Priznám sa, že k Unreal II som pristupoval s určitými predsudkami. Tie boli motivované hlavne známymi. Každý kto hru hral totiž na ňu nadával a jediné čo vyzdvihoval bolo na tú dobu skutočne pekné grafické spracovanie.
Pamätám si, že moja prvá skúsenosť s touto hrou bola v jednej nemenovanej herni, nie nehral som ju tam, ale počas čakania s kamarátmi na voľné pc, aby sme mohli dať nejaký ten multiplayer, som sa zapozeral na jednu hru, v ktorej bola sniperka so zaujímavým ornamentálnym zameriavačom a keďže som mal v fpskach vždy slabosť pre odstrelovacie pušky, pozeral som sa, ako dotyčný človek túto hru hrá.
Až o nejaký týždeň som sa dočítal v leveli, že išlo o Unreal 2, ktorý mal obrovské ambície a ako som si pamätal zo starších preview, veľa nasľuboval a málo splnil.
K samotnej hre som sa dostal až nejak v roku 2004 či 2005 (kto si to má v záplave titulov pamätať) a priznám sa, že napriek počiatočnej skepsi a nie príliš zábavnému leveldesignu v prvých leveloch, ma to nejak chytilo. Mal som totiž určitú slabosť pre osamotené malé vesmírne koráby s klišovite roztomilou posádkou v zložení starý technik so žvárom v hube, úsmevným ufónom nechápajúcim ľudstvo a samozrejme so sexy ženštinou, ktorá hlavnému protagonistovi rozprúdi krv v žilách, možno práve to, že po každej misii si človek mohol odskočiť s touto posádkou na slovíčko, ma tak trochu fascinovalo. Rozhodne som si ale užíval aj väčšinu akcie, hlavne ak išlo o také kúsky ako základňa nad priepasťou, či boj v planéte, ktorá bola vlastne jedným veľkým žijúcim organizmom. Hra mi teda v podstate okrem úsmevne klišovitej zábavy nič nedala, ale svete div sa, mne sa tých niekoľko (tuším 8) hodín pri tejto hre páčilo, samozrejme príbeh nestál za nič a občasné levely hlavne so skaarjmi, ktorí tu boli len ľupinatými gorilami, nestáli za veľa, ale rozhodne som sa bavil, čo nemôžem povedať o konkurenčnom, podľa mňa zrovnateľnom C&C: Renegade.