To, že nikdy nepohrdnem dobrou detektívkou, nie je žiadnym tajomstvom. Mám veľmi rád pútavo vystavané záhady a charizmatických hrdinov, ktorí im vedia prísť v správny čas na koreň. V prípade The Last Case of John Morley ma zaujalo i to, že má ísť o posledný detektívov prípad, čo už samo o sebe signalizuje buď niečo veľkolepé, alebo hlboko osobné. Rovnako sme sa však mohli dočkať i menšieho sklamania, kde bude koniec kariéry hrdinu vlastne menšou úľavou. Ako to dopadlo v prípade Johna Morleyho?
Náš príbeh sa začína vo chvíli, keď sa detektív John Morley prebúdza v nemocnici po nepríjemnej nočnej more. Konečne môže opustiť nemocnicu a vrátiť sa do práce. Jeho sekretárka Peggy už medzitým podala výpoveď, no zároveň mu zanechala odkaz od Lady Margaret Fordside, ktorá prejavila záujem o jeho služby. Tá vás poverí úlohou vypátrať skutočného vraha svojej dcéry Elody, zavraždenej pred dvadsiatimi rokmi priamo v rodinnej vile. Po niekoľkých povinných otázkach sa John Morley rozhodne prijať tento prípad a vaše pátranie v jeho koži sa tak môže začať.
Prípad, ktorý sa chystáte vyšetrovať, stojí na pomerne zaujímavých základoch. V detektívkach väčšinou sledujeme aktuálne dianie a snažíme sa poskladať mozaiku udalostí zo stôp na mieste činu, jeho okolí a z výpovedí svedkov. Tu však máte do činenia s odloženým prípadom, ktorý bol kedysi uzavretý, no matka obete nebola spokojná s výsledkom a najala si vás, aby ste odhalili skutočnú pravdu. Prečo čakala tak dlho? Pretože vo vás začala veriť až po vašom poslednom úspešne vyriešenom prípade, no skôr, než vás stihla osloviť, strávili ste dlhší čas v nemocnici. Budete však vôbec schopní niečo zistiť po tak dlhom čase? Možno aj áno, keďže miesto činu ostalo v takom istom stave, v akom bolo v osudnú noc, keď Elody zavraždili.
Zdá sa to aj vám trochu nepravdepodobné? V momente, keď som vošiel do prvej miestnosti a uvidel na stole rozliaty čaj, prevrhnutú stoličku a Johna, ako z týchto detailov bez problémov skladá sled udalostí, akoby sa to stalo len včera, pôsobilo to na mňa naozaj zvláštne. Jedna vec je, že vila ostala opustená a celé roky do nej nik nevkročil. No skutočne by tam všetko ostalo presne tak, ako bolo? Naozaj by nikto nezdvihol prevrhnutú stoličku? Naozaj by nik nepoutieral rozliaty čaj? Najmä ak sa tieto drobnosti udiali ešte nejaký čas pred samotnou vraždou?
Počas celého vyšetrovania postupujete najmä tak, že pri vybraných predmetoch sa vám rozsvieti zelené svetlo. Po ich preskúmaní sa následne spustí flashback, v ktorom vám postavy prezradia viac prostredníctvom zápiskov z denníka alebo situáciu okomentuje samotný John Morley. A takto vlastne prebieha celá hra. Okrem rozhovoru s Lady Margaret nikdy nikoho nevypočúvate, nič si nezaznamenávate do notesu, neoverujete si, ako bol pôvodný prípad uzatvorený, ani nerobíte nič podobné, čo by hru priblížilo k skutočnej detektívke. Skôr to pôsobí ako hororový walking simulátor, v ktorom sa len sporadicky objavujú detektívne prvky.
Čo však robí hru aspoň trochu zaujímavou, je samotný prípad. Ako sa dozvedáte jednotlivé súvislosti, začnete sa na zdanlivo obyčajnú vraždu pozerať z úplne iného uhla. Nebudem prezrádzať príliš veľa, no ak počas hry pozbierate dostatok stôp a pospájate si ich, zistíte, že ide najmä o veľmi smutnú a tragickú udalosť. Konanie postáv dokážete do istej miery pochopiť a výsledok napokon nebude taký jednoznačný, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať.
