Po prvom zapnutí som si myslel, že to rovno aj odinštalujem, že tam je nejaký bug v grafike, všetko bolo nezaostrené, presvietené. Ale po hodine som si zvykol, a pretože nie som náročný hráč, som si to zahral rovno 2x hneď po sebe.

V hre máme dve ideologicky protichodné zelené skupiny. Prvou sú antropocentrickí progresívci pohybujúci sa okolo korporácie NanoCell, ktorá problematiku preľudnenia chce vyriešiť transformáciou modernými eko-technológiami tak, aby planéta dokázala uživiť všetkých ľudí – teda de facto na nich nie je zelené nič, pretože sa nesnažia zachrániť planétu, ale iba druh Homo sapiens. Hráč hrá rolu technickej pracovníčky práve tejto korporácie. Druhou skupinou sú neomaltuziáni, ktorí chcú planétu zachrániť tak, že vyhubia druh Homo sapiens, ktorý je pre ňu smrteľnou záťažou. Ekologické pozadie deja je v 3rd person akčných adventúrach ojedinelé a preto ma potešilo, no jeho potenciál v hre bol využitý nedostatočne. Neomaltuziáni boli priamočiaro vykreslení ako nekompromisní teroristi, nebol umožnený žiaden dialóg s nimi, žiadne morálne voľby a už vonkoncom nie možnosť, na koho stranu sa dať – tieto interakčné RPG prvky mi chýbali.

(V niektorých anotáciách sa uvádza ešte tretia skupina – utopickí kornukopiáni, no ja nechápem, kde na nich recenzenti narazili, lebo ja som nepostrehol v hre ani len zmienku o nich.)

Najväčším failom bol stupídny respawn ešte stupídnejších nepriateľov: preplavujem úplne zatopenú chodbu, narýchlo, aby som sa neutopil, a zrazu natrafím na maltuziána v balaclave, ktorý má asi žiabre a kľudne si tam chilluje pri stene. Vystrelím po ňom, on po mne, ale nemám čas ho zabiť, lebo by som sa utopil, tak preplávam okolo neho, a iba počujem, ako si za mojim chrbtom hovorí: „False alarm.“ a potápa sa bez kyslíkovej masky pokojne ďalej.

Pozitívne je to, že prostredie nie je moc stereotypné, každá úroveň má vlastnú atmosféru. Na pár hodín zabaví, ale tretíkrát sa do toho už púšťať nebudem.