V Japonsku sa bežne v automatoch predáva použité spodné prádlo stredoškoláčok. Divíte sa potom, že tam vznikajú takéto úchylné a hnusné hry? Kto, preboha, navrhoval a dizajnoval tie príšery? Zdravotné sestry s trhanými pohybmi ešte ako-tak dávajú zmysel, ale ten zvyšok panoptika hrôzy?!... Na prvé stretnutie s monštrom v Nákupnom centre "The Mall" len tak ľahko nezabudnem... to bola zároveň posledná časť príbehu, ktorú som hral potme a so zvukom... potom to už akosi nešlo...
K zvukovej stránke hry sa teda vyjadriť nikdy môcť nebudem, pretože odvtedy som drtil zásadne len za bieleho dňa a s vypnutým zvukom. Napriek tomu to stačilo na to, aby som začal trpieť poruchami spánku a ťažkými nočnými morami (koľko som mal vtedy, hmmm, 26 rokov? ehm...). Niekoľkokrát som sa tak k*revsky zľakol, že si to koledovalo o tachykardiu alebo rovno zástavu srdca (hlavne ak sa príšera vynorila spoza rohu... keďže som nemohol používať chrčiace rádio, ktoré by indikovalo blízkosť príšery už kvôli spomenutému vypnutému zvuku). Úplne najhoršia bola časť v nemocnici Brookhaven, to už bolo vážne na prášky.
Kým Heather nenašla samurajskú katanu, pripadal som si ako úplne nahý, bezmocný a vydaný napospas prvému monštru, čo mi skríži cestu. Baterka a malý nožíček, prípadne slabá pištoľka stoja totiž úplne za ho*no. Táto neistota a pocit slabosti v koži jemnej blonďavej dievčiny tiež pridal svoje k priam traumatizujúcemu hernému zážitku.
Cheaty ako obvykle neexistujú (japonská hra...), takže záverečný boss fight ma stál, ak si dobre pamätám, dva dni snahy a takmer roztrieskanú klávesnicu.
Napriek tomu som hru dal aj druhýkrát (aj vďaka bonusom typu rôznorodých koncov alebo možnosti prezliekať hlavnú hrdinku do rôznych šiat...).
No a som zmierený s tým, že lepšiu hororovú hru už asi nikto nikdy nespraví...