Keď som videl prvý trailer na The Berlin Apartment, bolo mi hneď jasné, akej hry sa nakoniec dočkám. Ukážky hovorili jasnou rečou a aj demo pomohlo vytvoriť si presný obraz. To, čo na prvý pohľad pôsobí ako jednoduchá feel good hra, v sebe zároveň nesie posolstvo, ktoré má priblížiť život v rôznych obdobiach Nemecka. Rovnako aj príbehy obyvateľov jedného bytu, ktorí v ňom kedysi žili.
Čakajú nás štyri príbehy, ktoré spája dvojica postáv majster Malik a jeho dcéra Dilara. V roku 2020 vstupujú do starého bytu, ktorý čaká renovácia. Je potrebné dať dole staré tapety, odstrániť rôzne grafity, zbaviť sa zvyškov starého nábytku, vybúrať pridané steny a napokon poriadne upratať a vymaľovať, aby bol byt pripravený pre nových záujemcov. Dilara však počas práce narazí na rôzne malé artefakty, ktoré začnú rozprávať svoje vlastné príbehy. Poďme si ich teda jednotlivo predstaviť.
Prvý príbeh nás zavedie do septembra 1989, kde sa zoznámime s mužom menom Kolja. Tomu počas polievania kvetov do bytu vletí papierové lietadlo, ktoré dorazilo z bytovky na druhej strane berlínskeho múru. Napísala ho žena menom Lu a má pocit, že náš hrdina pôsobí neustále smutne. Nejde možno o najsilnejší príbeh, ktorý hra ponúka, no funguje ako solídny úvod. Kolja je človek, ktorý vôbec neverí, že múry niekedy padnú (hoci sa to stane takmer presne o rok), jeho najlepšími priateľmi sú rastliny a doma má najmä konzervy soljanky. Na druhej strane stojí Lu, ktorá žije v slobodnej krajine a snaží sa pomocou lietadielok povzbudiť jedného človeka, aby sa aspoň na chvíľu cítil trochu lepšie.
Slová v listoch sú veľmi dobre zvolené a príbeh dokáže presne zachytiť atmosféru v Nemeckej demokratickej republike. Hlavný hrdina má neustále obavy, že mu na dvere zabúcha polícia a obviní ho z odovzdávania tajných informácií nepriateľovi alebo z toho, že je skrytý agent kapitalistických zločincov a podobne. Ako však z histórie vieme, režim sa mal čoskoro zmeniť a je dosť možné, že sa naši hrdinovia nakoniec mohli reálne stretnúť a zájsť spolu na skutočnú večeru.
V druhom príbehu sa vrátime až do roku 1933, keď sa židovský majiteľ kina Josef rozhodne opustiť Berlín. Jeho kino bolo nedávno vypálené a nacistický režim neustále naberá na sile. Treba si zbaliť len pár najnutnejších vecí a utiecť. Čo tento príbeh robí zaujímavým je fakt, že tentoraz nahliadneme ešte o niečo hlbšie do histórie a formou flashbackov zistíme, ako sa Josef vlastne ku kinu dostal, čo ho k tomu viedlo a ako veril, že filmy budú ľudí vždy spájať. Tieto scénky navyše pripomínajú staré nemé filmy, v ktorých sa dialógy a myšlienky zobrazovali na plátne vo forme čiernych záberov s textom.
V jadre sa toho k všetkému, čo sa udeje, nedá povedať veľa, keďže ide len o muža, ktorý si musí zbaliť kufor a odísť skôr, než sa po neho rozhodnú prísť nacisti. Nemôžem však povedať, že by to nebolo silné alebo nepôsobilo veľmi vierohodne. Nechcem si ani predstavovať, čo všetko prežívali židia v Nemecku po roku 1929 a akým spôsobom s nimi bolo zaobchádzané. Rovnako ako predtým ide o veľmi ľudsky zachytený príbeh, ktorý vie v správnych momentoch vyniknúť.
