"Aah, this place is becoming a home again", šťastne si povzdychla žena tesne predtým, jak na ňu spadla strecha jej domu. Klasika - odpaľovacie nálože, zváračka, raketomet a chromovaný perlík, všetko lietalo vzduchom. 250 budov, 1100 vozidiel armády, proletárov, či ťažobných a stavebných korporácií, 4250 vojakov - ničil som všetko, aj to, z čoho nepadal šrot (za šrot sa nakupujú a vylepšujú zbrane). Niekedy to prinieslo problém, keď som mal zachrániť rukojemníkov, ktorí boli na poschodí a ja som zbúral schody. Nevadí, zhodil som celú budovu - dvaja hore dole, aj tak ich tam bolo dosť.

Jediné, čo som neničil, boli Skrýše partizánov, organická farmička kolonistov v Rezidencii (sektor Oáza) (Oáza mi bola všeobecne vizuálne najsympatickejšia) a obydlia Záškodníkov. Nie, že by sa mi nepáčili ľavicové teroristické skupiny, ale na Záškodníkoch bolo niečo fascinujúcejšie. Dajú sa za nich hrať Bonusové misie, ktoré sú samostatnou kapitolou hry, žiadne srandičky na pár minút!

Pri niektorých partizánskych akciách sa objavil problém - respawn vojakov, tým pádom tieto akcie sa nedali urobiť takticky ako ma to viac baví - vyčistiť oblasť snajperkou a potom plniť úlohu. Tiež ma sklamal respawn bilboardov a niektorých budov v Marťanskej rade (sektor EOS), ale väčšina stavieb ostala zničená, takže vo výsledku spokojnosť.

Po oslobodení Marsu zostali civilizované štvrte v podstate neobývateľné, partajníci (v podstate všetci kolonisti - civilisti, baníci v hre patrili k Red Faction, aj tí, čo nebojovali - romantika) si môžu postaviť nový svet, a dovtedy spať na zemi. Súžitie s nimi je časom trošku stereotypné - keď počas boja sa schovávajú za vozidlá, ktoré idú vybuchnúť (lebo horia), alebo mi rovno vbehnú pod kolesá, ale inak boli fajn.

Scenár hry prijateľný, ovládateľnosť takisto, niekedy nezmyselné misie, ale čo už dáva zmysel dnes, roku 2125?