The Coffin of Andy and Leyley je psychologická adventúra s hororovým nádychom, v ktorej hráte za titulného brata a sestru. Príbeh začíná počas karantény, keď ste už mesiace uväznení vo svojom vlastnom byte bez jedla.
Vaše oslobodenie začína v momente, keď uvidíte suseda vykonávať rituál vyvolania démona (za rovnakým účelom) a hra už tu rozohrá svoje charakteristické motívy kanibalizmu, satanizmu a brutálnych vrážd, ktoré sú pretkané incestnými podtónmi.
To však tvorí len povrch, za ktorým sa rozvíja hlavná kostra príbehu, spočívajúca v dynamike samotného vzťahu medzi titulným duom.
Flowerpot
Tak som dohral to, čo sa na The Coffin of Andy and Leyley dalo dohrať (zatiaľ sú von tri epizódy). Mal som len letmé tušenie o kontroverziach, ktoré táto hra vyvolala kvôli DARK & EDGY témam, ale Steam mi ju neustále odporúčal kvôli mojej slabosti pre psychologické hororové hry. A... bol to teda celkom silný zážitok. Jako skutočne silný a znepokojujúci v reálnom, nie v lacnom zmysle.
Na prvý pohľad to vyzerá ako vágne infantílna hra pre teenagerov, ktorá stavia na prvoplánových šokoch, keďže sa pomerne skoro objaví kanibalizmus, vyvolávanie démonov a všadeprítomné incestné narážky. Avšak čím ďalej, tým viac sa odhaľuje, že je tá hra je niečim oveľa viac – fantasticky trefným, psychologicky prenikavým a brilantne napísaným vykreslením toxického vzťahu a jeho trópov. A to ako v doslovnom jazyku dialógov, tak aj v metaforickom jazyku snov (jedno symbolické zobrazenie dusiaceho momentu závislej vzťahovej obsesie, ktorá doslova ničí životy, bolo... wow).
Rád by som vyzdvihol dva body, ktoré hra vykresľuje obzvlášť dobre. Prvým je skvelo vystihnutá pravda o tom, ako samotné bytie obeťou stojí „mimo dobro a zlo“, t. j. že byť obeťou automaticky neznamená byť dobrým človekom. V dynamike medzi dvoma hlavnými postavami (bratom a sestrou) je brat jasne hlavnou obeťou psychologického násilia: a predsa je sám o sebe monštrom a všetok súcit, ktorý sa dá voči nemu a jeho strašnému detstvu cítiť, tento fakt nemaže ani neospravedlňuje.
A druhý bod, ktorý by som rád vypichol, je... ako hra prekračuje hranice medzi postavou a hráčom a prenáša psychológiu zneužívania z naratívu do emócií. To je vrchol ludonaratívnej konsonancie. Vidíte, viete, aká strašná bytosť je sestra (a to racionálne vie aj brat), ale keď prejde z tyranského do svojho roztomilého, utešujúceho, „milujúceho“ režimu... okamžite človek cíti záchvevy náklonnosti k tej postave, skutočne ju MÁ RÁD a znova a znova podľahne ilúzii, že je v skutočnosti kúzelným a rozkošným človekom.
Žiaľ, ako som zistil, táto pointa hrozne moc hráčstvu totálne unikla. (Upozorňujem, že nasledujúce odstavce sa netýkajú úplne hry, ale práve fanúšikovských dezinterpretácií hry.) Rozmaznaný fanušíctvom hier ako Pathologic alebo Disco Elysium, kde sa na Reddite a Steame dajú nájsť vynikajúce analýzy a diskusie, som sa pokúsil o niečo podobné... a pane bože na nebi. Toto je jeden z prípadov, keď je videohra sama o sebe neporovnateľne lepšia ako fandom a človek zúfalo túži po „vzkriesení autora“. Problém je, že pomerne veľa hráčov neironicky fetišizuje protagonistické duo a myslí si, že si zaslúžia žiť šťastne až do smrti, čo je až šokujúco bludné. (Keďže protagonistické duo je presne ten typ, ktorý by mal človeka prinútiť si priať a dúfať, že peklo existuje.)
Príklad: existujú dve hlavné naratívne línie, jedna sa volá „Burial“, kde je všetka toxicita vzťahu pochovaná práve pod bludnou fantáziou romantického šťastného konca, a druhá sa volá „Decay“, kde toxicita vzťahu sa prevalí na povrch. V súčasnosti sa vyvíja len „Decay“, čo fanúšikov fakt serie, pretože si želajú „Burial“, ktorý berú doslovne a považujú za „dobrý koniec“, zatiaľ čo „Decay“ za „zlý koniec“. Tento sentiment je tak rozšírený, že autorka sama doslova poukázala na to, že táto dichotómia dobrý/zlý koniec pre tie línie vôbec neplatí, a v jednom patchi pridala doslovné varovanie „Toto nedopadne tak, ako si myslíš“, keď si teraz hráč vyberie „dopadne to, ako si človek vysnil“ fantáziu. No, z toho, čo som videl, to nepadlo na úrodnú pôdu.