Ak by som mal vybrať najvýraznejší moment hry, jednoznačne by som ukázal na príbeh z decembra roku 1945, kde sa zoznámime s dievčatkom menom Mathilda a jej rodinou. Práve sa pripravujú na štedrú večeru a prežívajú v ruinách bytu, ktorý bol počas vojny zbombardovaný. Nielenže je tu krásnym spôsobom zachytené čaro Vianoc a hlavná hrdinka je neuveriteľne sympatická, no rovnako je tu cítiť pohnutú atmosféru krátko po vojne. No aj v tých najhorších momentoch dokážete nájsť vo svete niečo skutočne krásne. Alebo si v sebe aspoň zachovať ten malý magický moment, ktorý dokáže všetko zlepšiť. Nebudem však v tomto ohľade prezrádzať viac.
Posledný príbeh nás zavedie do roku 1967, kde mladá spisovateľka pracuje na svojom novom sci-fi románe. Neustále je však bombardovaná telefonátmi od svojho agenta, ktorý jej posiela všetky pripomienky od vydavateľa. Toni je tak nútená neustále svoj príbeh meniť a upravovať jednotlivé udalosti tak, aby všetko vyhovovalo vtedajšiemu režimu. Postupne si však uvedomuje, že sa bude musieť rozhodnúť, či chce zachovať hlavnú myšlienku a jadro samotného diela, alebo seba ako autorku.
Na tejto časti je najzaujímavejšie to, že si Toni pre lepšiu prácu dokáže vizualizovať realitu podľa vlastných predstáv. A tak sa s ňou v určitých momentoch ocitneme na jej vesmírnej lodi, kde ju budeme môcť i ovládať a prechádzať sa po nej. Hre to opäť dodáva trochu iný nádych, keď sa môžeme pohybovať v niekoho fantázii a vidieť, akým spôsobom si dokáže pretvárať realitu do svojho príbehu. Niektoré požiadavky jej agenta dnes môžu pôsobiť komicky, no viem si predstaviť, že v tom čase museli mnohí autori zápasiť s úplne rovnakými problémami.
Keď sa pozriem na jednotlivé príbehy z pohľadu celku, nemám na čo sťažovať. Všetky sú zapamätateľné, majú svoje silné momenty a dobre napísané postavy. Okrem toho môžeme miestami vidieť, ako na seba jednotlivé udalosti nadväzujú a ako sa niektoré predmety počas príbehov opätovne objavujú v byte. Byt sám prešiel počas jednotlivých období obrovskými zmenami, ktoré sú na ňom viditeľné. Môžete tu však objaviť aj niekoľko veľmi zaujímavých vecí, ktoré stoja za spomenutie.
Celkom by ma napríklad zaujímalo, ktorý nájomca sa rozhodol počas pokladania kachličiek v kúpeľni hrať svoju vlastnú verziu Minesweeperu. Nejde o nič, čo by som vnímal ako mínus, nakoľko mi to náramne zdvihlo náladu a veľmi ma to pobavilo. Je to však rozhodne otázka, na ktorú by som rád poznal odpoveď. Takisto, pokiaľ by ste nechceli hru ukončiť príliš rýchlo, môže Dilara svojmu otcovi pomôcť s maľovaním stien. Alebo si na ne môžete nakresliť niečo iné s využitím voskoviek a farieb v spreji.
Čo sa hrateľnosti týka, hra toho až tak veľa neponúka. Primárne ide opäť o walking simulátor, kde síce budete musieť každú akciu nejako odohrať, no nejde o nič vyslovene náročné. Vybrať jedlo z chladničky, otvoriť konzervu, rozbíjať kladivom kachličky, písať na písacom stroji, ozdobiť byt vianočnými ozdobami a podobne. Všetky akcie sú veľmi jednoduché a neprinášajú žiadnu zásadnejšiu výzvu. Keďže však ide o príbehovú adventúru, nijak zvlášť mi to neprekáža.
