Sanitarium je jednou z tých príbehových záležitostí, kde nejde o cieľ cesty, ale o samotnú cestu. A tá cesta lunaparkom príšerností, ako keby požičaná z Riget Larsa Von Triera rozhodne netrpí neoriginalitou. Dokonca i v takomto pokrivenom tragikomickom prostredí je väčšina adventúrnych úkonov pomerne logických až jednoduchých. Jednotlivé prostredia sú diametrálne odlišné a postavy sa podobajú možno len v tom, ako si neuvedomujú svoju nenormálnosť (či vsugerujú normálnosť?).

Jediné čo kazí dojem z tejto atypickej a pre niekoho možno úchylnej (ach vy puritáni!) cesty, je naozaj príšerný dabing (o to viac to uši bolí, keď sa to jedná najmä hlavnej postavy), pôsobiaci dojmom, že autori hry nemali peniaze, tak si stopli prvých ľudí na ulici, či si nechcú zadabovať v nejakej tej pc hre. Druhá výtka smeruje k ovládaniu, kde držanie/ťahanie/smerovanie kurzoru pri pohybe chce naozaj zvyk, ale i tak to nemožno považovať za tú správnu voľbu, čo sa týka adventúr. Oboje tieto veci sú však len minoritnými záležitosťami vo svetle (či tme) toho, čo dokáže Sanitarium ponúknuť. O to viac v kontraste s tým, čo sa dnes za hry vlastne vyrába.