Flowerpot
V Borgesovej poviedke Zahir je titulný predmet objektom, ktorý môže nabrať ľubovoľnú podobu: môže to byť minca, tiger, dno studne, čokoľvek. Keď ho však človek uvidí v ľubovoľnej podobe, stane sa ním posadnutý, stráca kontakt so zvyšnou realitou, dokáže myslieť len na Zahir, upínať sa len na Zahir, snívať len o Zahire.
No a u mňa zjavne Zahir nadobudol podobu videohry. Pretože si reálne nepamätám, kde by som bol nejakou hrou tak absurdným spôsobom posadnutý, ako posledné týždne Blue Princom, že sa neviem dočkať, keď dokončím povinnosti svoje každodenné, aby som prešiel ďalší deň, postavil nový dom, dúfal v ďalší moment inšpirácie, ktorý spôsobí nový prielom a odomknutie novej linky vyšetrovania. Na poznámky a čiary, ktoré sa snažia pospájať stopy a nájsť nové spojitosti, padla už polovica zošita, ktoré dopĺňa fotoalbum s vyfotenými relevantnými stopami, až pomaly pripomínam toho chlapíka z konšpiračného memu. (Disclaimer: Toto je nadsádzka, žijem stále takzvaný život a nepotrebujem intervenciu.)
Čo zo začiatku vyzerá ako vlastne dosť priamočiara puzzle hra s jednou roztomilou, ale jasnou a jednoduchou mechanikou, začína postupne čím ďalej viac a viac odhaľovať a naznačovať ďalšie a ďalšie roviny, u ktorých človek spočiatku, zo stredu aj ku koncu len matne tuší, v čom spočívajú, a ktoré aj po päťdesiatich hodinách vyzerajú, že sa budú odhaľovať nové ad infinitum, ako cibuľa, ktorá je kozmickým paradoxom z nejakého x-rozmerného priestoru, kde x je tak bambilión. Rovnako príbeh, ktorý zo začiatku vypadá len ako nutná premisa k samotnému puzzlu („ak chcete dedičstvo, potrebujete odhaliť túto miestnosť“) taktiež začne subtílne naznačovať, že za zdanlivou banalitou je ukryté celé univerzum s netušeným lorom, rovnako doslovným ako metaforickým.
Hru som včera dohral. Ale ako všetci, čo ju dohrali, môžu potvrdiť, že to „dohranie“ fakt pôsobí vlastne ako začiatok hry. A ja pokračujem ďalej. Pretože zatiaľ to vskutku vypadá ako hra, ktorá bola pre všetkých fanúšikov puzzles, escape roomov, detektívok, vlastne čohokoľvek z príbuzných žánrov, ako trailer, jak budú vypadať hry v Novom Jeruzaleme.
No a u mňa zjavne Zahir nadobudol podobu videohry. Pretože si reálne nepamätám, kde by som bol nejakou hrou tak absurdným spôsobom posadnutý, ako posledné týždne Blue Princom, že sa neviem dočkať, keď dokončím povinnosti svoje každodenné, aby som prešiel ďalší deň, postavil nový dom, dúfal v ďalší moment inšpirácie, ktorý spôsobí nový prielom a odomknutie novej linky vyšetrovania. Na poznámky a čiary, ktoré sa snažia pospájať stopy a nájsť nové spojitosti, padla už polovica zošita, ktoré dopĺňa fotoalbum s vyfotenými relevantnými stopami, až pomaly pripomínam toho chlapíka z konšpiračného memu. (Disclaimer: Toto je nadsádzka, žijem stále takzvaný život a nepotrebujem intervenciu.)
Čo zo začiatku vyzerá ako vlastne dosť priamočiara puzzle hra s jednou roztomilou, ale jasnou a jednoduchou mechanikou, začína postupne čím ďalej viac a viac odhaľovať a naznačovať ďalšie a ďalšie roviny, u ktorých človek spočiatku, zo stredu aj ku koncu len matne tuší, v čom spočívajú, a ktoré aj po päťdesiatich hodinách vyzerajú, že sa budú odhaľovať nové ad infinitum, ako cibuľa, ktorá je kozmickým paradoxom z nejakého x-rozmerného priestoru, kde x je tak bambilión. Rovnako príbeh, ktorý zo začiatku vypadá len ako nutná premisa k samotnému puzzlu („ak chcete dedičstvo, potrebujete odhaliť túto miestnosť“) taktiež začne subtílne naznačovať, že za zdanlivou banalitou je ukryté celé univerzum s netušeným lorom, rovnako doslovným ako metaforickým.
Hru som včera dohral. Ale ako všetci, čo ju dohrali, môžu potvrdiť, že to „dohranie“ fakt pôsobí vlastne ako začiatok hry. A ja pokračujem ďalej. Pretože zatiaľ to vskutku vypadá ako hra, ktorá bola pre všetkých fanúšikov puzzles, escape roomov, detektívok, vlastne čohokoľvek z príbuzných žánrov, ako trailer, jak budú vypadať hry v Novom Jeruzaleme.
SilentWolf
Swatty
BUMTARATA
MaestroZall