V hre som sa žiaľ stretol aj s niekoľkými nepríjemnosťami. V záverečnom príbehu som dokázal preletieť cez steny bytu a mal možnosť si ho naplno pozrieť z úplne iného uhla. Najprv som si myslel, že je to súčasť nášho sci-fi výletu, no postupne som pochopil, že zámer to určite nebol. Občas sa tiež stalo, že z určitého uhla pohľadu niektoré predmety z ničoho nič zmizli, no inak som sa nestretol s žiadnymi výraznejšími bugmi alebo glitchmi.
Nezabudnem spomenúť ani dabing hry, ktorý mi prišiel miestami trochu odfláknutý. Nechcem nikoho nijakým spôsobom haniť, no zároveň som presvedčený, že ak by niektoré postavy dokázali prejaviť trochu silnejšie svoje emócie, mohli by jednotlivé príbehy zažiariť ešte o niečo viac. Najmä v prípade detských hercov, ktorí sa síce snažia, no výsledok nie je úplne presvedčivý. Chýbala miestami trochu väčšia dávka energie.
Čo sa týka vizuálnej stránky hry, tvorcovia odviedli veľmi dobrú prácu. Výborne sa im podarilo zachytiť atmosféru Berlína vo všetkých piatich obdobiach, ktoré navštívime, každej kapitole dali vlastný umelecký štýl, no najviac ich musím pochváliť za to, ako zachytili čaro Vianoc v roku 1945. Tak ako je svet najprv čiernobiely a smutný, s každou novou ozdobou sa miestnosť trochu viac rozjasní a získa svoje farby. Príde mi to ako veľmi pekný efekt, ktorý dokáže byť skutočne magický.
Vo výsledku vnímam The Berlin Apartment ako veľmi príjemnú jednohubku, ktorá dokáže zasiahnuť na tých správnych miestach. Samotné príbehy fungujú veľmi dobre, majú srdce na správnom mieste a vedia, čo chcú svojim hráčom odkázať. Hra možno nemá výraznú hrateľnosť, no pri tituloch ako je tento to nie je nevyhnutné. Niekedy stačí povedať dobrý príbeh. Ak ste teda naladení na trochu nemeckej histórie, ktorá je podávaná nenásilným spôsobom, dajte tejto hre šancu. Môže vás veľmi príjemne prekvapiť.
Čakajú nás štyri príbehy, ktoré spája dvojica postáv majster Malik a jeho dcéra Dilara. V roku 2020 vstupujú do starého bytu, ktorý čaká renovácia. Je potrebné dať dole staré tapety, odstrániť rôzne grafity, zbaviť sa zvyškov starého nábytku, vybúrať pridané steny a napokon poriadne upratať a vymaľovať, aby bol byt pripravený pre nových záujemcov. Dilara však počas práce narazí na rôzne malé artefakty, ktoré začnú rozprávať svoje vlastné príbehy. Poďme si ich teda jednotlivo predstaviť.
Prvý príbeh nás zavedie do septembra 1989, kde sa zoznámime s mužom menom Kolja. Tomu počas polievania kvetov do bytu vletí papierové lietadlo, ktoré dorazilo z bytovky na druhej strane berlínskeho múru. Napísala ho žena menom Lu a má pocit, že náš hrdina pôsobí neustále smutne. Nejde možno o najsilnejší príbeh, ktorý hra ponúka, no funguje ako solídny úvod. Kolja je človek, ktorý vôbec neverí, že múry niekedy padnú (hoci sa to stane takmer presne o rok), jeho najlepšími priateľmi sú rastliny a doma má najmä konzervy soljanky. Na druhej strane stojí Lu, ktorá žije v slobodnej krajine a snaží sa pomocou lietadielok povzbudiť jedného človeka, aby sa aspoň na chvíľu cítil trochu lepšie.
