Komentáře

I love the smell of roasted rainforest in the afternoon!

Tak touto vetou by sa dalo opísať Mercenaries 2. Ale to by bolo moc jednoduché, takže sa do toho opriem trochu obšírnejšie.
Na prvý diel Mercenaries mám len samé dobré spomienky ešte z čias, keď som aktívne hrával na PlayStation 2. V časoch, keď v open worldoch frčalo GTA: San Andreas a medzi vojenskými FPS zase druhá svetová (prípadne nejaký ten Vietnam), kde sa vzala, tu sa vzala nenápadná hra od Pandemic Studios, vtedy ešte pod vedením LucasArts, a všetkým ukázala, že sandboxy sa nemusia nutne odohrávať len v mestskom prostředí plnom mafiánov. Aj keď, miest a mafie sme si v ňom tiež užili dosť. V skratke, jednotka patrí k mojím najobľúbenejším hrám v otvorenom prostredí a najobľúbenejším PS2 hrám aké som kedy hral. Ale čo na to dvojka?

S dvojkou to bolo trochu zložité. Keď som ju prvýkrát rozohral, mal som ešte v pamäti jednotku, takže všetky tie zmeny mi vôbec neboli po vôli. Prostredie nehostinnej Severnej Kórey som si stihol obľúbiť, takže prechod do slnkom presvietenej Venezuely mi prišiel ako logický, ale nie šťastný krok. Okrem toho mi pri prvej štácii vadili aj zmeny v hrateľnosti. Už nestačilo len zaplatiť za konkrétny „air strike“ alebo vozidlo, všetko bolo treba kupovať vopred v obchodoch u spojencov a potom ich podľa potreby používať. A aby toho všetkého nebolo málo, ešte bolo treba nutné dopĺňať aj palivo, pretože ako všetci vieme, bez pohonných hmôt ani kura nehrabe. Po tomto prvotnom znechutení som hru odložil s tým, že sa k nej už asi nikdy nevrátim.

Ale ako to už tak býva, po dlhom čase ma začala (aj na popud miestnych užívateľov) lákať znova a tak som sa, v jeden chladný, februárový, nedeľný večer rozhodol pozrieť do Venezuely ešte raz. A urobil som dobre.
Pri druhom hraní som už vedel čo mám a nemám očakávať a ani spomienky na severokórejskú jednotku už neboli také jasné, doslova som sa do toho ponoril. Spočiatku mi síce frakcie prišli akési „divné“. Veď uznajte, po štvorlístku Allied Nations, CIA (Južná Kórea, ehm), Čína a ruská mafia na mňa vyhŕklo akési Universal Petroleum, Venezuelská Ľudová Armáda a piráti. Teda prečo boli všetky tie cool Black Hawky a Humwee. Namiesto toho sa tu preháňali polorozpadnuté civilné vozy a menšie vrtuľníky, nejaké tie jeepy a SUVčka od súkromných vojakov. Ale ani to ma neodradilo, lepšie vozidlá som si nakúpil a tak mi nič nebránilo v rozsievaní skazy. A potom, keď už som myslel, že nemôže byť lepšie, objavili sa na scéne Číňania aj Allied Nations so všetko tou ich parádnou výbavou a to už som sa naozaj cítil ako za starých časov.

Čo ma ale trochu sklamalo, bola náplň misií. Pre každú spojeneckú frakciu splníte iba niekoľko kontraktov a medzitým sa herný svet zaplní množstvom cieľov na zničenie alebo zajatie/zabitie. HVT, teda High Valuable Targets síce boli aj v jednotke, ale tam slúžili ako sprestrenie hrateľnosti a rýchly prísun financií. Tu mi to prišlo skoro ako hlavná náplň hry.
Ako som naznačil predtým, ani systém získavania zbraní a vozidiel nie je práve najšťastnejšie riešený, ale po čase som si zvykol. Čo iné žoldnierovi na ceste za pomstou uprostred vojnovej zóny zostáva?

A aby sa nepovedalo, obsahuje Mercenaries 2 aj jednoduchý príbeh, ktorý začína podrazom hlavného hrdinu a pokusom o jeho zabitie, čo našťastie končí iba strelným poranením zadnej časti tela. Takže, ako v správnom béčkovom akčňáku, nechýba motivácia hlavného hrdinu vyhodiť všetko do vzduchu.
Hra Vám dá na začiatku na výber jednu z troch postáv, ale keďže je na výber Švéd Nillson, akékoľvek váhanie nad výberom je zbytočné (rovnako ako minule).

Nakoniec som rád, že som sa ku tejto hre vrátil. Síce to nebolo úplne bez chýb, či už technických alebo hrateľnostných, ale pri deštrukcii Venezuely a decimovaní armád rôznych národností som sa vyblbol do sýtosti. A o radosť z hrania nám ide predovšetkým. No nie?
Viva La Venezuela!!!