Fantasy svet čeliaci škretej hrozbe, hlavný hrdina, ktorý nemá minulosť a jeho osudom je byť "Vyvolený" a hlavný záporák, čo pochádza z brán pekelných. Ako sa dá vymyslieť ešte niečo klišoidnejšie? Keď som to čítal o tejto hre, tak som sa rozhodol do nej pustiť ako do akejsi vedľajšej bokovky, ktorú by som hrával iba občas, keby som mal chuť pustiť si nejakú 2D izometrickú diablovku. Proste iba na odreagovanie, občas si zaklikať, pobiť pár stoviek enemákov a zase ju na pár týždňov odložiť.
Nakoniec to ale dopadlo trochu inak. Už o chvíľu som zistil, že hlavná kostra príbehu je síce klasické klišé, ktoré si nevyžaduje moju trvalú pozornosť, ale pod týmto povrchom sa skrýval prekvapivo komplexný svet a aj ten príbeh nebol ani zďaleka taký jednoduchý. Dosť ma už v úvodnej dedinke zarazila nezvyčajne vysoká interakcia prostredia. Do každého domu sa dalo vliezť, každá truhla otvoriť a každý aj ten najzbytočnejší kameň, či balík zdvihnúť a odhodiť. Často to síce bolo k ničomu, ale červík pochybnosti vždy hlodal... čo keď sa pod tým balvanom niečo skrýva, čo keď tie balíky nahádzané v roku miestnosti skrývajú zamaskovaný vstup niekam? No a tak som šmejdil po dedinke aj jej okolí, prehadzoval balvany, balíky a hra ma začala pomaly chytať do svojich osídiel. Takmer všetko, na čo som narazil, ma príjemne prekvapilo. Prečítal som si na náhrobku nápis, aby som nedával kvetiny na hrob chlapíkovi menom Jake a špeciálne nie od jeho manželky. Samozrejme som náročky na Jakov hrob presunul kvetiny práve z hrobu vedľa ležiacej manželky a odmenou mi bol súboj s naštvaným zombíkom Jakom. Vtedy mi začalo byť jasné, že autori majú aj zmysel pre humor a nadsádzku, akurát som stále nevedel, či sa hra nezvrhne na fantasy paródiu. Ale našťastie nie. Ďalší vývoj jasne potvrdil, že Larian to myslia s príbehom vážne, akurát časté humorné odkazy a vsuvky sú tu zrejme na odľahčenie inak dosť temného príbehu. Ale ani to som nemal úplnú pravdu.
A tento neurčitý mix humoru a vážnych, často tragických situácii, či tiež mix starých mechaník a nových nápadov je typický pre celú hru. Napríklad starosta, trpaslík z významného mesta bol ťažký opilec, ktorého zaujímal hlavne prísun sudov z medovinou. Vyzeral celú hru ako typická zábavná postavička na odľahčenie, až pokiaľ som v záverečnej časti nakoniec nezistil, že nie je len ťažký opilec, ale aj ťažký zradca.
Izometrické 2D zobrazenie ako by Diablu 2 z oka vypadlo, ale extrémna interakcia všetkého je v tomto žánri výnimočná. Príbeh, ktorý sa mi sprvoti javil ako nejasný, ale ľahko predvídateľný, začal prekvapovať nečakanými príbehovými zvratmi počas celej hry až do konca. Vedľajšie úlohy, ktoré sú často pre mňa v hrách ako osina v zadku, keďže zvyknú len umelo zdržovať od hlavného príbehu, som tu plnil s chuťou. Vedľajšie NPC, ktorí v iných hrách zadávajú nudné generické questy, v Divine Divinity ponúkajú zábavné alebo často aj záhadné úlohy. V niektorých častiach sa spustil doslova gejzír nápadov a zaujímavých situácii, aby bol striedaný zaujímavým exploringom rozsiahlych oblastí a sprevádzaný zábavným bojom.