Čo hre nemožno upierať, že veľmi dobre pracuje so svojou atmosférou. Len práca so svetlom a umiestnením určitých predmetov dokáže občas vyvolať optické ilúzie, inokedy sa vám priamo pred očami objaví tvár vraha, keď skúmate konkrétne miesta. Väčšinu času inak strávite v opustenej vile a opustenom psychiatrickom ústave, takže lokality majú svoje čaro a dokážu vás udržať v napätí, najmä ak je všetko doplnené dobre zvolenou klavírnou hudbou. Aj preto je škoda, že mnohé ďalšie elementy tvorcovia nezvládli až tak dobre.
Už skôr som spomínal, že hrateľnosť má ďaleko od skutočnej detektívky, pričom absencia zápisníka je podľa mňa dosť veľký problém. Počas vyšetrovania sa totiž dostanete k množstvu stôp a jednotlivé informácie by ste mali mať kedykoľvek po ruke. No nemáte. Nebolo by teda praktickejšie, keby si John všetky kódy a fakty zapisoval a my si ich tak mohli jednoducho vyhľadať? Odporúčam preto značiť si všetky dôležité informácie, aby ste sa k nim neskôr nemuseli vracať. Ušetrí vám to dosť času.
Rovnako vás musím varovať, aby ste sa vyhli stláčaniu klávesy TAB, v prípade, že používate klávesnicu a myš. Ak to totiž urobíte, postava sa zasekne a jediná možnosť, ako pokračovať, je prejsť do hlavného menu a vrátiť sa späť do hry, čo by malo problém vyriešiť. Ak to nepomôže, budete musieť reštartovať hru od posledného checkpointu. Tie sú mimochodom rozmiestnené veľmi neprakticky. Ideálne by bolo, keby sa hra automaticky ukladala po každom vyriešenom hlavolame, no tak to nefunguje. Niekedy sa tak môžete vrátiť späť aj o dobrých desať minút od posledného uloženia. A ak by ste v niektorých momentoch trochu tápali, máte smolu – hra sa opätovne uloží až po vyriešení konkrétneho hlavolamu, na ktorý je nastavený autosave.
V hre sú navyše i miesta, kde sa môžete zaseknúť sami. Už prvý vstup do haly s obrovským stromom predstavuje v tomto smere značné riziko. Nie je to však jediné miesto, kde mi hra zablokovala možnosť pohybu a bol som nútený ju kompletne reštartovať. Verím však, že ide o chyby, ktoré tvorcovia časom opravia a vy sa im vo svojom pátraní vyhnete. Rovnako by ešte mali vyladiť množstvo grafických glitchov, ktoré z hry robia vizuálne problematickú záležitosť.
The Last Case of John Morley síce nedisponuje prvotriednou grafikou, no jednotlivé interiéry skutočne dokážu navodzovať atmosféru. Horšie je to však s tým, že predmety zo stolov či okolia sa zjavujú alebo miznú podľa toho, ako blízko sa k nim nachádzate, alebo keď sa v miestnosti rozsvieti či zhasne svetlo (a nejde pritom o fotobunku). Zvláštne fungujú aj diery v hre – niekedy narazíte na neviditeľnú stenu, inokedy na neviditeľnú podlahu, a občas sa jednoducho prepadnete. Nikdy však neviete dopredu, ktorá situácia nastane.
Čo sa týka hádaniek, v hre ich nie je vôbec veľa. Väčšinou stačí nájsť číselný kód alebo ide o jednoduché úlohy, ktoré by vám nemali zabrať viac než pár minút. Riešenia máte prakticky priamo pred sebou a ak si chcete potrápiť mozgové závity, tu sa toho nedočkáte. Ešte menej poteší fakt, že hra vás často núti, najmä v opustenom ústave, behať stále dookola a neodblokuje žiadne skratky, ktoré by vám ušetrili čas. Postupom v príbehu si navyše nezmyselným spôsobom rozbijete lampáš, čo považujem za veľmi hlúpe rozhodnutie. V hre, ktorá vie byť naozaj tmavá a absencia svetla sťažuje pohyb to totiž nikdy nie je dobrý nápad.
