Zozačiatku som bol príbehom milo prekvapený, páčili sa mi všetky tie ekospiritualistické / mytologické motívy, environmentalisti, duchovia lesa, vlkodlaky a prostredie. Užíval som si ničenie zariadení a zamestnancov nepriateľskej korporácie ničiacej Gaiu, a v očakávaní som sa tešil, čo bude ďalej. Vždy poteší, ak môžem hrať za "eko-teroristu". Nezmyselné achievementy ako "Complete a mission without killing civilians" som nemal šancu dosiahnuť, veď aj tí civili boli zamestnaní v korporácii.

Menej ma tešilo konzolové ovládanie, keď počas boja začala moja postava v rámci niekoľkosekundového komba máchať pazúrmi do vzduchu, hoci nepriateľ bol už úplne inde a sekal ma odzadu. Ešte menej ma tešilo, že v ďalších fázach hry ma už bojové strety začali omŕzať. Zabité nepriateľské jednotky začali ožívať a meniť sa v akési zmutované príšery, liezli mi krkom, boje ma prestávali baviť, snažil som sa čo najviac bojov riešiť formou stealth módu, aby nebol spustený alarm a nezačali vychádzať ďalšie príšery nezmyselne v troch kolách za sebou. Čím viac sa hra blížila ku koncu, tým viac to bolo celé primitívnejšie, čoraz viac sa príbeh vytrácal do absurdít a nahrádzali ho nekonečné boje s mutantmi, posledná 3/4 hodina nebola už doslova o ničom inom. Keď po porazení "bossa" (neskôr som sa dozvedel že to bol už predposledný) sa o dve minúty na to zjavil ďalší, v tom momente som znechutený hru vypol a odinštaloval, ani som sa neráčil poraziť ho. Ako skvelo to začalo, tak idiotsky to skončilo. Dávam 80 % za prvú polovicu hry, 20 % za druhú.