Príbehov o veľkom ohrození osady/mesta/kráľovstva/sveta tu už bolo a bude. Ich kvality väčšinou záviseli na tej omáčke okolo. Neverwinter Nights nie je priveľmi ukecaná hra. Zároveň to nie je ani priveľmi taktická hra.
Vývoj postavy je síce veľmi pestrý, množstvo povolaní, kúziel a schopností, problém však je, že hráč ani nedostane možnosť plne to v praxi využiť, boje sú totiž veľmi jednoduché, priamočiare a takmer nič nevyžaduje úpravu taktiky pre určitý typ nepriateľov či terénu. To je nepekný paradox vzhľadom na to, že práve pre takéto veci sú pravidlá AD&D stavané.
Aká teda vlastne NWN hra je? Predsalen aj po krásnom Infinity Engine prechod na takéto nie príliš vábne a veľmi strohé 3D je dosť zvláštne. Je síce pravda, že je to aj preto, aby si hráči mohli vytvárať vlastný obsah (možnosť pri ktorej som dlhší čas blbol, ale nakoniec som sa k ničomu nedopracoval, hoci to bola zábava), ale i tak to oku nelahodí. Ruku v ruke s tým ide pomerná generickosť obsahu.
Prečo teda sakra dávam tej hre tak vysoké hodnotenie, keď som si vedomý toľkých nedostatkov? Bavilo ma vyvíjať si postavu, piplať s rozdelovaním bodíkov a zbieraním tých správnych predmetov (azda posledné rpg, kde prišlo to slastné vydýchnutie pri získaní nového unikátneho magického predmetu s vlastnou históriou) - základ (takmer) každého správneho RPG.
Tam kde hra strácala na atmosfére kvôli grafike, získavala vďaka hudbe Jeremyho Soula. Nie je to jeho najlepšie dielo a napr. bojové témy by som si samostatne asi nikdy nepustil, ale mrazivé nočné violončelá alebo zasnené gitarové vybrnkávanie v hostincoch dokázali pozdvihnúť atmosféru na zábavnú úroveň.
Je síce pravda, že prvá kapitola v populárnom meste Neverwinter bola skrátka zlá - nezaujímavé štvrte s nudným a nenápaditým obsahom. Na druhej strane druhá a tretia kapitola mimo mesta dokázala priniesť aj autentické sidequesty a momenty. Také aké sme zažívali u Baldur's Gate ságy. Škoda, že ich bolo tak málo. No napriek obrovskému návalu nepriateľov a povrchnému príbehu ma bavilo predierať sa hrou.
Možno som pri hraní klamal sám seba v nádeji na viac BG-like obsahu a očakávaniach hutného RPG, ale bavil som sa. Je to možno aj samotnými Forgotten Realms a svetom Faerunu: po niekoľkých hrách z tohto sveta je človek už natoľko zaujatý jednotlivými miestami, udalosťami a postavami, že si preskúmavanie ďalšieho kúska tohto sveta nechce nechať uniknúť. Nutno ešte podotknúť, že k BG ságe som sa vrátil nespočetne veľakrát, ale NWN som prešiel raz a už sa k nej nikdy nevrátil.
Vývoj postavy je síce veľmi pestrý, množstvo povolaní, kúziel a schopností, problém však je, že hráč ani nedostane možnosť plne to v praxi využiť, boje sú totiž veľmi jednoduché, priamočiare a takmer nič nevyžaduje úpravu taktiky pre určitý typ nepriateľov či terénu. To je nepekný paradox vzhľadom na to, že práve pre takéto veci sú pravidlá AD&D stavané.
Aká teda vlastne NWN hra je? Predsalen aj po krásnom Infinity Engine prechod na takéto nie príliš vábne a veľmi strohé 3D je dosť zvláštne. Je síce pravda, že je to aj preto, aby si hráči mohli vytvárať vlastný obsah (možnosť pri ktorej som dlhší čas blbol, ale nakoniec som sa k ničomu nedopracoval, hoci to bola zábava), ale i tak to oku nelahodí. Ruku v ruke s tým ide pomerná generickosť obsahu.
Prečo teda sakra dávam tej hre tak vysoké hodnotenie, keď som si vedomý toľkých nedostatkov? Bavilo ma vyvíjať si postavu, piplať s rozdelovaním bodíkov a zbieraním tých správnych predmetov (azda posledné rpg, kde prišlo to slastné vydýchnutie pri získaní nového unikátneho magického predmetu s vlastnou históriou) - základ (takmer) každého správneho RPG.
Tam kde hra strácala na atmosfére kvôli grafike, získavala vďaka hudbe Jeremyho Soula. Nie je to jeho najlepšie dielo a napr. bojové témy by som si samostatne asi nikdy nepustil, ale mrazivé nočné violončelá alebo zasnené gitarové vybrnkávanie v hostincoch dokázali pozdvihnúť atmosféru na zábavnú úroveň.
Je síce pravda, že prvá kapitola v populárnom meste Neverwinter bola skrátka zlá - nezaujímavé štvrte s nudným a nenápaditým obsahom. Na druhej strane druhá a tretia kapitola mimo mesta dokázala priniesť aj autentické sidequesty a momenty. Také aké sme zažívali u Baldur's Gate ságy. Škoda, že ich bolo tak málo. No napriek obrovskému návalu nepriateľov a povrchnému príbehu ma bavilo predierať sa hrou.
Možno som pri hraní klamal sám seba v nádeji na viac BG-like obsahu a očakávaniach hutného RPG, ale bavil som sa. Je to možno aj samotnými Forgotten Realms a svetom Faerunu: po niekoľkých hrách z tohto sveta je človek už natoľko zaujatý jednotlivými miestami, udalosťami a postavami, že si preskúmavanie ďalšieho kúska tohto sveta nechce nechať uniknúť. Nutno ešte podotknúť, že k BG ságe som sa vrátil nespočetne veľakrát, ale NWN som prešiel raz a už sa k nej nikdy nevrátil.
Pro: je to Faerun, možnosti vývoja postavy, hudba, niektoré sidequesty
Proti: povrchnosť, príbeh, vizuál, primitívne boje, mesto Neverwinter