Z môjho prvého pokusu odohrať Stalkera mám zmiešané pocity. Najlepšie je, keď tí moji prví spoločníci z Jasnej oblohy začnú hovoriť siedmi naraz, z toho štyria po rusky a do toho mi ešte niekto od nich niečo hovorí do vysielačky. Alebo keď sa počas boja schovám za strom, alebo za kameň, dobehne spolubojovník, vytlačí ma rovno do streľby a schová sa tam on. Tiež nerozumiem, kto a prečo postavil ten Kostol doprostred Bažiny. Dosť mi vadilo to strieľanie psov a tých iných zvieratiek, čo sa podobali na psov. A kto mi vysvetlí zmysel tých miest, kde bez varovania a bez dôvodu v okamihu schytám plnú dávku radiácie a o pár krokov ďalej už nie je po nej ani stopy. A vôbec, dosť ma otravoval naoko neprepracovaný príbeh a vysoká obtiažnosť. Vlastne ma to začalo fakt baviť až asi po desiatich hodinách hrania, keď som sa pridal k Samotárom a nazbieral konečne nejaké dobré zbrane z tiel mŕtvych vojakov Armády. Banditov som privítal guľkami, lebo mi chceli pri vstupe do ich oblasti ukradnúť 8600 rubľov, čím som si odpísal všetky rozhovory s nimi. Tie peniaze mi aj tak ukradli v neskoršej fáze hry. Aby som spomenul aj ďalšie frakcie, trochu ma zaujala Sloboda, ale Ekológov som už spoznať nestihol. Stihol som preskúmať iba 5 oblastí, kým som si omylom uložil hru tesne pred vlnou žiarenia, ktorá ma hneď po načítaní zabila.