Je to zvláštne, z času na čas príde hra, na ktorej vidím (a vadia mi) kopec nedostatkov a predsa si dokážem hru užiť a spomínať na ňu v kladnom svetle. Takou hrou je práve Advent Rising. Samotný príbeh je kôpkou niekoľkokrát recyklovaných klišé a predsa mi nevadil, postavy boli celkom zaujímavo vykreslené napriek ich silnému príkláňaniu sa k melodramatickým archetypom (mladý nezdolný tvrdohlavý hrdina, starší kľudný brat, tajomný starešina atď..). Samotné hranie už pomerne kolíše, je trochu smutné, že príjemny počiatočný let v malej (ale šikovnej) vesmírnej lodi si už v hre vôbec nezopakujeme, ale ba hráčov čaká skôr prebíjanie sa chodbami, jaskyňami atď. plnými seekerov. Po čase človek už naozaj hrá len kvôli príbehu a samotné hranie ho aj vďaka nevybalanocovanosti občas naštve. Predsalen kto má rád frustrované opakovanie pasáže nasledované prechádzkou ružovou záhradou? A tak to sa to strieda mnohokrát včetne veľa prvkov pritiahnutých za vlasy ako napríklad to, že hlavný hrdina sa "sklzne" po mrakodrape a na konci pristane síce na asfalte, ale len sa trochu opráši a ide ďalej a to má byť prosím pekne regulérny človek. Antibalance sa prejavuje najmä cca od polovice hry. V prvej polovici hry totiž používa najmä streľné zbrane a občas to skutočne je ťažšie a loadovať bude viackrát, od polovici hry ked sa naučí čosi, čo pripomína vesmírnu silu bude úrovne prechádzať s prstom v nose snáď s výnimkou jednej krátkej lokácie. Občas naštve aj to, že niektoré animačky kľudne mohli byť hracími sekvenciami, pretože by mohli byť skutočne zábavné. Miesto toho hra necháva hráča vykonávať len rutinu a šťavnaté momenty si necháva do animačiek. K tým lepším pasážam patrí niekoľko bossfightov. Čomu však nemožno vytknúť nič je výborná hudba. Na záver však ešte zamrzí nápis to be continued...