ovládanie áut v Mafii priblížiť čo najviac realite. A z veľkej časti sa im to podarilo. Každé auto sa chová a ovláda inak, má iné parametre (ktoré si môžete prezrieť v prehľadnej autoencyklopédii v menu hry) a iné využitie. Neodporúča sa vziať Bolt Ace ako únikové auto po akcii či naopak Trautenberg Model J alebo iné luxusné auto na nenápadný presun mestom. Bez srandy si myslím, že má Mafia do dnešnej doby jeden z najlepších jazdných modelov, aký som kedy v hre videl.

Stoj, lebo strelím!

Čo už tak dobré nemá, sú zbrane. Presnejšie streľba z nich. Proti zbraniam samotným nemám nič. Nájdeme tu klasické Tommy guny, nejaké základné sniperky, Colty, upilované brokovnice dovezené zo Sicílie, basebalky, molotovy, granáty a nože. Vcelku pestrý výber. Strieľať sa v Mafii bude, o to sa nebojte, ale stále mám pocit, že jazda v aute prevažuje akciu. Možno to bol zámer, pretože ako som už spomenul, strieľanie je dosť problematické. Hra využíva kameru z tretej osoby, zasadenú tesne za hlavu postavy, čo spôsobuje (aspoň mne) problém pri mierení.

Skrátka to nie je zrovna najpresnejšie. Občas mám namierené rovno na hlavu nepriateľa, no pri výstrele zistím, že som trafil zábradlie stojace asi meter odo mňa. A to sa bavíme o strele letiacej z Coltu. Nechcite aby som začal spomínať "zážitky" s Thompsonom... Tá zbraň má taký spätný ráz, že pri zabíjaní mravcov zostrelíte Boeing letiaci okolo.

Musím však hre uznať, že ak už niekoho trafím, tak to stojí za to. LS3D engine ponúka veľmi uspokojujúci feedback streľby a postava do ktorej vystrieľate plný zásobník samopalu sa len tak nezloží na zem v kaluži krvi. Naopak, ešte predtým ako posledný krát vydýchne, vám odprezentuje na monitore pekný tanček, pri ktorom sa bude krútiť podľa toho, do akých častí tela momentálne pálite. Je samozrejmé, že v modernejších hrách určite nájdeme lepšie spracovanie animácii smrti, ale tu musíme prvý krát spomenúť rok vydania. 2002, dámy a páni!

Štvrťstoročie na pultoch obchodov

Je to tak. Mafia nedávno oslávila svoje 15. narodeniny. Pritom sa na ňu dá stále pekne pozerať. Jej grafika už síce nie je to najlepšie čo na našich monitoroch môžeme vidieť, ale ešte nezostarla natoľko, aby hre škodila v hrateľnosti. Vo svojej dobe konkurovala tretiemu pokračovaniu malej série od istých Rockstar Games - Grand Theft Auto... Nechám vás hádať, ktorá z týchto hier dosiahla vyššiu predajnosť.

Mafia si však napriek tomu neviedla zle. Ako som už v úvode spomínal, v našich československých luhoch a hájoch sa okamžite stala hitom a zahraniční hráči tiež nezostali voči nej ľahostajní. Bezprostredne po vydaní sa na internete začali objavovať rôzne fanúšikovské stránky o Mafii. Či už domáce, alebo zahraničné. O finančnom neúspechu tak nemožno hovoriť.

Bežná rutina

Už sme si teda ustanovili korene Tommyho príbehu. Zo začiatku vodič taxíka, neskôr vodič mafiánov, až napokon samotný mafián. Život mafiána ale nie je jednoduchý a Tommy sa musí každodenne potýkať s "bežnou rutinou". Zabíjať členov konkurenčnej mafiánskej rodiny Morellovcov v mene Dona Salieriho, pričom nemôže mať nikdy istotu, že sa ho niekto (hoci aj z blízkych) nepokúsi zavraždiť. Scenár s týmto pocitom v retrospektívnom rozhovore Tommyho s policajným riaditeľom pracuje po celú dobu trvania hry, ktorá sa môže kľudne vyšplhať na 15+ hodín. V podstate ani vy sami netušíte, čo sa nakoniec stane a ako to všetko skončí.

