Vlna kritiky sa zniesla na tretí diel Mass Effectu krátko po vydaní. Chápem, ale zdieľam len čiastočne. Epilógom som si zážitok z tohto výnimočného sveta nenechal pokaziť, asi aj preto, že som ho očakával.

Podľa môjho skromného názoru, pokiaľ ide o akčnú zložku, je Mass Effect 3 najlepší diel série. Hlavne vďaka zlepšenému zbraňovému systému i počtu biotických a iných schopností, ktoré môžu postavy využívať. Na kosť ohlodaný systém zbraní a schopností bol azda najväčšou slabinou druhého dielu v porovnaní s jednotkou a trojkou. Každá zbraň je výnimočná, má trochu odlišné vlastnosti a má svoje klady i zápory, takže i keď je tu zbraní na niekoľko desiatok, každá má svoje využitie. Napríklad u brokovníc: zatiaľ čo u jednej prebíjate po každom výstrele, odvďačí sa vám obrovskou silou a slušnou presnosťou. Iná sa prebíja po troch výstreloch a má väčší rozptyl, čo ju robí lepšiu zbraň na blízko. Každý si vyberie, čo mu vyhovuje, možností je mnoho. Hlavne oproti prvému dielu, kde sa zbrane líšíli len počtom výstrelov do prehriatia a veľkosťou poškodenia (čo prakticky znamená, že ste mali tie isté zbrane od začiatku do konca, akurát so zmenenými štatistikami), je to veľký posun dopredu. Parťáci sú v boji vďaka zvýšeniu počtu schopností účinnejší, takže už sa nestane, že taká Tali je použiteľná len proti syntetickým nepriateľom. Aj samotný Shepard dostane do vienka viac schopností, čo robí akciu rôznorodejšou. Nepriatelia dokážu konečne hádzať granáty, čiže hráč už nebude celý boj tráviť zalezený v jednom kryte. Pozitívna zmena.

Postáv ubudlo, čo je škoda, nové postavy (James, EDI, výzorovo upgradnutá Ashley) nie sú nič extra, vyzerajú ako ústupok pre tínedžerského hráča. Aspoň, že Ashley je stále rovnaká mrcha a EDI má z času na čas nejakú zaujímavú otázku v rukáve. Zamrzí redukcia intenzity volieb pri dialógoch, no radšej tento systém, kde sa dá s postavami pokecať skoro po každej dôležitejšej misii, ako v prvom dieli, kde sa asi tak po troch rozhovoroch s postavou nemal človek čo nové dozvedieť. Interakcia medzi ostatnými postavami poteší, práve takéto detaily ma na hre dosť bavily (vzťah Garrusa a Tali pred záverečnou misiou, Garrus/James sa predháňajú, kto z nich je väčší borec, atď.). Hráč má naozaj možnosť vytvoriť si silné puto s postavami. V priebehu hrania som zistil, že občas je lepšie si zvoliť renegádsku odpoveď ako paragonskú, kde Shepard trepne nejakú úplne samozrejmú sprostosť typu "Musíme zničiť Reaperov za každú cenu" - jednoducho scenáristická bezradnosť. Krátke odpovede v konverzačnom kolese boli niekedy nedostatočné vzhľadom na to, že Shepard povie viac či menej odlišnú odpoveď než tú, čo si hráč pod krátkou odpoveďou predstavuje.

Logika nikdy nebola silnou stránkou Mass Effectu. Či už dejová, alebo čo sa týka level dizajnu. Shepardove varovania nikto nebral vážne i po tom, čo sa mu podarilo zachrániť citadelu pred Reaperom a odvrátiť hrozbu Collectorov. Boli sme hlúpi. A za stupiditu sa platí. Cerberus napadne Citadelu, ktorá by mala byť najlepšie stráženým miestom v galaxii, ako keby sa nič nedialo. Koniec, kde vás a Andersona v 40 km dlhej citadele teleportuje do bezprostrednej blízkosti riadiaceho panela (Reaperi asi nie sú tak chytrí, ako sa zdá...). Deux Ex Machina záver a nelogickosti spojené zo záverečnou animačkou. Catalyst dá Shepardovi na výber 3 možnosti - pričom Catalystovo odôvodnenie, prečo ich Shepardovi dáva, je odbyté krátkou odpoveďou a ani tá nemá poriadný logický základ. 2 konce sú pritom úplne nezmyselné (kontrola, deštrukcia - prečo s tým zrazu Catalyst súhlasí, keď arogantne obhajuje svoju pravdu, že organikov treba zničiť?) a tá stredná - syntéza, je vraj podľa Catalysta najlepšia, no sám to neuskutoční a necháva Sheparda vybrať. Možnosť syntézy už ani nezapadá do žánru sci-fi, ale do fantasy a ničí tým snahu o vierohodne a logicky vystavaný svet. Prečo Reaperi neobsadia Citadelu skôr, keď je centrom moci v galaxii? S tými nezmyslami by sa dalo pokračovať. Najlepšiu časť hry tak tvorí liečenie genofágu (i keď nechápem, prečo radšej nezvýšili možnosť pôrodu na prijateľnejšiu hranicu), gethsko - quarianská vojna a rozhovory s charizmatickým Illusive Manom. Politika hrania multiplayeru pre dohranie s najmenej katastrofickým koncom je podvod a žiadne nasledujúce dlc-čka to neospravedlňujú, keďže hodnotím túto hru, nie dlc. Najlepší koniec? Vypnúť hru po Andersonovom "We made it".

Vedľajšie misie sa pohybujú od veľmi dobrých (Grissom Academy) po ľahko zabudnuteľné. Zháňanie War Assets cez skenovanie planét mi prišiel ako dosť divný spôsob zháňania spojencov. Ešte divnejšie bolo získavanie questov od osôb v citadele. Stačí len okolo danej osoby prejsť, človek si ani nemusí vypočuť rozhovor a už má úkol v denníku. Ten je, čo sa týka questov odfláknutý, všetko nahádzané na jednu kopu, aktualizácie doterajšieho priebehu sú buď minimálne alebo neexistujú. Veď ak nájdete nejaký artefakt, prečo sa babrať s hľadaním postavy, o ktorej ani neviete, že existuje, pričom vám nevedome zadala úkol.

Na záver dodám, že i napriek mnohým negatívam ma tretí diel ohromne bavil. Veď v tom, čo robí nielen tento diel, ale celá trilógia dobre, robí dobre takým spôsobom, že v hernej brandži prakticky nemá konkurenciu.