Vivaldi
Možno budem jediný, ale asi som našiel svoju hru roku. Fishbowl mi absolútne ulahodilo vo všetkých svojich aspektoch. Štúdio imissmyfriends urobili v tomto smere niečo výnimočné. Málokedy sa mi stane, že počas hrania by som začal premýšľať nad niektorými svojimi životnými aspektami alebo by ma hra doslova dohnala k slzám. Tu sa to ale podarilo. Emocionálne som nebol pripravený na to, čo to vo mne vyvolá. Hra mi totiž pripomenula niekoľko mojich osobných skúseností zo života.
V mnohom som sa dokázal s Alo stotožniť. Prežil som stratu blízkeho človeka, ktorú som niesol veľmi ťažko (veľmi blízka kamarátka, ktorá v tom čase mala len 24 rokov) a nedočkal som sa nikdy svojho vlastného uzavretia tejto kapitoly. Smrť príde niekedy náhle a nedá sa na ňu pripraviť. No toto bola skutočne poriadne silná facka, s ktorou som v tom čase absolútne nepočítal. Tiež som si prešiel silným autorským blokom, kedy som nebol schopný písať a v podstate dodnes som sa k písaniu prózy skutočne poriadne nevrátil. Hoci by som veľmi chcel. Lenže schopnosť veriť vo svoje vlastné slová je niečo, o čo veľmi jednoducho vieme prísť. A čo sa týka pocitu samoty, s tým som sa potýkal dlhé roky. Ak existuje niekto, kto Alo rozumie a dokáže ju pochopiť, som to ja.
Po dokončení som zhodnotil, že možno je hra trochu zjednodušená oproti skutočnému životu, no takisto si myslím, že niektoré veci nepotrebujú byť príliš realistické. Nemyslím si, že by to hre pomohlo. Skôr naopak. Prechádzanie krabicami je fascinujúce a spomínanie na históriu, ktorú má s babičkou Jajou spojenú bola fascinujúca. Najmä neustále si človek uvedomí, že spomienky sa často dokážu meniť. Nezmení sa to čo sa stalo, no môžu sa zmeniť pocity aké sme z nej mali. Toto krásne spracoval aj film "Inside Out", keď postava Smútku dokázala premeniť farbu spomienok. Zrazu už to neboli šťastné momenty. Pozerali sme na ne so smútkom, pretože nám niečo chýbalo.
Postava Papleta zase symbolizuje tú našu veselú stránku, kedy sme sa boli schopní s radosťou hrať a v podstate nejakým spôsobom potláčať niektoré veci. Alebo ich prehliadať. No obdobie dospievanie a takisto vstup do dospelosti dokáže mnohé naše naučené správania alebo metódy ako potláčať emócie dostať do situácií, kedy si nebudeme schopní poradiť sami so sebou. Tá negativita niekam musí ísť. A často v nás ostáva ako nepríjemná pripomienka. A keď nám bude najhoršie udrie. Ten pocit menejcennosti, že nás nikto nepotrebuje, že sme zbytoční, nemáme žiadnu hodnotu a nikto nás nemá rád... všetko to vlastne v detstve začína. Aj keď sa možno cítime fajn, raz nás to všetko dobehne.
Fishbowl mi na jednej strane pripomenul veci, na ktoré si spomínať nechcem. No práve vďaka tomu mi ukázal, že jej autori veľmi dobre vedeli čo robili a chceli dosiahnuť. Dosť pravdepodobne mám svoju hru roku, no ešte to nechcem tvrdiť so stopercentnou istotou, lebo v máji mám ešte jedno silné želiezko v ohni, ktoré asi na mňa zapôsobí podobnou intenzitou. Každopádne musím tejto hre dať plný rating, pretože vo mne skutočne niečo vyvolala. A to nie je niečo, čo prežívam pri hrách často.
V mnohom som sa dokázal s Alo stotožniť. Prežil som stratu blízkeho človeka, ktorú som niesol veľmi ťažko (veľmi blízka kamarátka, ktorá v tom čase mala len 24 rokov) a nedočkal som sa nikdy svojho vlastného uzavretia tejto kapitoly. Smrť príde niekedy náhle a nedá sa na ňu pripraviť. No toto bola skutočne poriadne silná facka, s ktorou som v tom čase absolútne nepočítal. Tiež som si prešiel silným autorským blokom, kedy som nebol schopný písať a v podstate dodnes som sa k písaniu prózy skutočne poriadne nevrátil. Hoci by som veľmi chcel. Lenže schopnosť veriť vo svoje vlastné slová je niečo, o čo veľmi jednoducho vieme prísť. A čo sa týka pocitu samoty, s tým som sa potýkal dlhé roky. Ak existuje niekto, kto Alo rozumie a dokáže ju pochopiť, som to ja.
Po dokončení som zhodnotil, že možno je hra trochu zjednodušená oproti skutočnému životu, no takisto si myslím, že niektoré veci nepotrebujú byť príliš realistické. Nemyslím si, že by to hre pomohlo. Skôr naopak. Prechádzanie krabicami je fascinujúce a spomínanie na históriu, ktorú má s babičkou Jajou spojenú bola fascinujúca. Najmä neustále si človek uvedomí, že spomienky sa často dokážu meniť. Nezmení sa to čo sa stalo, no môžu sa zmeniť pocity aké sme z nej mali. Toto krásne spracoval aj film "Inside Out", keď postava Smútku dokázala premeniť farbu spomienok. Zrazu už to neboli šťastné momenty. Pozerali sme na ne so smútkom, pretože nám niečo chýbalo.
Postava Papleta zase symbolizuje tú našu veselú stránku, kedy sme sa boli schopní s radosťou hrať a v podstate nejakým spôsobom potláčať niektoré veci. Alebo ich prehliadať. No obdobie dospievanie a takisto vstup do dospelosti dokáže mnohé naše naučené správania alebo metódy ako potláčať emócie dostať do situácií, kedy si nebudeme schopní poradiť sami so sebou. Tá negativita niekam musí ísť. A často v nás ostáva ako nepríjemná pripomienka. A keď nám bude najhoršie udrie. Ten pocit menejcennosti, že nás nikto nepotrebuje, že sme zbytoční, nemáme žiadnu hodnotu a nikto nás nemá rád... všetko to vlastne v detstve začína. Aj keď sa možno cítime fajn, raz nás to všetko dobehne.
Fishbowl mi na jednej strane pripomenul veci, na ktoré si spomínať nechcem. No práve vďaka tomu mi ukázal, že jej autori veľmi dobre vedeli čo robili a chceli dosiahnuť. Dosť pravdepodobne mám svoju hru roku, no ešte to nechcem tvrdiť so stopercentnou istotou, lebo v máji mám ešte jedno silné želiezko v ohni, ktoré asi na mňa zapôsobí podobnou intenzitou. Každopádne musím tejto hre dať plný rating, pretože vo mne skutočne niečo vyvolala. A to nie je niečo, čo prežívam pri hrách často.
