Dispatch bol bez debaty jeden z najvýraznejších titulov roku 2025, na ktorý som sa úprimne tešil. Ako milovník interaktívnych filmov a superhrdinov išlo o projekt, na ktorý som bol zvedavý a som veľmi rád, že sa mi podarilo k nemu tento rok dostať. Hra možno nevyniká v úplne všetkých momentoch, no vo svojich najsilnejších chvíľach skutočne prekonala všetky moje očakávania míľovými krokmi.
Príbehovo ladené hry stoja na dvoch základoch. Potrebujú kvalitný námet a silné postavy, ktoré ho dokážu ťahať. Tu máme oboje. Je pravda, že Robertov príbeh je síce plný bežných trópov, ktoré sme videli nespočetne veľakrát, no nezáleží na tom až tak moc pokiaľ sú zapracované do celkového kontextu tak, že fungujú. A v tomto prípade tomu tak je. Robert ako Mecha Man je solídny hrdina. Obdivujem, že je vlastne obyčajný smrteľník bez žiadnych špeciálnych schopností, no ženie ho jeho túžba po spravodlivosti. Kým sa počas hry stane stojí primárne na vašich rozhodnutiach, no moja archa, kde ostal plnohodnotným hrdinom, ktorý sa nenechal strhnúť emóciami fungovala veľmi dobre. Každý z nás má v sebe svoju temnú stránku. Je už len na nás, či sa ňou necháme ovládnuť, alebo si zachováme svoju vlastnú tvár.
Jeho arch-nemesis v podobe Shrouda je veľmi zaujímavý a metodický zloduch, ktorý sa priam vyžíva v tom, že dokáže všetko predvídať a odhadnúť oveľa skôr než sa to stane. Je to istým spôsobom génius, ktorý vie využiť každú slabinu vo svoj prospech a dokáže počítať s každou možnosťou. V jednom momente dokonca aj Robert povie, že jediný spôsob ako ho poraziť je bojovať tak, kedy nebude schopný predvídať ich akcie. Možno nebude patriť medzi mojich najobľúbenejších zloduchov zo superhrdinovského žánru, no napriek tomu ide o kvalitnú prácu. Jeho dizajn je veľmi dobrý, jeho večný pokoj v hlase je miestami až desivý a počas hry neustále pôsobí ako skutočná hrozba.
Z-Team je za mňa najlepšia skupina postáv, ktorú som mal možnosť vidieť od čas posádky Normandie v Mass Effect trilógii (ak ste nikdy nezažili ich spoločnú párty v DLC Citadel, pripravili ste sa o veľa) a Strážcov Galaxie. Okamžite som si ich obľúbil a navyše sú ešte všteci nadabovaní kvalitnými hercami, ktorí im vedia dať charakter. Ich schopnosti sú zaujímavé, dynamika medzi nimi je funkčná a podobne ako v hore zmienených tituloch platí, že nemáte pocit, že je to skupina postáv, ale správajú sa voči sebe ako reálna rodina. Vedia ukázať svoje sebecké stránky, no súčasne stoja pri sebe ak je to nutné. Najmä keď si človek uvedomí, že sú to bývalí superzloduchovia a niekedy je ťažké presvedčiť ľudí, že môžete byť iní. Sila tímu je vtedy dôležitá. O to silnejšie vyznie aj moment, keď chcú v jednom momente aby bola Invisigal vylúčená z tímu po jej akciách. Mal som pocit, že by sa ju naopak mali snažiť podržať. Tak sa totiž reálne rodina správa. A je to jeden z momentov, kedy mi bolo naozaj ľúto, že to okrem Golema nikto tak nevidel. Ale ani pokles morálky ma nezastavil.