Celý príbeh sa dozvedáte až z úst protagonistu. Kľudne ste mohli celú tú dobu "hrať" za spomínaného policajta, pretože všetky udalosti vidíte (teda hráte) len prostredníctvom rozprávania Tommyho. Ono to vlastne všetko mohlo byť inak. Kde je tá istota, že si Tommy nevymýšľa? Práve pocity a predpoklady, ktoré sa vám v hlave počas hrania Mafie vynárajú, sú neopakovateľné a len ťažko by som hľadal hru, v ktorej som zažil niečo podobné. Ťažko je aj hľadať hru, ktorá by sa aspoň vyrovnala svojou obtiažnosťou Mafii. Niektoré pasáže sú tak neľútostne náročné, že často hraničia s neférovosťou. Mnohokrát sa vám stane, že vám neustále umierajú parťáci. Zväčša Paulie. Ich umelá inteligencia občas robí psie kusy. Podobne frustrujúce dokážu byť aj misie orientované na jazdenie. Alebo mám snáď povedať závodenie? Áno, mám na mysli bájny závod v šiestej kapitole (Fairplay). Osobne som s ním ani na vyšších obtiažnostiach nemal príliš problém (zväčša mi zaberie 2-3 pokusy), no chápem frustráciu ostatných hráčov.

Ešte je tu jedna vec, ktorú som okrem Mafie ešte nikde nezažil (a ako tak pozerám na dnešné hry, tak už ani nezažijem). Sú to detaily, ako tankovanie benzínu či využívanie mestskej hromadnej dopravy. Mafia vám ponúkne obe. Môže sa stať, že benzín nebudete musieť natankovať ani raz počas celej hry, ale ak nejaké zo svojich áut využívate častejšie, skôr či neskôr vám palivo dôjde. A stať sa to môže kľudne aj po akcii, keď sa vraciate do Salieriho baru a na sebe máte štyri podozrivé autá. Pridáva to hre skvelý náboj a dynamiku. Tak isto pekne funguje aj MHD. Nastúpiť môžete do električky či nadzemky a cestovanie nimi je vítaná zmena tempa presunu cez mapu.

Sila príbehu, detaily podobné tým spomínaným vyššie a kvalita samotných misii dokáže Tommyho bežnú rutinu premeniť na hráčovu bežnú rutinu. Stačí niekoľko minút s Mafiou a budete sa cítiť dokonale vžití do hlavnej postavy. To Vy ste Salieriho hitman. To na Vás závisia životy Sama a Paulieho (Tommyho kolegov a kamarátov), keď unikáte Morellovým gangsterom. Koľko takých hier vychádza dnes? Veľa nie a možno aj práve preto je Mafia stále tak populárna a znovuhrateľná.

Cliché budiž odpustené

Aj keď sa môže zdať, že príbeh Mafie len chválim, nie je tomu úplne tak. Nájdeme tu veľa filmových mafiánskych klišé, ktoré môžu niekomu prísť skôr ako čisté vykrádačky než inšpirácia. Nájdete tu všetko od Krstného otca až po Goodfellas, no osobne to Mafii odpúšťam. Vymyslieť niečo čisto originálneho z prostredia mafiánov bola neľahká úloha. Filmy to v podstate všetko vyčerpali.

Vlastne, aby som pravdu povedal, niekedy je to klišé príjemné. Keď sa v hre stane niečo, čo vám pripomenie scénu z Krstného otca, je to vždy len dobre. Krstný otec je totiž kinematografická legenda a môj jasne najobľúbenejší film. No a tak ako je Krstný otec legenda filmová, je aj Mafia legenda herná. Môj dosť odmeraný štart do recenzie vás mohol trochu zmiasť, no význam mal. Stále si stojím za tým, že to "u nás" tak trochu preháňame s chválou Mafie a občas mi to príde, akoby ju niektorí jedinci chválili len pretože je to český produkt. Vlasteneckí hlupáci? Alebo ich Mafia naozaj až tak chytila za srdce? Ťažko povedať. Záleží od človeka.

A čo na to ja?

Mafiu som posledných 9000 znakov prevažne vychvaľoval. Staval som ju na piedestál, aj nad moderné hry. Znamená to, že je mojou top hrou? Nie tak celkom. Je to ale vysoko nadpriemerná (niekto by povedal takmer dokonalá) hra s asi najlepším soundtrackom v histórii videohier, zapamätateľným dabingom a vysokou znovuhrateľnosťou, ku ktorej jej dopomáhajú aj bonusové módy Voľná jazda a Extrémna jazda. Zatiaľ čo vo Freeride môžete zarábať taxikárením a žiť život v Lost Heaven sandboxovo, vo svojom tempe, Extrémna jazda na vás hodí niekoľko šialených misii rozsypaných po celom meste. Za ich úspešné dokončenie získate špeciálne vozy pre vašu garáž. V prospech Mafie toho hrá skrátka veľa a záverečným hodnotením tak asi nikoho neprekvapím.

