Často sa stáva, že pokračovanie prekoná pôvodnú hru. Býva to ale väčšinou v prípadoch, že pôvodná hra buď za veľa nestála alebo obsahovala mnoho chýb a podobne.
Pri Maxovi Paynovi je to ale trochu iné. Už prvý diel bol podľa môjho názoru dokonalý, ale 2. dielu sa podarilo niečo skoro nemožné. Vyrovnať sa predchodcovi a vylepšiť mechanizmy, ktoré fungovali na jednotku už v jednotke (keď na to pozerám takto, znie to celkom humorne :-).

Príbeh pokračuje tam kde predchádzajúci diel skončil. Nie je núdza o dejové zvraty a príbeh je opäť to, čo ženie hráča vpred ako keď zapijete veľkú porciu zmrzliny dvoma veľkými pivami (to nemám odskúšané, no riskovať radšej nebudem).

Pokiaľ ide o hrateľnosť, všetko zostáva po starom, teda opäť priam až filmovo ladené prestrelky akurát pribudla možnosť efektne prebíjať pri zapnutom bullettime.

A grafika, ako sa na pokračovanie patrí, ubehla dosť veľký kus vpred.

Max Payne 2 je jedno z mála pokračovaní, ktoré ma dokázalo zabaviť rovnako ako predchádzajúci diel. Mnohí ľudia tvrdia, že dvojka je lepšia ako jednotka. Ja si to nemyslím. Podľa mňa sú obidve hry rovnako dobré a preto si zaslúžia byť na pomyselnom vrchole môjho herného rebríčka.