Ak je však niečo, čo môžem na hre aspoň trochu vyzdvihnúť, potom je to časové zasadenie. Elody bola zavraždená v roku 1922 a ústav zatvorili v roku 1932, keď sa niektoré veci riešili trochu inými metódami. Dokonca sa tu nachádza aj miestnosť s elektrickým kreslom, zrejme používaným na liečbu elektrickými šokmi. Ako celok však hra nedokázala priniesť zážitok, v aký som dúfal. Dokážete ju dokončiť za 2,5 až 3 hodiny, čo ozaj nie je dostatok času na to, aby ste adekvátne vstrebali jeho zápletku. Všetko je veľmi priamočiare a riešenia sú veľmi jednoduché. Samotná vila pôsobí takmer ako tutoriál, čo nie je vôbec dobrým signálom.
Oceňujem pritom aj to, že sú postavy kompletne nadabované, no súčasne som mal z niektorých pocit, že sa dabéri príliš nesnažili postavám vdýchnuť skutočné emócie. Obzvlášť Charlotte Whitmore ako Lady Margaret Fordside pôsobí neustále veľmi znudene. Michael Hajiantonis ako hlavný hrdina je na tom o niečo lepšie, no jeho výkon ma taktiež úplne nenadchol. Jediní, ktorí pôsobia aspoň trochu presvedčivo, sú Kirsty Campbell ako Elody a Richard Pembroke ako doktor Mulder (ktorý má na dverách menovku Muller). Ani tam však nemožno tvrdiť, že by odviedli skutočne kvalitnú prácu. Dabing tak mohol aspoň čiastočne vylepšiť dojmy, lenže nestalo sa tak.
Vo výsledku je The Last Case of John Morley len smutnou ukážkou toho, ako dnes vyzerá mnoho hororových walking simulátorov. Hra má tak možno solídny námet, no nedokázala ho pretaviť do dostatočne kvalitného zážitku. Súčasne je preplnená aj rôznymi grafickými glitchmi a technickými chybami, ktoré jej ubližujú ešte viac. Dúfam, že tvorcovia ju ešte vyladia a s podobnými problémami sa už pri vydaní nestretnete, no aj tak pôjde o nanajvýš hru, ktorá nedokáže zanechať výraznejší dojem. Potenciál tu inak určite bol, no Indigo Studios ho, bohužiaľ, nevyužili naplno. Ostáva len dúfať, že sa im pri ďalšom projekte podarí doručiť silnejší zážitok, než aký ponúkol Morleyho posledný prípad.
Náš príbeh sa začína vo chvíli, keď sa detektív John Morley prebúdza v nemocnici po nepríjemnej nočnej more. Konečne môže opustiť nemocnicu a vrátiť sa do práce. Jeho sekretárka Peggy už medzitým podala výpoveď, no zároveň mu zanechala odkaz od Lady Margaret Fordside, ktorá prejavila záujem o jeho služby. Tá vás poverí úlohou vypátrať skutočného vraha svojej dcéry Elody, zavraždenej pred dvadsiatimi rokmi priamo v rodinnej vile. Po niekoľkých povinných otázkach sa John Morley rozhodne prijať tento prípad a vaše pátranie v jeho koži sa tak môže začať.
Prípad, ktorý sa chystáte vyšetrovať, stojí na pomerne zaujímavých základoch. V detektívkach väčšinou sledujeme aktuálne dianie a snažíme sa poskladať mozaiku udalostí zo stôp na mieste činu, jeho okolí a z výpovedí svedkov. Tu však máte do činenia s odloženým prípadom, ktorý bol kedysi uzavretý, no matka obete nebola spokojná s výsledkom a najala si vás, aby ste odhalili skutočnú pravdu. Prečo čakala tak dlho? Pretože vo vás začala veriť až po vašom poslednom úspešne vyriešenom prípade, no skôr, než vás stihla osloviť, strávili ste dlhší čas v nemocnici. Budete však vôbec schopní niečo zistiť po tak dlhom čase? Možno aj áno, keďže miesto činu ostalo v takom istom stave, v akom bolo v osudnú noc, keď Elody zavraždili.
