Nikdy som nebol nejakým fanúšikom clicfestov (nebavilo ma Dungeon Siege, so Sacred som tiež po čase sekol znechutený a dokonca ani Diablo 1 mi nič nedalo), ale práve trend nastolený nie až tak výnimočným prvým dielom a ohromne prepracovaný v dieli druhom, ma donútil, aby som túto hru 3x dohrál a práve nostalgicky po rokoch hral po štvrtý raz.
Áno, Diablo 2 má všetko čo slušný clicfest vyžaduje, výber z 5 povolaní, za ktoré sa hrá prevažne veľmi odlišným štýlom (Sorceress je typická magická postava, ktorá si potrebuje držať odstup, Barbarian je jednoducho mlynček na mäso a taký Necromancer sa "vyžíva" vo vyvolávaní minionov a zosielaní kliatob), ďalej ponúka vo svojich 4 aktoch variabilné prostredia, plné viac či menej zábavných dungeonov, to všetko vo veľmi malebnej grafike a so skutočne vynikajúcim hudobným doprovodom z pera Matta Uelmena. Možno v mojom ponímaní bol oproti prvému dielu krok zaujímavostí, práve k väčšej variabilite prostredí a k dôraze na exteriéry. Či už upršaný temný trávnatý "Tristramovitý" prvý akt, alebo malebný arabský druhý s mestom Lut Gholein, piesočnými dunami, oázami a starými hrobkami. Tak trochu odradzovacím dojmom na mňa zapôsobil džunglovitý akt tretí, pretože jeho chodníčkovosť v podobe neustáleho hľadania mostíkov cez úzke riečky dokázala skutočne degradovať stupeň zábavnosti celej hry. Celkovo sa však určite aj po rokoch jedná o nezosadenú jednotku na poli akčných hier s pár rpg prvkami (hru v ktorej nie je ani náznak voľnosti a variability rozhodovania a dôrazu na nebojové vlastnosti morálne presvedčenie hráča, naozaj nemôžem považovať za RPG).