Toto je reálne Baldur’s Gate 3.
A to oficiálne BG 3 mám hrozne rád. Ale! Nedokážem ho nakoniec vnímať ako kanonické pokračovanie, len ako veľmi zábavnú a vydarenú fanfiction v inej tónine. A u Wrath of Righteous sa mi stelesnilo to, ako som si vždy ideálne pokračovanie Baldur’s Gate predstavoval. Ako úplne samostatný, svojbytný príbeh, ktorý ale má ducha ságy, ducha epického fantasy dobrodružstva doslova mytologických rozmerov, kde človek tú epičnosť fakt zakúša a cíti. A teraz, čerstvo po dohratí, mám úplné flashbacky dojmov, ako keď som prvý krát ako mláďa hral Baldur’s Gate 2.
A keď mi takéto silné dojmy dokáže navodiť niečo v mojich Kristových rokoch, tak si to tú stovku zaslúži, aj keď objektívne asi nezaslúži – hlavne kvôli veľmi mrzutému technickému stavu (padanie na dennom poriadku, dva quest-breaking bugy, čo som musel riešiť módom) a jednej extrémne frustrujúcej lokácií, kde sa hra rozhodne zmeniť žáner z cRPG na fakt mizernú mystovskú adventúru, čo díky, neprosím. Ale na prakticky všetkých ostatných frontoch je tá hra tak fantastická. Už celá premisa a kostra príbehu krížovej výpravy proti Priepasti ma držala v neustálej imerzií, a korunovala ju radikálna záverečná záporácká motivácia, ktorá sa brilantne vymyká všetkým obvyklým klišé.
Spoločníčky a spoločníci, ktorých som si zamiloval vďaka charakteru a zaujímali ma ich príbehy zďaleka prevyšujú tých nudných, ale aj u nich bol môj dojem skôr „meh“, než že by ma aktívne srali. (Zvlášť Ember je úžasná a má taký ten charakter, že som tušil, že ona je skutočnou hlavnou postavou väčšieho a dôležitejšieho príbehu, než tu odohrávate vy. Je nepochybne na tróne najlepších companionov v cRPG vôbec po boku legiend z Planescapu. Podobne som si zamiloval Arueshalae a jej príbeh "snu o spáse v snoch", na opačnej fronte morálneho kompasu je zas podobne skvelý Daeran). A strategická heroes-like časť ma tiež prekvapivo celkom bavila a dobre prekladala klasickú RPG časť.
Čo si každopádne zaslúži špeciálne vypichnúť, je samotná mechanika mýtických ciest (t. j. voľba toho, aký mýtický archetyp stelesňujete, či už anjela, démona, trickstera, licha...). Hoci pri hrách, ktoré ma nadchnú, hýrim superlatívmi furt (viď odstavce vyššie, že), tak toto je bez nadsádzky suverénne najlepšia implementácia variability roleplayingu, aký som v cRPGs videl. Nejde len o to, že celá škála od dobra a zla a rádu a chaosu má svoju vlastnú questovú líniu, ale že zároveň tieto questy tvoria hlbinnú líniu celého príbehu: a sú tak tou líniou najzásadnejšou. To fakt nemá precedens: a neviem sa dočkať, až zas raz budem mať po večeroch 150 hodín voľného času, aby som si vyskúšal licha či aeona.
Teraz tak aspoň uzavriem komentár vlastným výkrikom nadšenia z tej mýtickej cesty, ktorú som si prešiel, a to z cesty trickstera. To je tak famózne a treskuto vtipné! A zároveň – a to je fakt wow – sa tu podarilo prirodzene zladiť ako epiku high fantasy, tak totálne tricksterské blbiny, že vôbec nepôsobia voči tónu hry násilne a výsmešne, ale naopak mu vytvárajú hrozne prirodzený a organický podtón. Čo je vskutku obdivuhodný scénaristický achievement: akoby boli v Pánovi prsteňov prepletené kapitoly od Terryho Pratchetta a z nejakého dôvodu by to fungovalo hrozne dobre.