Vývoj postavy sa mi páčil takisto. Hra ma nenútila do žiadneho prísne daného povolania ako napr. u hier zo sveta Dungeons Dragons. Plne som to samozrejme využil. Na konci mala moja postava najviac vyvinuté dva opačné extrémy: Inteligenciu a silu. No ale aj tak som najviac využil zlodejskú schopnosť pokladania pascí a to konkrétne slávneho škorpióna. Prečo slávneho? Pretože toto trochu autori asi nevyvážili. Použitie škorpióna je skoro ako cheat. Je neskutočne silný po celú hru. Už v počiatku zabíjal takmer všetko a ja som sa len v podstate prizeral. A aj keď v závere riadne prituhlo, nebol problém si schopnosť "Deadly Gift" vylepšiť na toľko, že som požíval až 5 škorpiónov naraz a tých si tiež vylepšiť až na maximálnu 5 úroveň. S takouto elitnou armádou som bol ušetrený tej často spomínanej frustrácie v poslednej štvrtine hry.
Apropo, tá záverečná, toľko kritizovaná časť hry... Hmm, zrejme asi zapôsobil aj fakt, že som bol na výraznú zmenu atmosféry hry pripravený, ale osobne mi sadla. Prečo by som sa mal len tak túlať krajinou a plniť nejaké nepodstatné úlohy, keď sa situácia vyvinula tak dramaticky? Po vážnych tragických udalostiach je celkom logické, že v závere ide všetko nabok a hlavný hrdina sa prebíja k záverečnému zúčtovaniu. A kritika, že sa zmení nielen atmosféra, ale aj riadne prituhne v nekonečných bojoch, ktoré tromfnú aj Diablo? No ale autori predsa jasne naznačujú, že záverečná lokácia je už mimo tohto sveta tak je dobré, aby ju hráč prebehol vo forme ducha a vyhol sa tak ťažkým a početným bojom. Keď si ale zvolí svojský, férový prístup s mečom v ruke a v normálnej podobe, je to jeho voľba...
Ja som problém nemal. Púštnu oblasť, aj záverečný dungeon poriešila moja armáda škorpiónov ani som ju neprebehol vo forme ducha, tak ako bolo odporúčané. A tak ani záver hry nemohol na mojom konečnom , celkovo pozitívnom hodnotení už nič zmeniť.
Záverečné štatistiky:
Odohraný čas: 63 hodín (Steam) CZ verzia
Úroveň: 40 Mág
Sila: 74
Hbitost: 45
Inteligence: 101
Výdrž: 40
Nakoniec to ale dopadlo trochu inak. Už o chvíľu som zistil, že hlavná kostra príbehu je síce klasické klišé, ktoré si nevyžaduje moju trvalú pozornosť, ale pod týmto povrchom sa skrýval prekvapivo komplexný svet a aj ten príbeh nebol ani zďaleka taký jednoduchý. Dosť ma už v úvodnej dedinke zarazila nezvyčajne vysoká interakcia prostredia. Do každého domu sa dalo vliezť, každá truhla otvoriť a každý aj ten najzbytočnejší kameň, či balík zdvihnúť a odhodiť. Často to síce bolo k ničomu, ale červík pochybnosti vždy hlodal... čo keď sa pod tým balvanom niečo skrýva, čo keď tie balíky nahádzané v roku miestnosti skrývajú zamaskovaný vstup niekam? No a tak som šmejdil po dedinke aj jej okolí, prehadzoval balvany, balíky a hra ma začala pomaly chytať do svojich osídiel. Takmer všetko, na čo som narazil, ma príjemne prekvapilo. Prečítal som si na náhrobku nápis, aby som nedával kvetiny na hrob chlapíkovi menom Jake a špeciálne nie od jeho manželky. Samozrejme som náročky na Jakov hrob presunul kvetiny práve z hrobu vedľa ležiacej manželky a odmenou mi bol súboj s naštvaným zombíkom Jakom. Vtedy mi začalo byť jasné, že autori majú aj zmysel pre humor a nadsádzku, akurát som stále nevedel, či sa hra nezvrhne na fantasy paródiu. Ale našťastie nie. Ďalší vývoj jasne potvrdil, že Larian to myslia s príbehom vážne, akurát časté humorné odkazy a vsuvky sú tu zrejme na odľahčenie inak dosť temného príbehu. Ale ani to som nemal úplnú pravdu.
A tento neurčitý mix humoru a vážnych, často tragických situácii, či tiež mix starých mechaník a nových nápadov je typický pre celú hru. Napríklad starosta, trpaslík z významného mesta bol ťažký opilec, ktorého zaujímal hlavne prísun sudov z medovinou. Vyzeral celú hru ako typická zábavná postavička na odľahčenie, až pokiaľ som v záverečnej časti nakoniec nezistil, že nie je len ťažký opilec, ale aj ťažký zradca.
