Od začiatku je cítiť, že The Sinking City vytvorili tvorcovia Sherlocka Holmesa, teda niekto, kto sa špecializuje na detektívky. Všetky pozitívne skúsenosti z tejto série sú tu totiž značne zúžitkované. Pre dosiahnutie správnej dedukcie sa používa takzvaný myšlienkový palác, v ktorom sa neustále zhromažďujú dôležité poznatky z rozhovorov, či vyšetrovaní na miestach činu. Takže som bral do rúk rôzne predmety, otáčal ich a hľadal na nich zaujímavosti a ako v každej správnej detektívne hre, aj tu ma čakalo čítanie mnohých listov, či novinových článkov, ktoré som však musel vyhľadať v archíve miestnej redakcie. Samotné vyšetrovanie ma často opakovane zaviedlo aj do útrob policajnej stanice, na miestnu radnicu, či do tamojšej knižnice, kde vývojári nenásilnou formou poučia o miestnej histórii a darí sa im takto príjemne dokresľovať celkovú atmosféru.

Do tejto čisto detektívnej práce sú každopádne zakomponované aj akčnejšie momenty, v ktorých som čelil rozličným monštrám. Akčná zložka je síce rozhodne komplexnejšia, než tomu bolo u minuloročného Call of Cthulhu, kde prakticky absentovala, ale tieto súboje sú skôr otravné. Na likvidáciu protivníkov navyše potrebujete náboje, ktoré však musíte vyrobiť z nájdených materiálov. Áno, aby toho nebolo málo, v The Sinking City je aj crafting, ale na čo tam je, som osobne vôbec nepochopil. Vo všemožných skrinkách v domoch je nelogicky uložený strelný prach a zvlášť nábojnice. Tie musíte kombinovať podľa použitého typu zbrane, ale keďže všetkého je viac-menej dostatok, celé to smrdí akousi samoúčelnosťou. Je možné si vyrábať lekárničky, psychotiká alebo pasce, no tie som skoro vôbec nepoužíval. Za celý čas som sa skrátka nedokázal zbaviť pocitu, že toto všetko je tam len preto, aby si autori mohli zaškrtnúť čo najviac žánrov v jednotlivých kolónkach.

O niečo horšie pôsobí fakt, že samotný Oakmont pôsobí fádne a prázdno. Postavy na uliciach sú si často podobné, nedajú sa s nimi viesť žiadne interakcie a len sa tak bezcieľne prechádzajú po okolí. Celé mesto je rozdelené na viaceré štvrte a v nich sa ešte nachádzajú takzvané zamorené oblasti, v ktorých sa vyskytuje veľký počet príšer a zároveň aj veľký počet rozličných predmetov. No ani samotné štvrte sa od seba príliš nelíšia a ošarpané exteriéry neustále striedajú opakujúce sa spustnuté interiéry budov. Medzi jednotlivými oblasťami je možné premiestňovať sa buď po vlastných nohách (cez zatopené časti pomocou loďky) alebo pomocou rýchleho cestovania. K tomuto spôsobu pohybu po mape sa však dostanete až objavením špecifických bodov v podobe telefónnych kabín. Malú variabilitu prostredí zachraňujú občasné potápačské úseky, v ktorých sa musíte v ťažkom skafandri ponoriť do temných hlbín. Tie sú však pomerne krátke a onedlho sa zase ocitnete v pochmúrnych a večne potemnených uliciach mokrého Oakmontu.

Hlavná dejová línia nie je vôbec zlá, no jej riešenie sa neustále vzďaľuje, takže som mal pri hraní podobné pocity ako zememerač K. v Kafkovom románe Zámok. Vždy môže pomôcť iba jediná postava, no tá od vás zakaždým žiada nejakú protislužbu a toto sa opakuje až do úplného konca. Vďaka tomuto konceptu som sa neustále vzďaľoval tomu, čo ma najviac zaujímalo a bol som odsúdený na to, aby som do úmoru zabíjal príšerky a pomáhal ostatným len preto, aby mi na oplátku zadali nové značky na mape mesta. Týmto sa každopádne trochu stráca pútavosť hlavnej línie, ktorá je proste príliš prepletená s vedľajšími úlohami. Znova zopakujem, ako celok nie je vôbec zlá a jednotlivé minipríbehy sú často výborné, no tempo nie je dávkované ideálne.

Po technickej a vizuálnej stránke ide o čistý priemer. Grafika iste neohúri nikoho hlavne s ohľadom na generické a pusté prostredie a trochu zamrzia aj pomerne časté, aj keď len krátke načítania jednotlivých oblastí. Výrazné chyby som si každopádne nevšimol žiadne, aj keď raz sa mi stalo, že som nemohol prejsť cez inak priechodné dvere. Prejav hlavnej postavy pôsobí vcelku obyčajne a celkovo platí, že dabingu postáv často chýbajú výraznejšie emócie. Len občasné zvýšenie hlasu by v istých situáciach rozhodne neuškodilo.

Na rozdiel od minuloročného Call of Cthulhu: The Video Game je The Sinking City podstatne rozľahlejšou a komplexnejšou hrou, avšak zatiaľ čo u Call of Cthulhu bola hlavná dejová línia od začiatku jasná a pútavá, tu je príliš rozdrobená na rôzne minipríbehy. Tie sú síce sami o sebe pomerne zaujímavé, avšak hlavnej dejovej línií uberajú na pútavosti a usmerňujú vašu pozornosť neustále iným smerom. Ako adventúra však The Sinking City funguje skvelo a v tomto smere je vysoko nadpriemerná. Ostatné prvky sú však trochu nepresvedčivé a buď sa na nich malo popracovať, alebo tam nemali byť vôbec.