Drsňácke xichty, drsňácke svaly, drsňácke hlášky, malé mozgy. Trademarky Gears of War. Rozhodne nie postavy, s ktorými by som sa dokázal a vôbec čo i len chcel stotožniť bez toho, aby som bol patriotický redneck z amerického stredozápadu alebo mládežnícky vyholený neonacista. Ale ok, takéto hry nie sú predsa žiadnou psychologickou cestou do duše. V tom prípade ale vyvstáva otázka načo mi tam nechajú pred nosom srdcerivne (no vlastne nie srdcerivne) umierať nejakého veliteľa po hodine hrania, keď tá postava tam bola minimálne a v podstate mi bola ukradnutá. Celkovo sú členovia ako krabica vajec, niektoré trochu inej farby pleti, ale inak v podstate rovnaké.

Príbeh tu tiež veľký priestor nedostal. Neviem či je to tým, že autori nedokázali vymyslieť nič nápadité a strhujúce. Alebo si povedali, že to skrátka netreba, lebo toto je predsa Carmackove porno. Alebo si myslia, že si ten "príbeh" nasekajú na tri trilógie s kumulatívne skracovanou hracou dobou. To bude pri nejakom tom Gears of War 6 už asi pomerne kumšt, keďže i tento prvý diel netrpí vôbec nijakou závažnou dĺžkou a možno len vďaka tomu nenastáva stereotyp. Prostredia sa totiž veľmi nemenia, áno, áno, ten prach a ruiny a svetlo nie sú škaredé, ale i tak má človek pocit, že buď ide ruinami na povrchu alebo ruinami pod povrchom. Hrateľnostne ide o klasické kry sa/vystreľ/kry sa ty krysa/vystreľ/pobehni... A tých pár hodín sa to ešte celkom zvládnuť dá tak, aby to človeka nenudilo (hoci musím povedať, že hru som hral v priebehu niekoľkých dní po nejakej tej hodine na jedno posedenie). Sám sebe sa teda čudujem, že ma to bavilo. Možno je to vďaka tomu, že som to hral na fakt veľkej obrazovke alebo vďaka tomu, že zabiť si občas nejakých tých slizáka nie je až tak zlý pocit. O ničom inom to asi v takejto hre ani nebude.