Zdá sa to aj vám trochu nepravdepodobné? V momente, keď som vošiel do prvej miestnosti a uvidel na stole rozliaty čaj, prevrhnutú stoličku a Johna, ako z týchto detailov bez problémov skladá sled udalostí, akoby sa to stalo len včera, pôsobilo to na mňa naozaj zvláštne. Jedna vec je, že vila ostala opustená a celé roky do nej nik nevkročil. No skutočne by tam všetko ostalo presne tak, ako bolo? Naozaj by nikto nezdvihol prevrhnutú stoličku? Naozaj by nik nepoutieral rozliaty čaj? Najmä ak sa tieto drobnosti udiali ešte nejaký čas pred samotnou vraždou?
Počas celého vyšetrovania postupujete najmä tak, že pri vybraných predmetoch sa vám rozsvieti zelené svetlo. Po ich preskúmaní sa následne spustí flashback, v ktorom vám postavy prezradia viac prostredníctvom zápiskov z denníka alebo situáciu okomentuje samotný John Morley. A takto vlastne prebieha celá hra. Okrem rozhovoru s Lady Margaret nikdy nikoho nevypočúvate, nič si nezaznamenávate do notesu, neoverujete si, ako bol pôvodný prípad uzatvorený, ani nerobíte nič podobné, čo by hru priblížilo k skutočnej detektívke. Skôr to pôsobí ako hororový walking simulátor, v ktorom sa len sporadicky objavujú detektívne prvky.
Čo však robí hru aspoň trochu zaujímavou, je samotný prípad. Ako sa dozvedáte jednotlivé súvislosti, začnete sa na zdanlivo obyčajnú vraždu pozerať z úplne iného uhla. Nebudem prezrádzať príliš veľa, no ak počas hry pozbierate dostatok stôp a pospájate si ich, zistíte, že ide najmä o veľmi smutnú a tragickú udalosť. Konanie postáv dokážete do istej miery pochopiť a výsledok napokon nebude taký jednoznačný, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať.
Čo hre nemožno upierať, že veľmi dobre pracuje so svojou atmosférou. Len práca so svetlom a umiestnením určitých predmetov dokáže občas vyvolať optické ilúzie, inokedy sa vám priamo pred očami objaví tvár vraha, keď skúmate konkrétne miesta. Väčšinu času inak strávite v opustenej vile a opustenom psychiatrickom ústave, takže lokality majú svoje čaro a dokážu vás udržať v napätí, najmä ak je všetko doplnené dobre zvolenou klavírnou hudbou. Aj preto je škoda, že mnohé ďalšie elementy tvorcovia nezvládli až tak dobre.
Už skôr som spomínal, že hrateľnosť má ďaleko od skutočnej detektívky, pričom absencia zápisníka je podľa mňa dosť veľký problém. Počas vyšetrovania sa totiž dostanete k množstvu stôp a jednotlivé informácie by ste mali mať kedykoľvek po ruke. No nemáte. Nebolo by teda praktickejšie, keby si John všetky kódy a fakty zapisoval a my si ich tak mohli jednoducho vyhľadať? Odporúčam preto značiť si všetky dôležité informácie, aby ste sa k nim neskôr nemuseli vracať. Ušetrí vám to dosť času.
Rovnako vás musím varovať, aby ste sa vyhli stláčaniu klávesy TAB, v prípade, že používate klávesnicu a myš. Ak to totiž urobíte, postava sa zasekne a jediná možnosť, ako pokračovať, je prejsť do hlavného menu a vrátiť sa späť do hry, čo by malo problém vyriešiť. Ak to nepomôže, budete musieť reštartovať hru od posledného checkpointu. Tie sú mimochodom rozmiestnené veľmi neprakticky. Ideálne by bolo, keby sa hra automaticky ukladala po každom vyriešenom hlavolame, no tak to nefunguje. Niekedy sa tak môžete vrátiť späť aj o dobrých desať minút od posledného uloženia. A ak by ste v niektorých momentoch trochu tápali, máte smolu – hra sa opätovne uloží až po vyriešení konkrétneho hlavolamu, na ktorý je nastavený autosave.
V hre sú navyše i miesta, kde sa môžete zaseknúť sami. Už prvý vstup do haly s obrovským stromom predstavuje v tomto smere značné riziko. Nie je to však jediné miesto, kde mi hra zablokovala možnosť pohybu a bol som nútený ju kompletne reštartovať. Verím však, že ide o chyby, ktoré tvorcovia časom opravia a vy sa im vo svojom pátraní vyhnete. Rovnako by ešte mali vyladiť množstvo grafických glitchov, ktoré z hry robia vizuálne problematickú záležitosť.