Technické informácie na záver:
Mafia si s novými operačnými systémami príliš nerozumie. Po nejakom boji ju vždy akosi rozbehnete, no nie je to bez práce a bez kompromisov. Na Windowse 10 sa mi ju podarilo rozbehnúť na cca 45-60 fps s widescreen fixom a pozoroval som časté blikanie textúr. Najmä tieňov.

Nádherný rozprávkový svet a príbeh troch hrdinov. Príde Vám to povedomé? Áno, je to Trine. Tretí diel tejto logickej plošinovky pobudol nejaký ten čas v early accesse a my sa teraz pozrieme na výsledný produkt.

V stopách predchodcov
Bolo by dobré rovno začať s tvrdením, že Trine 3: The Artifacts of Power neprichádza v podstate s ničím novým, čo by sme nepoznali z predchádzajúcich dielov. Znova sa jedná o plošinovku, ktorá sa spolieha na využitie rôznorodých vlastností troch hrdinov (bojovník, zlodejka a mág), krásne prostredie a nutnosť občas zapnúť mozog. Tento základný kameň sa ale ani príliš meniť nedá. Veď potom by z toho mohla vzniknúť úplne iná hra. Niečo ale vývojári zmeniť museli a tak sa rozhodli dať hre kompletnú 3D hrateľnosť.

A tak sa z 2,5D skákačky stala 3D plošinovka na štýl Crasha Bandicoota… Ale to je asi dosť divoké prirovnanie.

Grafika zaujme ale...
Prostredie v každom diely Trine vynikalo svojou pestrosťou a farbami. To ostalo aj dielu najnovšiemu, aj keď je vidno, že niektorým textúram nebol venovaný rovnaký čas ako tým hlavným, ktoré si všimneme hneď. To ale rozhodne neberiem ako mínus a hra na mňa stále pôsobí veľmi efektne.
​
Potešila ma možnosť nastavenia rôznych stupňov anti-aliasingu, čo nebýva pri plošinovkách pravidlo. Na výber dostanete FXAA, 2xSSAA, 3xSSAA či dokonca FXAA + 4xSSAA. V tomto palec hore.
​
Ono vlastne grafika ako celok vyznieva príjemne a na Trine 3 sa pozerá nádherne. Dokonca som mal pocit, že každý moment by som chcel odfotiť. Ten istý pocit, ktorý som mal aj pri hraní Grow Home.

… ale to ostatné hlasito škrípe
Hlavnou náplňou hry je teda postupovanie v kapitolách, pričom v každej z nich treba zozbierať čo najviac Trineangles (angličtinári pochopia, že sa jedná o slovo „trojuholníky“ spojené s názvom hry). Tieto trojuholníky nám následne otvárajú portály do ďalších kapitol a bonusových častí.

Samotné bonusové časti sú spravené múdro a na jednu stranu nás hra nenúti ich robiť, ale v podstate predstavujú jediný spôsob, akým sa môžeme dostať do ďalších kapitol, keďže v sebe ukrývajú ďalšie Trineangles. Hra takýmto spôsobom nabáda hráča k podrobnejšiemu preskúmavaniu prostredia, aby mu neunikol žiadny magický trojuholník a mal tak istotu, že ich bude mať dostatok pre pokročenie do ďalšej kapitoly.
​
Toto hľadanie a rozmýšľanie nad tým, ako niektoré trojuholníky získať, však kazí jedna obrovská chyba, ktorú by som označil za absolútne najväčšiu z celého Trine 3. Kamera v 3D prostredí. Úprimne povedané, v kalendárnom roku 2015 som asi hru s horšou kamerou nehral (až na Hatred). Kamera sa otáča autonómne a vy ju tak nemáte šancu ovládať. To mnohokrát vyústi k tomu, že Vás skrátka štve a máte chuť hru skrátka vypnúť a požiadať o vrátenie peňazí. Kamera spôsobuje tak veľkú bolesť očí a hlavy, že už len kvôli nej by som Trine 3 radšej nikomu neodporučil. A popravde, asi ani neodporučím. Oveľa lepšie spravíte, keď si zahráte Trine 2, ktorá opravila množstvo chýb z jednotky a zároveň ponúka ešte klasickú 2,5D kameru, ktorá Vás nebude pri každom pohybe hrdinu srať.

3D prostredie hre neuberá na kráse, za to jej uberá na hrateľnosti. Celé to 3D prostredie je vývojárom na prd, keďže kamera behá a lieta po všetkých kútoch Merlinovho ksichtu a vy sa len ťažko orientujete, kdeže to máte skočiť.

