Stalker, ako mix sandboxu, koridorovky, RPG a FPS, si zobral zo všetkého to najhoršie. Zo sandboxu sú to stále sa generujúce opakovateľné questy a nutnosť behať tam a späť v lineárnom svete, kde ste ako hráč, stále uzavretý metrovým plotom, ktorý ani za boha nevie vaša postava preskočiť. Keď už sa mi generujú náhodné questy a vkuse ma posielajú tam a späť, tak aspoň nech je svet otvorený, nie že musím 20 krát prebehnúť cez tú istú debilnú cestu pre kristove rany.

Pri hre, ktorá to hrá na realizmus, mi prišlo mierne podivuhodné, že počas prestrelky sa moja postava dokáže napchať 10 krajcami chleba a tak sa zázračne doplna vyliečiť. Nerozumiem, prečo na nepriateľoch nie je vidno keď dostávajú zásahy. Strieľam po nich, oni strieľajú po mne až kým jeden nepadne. Pri absencii tejto animácie a pri tom pochybnom aime, aka "realistickom, nie je teda vôbec zrejmé či vlastne triafate nepriateľa alebo nie. Stalkeri sú jednoducho borci, ktorí nejaký ten šrám (zásobník z kalacha) na sebe nedajú poznať.

Technická stránka je príšerná. Okrem bugov, ktoré ma donútili loadovať staré pozície a opakovať aj hodinový gameplay, hra padá, postavy sa zasekávajú, AI je tragická, myška v menu akceleruje, hrajkanie sa s inventárom je horšie ako v Diable, otrasná mapa, otrasný denník, debilný design všetkého, pane bože dosť.

Nebyť podarenej atmosféry a dobrého settingu, ktorý ma bavil už v knižnej predlohe a najmä filmovom spracovaní od Tarkovského, tak je to na nulu. Počas drvivej väčšiny hrania som si predstavoval, že by som radšej sedel za riadicim pultom 26. apríla 1986 v Černobyle ako tu doma v 2011 za PC so zapnutým Stalkerom.