The Last Case of John Morley síce nedisponuje prvotriednou grafikou, no jednotlivé interiéry skutočne dokážu navodzovať atmosféru. Horšie je to však s tým, že predmety zo stolov či okolia sa zjavujú alebo miznú podľa toho, ako blízko sa k nim nachádzate, alebo keď sa v miestnosti rozsvieti či zhasne svetlo (a nejde pritom o fotobunku). Zvláštne fungujú aj diery v hre – niekedy narazíte na neviditeľnú stenu, inokedy na neviditeľnú podlahu, a občas sa jednoducho prepadnete. Nikdy však neviete dopredu, ktorá situácia nastane.
Čo sa týka hádaniek, v hre ich nie je vôbec veľa. Väčšinou stačí nájsť číselný kód alebo ide o jednoduché úlohy, ktoré by vám nemali zabrať viac než pár minút. Riešenia máte prakticky priamo pred sebou a ak si chcete potrápiť mozgové závity, tu sa toho nedočkáte. Ešte menej poteší fakt, že hra vás často núti, najmä v opustenom ústave, behať stále dookola a neodblokuje žiadne skratky, ktoré by vám ušetrili čas. Postupom v príbehu si navyše nezmyselným spôsobom rozbijete lampáš, čo považujem za veľmi hlúpe rozhodnutie. V hre, ktorá vie byť naozaj tmavá a absencia svetla sťažuje pohyb to totiž nikdy nie je dobrý nápad.
Ak je však niečo, čo môžem na hre aspoň trochu vyzdvihnúť, potom je to časové zasadenie. Elody bola zavraždená v roku 1922 a ústav zatvorili v roku 1932, keď sa niektoré veci riešili trochu inými metódami. Dokonca sa tu nachádza aj miestnosť s elektrickým kreslom, zrejme používaným na liečbu elektrickými šokmi. Ako celok však hra nedokázala priniesť zážitok, v aký som dúfal. Dokážete ju dokončiť za 2,5 až 3 hodiny, čo ozaj nie je dostatok času na to, aby ste adekvátne vstrebali jeho zápletku. Všetko je veľmi priamočiare a riešenia sú veľmi jednoduché. Samotná vila pôsobí takmer ako tutoriál, čo nie je vôbec dobrým signálom.
Oceňujem pritom aj to, že sú postavy kompletne nadabované, no súčasne som mal z niektorých pocit, že sa dabéri príliš nesnažili postavám vdýchnuť skutočné emócie. Obzvlášť Charlotte Whitmore ako Lady Margaret Fordside pôsobí neustále veľmi znudene. Michael Hajiantonis ako hlavný hrdina je na tom o niečo lepšie, no jeho výkon ma taktiež úplne nenadchol. Jediní, ktorí pôsobia aspoň trochu presvedčivo, sú Kirsty Campbell ako Elody a Richard Pembroke ako doktor Mulder (ktorý má na dverách menovku Muller). Ani tam však nemožno tvrdiť, že by odviedli skutočne kvalitnú prácu. Dabing tak mohol aspoň čiastočne vylepšiť dojmy, lenže nestalo sa tak.
Vo výsledku je The Last Case of John Morley len smutnou ukážkou toho, ako dnes vyzerá mnoho hororových walking simulátorov. Hra má tak možno solídny námet, no nedokázala ho pretaviť do dostatočne kvalitného zážitku. Súčasne je preplnená aj rôznymi grafickými glitchmi a technickými chybami, ktoré jej ubližujú ešte viac. Dúfam, že tvorcovia ju ešte vyladia a s podobnými problémami sa už pri vydaní nestretnete, no aj tak pôjde o nanajvýš hru, ktorá nedokáže zanechať výraznejší dojem. Potenciál tu inak určite bol, no Indigo Studios ho, bohužiaľ, nevyužili naplno. Ostáva len dúfať, že sa im pri ďalšom projekte podarí doručiť silnejší zážitok, než aký ponúkol Morleyho posledný prípad.
MIO: Memories in Orbit