Miyazaki sa vrátil a hneď je to iná pesnička! Dark Souls III už od prvej animácie dáva na známosť, že po meh dvojke je séria opäť na koni. Tretí diel má pôsobivú grafiku, hudbu, sound design a dýcha tou pravou soulsovskou atmosférou. Z dvojky si Miyazaki vzal niekoľko vecí, ktoré ma potešili, ale aj tie, nad ktorými som trochu nesúhlasne krútil hlavou.
Do prvej kategórie patrí napríklad možnosť dať si štyri prstene či voľne sa presúvať medzi ohniskami. Chápem, že niektorí hráči preferujú svet, v ktorom musia do Firelink Shrine dobehnúť po svojich, ale ja mám radšej pohodlnejší teleport. Čo ma až tak neoslovilo boli súboje proti viacerým bossom, prípadne bossovi a jeho pomocníkom. Na druhej strane, keď dvaja robia to isté, nikdy to nie je to isté, takže tieto súboje tu sú zvládnuté oveľa lepšie než v dvojke.
Dizajn bossov je veľmi vydarený a každý z nich má svojské čaro. Potešila ma väčšia dynamika súbojov. Sú energickejšie, rýchlejšie a adrenalínovejšie. Náročnosť mi prišla vyvážená. Súboje s bossmi boli rozhodne výzvou. Asi žiadneho by som neoznačil za vyslovene ľahkého, naopak, trojka má asi najťažších bossov z celej trilógie (tetralógie, ak rátame aj Demon’s Souls). Aspoň teda z môjho pohľadu.
Dokonca som vôbec prvýkrát počas svojho FromSoft maratónu musel pri troch najtuhších bossoch požiadať o pomoc iného hráča (!). Radosť z víťazstva síce nebola taká intenzívna, ale co-op súboj bol aj tak zábava. Zároveň ale platí, že bossovia sú fér a vyvolávajú v hráčovi dojem, že to môže zvládnuť. Ak bude odhodlaný, trpezlivý a ochotný poučiť sa z chýb.
Inak ani neviem, čo viac dodať. Je to proste Dark Souls „se vším všudy“, tak ako ho máme radi. Ľudia, ktorí ságu poznajú, dobre vedia, do čoho idú a čo môžu čakať. Hoci trojku považujem za najlepší diel trilógie, určitá únava materiálu sa predsa len trošku dostavuje, takže som rád, že sa Miyazaki presunul k iným značkám.
Myslím si totiž, že v rámci Dark Souls univerza už povedal všetko, čo sa dalo. Osobne som si aj trojku sakramentsky užil (po rozporuplnej dvojke pôsobila priam ako živá voda) a menej než 100 % jej skrátka nemôžem dať (aj napriek nejakým tým výhradám). Stále je to totiž ohromný zážitok.
Bossovia, ktorí mi dali najviac zabrať: Pontiff Sulyvahn, Champion Gundyr, Dancer of the Boreal Valley, Lothric a Lorian, Soul of Cinder, Nameless King, Sister Friede, Darkeater Midir, Slave Knight Gael
Do prvej kategórie patrí napríklad možnosť dať si štyri prstene či voľne sa presúvať medzi ohniskami. Chápem, že niektorí hráči preferujú svet, v ktorom musia do Firelink Shrine dobehnúť po svojich, ale ja mám radšej pohodlnejší teleport. Čo ma až tak neoslovilo boli súboje proti viacerým bossom, prípadne bossovi a jeho pomocníkom. Na druhej strane, keď dvaja robia to isté, nikdy to nie je to isté, takže tieto súboje tu sú zvládnuté oveľa lepšie než v dvojke.
Dizajn bossov je veľmi vydarený a každý z nich má svojské čaro. Potešila ma väčšia dynamika súbojov. Sú energickejšie, rýchlejšie a adrenalínovejšie. Náročnosť mi prišla vyvážená. Súboje s bossmi boli rozhodne výzvou. Asi žiadneho by som neoznačil za vyslovene ľahkého, naopak, trojka má asi najťažších bossov z celej trilógie (tetralógie, ak rátame aj Demon’s Souls). Aspoň teda z môjho pohľadu.
Dokonca som vôbec prvýkrát počas svojho FromSoft maratónu musel pri troch najtuhších bossoch požiadať o pomoc iného hráča (!). Radosť z víťazstva síce nebola taká intenzívna, ale co-op súboj bol aj tak zábava. Zároveň ale platí, že bossovia sú fér a vyvolávajú v hráčovi dojem, že to môže zvládnuť. Ak bude odhodlaný, trpezlivý a ochotný poučiť sa z chýb.
Inak ani neviem, čo viac dodať. Je to proste Dark Souls „se vším všudy“, tak ako ho máme radi. Ľudia, ktorí ságu poznajú, dobre vedia, do čoho idú a čo môžu čakať. Hoci trojku považujem za najlepší diel trilógie, určitá únava materiálu sa predsa len trošku dostavuje, takže som rád, že sa Miyazaki presunul k iným značkám.
Myslím si totiž, že v rámci Dark Souls univerza už povedal všetko, čo sa dalo. Osobne som si aj trojku sakramentsky užil (po rozporuplnej dvojke pôsobila priam ako živá voda) a menej než 100 % jej skrátka nemôžem dať (aj napriek nejakým tým výhradám). Stále je to totiž ohromný zážitok.
Bossovia, ktorí mi dali najviac zabrať: Pontiff Sulyvahn, Champion Gundyr, Dancer of the Boreal Valley, Lothric a Lorian, Soul of Cinder, Nameless King, Sister Friede, Darkeater Midir, Slave Knight Gael
Tomb Raider
Pro: grafika, atmosféra, svet, bossovia, hudba
Proti: menšia únava materiálu sa predsa len dostavuje