Sú hry, ku ktorým sa človek dostane ako slepý k husliam a potom sú také, ktoré mu dlhé roky unikajú. Toto je ten druhý prípad.
Spomínam si na to, ako keby to bolo včera, keď mi kámoš s jeho vtedy nadupaným herným PC ukázal „Wolfensteina 2“. Na prvý pohľad to až také vizuálne orgie oproti vtedajšej konkurencii neboli, ale už vtedy som cítil, že na tejto hre niečo bude. Koniec koncov, vždy som mal slabosť pre hry na idTech engine. Vlastne pre všetko čo aspoň trochu smrdelo id Softwarom. A ako roky išli, dostal som sa aj ja ku svojej hernej mašine, lenže som mal taký pretlak kvalitných titulov, že hoci som si na „Wolfa“ spomenul, dokonca som si ho aj zaobstaral, nie a nie si k nemu nájsť cestu. Až doteraz.
Povedal som si, že práve teraz na jeseň mám chuť po večeroch likvidovať nebohých nacistov a tak to začalo. Parádny „half-lifovský“ úvod predznamenal, že toto je tá správna FPS pre mňa. Ešte som totiž nehral zlú hru, ktorá by začalo príchodom hlavného hrdinu vlakom.
Svojho času som nechápal celému tomu konceptu otvoreného sveta ani fantasy prvkom. A pritom si stačilo len sadnúť si a zažrať sa do toho ako špina do koberca. A vôbec to nie je taká blbosť ako to na prvý pohľad vyzerá. Schopnosti sú len 4 a každá má svoje využitie. Najviac som používal štít, ktorý podporoval môj obľúbený štýl hrania FPS – nabehnúť a vykosiť, kryť sa len keď je to úplne nevyhnutné.
Mesto je pomerne malé, takže nejaké blúdenie nehrozí a podľa ukazovateľa v hornej časti HUDu som nemal problém trafiť ani raz. Ten respawn nepriateľov v už prejdených lokalitách možno bol trochu otravný, ale keď už som začínal mať pocit, že hra začne byť repetetívna, prišiel finálny bossfight a koniec.
Zbraní je síce celkom dosť, ale ja som si takmer celú hru vystačil s oboma „samopalmi“ a ostreľovačkou. Aj keď do finálneho bossa som narval takmer všetko čo bolo na sklade a ešte mu nebolo dosť. Každopádne gunplay sa autorom podaril, takže kosenie enemákov som si užíval plnými dúškami.
Keď to tak zhrniem, jedná sa o veľmi príjemnú FPS, s ktorou ma bavilo tráviť tých niekoľko večerov. Možno do žánru nepriniesla nič nové, ale to staré známe robí dobre. Raveni ma zase raz potešili.
Spomínam si na to, ako keby to bolo včera, keď mi kámoš s jeho vtedy nadupaným herným PC ukázal „Wolfensteina 2“. Na prvý pohľad to až také vizuálne orgie oproti vtedajšej konkurencii neboli, ale už vtedy som cítil, že na tejto hre niečo bude. Koniec koncov, vždy som mal slabosť pre hry na idTech engine. Vlastne pre všetko čo aspoň trochu smrdelo id Softwarom. A ako roky išli, dostal som sa aj ja ku svojej hernej mašine, lenže som mal taký pretlak kvalitných titulov, že hoci som si na „Wolfa“ spomenul, dokonca som si ho aj zaobstaral, nie a nie si k nemu nájsť cestu. Až doteraz.
Povedal som si, že práve teraz na jeseň mám chuť po večeroch likvidovať nebohých nacistov a tak to začalo. Parádny „half-lifovský“ úvod predznamenal, že toto je tá správna FPS pre mňa. Ešte som totiž nehral zlú hru, ktorá by začalo príchodom hlavného hrdinu vlakom.
Svojho času som nechápal celému tomu konceptu otvoreného sveta ani fantasy prvkom. A pritom si stačilo len sadnúť si a zažrať sa do toho ako špina do koberca. A vôbec to nie je taká blbosť ako to na prvý pohľad vyzerá. Schopnosti sú len 4 a každá má svoje využitie. Najviac som používal štít, ktorý podporoval môj obľúbený štýl hrania FPS – nabehnúť a vykosiť, kryť sa len keď je to úplne nevyhnutné.
Mesto je pomerne malé, takže nejaké blúdenie nehrozí a podľa ukazovateľa v hornej časti HUDu som nemal problém trafiť ani raz. Ten respawn nepriateľov v už prejdených lokalitách možno bol trochu otravný, ale keď už som začínal mať pocit, že hra začne byť repetetívna, prišiel finálny bossfight a koniec.
Zbraní je síce celkom dosť, ale ja som si takmer celú hru vystačil s oboma „samopalmi“ a ostreľovačkou. Aj keď do finálneho bossa som narval takmer všetko čo bolo na sklade a ešte mu nebolo dosť. Každopádne gunplay sa autorom podaril, takže kosenie enemákov som si užíval plnými dúškami.
Keď to tak zhrniem, jedná sa o veľmi príjemnú FPS, s ktorou ma bavilo tráviť tých niekoľko večerov. Možno do žánru nepriniesla nič nové, ale to staré známe robí dobre. Raveni ma zase raz potešili.
Pro: zábavný gunplay, upgradovanie zbraní, akurátna dĺžka
Proti: respawn, ku koncu trochu stereotyp