Vivaldi
Po dokončení Subsequence som si tiež potreboval dopriať jedno poriadne kapučíno, po ktorom by som sa cítil aspoň o niečo lepšie. Neviem, ako je to možné, ale hra, ktorá mi dokopy zabrala menej než dve hodiny, ma ku koncu dokázala úplne vyčerpať. Asi nie je nič horšie, ako keď sa z hry stane nudná záležitosť, pri ktorej máte chuť položiť hlavu na stôl a jednoducho zaspať. Napriek tomu, že začiatok je pomerne sľubný a nájde sa tu pár vecí, ktoré môžem pochváliť, celkový dojem je, žiaľ, niekde úplne inde.
Príbeh začína na vesmírnej lodi, kde Vicky absolvuje posledný telefonát so svojím bratom Vincentom. Chystá sa na samovražednú misiu, ktorá by však mohla zachrániť všetkých ostatných. Následne sa presunieme o 23 hodín späť a sledujeme udalosti, ktoré tejto scénke predchádzali. Vicky oslavuje bratove narodeniny, stará sa o hostí a upratuje neporiadok, ktorý narobila jej mačka menom „Zkumavka“. Na druhý deň v práci sa však veci nevyvíjajú tak, ako by si predstavovala. Po sérii technických problémov dôjde k nečakanej havárii a Vicky sa stáva jedinou osobou, ktorá môže všetkých v ústave zachrániť. Teda… skoro.
Ak je niečo, čo by som na hre rád ocenil, je to jej zaujímavý umelecký štýl. Hra má mierne futuristický nádych a prostredia sú pomerne pekne nadizajnované. Postavy sú navyše zobrazené iba ako tiene, čo im dodáva určitú vizuálnu osobitosť. Nevadilo by mi, keby sme postavám videli aj do tváre, no práve vďaka tomuto riešeniu pôsobí hra po grafickej stránke celkom originálne.
Samotná hrateľnosť je taktiež funkčná. Pohyb postavy je plynulý, kamera sa otáča tak, ako som potreboval, a spočiatku som bol dokonca zvedavý, kam sa príbeh bude vyvíjať. Inventár pritom netreba nijako riešiť, keďže Vicky automaticky použije predmet presne tam, kde je to potrebné. Môžem tiež dodať, že Subsequence ponúka niekoľko celkom kreatívnych smrteľných scénok pre našu hlavnú hrdinku. No rovnako rýchlo, ako o život príde, sa aj vracia späť medzi živých. Niekedy dokonca s pomerne vtipným nástupom (napríklad po tom, čo ju zožerú chrobáky).
Kým takéto momenty ma dokázali miestami pobaviť, inokedy som len nechápavo krútil hlavou nad autormi a ich zmyslom pre humor. Je síce pravda, že každému príde vtipné niečo iné, no Subsequence je plná otrepaných vtipov a narážok, ktoré hre ako celku vôbec nepomáhajú. V jednom bode napríklad Vicky poznamená, že okolo nej je zrejme neviditeľná stena, jej kolega Eddie jej zasa telefonuje, aby jej oznámil, že sedí na záchode s hnačkou (dodnes nerozumiem prečo), a vždy tesne pred dôležitou informáciou sa spojenie medzi postavami náhle preruší. Tieto momenty sú navyše natoľko predvídateľné, že ich počas dialógov začnete časom očakávať.
Silnou stránkou nie je ani dabing. Respektíve – aby som bol presný – anglický dabing je celkom vydarený , no to isté sa nedá povedať o tom českom. Ak by som mal vyzdvihnúť najlepší výkon, pripísal by som ho Vincentovi, ktorý miestami pôsobí pomerne uveriteľne. Ostatní však za ním výrazne zaostávajú. Najviac to počuť pri Vicky, ktorej hlas znie absolútne bez emócií. Jediné momenty, ktoré som jej dokázal uveriť, sú počas oslavy doma. Inak nedokáže presvedčivo zachytiť strach, hnev ani smútok. A scénka s padajúcim výťahom tomu celému nasadzuje pomyselnú korunu.
Ani jej kolega Eddie na tom nie je o veľa lepšie. Na to, že ide o technika, pôsobí vo všetkých telefonátoch až neprirodzene pokojne. Akoby vôbec nebol problém, že výťah hlási technickú poruchu alebo že z ústavu unikli jedovaté chrobáky, ktorých uhryznutie dokáže človeka zabiť. Prečo informuje Vicky o vážnych problémoch takým tónom, akoby jej len oznamoval, že si včera v supermarkete kúpil desať rožkov?