Izometrické 2D zobrazenie ako by Diablu 2 z oka vypadlo, ale extrémna interakcia všetkého je v tomto žánri výnimočná. Príbeh, ktorý sa mi sprvoti javil ako nejasný, ale ľahko predvídateľný, začal prekvapovať nečakanými príbehovými zvratmi počas celej hry až do konca. Vedľajšie úlohy, ktoré sú často pre mňa v hrách ako osina v zadku, keďže zvyknú len umelo zdržovať od hlavného príbehu, som tu plnil s chuťou. Vedľajšie NPC, ktorí v iných hrách zadávajú nudné generické questy, v Divine Divinity ponúkajú zábavné alebo často aj záhadné úlohy. V niektorých častiach sa spustil doslova gejzír nápadov a zaujímavých situácii, aby bol striedaný zaujímavým exploringom rozsiahlych oblastí a sprevádzaný zábavným bojom.
Vývoj postavy sa mi páčil takisto. Hra ma nenútila do žiadneho prísne daného povolania ako napr. u hier zo sveta Dungeons Dragons. Plne som to samozrejme využil. Na konci mala moja postava najviac vyvinuté dva opačné extrémy: Inteligenciu a silu. No ale aj tak som najviac využil zlodejskú schopnosť pokladania pascí a to konkrétne slávneho škorpióna. Prečo slávneho? Pretože toto trochu autori asi nevyvážili. Použitie škorpióna je skoro ako cheat. Je neskutočne silný po celú hru. Už v počiatku zabíjal takmer všetko a ja som sa len v podstate prizeral. A aj keď v závere riadne prituhlo, nebol problém si schopnosť "Deadly Gift" vylepšiť na toľko, že som požíval až 5 škorpiónov naraz a tých si tiež vylepšiť až na maximálnu 5 úroveň. S takouto elitnou armádou som bol ušetrený tej často spomínanej frustrácie v poslednej štvrtine hry.
Apropo, tá záverečná, toľko kritizovaná časť hry... Hmm, zrejme asi zapôsobil aj fakt, že som bol na výraznú zmenu atmosféry hry pripravený, ale osobne mi sadla. Prečo by som sa mal len tak túlať krajinou a plniť nejaké nepodstatné úlohy, keď sa situácia vyvinula tak dramaticky? Po vážnych tragických udalostiach je celkom logické, že v závere ide všetko nabok a hlavný hrdina sa prebíja k záverečnému zúčtovaniu. A kritika, že sa zmení nielen atmosféra, ale aj riadne prituhne v nekonečných bojoch, ktoré tromfnú aj Diablo? No ale autori predsa jasne naznačujú, že záverečná lokácia je už mimo tohto sveta tak je dobré, aby ju hráč prebehol vo forme ducha a vyhol sa tak ťažkým a početným bojom. Keď si ale zvolí svojský, férový prístup s mečom v ruke a v normálnej podobe, je to jeho voľba...
Ja som problém nemal. Púštnu oblasť, aj záverečný dungeon poriešila moja armáda škorpiónov ani som ju neprebehol vo forme ducha, tak ako bolo odporúčané. A tak ani záver hry nemohol na mojom konečnom , celkovo pozitívnom hodnotení už nič zmeniť.
Záverečné štatistiky:
Odohraný čas: 63 hodín (Steam) CZ verzia
Úroveň: 40 Mág
Sila: 74
Hbitost: 45
Inteligence: 101
Výdrž: 40
Alan Wake: The Writer
Pro: Pekné detailné 2D prostredie, veľa skrytých vecí. Inteligentné úlohy, ktorých splnenie často vyžadovalo premýšľanie, či čítanie zdanlivo nepodstatných odkazov a kníh. Vyváženosť medzi bojom, exploringom a príbehom. Nadhľad autorov a ich zmysel pre humor
Proti: Nevyváženosť schopnosti (niektoré takmer na nič, niektoré účinné až príliš) Oslovovanie postavy ako "Vyvolený" mi liezlo na nervy celú hru a keď som dostal prívlastok dokonca „Božský“, tak to dorazili autori už úplne...:)