Je tu však ešte jedna vec, ktorá mi o príbehovej stránke trochu prekážala a tou je finále druhej epizódy, kde sa máte rozhodnúť či vylúčite z tímu Sonara alebo Coupe. Na to ako často vám hra dáva až tri možnosti voľby je práve toto tá chvíľa, kedy by sa to hodilo (lenže máte len dve). Viete presne k čomu to bude smerovať a akú to bude mať rolu neskôr, no najmä to ešte prichádza v kapitole, kedy sám Robert hovorí o tom, že musia ako tím držať a snažiť sa odvádzať maximálne výsledky, lebo sabotovaním jeden druhého si nepomáhajú. Ak chce v nich vybudovať tú hrdinskú stránku, tak rozhodnutie niekoho z nich vylúčiť samozrejme nevyvolá tú reakciu, akú by ste chceli a toto rozhodnutie bude mať veľký vplyv neskôr. Mrzí ma to, lebo z toho ako som videl Roberta mi prišlo, že sa mohol postaviť proti tomu a nevylúčiť nikoho. Navyše následne dostanete do tímu náhradného hrdinu, ktorý zastúpi jeho miesto. Tento moment mi skutočne po príbehovej stránke prekážal.
Tiež je trochu škoda, že niektoré postavy dostanú oveľa vačší priestor než ostatné. Pokiaľ by ste chceli lepšie spoznať niektorých členov vášho tímu a nadviazať s nimi bližší vzťah, nejde to. Hra je stále v princípe interaktívny film, ktorý má svoje hlavné a vedľajšie postavy. Najviac sa teda príbeh z tímu sústredí na Invisigal. Neprekáža mi to ale nijako výrazne, pretože práve ona je asi najzaujímavejšou postavou v celom príbehu spolu s Robertom. Oceňujem tvorcov z AdHoc, že skrz ňu chceli ukázať ako veľmi záleží na tom, ako sa v jednotlivých momentoch zachováme. Či preukážeme voči postavám dôveru, či sa ich zastaneme alebo naopak budeme skeptickí a neustále vidieť v nich to kým kedysi boli. Minulosť nezmeníme, no budúcnosť už máme vo vlastných rukách. Práve vďaka tomuto mi prišla aj romanca medzi nimi veľmi dobre spracovaná a zachytená. Dáva to príbehu to potrebné srdce.
Nebudete však len riešiť voľby v príbehových častiach. Okrem toho na vás čakajú aj herné časti, kedy budete musieť robiť svoju prácu a tou je dispečing hrdinov. Keď sa niečo udeje, je potrebné zvoliť správnych hrdinov do akcie a zabezpečiť čo najlepšie, aby akcie skončili úspechom. Poväčšinou to funguje veľmi dobre. Hra však implementovala aj jeden element, ktorý mi úplne nesedel a tým je to "ružové X-ko", kedy sa musíte s určitými atribútmi hrdinov držať trochu späť. Pokiaľ to prekročíte, okamžite ste zlyhali. Úplne tomu nerozumiem, nakoľko mi to nedáva úplne zmysel. Možno to má signalizovať, aby ste pri niektorých hrdinoch zvyšovali určité schopnosti a iné nie. Možno vám to neprekážalo no vždy keď som ho videl, musel som si povzdychnúť.
Ešte sú tu aj hackovacie minihry, ktoré mi prišli celkom fajn a funkčné. Chápem ak niekomu prišli nudné, no mňa úprimne bavili. Najmä som sa postupne naučil ako jednotlivé akcie vychytať a fungovalo to celkom solídne. Neuspel som dokopy asi iba raz nakoľko som úplne nechápal ako som mal jednotlivé znaky správne odsledovať (lebo boli označené "?") ale to je vedľajšie. Vo väčšine prípadov som nemal problém.
Tak ako hry posledné roky dostávajú neustále nové a nové pokračovania je Dispatch titulom, ktorý by si za mňa pokračovanie skutočne zaslúžil. Chcem vidieť kam sa tieto postavy posunú, chcem vedieť čo s nimi bude a mať aj možnosť lepšie spoznať mnohých ostatných členov tímu, ktorý v prvej sérii nemali až toľko priestoru. Možností je veľa a som otvorený tomu, aby hra pokračovala smerom, ktorý si zvolila. Ide o jedno kvalitné dobrodružstvo, navyše aj s "R-kovým" jazykom a niekoľkými scénkami, ktoré môžu pre niekoho byť trochu za hranu, ale fungujú skvele. Ak milujete príbehové hry, Dispatch určite dajte šancu. Stojí to za to.