Počas hrania som si tiež kládol otázku, či v tomto ústave niekto vôbec absolvoval nejaký BOZP tréning . Inžinieri v Black Mesa z prvého Half-Life nepôsobili tak neprofesionálne ako zamestnanci v tejto hre. Utiekli jedovaté chrobáky? V pohode. Zmizli pokusné myši? Prečo by ich mala hľadať osoba, ktorá za ne zodpovedá, keď to môže jednoducho hodiť na vás. Zmizli zo stola výskumné vzorky? Nikto nevie, kto ich odniesol ani kde sa mohli ocitnúť. Nerád sa zameriavam na takéto detaily, no celý ústav pôsobí, akoby bezpečnosť sveta bola v rukách úplne nekompetentných ľudí, ktorí ignorujú aj tie najzákladnejšie bezpečnostné pravidlá. A hoci sa hra zrejme snaží pôsobiť ako komédia (alebo možno satira), toto mi už prišlo trochu pritiahnuté za vlasy.
Ak by som mal vypichnúť najnudnejšiu pasáž celej hry , určite by to bola časť, v ktorej sa Vicky plazí šachtou a snaží sa dostať do hangáru. Ide o monotónnu sekvenciu, v ktorej v podstate len držíte jedno tlačidlo, trvá oveľa dlhšie, než by bolo potrebné, a Vicky to navyše neustále komentuje. Opakovane poznamenáva, že asi nejde správnym smerom, že by sa mala vrátiť a že jej to pripadá ako celá večnosť. Ak už do hry vložíte únavnú scénu, nerobte ju ešte únavnejšou zbytočnými monológmi, ktoré nám nepovedia nič nové.
Nemôžem povedať, že som od Subsequence očakával veľa, no podobne ako Vicky sa v hre nedočkala svojho kapučína (hoci vraj existuje spôsob, ako ho predsa len získať), ani ja som sa nedočkal väčšej dávky zábavy. Na to, že som hru prešiel približne za 90 minút, pôsobila miestami až nekonečne. Nemám veľkú chuť predierať sa nudnými tunelmi a počúvať pri tom znudenú hlavnú hrdinku, ktorá ani len nepôsobí, že by sa snažila svojim replikám dodať emócie. Ak si hru chcete predsa len vyskúšať, odporúčam ponechať anglický dabing, ktorý znie prirodzenejšie. Ani ten však nedokáže zachrániť úplne všetko. Subsequence sa tak, bohužiaľ, stáva veľmi nudnou záležitosťou.
Príbeh začína na vesmírnej lodi, kde Vicky absolvuje posledný telefonát so svojím bratom Vincentom. Chystá sa na samovražednú misiu, ktorá by však mohla zachrániť všetkých ostatných. Následne sa presunieme o 23 hodín späť a sledujeme udalosti, ktoré tejto scénke predchádzali. Vicky oslavuje bratove narodeniny, stará sa o hostí a upratuje neporiadok, ktorý narobila jej mačka menom „Zkumavka“. Na druhý deň v práci sa však veci nevyvíjajú tak, ako by si predstavovala. Po sérii technických problémov dôjde k nečakanej havárii a Vicky sa stáva jedinou osobou, ktorá môže všetkých v ústave zachrániť. Teda… skoro.
Ak je niečo, čo by som na hre rád ocenil, je to jej zaujímavý umelecký štýl. Hra má mierne futuristický nádych a prostredia sú pomerne pekne nadizajnované. Postavy sú navyše zobrazené iba ako tiene, čo im dodáva určitú vizuálnu osobitosť. Nevadilo by mi, keby sme postavám videli aj do tváre, no práve vďaka tomuto riešeniu pôsobí hra po grafickej stránke celkom originálne.
Samotná hrateľnosť je taktiež funkčná. Pohyb postavy je plynulý, kamera sa otáča tak, ako som potreboval, a spočiatku som bol dokonca zvedavý, kam sa príbeh bude vyvíjať. Inventár pritom netreba nijako riešiť, keďže Vicky automaticky použije predmet presne tam, kde je to potrebné. Môžem tiež dodať, že Subsequence ponúka niekoľko celkom kreatívnych smrteľných scénok pre našu hlavnú hrdinku. No rovnako rýchlo, ako o život príde, sa aj vracia späť medzi živých. Niekedy dokonca s pomerne vtipným nástupom (napríklad po tom, čo ju zožerú chrobáky).