Slová v listoch sú veľmi dobre zvolené a príbeh dokáže presne zachytiť atmosféru v Nemeckej demokratickej republike. Hlavný hrdina má neustále obavy, že mu na dvere zabúcha polícia a obviní ho z odovzdávania tajných informácií nepriateľovi alebo z toho, že je skrytý agent kapitalistických zločincov a podobne. Ako však z histórie vieme, režim sa mal čoskoro zmeniť a je dosť možné, že sa naši hrdinovia nakoniec mohli reálne stretnúť a zájsť spolu na skutočnú večeru.
V druhom príbehu sa vrátime až do roku 1933, keď sa židovský majiteľ kina Josef rozhodne opustiť Berlín. Jeho kino bolo nedávno vypálené a nacistický režim neustále naberá na sile. Treba si zbaliť len pár najnutnejších vecí a utiecť. Čo tento príbeh robí zaujímavým je fakt, že tentoraz nahliadneme ešte o niečo hlbšie do histórie a formou flashbackov zistíme, ako sa Josef vlastne ku kinu dostal, čo ho k tomu viedlo a ako veril, že filmy budú ľudí vždy spájať. Tieto scénky navyše pripomínajú staré nemé filmy, v ktorých sa dialógy a myšlienky zobrazovali na plátne vo forme čiernych záberov s textom.
V jadre sa toho k všetkému, čo sa udeje, nedá povedať veľa, keďže ide len o muža, ktorý si musí zbaliť kufor a odísť skôr, než sa po neho rozhodnú prísť nacisti. Nemôžem však povedať, že by to nebolo silné alebo nepôsobilo veľmi vierohodne. Nechcem si ani predstavovať, čo všetko prežívali židia v Nemecku po roku 1929 a akým spôsobom s nimi bolo zaobchádzané. Rovnako ako predtým ide o veľmi ľudsky zachytený príbeh, ktorý vie v správnych momentoch vyniknúť.
Ak by som mal vybrať najvýraznejší moment hry, jednoznačne by som ukázal na príbeh z decembra roku 1945, kde sa zoznámime s dievčatkom menom Mathilda a jej rodinou. Práve sa pripravujú na štedrú večeru a prežívajú v ruinách bytu, ktorý bol počas vojny zbombardovaný. Nielenže je tu krásnym spôsobom zachytené čaro Vianoc a hlavná hrdinka je neuveriteľne sympatická, no rovnako je tu cítiť pohnutú atmosféru krátko po vojne. No aj v tých najhorších momentoch dokážete nájsť vo svete niečo skutočne krásne. Alebo si v sebe aspoň zachovať ten malý magický moment, ktorý dokáže všetko zlepšiť. Nebudem však v tomto ohľade prezrádzať viac.
Posledný príbeh nás zavedie do roku 1967, kde mladá spisovateľka pracuje na svojom novom sci-fi románe. Neustále je však bombardovaná telefonátmi od svojho agenta, ktorý jej posiela všetky pripomienky od vydavateľa. Toni je tak nútená neustále svoj príbeh meniť a upravovať jednotlivé udalosti tak, aby všetko vyhovovalo vtedajšiemu režimu. Postupne si však uvedomuje, že sa bude musieť rozhodnúť, či chce zachovať hlavnú myšlienku a jadro samotného diela, alebo seba ako autorku.
Na tejto časti je najzaujímavejšie to, že si Toni pre lepšiu prácu dokáže vizualizovať realitu podľa vlastných predstáv. A tak sa s ňou v určitých momentoch ocitneme na jej vesmírnej lodi, kde ju budeme môcť i ovládať a prechádzať sa po nej. Hre to opäť dodáva trochu iný nádych, keď sa môžeme pohybovať v niekoho fantázii a vidieť, akým spôsobom si dokáže pretvárať realitu do svojho príbehu. Niektoré požiadavky jej agenta dnes môžu pôsobiť komicky, no viem si predstaviť, že v tom čase museli mnohí autori zápasiť s úplne rovnakými problémami.