Škrípe tu naozaj veľa vecí a hráča to dosť často frustruje. Hra sa nevyhla ani bugom a niektorým zaujímavým momentom, kedy vaša ženská postava visí za svoje vlastné lano z priekopy, na čo sa naraz záhadne objaví na pevnej zemi a vy s hrôzou a smiechom zároveň, zisťujete, že tam leží a trepe sa ako ryba na suchu.
​
Upozorniť musím aj na totálne zmrvené ovládanie na klávesnici. Ak nevlastníte ovládač, budete mať s Trine 3 dosť výrazné problémy, pretože na klávesnici je to (podľa mňa) nehrateľné.

Nevyužitý potenciál
Trine 3 prišiel s ambicióznym nápadom, presunúť úspešnú sériu do 3D prostredia, no stroskotal na plnej čiare. Príbeh aj princípy ostali rovnaké, ale presun z 2,5D do 3D fakt nevyšiel a nefunguje to. V recenzii nespomínam vlastnosti hrdinov, pretože mi to už ani nepríde dôležité. Fanúšikovia prvých dvoch dielov určite vedia schopnosti všetkých troch postáv a vy ostatní ste si už určite domysleli sami, čo takého asi dokáže bojovník, zlodejka a mág. Ale pre poriadok vysvetlím…
​
Bojovník používa meč a je stelesnenie hrubej sily. Rozum používa málokedy a jeho schopnosti sú obmedzené na útok mečom, náraz do predmetov, obranu štítom a kĺzanie vo vzduchu za pomoci spomínaného štítu (dobre, tak to ste si asi nedomysleli…). Zlodejka je mrštná a rýchla. Dokáže strieľať z luku a priťahovať / zaväzovať predmety lanom. Mág dokáže vyčarovať bedničku, ktorá sa hodí na riešenie niektorých puzzlov (k nim sa ešte dostaneme) a taktiež dokáže presúvať predmety po vzduchu. Čiže základné veci, ktoré sú obsiahnuté vo väčšine hier, kde sa objavujú rôzne postavy.

Puzzly… Toto je vec, na ktorom predchádzajúce diely výrazne stavali. Trine 3 ich pochopiteľne obsahuje taktiež, ale ich nevyváženosť Vás znova dostane do kolien. Niektoré riešenia sú zábavné, logické a primerane náročné, no na jeden takýto puzzle pripadá ďalších 5 nevyvážených, nelogických, príliš jednoduchých alebo príliš náročných puzzlov, ktoré opäť kazia celkový dojem z inak fajn hry.

Nechcem Trine 3 podhodnotiť, ale môj dojem je skrátka trpký. Neustále mám pocit, že to nefunguje a stále ma niečo štve. Občasné chvíle, kedy hra funguje tak ako má, keď je kamera v pokoji a prostredie okúzlujúce, sú nádherné. Až do chvíle, kedy sa kamera znova nevráti do starých koľají a utrpenie pokračuje.

Finálny verdikt
Všetky tieto problémy zaklincujeme krátkou hernou dobou, ktorá sa ani pri detailnom preskúmavaní prostredia nevyšplhá nad 5 hodín a viac-menej klasickým príbehom, kedy sa naša skupina hrdinov vydáva zachrániť nejaké kráľovstvo.
​
Čo Trine 3 ale zvláda na výbornú, je kúzelné rozprávkové prostredie, pútavý rozprávač, skvelý hudobný sprievod od Ariho Pulkkinena, prekrásna grafika a niektoré vtipné momenty, kedy hra použije svoj decentný a ľahko stráviteľný humor. Bodíky do koncového hodnotenie pridáva aj prítomnosť Steam Workshopu a editora, kde môžu hráči vytvárať vlastný obsah a ponúkať ho ostatným na stiahnutie. Už z toho vzišlo zopár zaujímavých levelov, takže odporúčam vyskúšať.
Okrem toho ale Trine 3 získava nálepku suverénne najhoršieho dielu série a keď sa ešte niekedy dočkáme pokračovania, tak poprosíme už bez 3D prostredia a s dlhším, zaujímavejším príbehom.

ZÁVER
Priemerná plošinovka, ktorá oplýva krásnym prostredím, kúzelnou grafikou, krátkou hernou dobou, nefungujúcim 3D prostredím a OTRASNOU kamerou, ktorá pôsobí ako ihla v zadku. Neodporúčam v podstate nikomu, pretože je múdrejšie zaplatiť menej peňazí, za lepšie, predchádzajúce diely.