Hra, ktorá je dôkazom toho, aký dôležitý je scenár. Hra, ktorá sa hrá ako kniha, ako mysteriózny/detektívny román, pri ktorom čitateľ zabudne, že sa nachádza kdesi na stoličke/na posteli, zabudne, že len listuje stránkami a pre dychtivosť s akou nasáva atmosféru, zabudne na čas, okolitý svet a napäto prežíva príbeh s hlavnou postavou a kladie si podobné, ak nie rovnaké otázky. Toto je jeden z tých prípadov, keď som prežíval dospelý príbeh Gabriela Knighta až s detskou dychtivosťou. Fantázia tú síce logicky nedostáva toľko priestoru, ako v prípade čítania kníh, no i tak pre svoju štylizáciu nahlodávania hráča, bude hráčova fantázia jeho spoločníkom pri hraní.

Na to aby taký ponor fungoval, treba viacero vecí, ktoré z môjho pohľadu GK spĺňa: už spomínaný dospelý príbeh, uveriteľnosť konania postáv, logickosť herných a príbehových postupov, dôstojnosť a logickosť lokácii tu sa možno GK mierne potkol africkým Beninom, sympatická hlavná postava atď...

Čo teda hre vytknúť? Možno náročnosť, pretože veľa aktívnych vecí má len zábavný/doplňujúci charakter a občas (ale fakt len občas) prišiel nejaký drsný zákys písanie tajného kódu tehlou na cintoríne,uf. To, že sa napriek držaniu pri zemi, nevyhneme trochu toho Indiana Jonesovského cestovania po svete. Možno to prirýchlo skončilo. Ale to je len malá daň za to, aký zážitok mi bol sprostredkovaný.