Kým takéto momenty ma dokázali miestami pobaviť, inokedy som len nechápavo krútil hlavou nad autormi a ich zmyslom pre humor. Je síce pravda, že každému príde vtipné niečo iné, no Subsequence je plná otrepaných vtipov a narážok, ktoré hre ako celku vôbec nepomáhajú. V jednom bode napríklad Vicky poznamená, že okolo nej je zrejme neviditeľná stena, jej kolega Eddie jej zasa telefonuje, aby jej oznámil, že sedí na záchode s hnačkou (dodnes nerozumiem prečo), a vždy tesne pred dôležitou informáciou sa spojenie medzi postavami náhle preruší. Tieto momenty sú navyše natoľko predvídateľné, že ich počas dialógov začnete časom očakávať.
Silnou stránkou nie je ani dabing. Respektíve – aby som bol presný – anglický dabing je celkom vydarený , no to isté sa nedá povedať o tom českom. Ak by som mal vyzdvihnúť najlepší výkon, pripísal by som ho Vincentovi, ktorý miestami pôsobí pomerne uveriteľne. Ostatní však za ním výrazne zaostávajú. Najviac to počuť pri Vicky, ktorej hlas znie absolútne bez emócií. Jediné momenty, ktoré som jej dokázal uveriť, sú počas oslavy doma. Inak nedokáže presvedčivo zachytiť strach, hnev ani smútok. A scénka s padajúcim výťahom tomu celému nasadzuje pomyselnú korunu.
Ani jej kolega Eddie na tom nie je o veľa lepšie. Na to, že ide o technika, pôsobí vo všetkých telefonátoch až neprirodzene pokojne. Akoby vôbec nebol problém, že výťah hlási technickú poruchu alebo že z ústavu unikli jedovaté chrobáky, ktorých uhryznutie dokáže človeka zabiť. Prečo informuje Vicky o vážnych problémoch takým tónom, akoby jej len oznamoval, že si včera v supermarkete kúpil desať rožkov?
Počas hrania som si tiež kládol otázku, či v tomto ústave niekto vôbec absolvoval nejaký BOZP tréning . Inžinieri v Black Mesa z prvého Half-Life nepôsobili tak neprofesionálne ako zamestnanci v tejto hre. Utiekli jedovaté chrobáky? V pohode. Zmizli pokusné myši? Prečo by ich mala hľadať osoba, ktorá za ne zodpovedá, keď to môže jednoducho hodiť na vás. Zmizli zo stola výskumné vzorky? Nikto nevie, kto ich odniesol ani kde sa mohli ocitnúť. Nerád sa zameriavam na takéto detaily, no celý ústav pôsobí, akoby bezpečnosť sveta bola v rukách úplne nekompetentných ľudí, ktorí ignorujú aj tie najzákladnejšie bezpečnostné pravidlá. A hoci sa hra zrejme snaží pôsobiť ako komédia (alebo možno satira), toto mi už prišlo trochu pritiahnuté za vlasy.
Ak by som mal vypichnúť najnudnejšiu pasáž celej hry , určite by to bola časť, v ktorej sa Vicky plazí šachtou a snaží sa dostať do hangáru. Ide o monotónnu sekvenciu, v ktorej v podstate len držíte jedno tlačidlo, trvá oveľa dlhšie, než by bolo potrebné, a Vicky to navyše neustále komentuje. Opakovane poznamenáva, že asi nejde správnym smerom, že by sa mala vrátiť a že jej to pripadá ako celá večnosť. Ak už do hry vložíte únavnú scénu, nerobte ju ešte únavnejšou zbytočnými monológmi, ktoré nám nepovedia nič nové.
Nemôžem povedať, že som od Subsequence očakával veľa, no podobne ako Vicky sa v hre nedočkala svojho kapučína (hoci vraj existuje spôsob, ako ho predsa len získať), ani ja som sa nedočkal väčšej dávky zábavy. Na to, že som hru prešiel približne za 90 minút, pôsobila miestami až nekonečne. Nemám veľkú chuť predierať sa nudnými tunelmi a počúvať pri tom znudenú hlavnú hrdinku, ktorá ani len nepôsobí, že by sa snažila svojim replikám dodať emócie. Ak si hru chcete predsa len vyskúšať, odporúčam ponechať anglický dabing, ktorý znie prirodzenejšie. Ani ten však nedokáže zachrániť úplne všetko. Subsequence sa tak, bohužiaľ, stáva veľmi nudnou záležitosťou.