Príbehovo ladené hry stoja na dvoch základoch. Potrebujú kvalitný námet a silné postavy, ktoré ho dokážu ťahať. Tu máme oboje. Je pravda, že Robertov príbeh je síce plný bežných trópov, ktoré sme videli nespočetne veľakrát, no nezáleží na tom až tak moc pokiaľ sú zapracované do celkového kontextu tak, že fungujú. A v tomto prípade tomu tak je. Robert ako Mecha Man je solídny hrdina. Obdivujem, že je vlastne obyčajný smrteľník bez žiadnych špeciálnych schopností, no ženie ho jeho túžba po spravodlivosti. Kým sa počas hry stane stojí primárne na vašich rozhodnutiach, no moja archa, kde ostal plnohodnotným hrdinom, ktorý sa nenechal strhnúť emóciami fungovala veľmi dobre. Každý z nás má v sebe svoju temnú stránku. Je už len na nás, či sa ňou necháme ovládnuť, alebo si zachováme svoju vlastnú tvár.
Jeho arch-nemesis v podobe Shrouda je veľmi zaujímavý a metodický zloduch, ktorý sa priam vyžíva v tom, že dokáže všetko predvídať a odhadnúť oveľa skôr než sa to stane. Je to istým spôsobom génius, ktorý vie využiť každú slabinu vo svoj prospech a dokáže počítať s každou možnosťou. V jednom momente dokonca aj Robert povie, že jediný spôsob ako ho poraziť je bojovať tak, kedy nebude schopný predvídať ich akcie. Možno nebude patriť medzi mojich najobľúbenejších zloduchov zo superhrdinovského žánru, no napriek tomu ide o kvalitnú prácu. Jeho dizajn je veľmi dobrý, jeho večný pokoj v hlase je miestami až desivý a počas hry neustále pôsobí ako skutočná hrozba.
Z-Team je za mňa najlepšia skupina postáv, ktorú som mal možnosť vidieť od čas posádky Normandie v Mass Effect trilógii (ak ste nikdy nezažili ich spoločnú párty v DLC Citadel, pripravili ste sa o veľa) a Strážcov Galaxie. Okamžite som si ich obľúbil a navyše sú ešte všteci nadabovaní kvalitnými hercami, ktorí im vedia dať charakter. Ich schopnosti sú zaujímavé, dynamika medzi nimi je funkčná a podobne ako v hore zmienených tituloch platí, že nemáte pocit, že je to skupina postáv, ale správajú sa voči sebe ako reálna rodina. Vedia ukázať svoje sebecké stránky, no súčasne stoja pri sebe ak je to nutné. Najmä keď si človek uvedomí, že sú to bývalí superzloduchovia a niekedy je ťažké presvedčiť ľudí, že môžete byť iní. Sila tímu je vtedy dôležitá. O to silnejšie vyznie aj moment, keď chcú v jednom momente aby bola Invisigal vylúčená z tímu po jej akciách. Mal som pocit, že by sa ju naopak mali snažiť podržať. Tak sa totiž reálne rodina správa. A je to jeden z momentov, kedy mi bolo naozaj ľúto, že to okrem Golema nikto tak nevidel. Ale ani pokles morálky ma nezastavil.