A to oficiálne BG 3 mám hrozne rád. Ale! Nedokážem ho nakoniec vnímať ako kanonické pokračovanie, len ako veľmi zábavnú a vydarenú fanfiction v inej tónine. A u Wrath of Righteous sa mi stelesnilo to, ako som si vždy ideálne pokračovanie Baldur’s Gate predstavoval. Ako úplne samostatný, svojbytný príbeh, ktorý ale má ducha ságy, ducha epického fantasy dobrodružstva doslova mytologických rozmerov, kde človek tú epičnosť fakt zakúša a cíti. A teraz, čerstvo po dohratí, mám úplné flashbacky dojmov, ako keď som prvý krát ako mláďa hral Baldur’s Gate 2.
A keď mi takéto silné dojmy dokáže navodiť niečo v mojich Kristových rokoch, tak si to tú stovku zaslúži, aj keď objektívne asi nezaslúži – hlavne kvôli veľmi mrzutému technickému stavu (padanie na dennom poriadku, dva quest-breaking bugy, čo som musel riešiť módom) a jednej extrémne frustrujúcej lokácií, kde sa hra rozhodne zmeniť žáner z cRPG na fakt mizernú mystovskú adventúru, čo díky, neprosím. Ale na prakticky všetkých ostatných frontoch je tá hra tak fantastická. Už celá premisa a kostra príbehu krížovej výpravy proti Priepasti ma držala v neustálej imerzií, a korunovala ju radikálna záverečná záporácká motivácia, ktorá sa brilantne vymyká všetkým obvyklým klišé.
Spoločníčky a spoločníci, ktorých som si zamiloval vďaka charakteru a zaujímali ma ich príbehy zďaleka prevyšujú tých nudných, ale aj u nich bol môj dojem skôr „meh“, než že by ma aktívne srali. (Zvlášť Ember je úžasná a má taký ten charakter, že som tušil, že ona je skutočnou hlavnou postavou väčšieho a dôležitejšieho príbehu, než tu odohrávate vy. Je nepochybne na tróne najlepších companionov v cRPG vôbec po boku legiend z Planescapu. Podobne som si zamiloval Arueshalae a jej príbeh "snu o spáse v snoch", na opačnej fronte morálneho kompasu je zas podobne skvelý Daeran). A strategická heroes-like časť ma tiež prekvapivo celkom bavila a dobre prekladala klasickú RPG časť.
Čo si každopádne zaslúži špeciálne vypichnúť, je samotná mechanika mýtických ciest (t. j. voľba toho, aký mýtický archetyp stelesňujete, či už anjela, démona, trickstera, licha...). Hoci pri hrách, ktoré ma nadchnú, hýrim superlatívmi furt (viď odstavce vyššie, že), tak toto je bez nadsádzky suverénne najlepšia implementácia variability roleplayingu, aký som v cRPGs videl. Nejde len o to, že celá škála od dobra a zla a rádu a chaosu má svoju vlastnú questovú líniu, ale že zároveň tieto questy tvoria hlbinnú líniu celého príbehu: a sú tak tou líniou najzásadnejšou. To fakt nemá precedens: a neviem sa dočkať, až zas raz budem mať po večeroch 150 hodín voľného času, aby som si vyskúšal licha či aeona.
Teraz tak aspoň uzavriem komentár vlastným výkrikom nadšenia z tej mýtickej cesty, ktorú som si prešiel, a to z cesty trickstera. To je tak famózne a treskuto vtipné! A zároveň – a to je fakt wow – sa tu podarilo prirodzene zladiť ako epiku high fantasy, tak totálne tricksterské blbiny, že vôbec nepôsobia voči tónu hry násilne a výsmešne, ale naopak mu vytvárajú hrozne prirodzený a organický podtón. Čo je vskutku obdivuhodný scénaristický achievement: akoby boli v Pánovi prsteňov prepletené kapitoly od Terryho Pratchetta a z nejakého dôvodu by to fungovalo hrozne dobre.
