V štvrtej časti Blackwell série prituhuje. Je to logický i keď diskutabilný prístup k sérii. Ale poznáme to z mnohých seriálov, kníh či hier. Najprv sa postavy predstavia, potom rozbehnú, občas máme nejaké tie flashbacky a nakoniec príde veľkolepé finále, kde sa zrazu prepoja veci a príbehy, u ktorých sme nevideli predtým spojitosť, hoci sme už zvyknutí "niečo" očakávať.

Blackwell deception je presne takým prípadom. Nie je to síce finále (autori sa dušujú, že budú ešte ďalšie časti). No zrazu je to viac než melancholicko-sarkastické (Hi, Joey) upratovanie blúdiacich duší. Autori sa našťastie ubránili epických proporcií a konfrontácii. To by predsalen takej komornej atmosfére a priestoru hry nesvedčalo. O to viac preto, lebo práve tá komornosť, až intimita je to, čo oddeluje Blackwell sériu od všetkých tých všadeprítomných záchran sveta, ktoré minimálne mne lezú krkom. Zápletka tak bola zvládnutá podľa mojich kritérii veľmi dobre. Postavy sa chovajú logicky, vedia prejaviť empatiu, smútok, vedia sa nahnevať či spanikáriť. A to stále veľa postáv vo videohrách prosím pekne nevie! Navyše ani v tých vysokorozpočtových. Z hľadiska výstavby scenára Blackwell Deception až tak neprekvapuje, ale skôr ukazuje precíznosť a kvalitnú gradáciu, jemné naznačovanie a ponechanie si pár tromfov v rukáve. Lákanie však nepôsobí ako prázdna trblietavá návnada, príbeh ako taký netrpí prázdnymi cliffhangermi a náznaky vedia človeka skôr potešiť než zbytočne naťahovať. A za to som vďačný. Po stránke adventúristickej je to klasika - logický postup, pri ktorom by hráč naozaj nemal zakysnúť. A hoci som sa pôvodne nejakej tej už nebezpečnej konfrontácie a jej spracovania bál, autori sa nenechali uniesť. Ešte aby si tak pohli s tou ďalšou časťou. Veď už je to predsalen pár rokov...