Je tu však ešte jedna vec, ktorá mi o príbehovej stránke trochu prekážala a tou je finále druhej epizódy, kde sa máte rozhodnúť či vylúčite z tímu Sonara alebo Coupe. Na to ako často vám hra dáva až tri možnosti voľby je práve toto tá chvíľa, kedy by sa to hodilo (lenže máte len dve). Viete presne k čomu to bude smerovať a akú to bude mať rolu neskôr, no najmä to ešte prichádza v kapitole, kedy sám Robert hovorí o tom, že musia ako tím držať a snažiť sa odvádzať maximálne výsledky, lebo sabotovaním jeden druhého si nepomáhajú. Ak chce v nich vybudovať tú hrdinskú stránku, tak rozhodnutie niekoho z nich vylúčiť samozrejme nevyvolá tú reakciu, akú by ste chceli a toto rozhodnutie bude mať veľký vplyv neskôr. Mrzí ma to, lebo z toho ako som videl Roberta mi prišlo, že sa mohol postaviť proti tomu a nevylúčiť nikoho. Navyše následne dostanete do tímu náhradného hrdinu, ktorý zastúpi jeho miesto. Tento moment mi skutočne po príbehovej stránke prekážal.
Tiež je trochu škoda, že niektoré postavy dostanú oveľa vačší priestor než ostatné. Pokiaľ by ste chceli lepšie spoznať niektorých členov vášho tímu a nadviazať s nimi bližší vzťah, nejde to. Hra je stále v princípe interaktívny film, ktorý má svoje hlavné a vedľajšie postavy. Najviac sa teda príbeh z tímu sústredí na Invisigal. Neprekáža mi to ale nijako výrazne, pretože práve ona je asi najzaujímavejšou postavou v celom príbehu spolu s Robertom. Oceňujem tvorcov z AdHoc, že skrz ňu chceli ukázať ako veľmi záleží na tom, ako sa v jednotlivých momentoch zachováme. Či preukážeme voči postavám dôveru, či sa ich zastaneme alebo naopak budeme skeptickí a neustále vidieť v nich to kým kedysi boli. Minulosť nezmeníme, no budúcnosť už máme vo vlastných rukách. Práve vďaka tomuto mi prišla aj romanca medzi nimi veľmi dobre spracovaná a zachytená. Dáva to príbehu to potrebné srdce.
Nebudete však len riešiť voľby v príbehových častiach. Okrem toho na vás čakajú aj herné časti, kedy budete musieť robiť svoju prácu a tou je dispečing hrdinov. Keď sa niečo udeje, je potrebné zvoliť správnych hrdinov do akcie a zabezpečiť čo najlepšie, aby akcie skončili úspechom. Poväčšinou to funguje veľmi dobre. Hra však implementovala aj jeden element, ktorý mi úplne nesedel a tým je to "ružové X-ko", kedy sa musíte s určitými atribútmi hrdinov držať trochu späť. Pokiaľ to prekročíte, okamžite ste zlyhali. Úplne tomu nerozumiem, nakoľko mi to nedáva úplne zmysel. Možno to má signalizovať, aby ste pri niektorých hrdinoch zvyšovali určité schopnosti a iné nie. Možno vám to neprekážalo no vždy keď som ho videl, musel som si povzdychnúť.
Ešte sú tu aj hackovacie minihry, ktoré mi prišli celkom fajn a funkčné. Chápem ak niekomu prišli nudné, no mňa úprimne bavili. Najmä som sa postupne naučil ako jednotlivé akcie vychytať a fungovalo to celkom solídne. Neuspel som dokopy asi iba raz nakoľko som úplne nechápal ako som mal jednotlivé znaky správne odsledovať (lebo boli označené "?") ale to je vedľajšie. Vo väčšine prípadov som nemal problém.
Tak ako hry posledné roky dostávajú neustále nové a nové pokračovania je Dispatch titulom, ktorý by si za mňa pokračovanie skutočne zaslúžil. Chcem vidieť kam sa tieto postavy posunú, chcem vedieť čo s nimi bude a mať aj možnosť lepšie spoznať mnohých ostatných členov tímu, ktorý v prvej sérii nemali až toľko priestoru. Možností je veľa a som otvorený tomu, aby hra pokračovala smerom, ktorý si zvolila. Ide o jedno kvalitné dobrodružstvo, navyše aj s "R-kovým" jazykom a niekoľkými scénkami, ktoré môžu pre niekoho byť trochu za hranu, ale fungujú skvele. Ak milujete príbehové hry, Dispatch určite dajte šancu. Stojí to za to.
Resident Evil Requiem