Keď sa pozriem na jednotlivé príbehy z pohľadu celku, nemám na čo sťažovať. Všetky sú zapamätateľné, majú svoje silné momenty a dobre napísané postavy. Okrem toho môžeme miestami vidieť, ako na seba jednotlivé udalosti nadväzujú a ako sa niektoré predmety počas príbehov opätovne objavujú v byte. Byt sám prešiel počas jednotlivých období obrovskými zmenami, ktoré sú na ňom viditeľné. Môžete tu však objaviť aj niekoľko veľmi zaujímavých vecí, ktoré stoja za spomenutie.
Celkom by ma napríklad zaujímalo, ktorý nájomca sa rozhodol počas pokladania kachličiek v kúpeľni hrať svoju vlastnú verziu Minesweeperu. Nejde o nič, čo by som vnímal ako mínus, nakoľko mi to náramne zdvihlo náladu a veľmi ma to pobavilo. Je to však rozhodne otázka, na ktorú by som rád poznal odpoveď. Takisto, pokiaľ by ste nechceli hru ukončiť príliš rýchlo, môže Dilara svojmu otcovi pomôcť s maľovaním stien. Alebo si na ne môžete nakresliť niečo iné s využitím voskoviek a farieb v spreji.
Čo sa hrateľnosti týka, hra toho až tak veľa neponúka. Primárne ide opäť o walking simulátor, kde síce budete musieť každú akciu nejako odohrať, no nejde o nič vyslovene náročné. Vybrať jedlo z chladničky, otvoriť konzervu, rozbíjať kladivom kachličky, písať na písacom stroji, ozdobiť byt vianočnými ozdobami a podobne. Všetky akcie sú veľmi jednoduché a neprinášajú žiadnu zásadnejšiu výzvu. Keďže však ide o príbehovú adventúru, nijak zvlášť mi to neprekáža.
V hre som sa žiaľ stretol aj s niekoľkými nepríjemnosťami. V záverečnom príbehu som dokázal preletieť cez steny bytu a mal možnosť si ho naplno pozrieť z úplne iného uhla. Najprv som si myslel, že je to súčasť nášho sci-fi výletu, no postupne som pochopil, že zámer to určite nebol. Občas sa tiež stalo, že z určitého uhla pohľadu niektoré predmety z ničoho nič zmizli, no inak som sa nestretol s žiadnymi výraznejšími bugmi alebo glitchmi.
Nezabudnem spomenúť ani dabing hry, ktorý mi prišiel miestami trochu odfláknutý. Nechcem nikoho nijakým spôsobom haniť, no zároveň som presvedčený, že ak by niektoré postavy dokázali prejaviť trochu silnejšie svoje emócie, mohli by jednotlivé príbehy zažiariť ešte o niečo viac. Najmä v prípade detských hercov, ktorí sa síce snažia, no výsledok nie je úplne presvedčivý. Chýbala miestami trochu väčšia dávka energie.
Čo sa týka vizuálnej stránky hry, tvorcovia odviedli veľmi dobrú prácu. Výborne sa im podarilo zachytiť atmosféru Berlína vo všetkých piatich obdobiach, ktoré navštívime, každej kapitole dali vlastný umelecký štýl, no najviac ich musím pochváliť za to, ako zachytili čaro Vianoc v roku 1945. Tak ako je svet najprv čiernobiely a smutný, s každou novou ozdobou sa miestnosť trochu viac rozjasní a získa svoje farby. Príde mi to ako veľmi pekný efekt, ktorý dokáže byť skutočne magický.
Vo výsledku vnímam The Berlin Apartment ako veľmi príjemnú jednohubku, ktorá dokáže zasiahnuť na tých správnych miestach. Samotné príbehy fungujú veľmi dobre, majú srdce na správnom mieste a vedia, čo chcú svojim hráčom odkázať. Hra možno nemá výraznú hrateľnosť, no pri tituloch ako je tento to nie je nevyhnutné. Niekedy stačí povedať dobrý príbeh. Ak ste teda naladení na trochu nemeckej histórie, ktorá je podávaná nenásilným spôsobom, dajte tejto hre šancu. Môže vás veľmi príjemne prekvapiť.