V skratke: hrozne moc odporúčam tú hru, ale hrozne moc neodporúčam čítať si diskusie o tej hre.
Na prvý pohľad to vyzerá ako vágne infantílna hra pre teenagerov, ktorá stavia na prvoplánových šokoch, keďže sa pomerne skoro objaví kanibalizmus, vyvolávanie démonov a všadeprítomné incestné narážky. Avšak čím ďalej, tým viac sa odhaľuje, že je tá hra je niečim oveľa viac – fantasticky trefným, psychologicky prenikavým a brilantne napísaným vykreslením toxického vzťahu a jeho trópov. A to ako v doslovnom jazyku dialógov, tak aj v metaforickom jazyku snov (jedno symbolické zobrazenie dusiaceho momentu závislej vzťahovej obsesie, ktorá doslova ničí životy, bolo... wow).
Rád by som vyzdvihol dva body, ktoré hra vykresľuje obzvlášť dobre. Prvým je skvelo vystihnutá pravda o tom, ako samotné bytie obeťou stojí „mimo dobro a zlo“, t. j. že byť obeťou automaticky neznamená byť dobrým človekom. V dynamike medzi dvoma hlavnými postavami (bratom a sestrou) je brat jasne hlavnou obeťou psychologického násilia: a predsa je sám o sebe monštrom a všetok súcit, ktorý sa dá voči nemu a jeho strašnému detstvu cítiť, tento fakt nemaže ani neospravedlňuje.
A druhý bod, ktorý by som rád vypichol, je... ako hra prekračuje hranice medzi postavou a hráčom a prenáša psychológiu zneužívania z naratívu do emócií. To je vrchol ludonaratívnej konsonancie. Vidíte, viete, aká strašná bytosť je sestra (a to racionálne vie aj brat), ale keď prejde z tyranského do svojho roztomilého, utešujúceho, „milujúceho“ režimu... okamžite človek cíti záchvevy náklonnosti k tej postave, skutočne ju MÁ RÁD a znova a znova podľahne ilúzii, že je v skutočnosti kúzelným a rozkošným človekom.
Žiaľ, ako som zistil, táto pointa hrozne moc hráčstvu totálne unikla. (Upozorňujem, že nasledujúce odstavce sa netýkajú úplne hry, ale práve fanúšikovských dezinterpretácií hry.) Rozmaznaný fanušíctvom hier ako Pathologic alebo Disco Elysium, kde sa na Reddite a Steame dajú nájsť vynikajúce analýzy a diskusie, som sa pokúsil o niečo podobné... a pane bože na nebi. Toto je jeden z prípadov, keď je videohra sama o sebe neporovnateľne lepšia ako fandom a človek zúfalo túži po „vzkriesení autora“. Problém je, že pomerne veľa hráčov neironicky fetišizuje protagonistické duo a myslí si, že si zaslúžia žiť šťastne až do smrti, čo je až šokujúco bludné. (Keďže protagonistické duo je presne ten typ, ktorý by mal človeka prinútiť si priať a dúfať, že peklo existuje.)
Príklad: existujú dve hlavné naratívne línie, jedna sa volá „Burial“, kde je všetka toxicita vzťahu pochovaná práve pod bludnou fantáziou romantického šťastného konca, a druhá sa volá „Decay“, kde toxicita vzťahu sa prevalí na povrch. V súčasnosti sa vyvíja len „Decay“, čo fanúšikov fakt serie, pretože si želajú „Burial“, ktorý berú doslovne a považujú za „dobrý koniec“, zatiaľ čo „Decay“ za „zlý koniec“. Tento sentiment je tak rozšírený, že autorka sama doslova poukázala na to, že táto dichotómia dobrý/zlý koniec pre tie línie vôbec neplatí, a v jednom patchi pridala doslovné varovanie „Toto nedopadne tak, ako si myslíš“, keď si teraz hráč vyberie „dopadne to, ako si človek vysnil“ fantáziu. No, z toho, čo som videl, to nepadlo na úrodnú pôdu.
V skratke: hrozne moc odporúčam tú hru, ale hrozne moc neodporúčam čítať si diskusie o tej hre.
