Inside by sa z môjho pohľadu dalo vyčítať niekoľko vecí: nepochopiteľné kopírovanie Limba alebo gameplay, ktorý má veľmi kolísavú kvalitu a je niekedy repetitívny, frustrujúci alebo primitívny. To čo je ale dôlezité, je, že sa jedná o výbornú demonštráciu toho, ako sa hry transformujú na dospievajúcu a samostatnú umeleckú formu.

Podobne ako sa filmy v ére dospievania zbavovali prevzatých prvkov z iných foriem umenia a nachádzali vlastné vyrazové prostriedky, deje sa to aj tu a teraz pri hrách. Známou analógiou sú textové medzititulky vo filme (potlačené pri nástupe zvukového filmu), a príbehové cut-scény v hrách. Obidve narúšajú hlavné piliere daných médií - vizuálne rozpravánie pri filme, interaktivita pri hrách - a oboje sú symptómom dočasnej neschopnosti uchopiť dané médium inak, ako výrazovým prostriedkom odlišnej, už etablovanej formy umenia - literatúra resp. text pred filmom, a neinteraktívny film pred hrami.

V Inside žiadne cut-scény nie sú, práve naopak, hlavné postavenie tu má gameplay. Ťažia sa z neho emócie a nálada - sekvencie tesného uniknutia (alebo neuniknutia) smrti v rukách hráča - alebo sa gameplay napríklad kóduje aj do zvukového podkresu - akčná pasáž s výbuchmi je rytmizovaná a synchronizovaná hudbou. Na vykreslenie príbehu hra znova nepotrebuje filmu dominujúce prvky ako dialógy alebo monológy a namiesto toho je učebnicou environmentálneho storytellingu. Často krát sa tu pracuje s dvoma priestorovými plánmi, kedy sa príbeh odohráva na pozadí - v tomto prípade doslova - v zadnej paralaxnej rovine. Napríklad pozorujeme pochodujúcich ľudí a ich kontrolórov, pričom simultánna gameplay časť - skákanie po strechách - je oddelená v prednej rovine. Inside potom exceluje v prepojení týchto dvoch plánov v prekvapivom momente, kedy vytvorí z monotónneho pochodovania gameplay prvok. Hra ako taká je zároveň pevne uktovená vo svojom médiu, je si toho vedomá, a čerpá z neho. Cituje klasiky (Oddworld a jeho počítanie zachránených, naháňačky z Another world) a zároveň odráža aktuálne trendy (meta témy - kto ovláda protagonistov hier?).

Remeselná stránka umenia je tu reprezentovaná precíznou technickou realizáciou - kamera, nasvietenie, animácie, audio - všetko je tu na vysokej úrovni a často krát dychberúce. Minimalistická štylizácia je presná a konzistentná. S týmito nástrojmi je potom vykreslená strhujúca dystopická atmosféra ponúkajúca veľmi špecifický zážitok.

Azda najvýraznejším dôkazom o umeleckých ambíciách Inside je však nekompromisná autorská vízia. Prezentovaný svet je dostatočne odlišný a zaujímavý, a je podčiarknutý šokujúcim a poriadne kontroverzným finálnym aktom. Je vidieť, že k hre nebolo pristupované ako k produktu, ktorý ma poskytnúť len zábavu, ale ako k niečomu, čo má vyprovokovať predstavivosť, stimulovať estetické cítenie alebo podnietiť analýzu. Hra sa nesnaží byť beztvarým objektom zbaveným všetkých ostrých hrán, aby vyhovela každému, ale drží sa osobitej vízie. Zároveň však nepoľavuje z najprísnejších kritérií profesionálneho produktu, tak ako ich reprezentujú dnešné AAA mainstream hry. Ak ukáže takáto kombinácia aj svoj komerčný potenciál, tak sa rozhodne je v ďalších rokoch herného média na čo tešiť.