Dystopicko-postapo príbeh, v herne príliš nevyužívanej Austrálii, je najväčším ťahákom BaSS. Čo však prekvapí, je relatívna komornosť a krátkosť hry (skutočne len pár hodín, možno 5?), ktorá je v podstate predlžovaná len slepými uličkami vo forme nepodstatných predmetov a postáv, ale ani tých nie je veľa. Celkovo je použiteľných predmetov na obrazovke vždy minimum a občas i s nimi súvisí pixelhunting, alebo nutnosť najprv sa na daný predmet pozrieť a až následne je možné s ním manipulovať.

Poteší fakt, že všetky rozhovory sú plne nadabované a postava robotického side-kicka Joeyho je taktiež fajn. Grafika je pomerne príjemné malebná, ale hudobný doprovod ma vyslovene otravoval. Osobne proti midi nič nemám, ale v tejto hre boli melodie neskutočne verklíkové a upišťané, navyše vzhľadom na atmosféru hry, na niektorých miestach neadekvátne veselé.

Za zbytočné považujem umieranie v určitých miestach hry. Skutočne nastáva v úplne zbytočných momentoch a aj ked to nie je tak časté ako v hrách od Sierry, tam to bolo aspoň (občas) vtipné, oddvôvodniteľné, alebo budovalo "napínavosť" scény. Tu umieranie pôsobí dojmom, že je tu len preto, aby nejaké umieranie bolo. S tým súvisela i jedna vec, čo ma tak trochu naštvala. Hráč sa musel nechať v istej fázy hry nechať zabiť, aby si vôbec mohol odpovedať na určité otázky ohľadom príbehu: android pri nádržiach v podzemí takmer pri konci, pretože pri zdárnom splnení pasáže sa dané fakty nedozvie. Inak bol príbeh príjemný a to i napriek tomu, že cca od polovice hry bolo jeho smerovanie pomerne jasné.