Vďaka takým herným enginom, ako sú Unreal alebo Unity sme v poslednej dobe zahŕňaní množstvom adventúr, či walking simulátorov. Tieto nástroje sú relatívne ľahko dostupné a digitálna distribúcia výrazne zjednodušila príchod konečného produktu k hráčom. Každé menšie štúdio si tak môže v dnešnej dobe realizovať svoje nápady. Hru Inmates dokonca vytvoril iba jediný vývojár, Davit Andreasyan. Keďže zdieľam jeho nadšenie pre podobný žáner, hrávam tieto hry pomerne často. Aj keď som spustil Inmates, bol som hneď v obraze. Osvedčený koncept so stratou pamäte je tu opäť využitý naplno. Po surrealistickej úvodnej sekvencii sa hlavný hrdina Jonathan ocitá v zanedbanej väzenskej cele. Jeho cieľom je dostať sa von a zistiť, prečo bol vlastne uväznený. Už po chvíli však zisťuje, že väzenie aspoň zdanlivo nikto nestráži a všetky zvyšné cely sú až na pár výnimiek otvorené a opustené. Na stenách týchto ciel sú často rôzne nápisy, matematické rovnice, alebo citáty z Biblie. Občas sa dá nájsť pohodený list papiera z krátkym textom, ale prakticky jedinou vecou, ktorá sa dá zobrať, sú zápalky. Okrem často nejasných textov v listoch je hlavným vodítkom, k tomu čo sa deje, záhadný mužský hlas vychádzajúci zo starého rádia. Chlapík, na ktorého bolo najskôr potrebné v rádiu naladiť správnu frekvenciu, si hovorí Ben a s Jonathanom sa rozpráva nejasne a v hádankách. Je tak zrejmé, že tu niečo nehrá a dostať sa z väzenia nebude jednoduché. Navyše je možné, že budova iba vyzerá ako väzenie a v skutočnosti je niečím iným. A že je aj celkom možné, že sa to všetko odohráva iba v Johnatanovej hlave.

V Inmates nie sú žiadne zbrane, ani sa tu nevyskytuje žiadna s manipulácia s predmetmi. Je to hlavne exploračný simulátor bez nepriateľov, bez boja a bez inventára. Aj interakcia s okolitým prostredím je minimálna. Postupom času som však predsa len narazil aj na zamknuté dvere ku ktorým bol potrebný kľúč, ale išlo len o výnimočné situácie. Autor postavil základ svojej hry na psychologickom príbehu a typické adventúrne prvky ako je hľadanie kľúčov alebo predmetov sa vyskytujú veľmi vzácne. Keďže v hre nie sú žiadni nepriatelia, nie je potrebné sa ani skrývať. To bolo jasné od začiatku, keďže v ovládaní hry nebola k dispozícii žiadna klávesa na beh, či skrčenie. Preto bolo pre mňa prekvapením, keď sa odrazu zjavil akýsi prelud dozorcu a okamžite šiel po mne. Avšak tieto zjavenia boli tiež iba súčasťou príbehu. Dozorca ma len takto elegantne premiestnil do inej časti väznice, kde hra opäť pokračovala v čisto exploračnom štýle. Ten narušovali iba občasné hádanky, ktoré sa dali vyriešiť podľa blízkej nápovede. Napríklad bolo nutné zistiť čísla sejfu, v ktorom bol skrytý kľúč, alebo sa museli správne zoradiť písmená, keď sa za mnou nečakane zatvorili dvere nejakej cely a bez vyriešenia sa nedalo dostať ďalej.

Hra ma doslova nútila preskúmať každý, aj ten najmenší detail väzenia. Avšak najmä jednotlivé cely sú často ponorené v úplnej tme. Na osvetlenie nie je k dispozícii žiadna baterka, iba zápalky, ktoré však vydržia horieť iba veľmi krátko. Našťastie je ich všade plno a tak každú chvíľu som bol nútený ich zapalovať , aby som si overil, či niekde v tom najtmavšom kúte nie je skrytá nejaká indícia. A to nebola... Všetky dôležité listy, či predmety je vidieť dobre a zápalky sú v hre zrejme iba ako pokus o zvýšenie atmosféry. Inak sa vlastne bez ich aj zaobídete.

Inmates beží na osvedčenom Unreal Engine 4 a s vedomím toho, že ide o dielo jediného človeka som nenarazil na jediný technický problém, či bug. Atmosféra funguje slušne a jedinou vecou, ktorá mi pripadala amatérska boli fotografie osôb, ktoré výrazovo úplne nesedeli do takejto hry. Zrejme to boli autorovi známi, ktorí sa iba snažili tváriť desivo a tajomne, ale príliš sa im to nedarilo. Inak nič nenarušovalo kompaktnú atmosféru a prekvapivo dobre do nej sedeli aj snové scény, odohrávajúce sa mimo väznice. Jedna sa odohrávala napríklad v byte, kde bolo niekoľko izieb s detskými hračkami a ktorá oproti hernému prostrediu hrala výrazne inými, hýrivými farbami. Tieto scény však boli príjemným osviežením a aj do celkového konceptu zapadli dobre.

Inmates musím nakoniec hodnotiť pozitívne. Na veľmi malej hracej ploche a v krátkom hernom čase drží príbeh pokope a autor sa vyhol logickým kopancom a zbytočným naťahovacím scénam. Hádaniek bolo len pár a so žiadnou som nemal problémy. Každý problém sa dal vyriešiť pomerne rýchlo a mal svoju logiku. Snové scény, ktoré často bývajú súčasťou týchto hier vhodne ozvláštnili fádne, spustnuté priestory väznice. Nič ma nezdržovalo od príjemného hrania a aj občasné lakacie scény fungovali. Určite ho preto môžem odporučiť na jeden príjemne strávený hororový večer.